Medzinárodný filmový festival Cinematik patrí medzi najväčšie filmové udalosti na Slovensku. Ponúka intenzívne napojenie sa na súčasnú domácu aj svetovú audiovizuálnu tvorbu, jej aktuálne východiská a pálčivé otázky. V prostredí kúpeľného mesta Piešťany sa s príchodom filmových fanúšikov rozsvietili kužeľovité lúče premietačiek v kinosálach po celom meste.
Keď organizátori počas úvodného ceremoniálu vyzvali prítomných, aby zdvihli ruky, ak sa už v minulosti Cinematiku zúčastnili, ukázalo sa, že navrátilcov bolo podstatne viac ako nováčikov. Dobré predaje akreditácií, ktoré si bolo možné zakúpiť iba na celý festival, prípadne na jeho záverečný deň, sú potvrdením toho, že organizátori si dobre uvedomujú silnú fanúšikovskú bázu a stavajú úspech festivalu najmä na divákoch, ktorých chute, vkus a odhodlanie už poznajú.
Niektorých záujemcov možno odradil iba jeden druh akreditácií. Tí si mohli najlepšie filmy pozrieť v posledný deň festivalu so špeciálnym vstupom. Či sa tento experiment s akreditáciami organizátorom vyplatil, uvidíme na budúci rok v prípadných úpravách vstupného.
My sme na festivale boli tento rok po prvý raz, a preto nevieme z vlastnej skúsenosti porovnať práve ukončený ročník s tými predošlými. Podľa nálad stálejších hostí však usudzujeme, že festival si zachoval aj tento rok vyhľadávanú atmosféru a môžeme bez výčitiek vyhlásiť, že v rukách organizátorov a programových špecialistov ponúkol intenzívnu nálož filmových zážitkov.
Udalosť sa už dni pred svojim začiatkom pýšila bohatým programom – takmer stovkou dlhometrážnych filmov z celého sveta. Vo väčšine prípadov šlo o nové či minuloročné snímky reflektujúce spektrum rôznorodých tematických aj formálnych smerov. Inými slovami, na Cinematiku mohli diváci a diváčky vidieť nové české sci-fi, experimentálne dokumenty aj historické výpravné drámy krátko po sebe, hoci aj v jeden deň.
Výraz “intenzívny zážitok” nepopisuje iba skutočnosť, že počas týždňa si mohli návštevníci s dobrou výdržou pozrieť aj 5 celovečerných filmov denne, ale i fakt, že pri stovke zaujímavých titulov musí divák niektoré filmy v prospech iných jednoducho obetovať. Cinematik ponúkol niekoľko možností, ako sa prelúskať programom, najčastejšie však vychádzal v ústrety tým, ktorí presne vedeli za čím na festival prišli.
Na mysli nemáme iba klasické rozdelenie filmov do programových sekcií. Z tých najviac zaujala sekcia Cesty slávy, ktorá obsahovala najoceňovanejšie tohtoročné snímky z veľkých medzinárodných festivalov, ako Anatómia pádu – víťazný film v Cannes o súdnom procese so spisovateľkou obvinenou z vraždy manžela či víťaza z Karlových Varov, bulharský film Blažine lekcie o podvodoch vykonávaných na dôchodcoch. Ďalšou húfne navštevovanou bola sekcia Rešpekt: Jessica Hausner, ktorá sa venovala tvorbe tejto rakúskej režisérky na čele s novým hitom Club Zero. My sme však nesledovali filmy iba po sekciách.
Cinematik totiž za 6 festivalových dní uviedol množstvo slovenských a koprodukčných filmov rôznych žánrov neraz v slovenskej premiére. Naprieč sekciami – vrátane tej s názvom Čo dom dal, ktorá sa venovala domácej tvorbe – sme mali možnosť vidieť snímky, ktoré nedávno prišli, alebo v nasledujúcich mesiacoch postupne ešte len prídu do slovenských kín. Medzi nimi boli filmy Pravda je to najdôležitejšie režiséra Maroša Brázdu, Svetloplachosť Ivana Ostrochovského a Pavla Pekarčíka, Úsvit Matěja Chlupáčka a slovenského scenáristu Mira Šifru, Územie fantázie Pauly Maľarovej, animovaný film Tonko, Slávka a kúzelné svetlo Filipa Pošivača, či dokumentárny portrét Andy Warhol – americký sen režiséra Ľubomíra Jána Slivku a mnohé ďalšie. Kto teda prišiel na Cinematik za rozmanitým slovenským filmom, odišiel z neho náležite obohatený, no musel sa zmieriť s tým, že mu ujde väčšina zahraničných hitov. No aj v takom prípade nie je čo ľutovať. Slovenská kinematografia tento rok bodovala niekoľkokrát a to nielen vo festivalovom prostredí. S najnovšími snímkami rastie presvedčenie, že naša domáca kvalitná tvorba už nie je zakliata smútkom, a že je tu vôľa a schopnosti nakrúcať nie len vážne, ale aj zábavné či animované celovečeráky.
Priebežné divácke hlasovanie o najlepší film ukázalo, že väčšina návštevníkov sa naozaj zaujímala práve o slovenské novinky. Predtým, ako divácku cenu získala juhokórejská romantická snímka Minulé životy sa z najväčšej priazne tešili dve slovenské dokumentárne snímky Čo ste urobili Rusom? a Pravda je to najdôležitejšie a animovaný film Tonko, Slávka a kúzelné svetlo.
Po úctyhodnom zastúpení slovenského filmu na festivale Cinematik a s vedomím ďalších mimoriadne vydarených a úspešných filmov z prvej polovice roku 2023, je namieste začať uvažovať o úspešnom filmovom roku nielen z hľadiska svetovej tvorby, ale aj tej domácej a koprodukčnej. Pretože aj ak by sme tento rok od januára do decembra chodili do kina iba na slovenské filmy a filmy so slovenskou účasťou na produkcii, mohli by sme si povedať, že je to naozaj dobrý rok (a ešte aj bude). Koncentrovaná dávka slovenského filmu na tohtoročnom Cinematiku je toho jasným dôkazom.
Samozrejme, festival v Piešťanoch je silný aj vo výbere titulov zo svetovej kinematografie. Víťazným filmom v jednej z hlavných súťaží Meeting point Europe sa stala snímka Karaoke Blues slávneho režiséra Aki Kaurismäkiho, ktorá si odniesla Cenu poroty aj z festivalu v Cannes. Sálu piešťanského Domu umenia naplnil aj bulharsko-nemecký festivalový hit Blažine lekcie Stephana Komandareva a náramne sme si užili aj projekciu filmu Chiméra režisérky Alice Rohrwacher o talianských vykrádačoch hrobov. V druhej hlavnej súťaži Cinematik.doc zvíťazila snímka Šťastný človek režisérky Sone G. Lutherovej.
Uznanie si zaslúži celková rozmanitosť výberu filmov. Na jednom mieste mohli diváci nájsť filmy sledujúce rozličné názorové smery a mohli by fungovať ako pomyselné palivo pre ľudí z rôznych táborov zvádzajúcich v súčasnosti kultúrne vojny. Pomerne veľký priestor dostali filmy s náboženskou tematikou (Pápežov zákon, Lurdy, Klub zázrakov), snímky zaoberajúce sa zmenou klímy (Brutální vedro) či gender problematikou (Šťastný človek, Úsvit). Filmy u divákov vyvolávali všemožné prejavy emócií od posmeškov po slzy, čo je koniec-koncov jedným z ich hlavných zámerov.
Jednou z výhod Cinematiku je aj jeho prístupnosť “menej festivalovému” divákovi. Nemusíte byť práve konzumentmi európskeho arthousu, a aj tak si prídete na svoje, aj keď ponuka je obmedzenejšia. Na programe boli totiž tiež očakávané domáce veľkofilmy ako spomínaný Úsvit či Bod obnovy alebo úspešný kostýmový hudobný film Babylon, či najnovšia snímka Darrena Aronofskeho Veľryba.
Cinematik naplnil očakávania u stálych návštevníkov a u nováčikov ich vzbudil. Ponúkol atmosféru, za ktorou sa oplatí vracať, ale najmä precízne vybrané a obohacujúce filmy, ktoré by nemali ujsť žiadnemu filmovému fanúšikovi a fanúšičke. Škoda len, že ich na jednom festivale nemožno vidieť všetky.
Matúš Trišč
Autor titulnej foto: Daniel Dvorský
