Svet budúcnosti čiastočne vyriešil problém smrteľnosti človeka. V roku 2041 dokáže systém Obnovy prinavrátiť život predčasne zomrelému človeku a dokonca dokáže uchovať aj jeho osobnosť, myšlienky a pamäť. Technológia však má svoje obmedzenia. Aby systém mohol fungovať, musí si každý človek, ktorý oň má záujem, vykonávať zálohu dát vo svojej hlave aspoň každých 48 hodín. No nie všetci si na toto obnovovanie zvykli a v nemenovanom futuristickom meste niekto aktívne bojuje za prirodzenosť. Ako dobre tento boj a boj s diváckymi predsudkami Bod obnovy vlastne zvádza?
Keď sa v apríli tohto roka objavili prvé zábery nového českého sci-fi filmu Bod obnovy, na moment som zaváhal, či si teaser trailer chcem naozaj pozrieť. V tom čase dostupné informácie o filme zneli viac ako nádejne, námet lákavo a sľuby o tom, že sa snímka vyrovná americkým trhákom dosť odvážne.
Zopárkrát sme sa presvedčili o tom, že dobrý nápad a odvaha prezentovať ho v žánri sci-fi nevedú v našich končinách priamo k úspechu. Moja trochu zlomyseľná pamäť sa rázom zmobilizovala a nútila ma uzrieť prvú upútavku filmu od Roberta Hloza s pripraveným, nie príliš prajným úsmevom. Následne som si uvedomil, že za posledné roky sa v našej či českej kinematografii stalo príliš veľa toho, čo sa prieči našej skúsenosti (viď príklad Jan Žižka a Invalid), než aby som na domáce science fiction stále nazeral ako na tenký strom rastúci v púšti. Možno predsa len je u nás pôda pre tak náročné žánre úrodnejšia, ako by sa mohlo zdať. Nakoniec, každý film aj iné umelecké dielo treba vnímať s otvorenou mysľou a ja som rád, že som si na toto pravidlo v prípade Bodu obnovy spomenul veľmi skoro a riadil sa ním až do predpremiéry. Z automatického odsúdenia sa postupne stali sympatie a radostné očakávanie. Prvé zábery vyzerali skvelo a ja som tušil, že sa je na čo tešiť.
Aj keď je Bod obnovy v krajinách svojho vzniku unikátnym zjavením, v zápase so stále dostupnejšími sci-fi príbehmi, ktoré môžeme už bežne vidieť aj v seriálovom formáte, to česká novinka nemá ľahké. Žáner ako taký sa od nepamäti zaoberal otázkami nesmrteľnosti a skúmal božské možnosti techniky. Časom vzniklo toľko pevných a nemenných príbehových figúr, že je takmer nemožné ich pri ďalšej tvorbe úplne obísť, a tak aj Bod obnovy stavia na cudzích základoch, hoci samotný nápad s prinavrátením človeka medzi živých je originálny dostatočne. Prvých 20 minút filmu som sa len ťažko dokázal ubrániť porovnávaniu s inými tematicky aj esteticky príbuznými dielami, ako je kultový Blade Runner alebo Minority Report či množstvo ďalších filmových a herných príbehov z dystopických svetov riadených určitým technologickým monopolom. Rozostavenie hrdinov, antihrdinov a ich úlohy v príbehu sú jednoducho rozpoznateľné a chvíľu možno budete mať pocit, že ste sa na čosi veľmi podobné už v minulosti pozerali. To platí pre viaceré situácie, motívy či zvraty vo filme, no originalita a charakter strednej Európy – ešte stále postkomunistických krajín – robí celému výrazu filmu veľkú službu. Nikdy pred tým sme totiž podobný príbeh nevideli v našich reáliách a vďaka tomu, že postavy hovoria známym jazykom nám pripadá predsa len bližší. Samozrejme, treba vysloviť uznanie aj kvalitne napísanému detektívnemu príbehu, ktorý je funkčný od začiatku až do konca. Ani na moment nenudí, dokáže prekvapiť, vtiahnuť do deja a privodiť dobrý pocit zadosťučinenia pri trestaní zla. Príbeh je premyslený a efektívne pracuje s informáciami aj emóciami obecenstva. Na rozdiel od Blade Runnera tu nedochádza často na kladenie ťažších filozofických otázok o problémoch budúcnosti a ide naozaj iba o dobrý detektívny príbeh, čo nie je málo. Mal som to šťastie vidieť film už opakovane a dobrou správou je, že radosť z neho pri druhej projekcii neklesla, ale stúpla.
Média film dlho pred premiérou označovali za sci-fi svetovej úrovne. Rád by som zašiel ešte ďalej a skúsil postaviť väčšinu svetovej tvorby v príslušnom žánri do zadného radu. Robert Hloz a celý tvorivý tím sa rozhodli neminúť na špeciálne efekty nemysliteľné množstvo prostriedkov a namiesto toho predviedli obraz budúcnosti v triezvo dizajnovaných detailoch a výtvarných riešeniach. Celková estetika priestoru v sebe mieša chlad socialistického realizmu s futuristickými predstavami a predpokladmi založenými na aktuálnej skutočnosti. Vo výsledku to znamená, že vo filme stále existuje naša realita a okrem systému Obnovy sa v nej nenachádza prakticky nič, čo by sme si už teraz nedokázali zadovážiť, či aspoň predstaviť. Obraz preto nie je presýtený efektami zo zeleného plátna a z filmu sa nestáva de facto animovaná snímka, tak ako to býva v prípade amerických blockbusterov. Vizuálne je Bod obnovy osviežujúcou zmenou a návratom k lepšiemu, keďže odmieta nadužívať digitálne efekty, nevytvára prehlušujúco farbistý chaos a smog v nesledovateľnej akcii. Naopak, každý detail v tomto svete budúcnosti vyniká a dotvára atmosféru originálneho priestoru. Navyše, čo je nemenej dôležité, autori si po celú dobu udržali chladnú hlavu a potrebný stoický prístup, takže neskĺzli k samochvále za vykonanú prácu a nič neukazovali len tak bez riadneho účelu a z čistej samopašnosti.
Čoho som sa bál ešte o čosi viac ako špeciálnych efektov bolo herectvo. Rozhodnutie nakrútiť takto moderný film v češtine je odvážne nie len z hľadiska predaja filmu, ale aj kvôli diváckej citlivosti na patetickosť a strnulé prejavy hercov v žánroch, na ktoré nie sú tak celkom zvyknutí. V Bode obnovy sa niekoľko takých zaváhaní nájde, ale tempo a napätie dokážu človeka veľmi rýchlo zbaviť tejto nežiadanej vnímavosti. Film tak dáva naozaj veľmi málo dôvodov na posmešky, aj keď niekoľko tvrdohlavých kverulantov sa v kinosále aj tak našlo a odľahlo im pri každom aj slabom záchveve vážnosti snímky, a tak mohli povýšenecky prskať a chichotať sa. Nie. Bod obnovy naozaj nie je na smiech. Ide o schopné inovatívne a originálne filmové dielo, vychádzajúce zo zaužívaných žánrových šablón, ku ktorým pridáva vlastné hodnotné nápady. V neposlednom rade vysiela správu o celkom nových možnostiach českého (aj slovenského) filmu a kladiem si pri tom vzrušujúcu otázku, čoho začiatkom Bod obnovy vlastne je a čo príde po ňom.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Continental film
