„Vírus je prikrátky na hudbu a umenie. Hudbu zatiaľ ešte nikto nezrušil,“ hovorí s optimizmom Lujza Ďurišová, violončelistka The Ladies Ensemble, ktoré ste mohli počuť hrať v Dúbravke či Petržalke pod oknami v rámci benefičných koncertov, ktoré organizuje šéf festivalu Viva Musica! Matej Drlička. A prečo sa rozhodli hrať pre ľudí v čase korona krízy? „Každý z nás, ak chce, vie pomôcť svojim zrnkom piesku v krízových situáciách. My vieme pomáhať tak, že spríjemníme chvíle iným a viacerým vyčarujeme úsmev na tvári. Je to naše poslanie,“ vysvetľuje violistka súboru Alexandra Rozinová.
Čo znamená pre vyťaženého profesionálneho umelca, keď sa zrazu ocitne bez aktívneho hrania? Pandémia určite zasiahla do životov mnohých z nás, no umelci to majú určite náročné v tom, že sa musia udržiavať „ v kondícii“ aj keď nehrajú. Ako vyzerajú uplynulé týždne u profesionálnej hudobníčky?
Anežka: Bol to veľký šok zrazu po dlhých mesiacoch tvrdej roboty, každodenných skúšok, cvičenia,niekoľko koncertov do týždňa v Slovenskej filharmónii a u mňa ešte aj managovania a hrania vlastných projektov , sa zrazu ocitnúť doma. Ja som tesne pred začiatkom karantény prekonala veľmi silnú chrípku, takže prvé dni som mala rekonsvalenčné, ktoré som väčšinu oslabená po chorobe prespala, ale potom už mi začali husle chýbať a nakoľko sa musíme udržiavať stále, tak som začala znova cvičiť . Okrem orchestrálnych partov, ktoré máme na povinné domáce samoštúdium počas karantény si rada zahrám napríklad sólového Bacha na očistu. Ale nakoľko som mala veľmi stresujúci život posledné roky, tak si karanténu veľmi užívam, keďže mám konečne čas upratať po dlhých rokoch napr. môj notový archív, lebo kvôli zaneprázdnenosti mám porozhadzované noty všade po zemi, nevybalené krabice už celé roky (smiech). Učím sa konečne variť a piecť (nakoľko mám výhodu, že môj skvelý manžel, ktorý je tiež hudobník, vie aj super variť), keďže na to som v mojom muzikantsko – managerskom živote pred pandémiou nemala čas. Dosť času trávim aj v prírode a v poslednej dobe absolvujem s manželom Ľudom fitnes cvičenia u nás doma. Chýbal mi totiž pohyb, keďže som pravidelne chodievala cvičiť a manžel sa fitnesu venuje, má v tejto oblasti veľa vedomostí. Ako hudobníci si musíme nájsť aj iné činnosti a koníčky, aby sme od hudby aspoň na chvíľu vypli. A fyzická námaha či dobrá prechádzka je tým najlepším riešením.
Jeden rozmer je ten, že človek ostane zo dňa na deň bez práce a zároveň musí zápasiť aj s finančnou tiesňou. Nie každý si uvedomuje, že práve hudobníci sú tí, ktorí sú u nás veľmi slabo ohodnotení. Navyše, predpokladám, že tak, ako väčšina mladých ľudí, ktorí chcú svoje bývanie, tiež sú mnohí z vás zaťažení hypotékou a nie sú v jednoduchej situácii. Ako sa dá prežiť toto obdobie, navyše s predpokladom, že kultúrne inštitúcie prídu na rad ako posledné, ktoré budú otvárať svoje brány?
Anežka: Áno, hudobníci a celkovo umelci to majú na Slovensku veľmi ťažké, lebo naša náročná profesia, ktorej sa venujeme usilovne od malička nie je veľmi ohodnotená. Ako zamestnanec štátneho orchestra mám síce šťastie, že v zmysle Zákonníka práce dostávam mzdu, na akú mám nárok, ale nakoľko sa všetky ostatné hrania a koncerty zrušili, tak to nie je ľahké. Veľmi nám pomohlo, že vláda schválila odklad splátok, hypoték a úverov. A keďže sa nemusíme teraz stravovať v meste, ale varíme si doma, tak sa to dá zvládnuť. Ale nemám problém ísť ani brigádovať, keby bolo treba, vyskúšala som si v minulosti aj napríklad brigádu umývania okien. Ako zamestnanec však mám povinnosti a neviem si celkom dobre predstaviť, akoby som to zvládala, alebo ak by sa mi stalo pri práci zranenie, ako by som to ďalej riešila. Tiež mám predsa zodpovednosť voči inštitúcii, v ktorej pracujem.
Tieto otázky nie sú „vrtaním sa“ v súkromí, ale skôr smerujú k tomu, že zo strany verejnosti sa na adresu umelcov po výzve od filmárov, ktorí žiadali od vlády pomoc, strhla mimoriadne negatívna vlna diskusných príspevkov. Možno to nebolo odkomunikované šťastne a možno veľká časť verejnosti si nie je vedomá toho, čo znamená signatár alebo kto všetko spadá do audiovizuálneho priemyslu, ale aj tak, zrazu všetkých posielali do obchodných reťazcov vykladať tovar, zrazu nikto kultúru nepotreboval. Akoby všetci zabudli, akou prirodzenou súčasťou našich životov je práve umenie – či už si pozrieme nejaký pekný film, počúvame hudbu, prečítame knihu, prehodíme kabelku cez plece alebo sa oblečieme do šiat… Asi to muselo zabolieť, keď ste tieto príspevky čítali…
Anežka: Priznám sa, nečakala som až také negatívne reakcie Slovákov na umelcov a dosť ma to znechutilo. Ak niekto tvrdí, že umenie je v čase karantény a celkovo zbytočná profesia a umelci by nemali dostávať pomoc a mali by začať makať niekde v sklade, tak tomu človeku by som odkázala, nech teda v čase karantény vypne rádio, televízor, CD prehrávač, youtube, prípadne prestane čítať knihy a nech sa zabaví sám, napríklad tým že si bude spievať popri práci. Lebo v tom prípade je to od neho dosť pokrytecké. Všetci, ktorí si myslia, že kultúra nie je podstatná a mala by byť na poslednom mieste, sú na veľkom omyle. Štát bez kultúry skončí veľmi zle. Samozrejme, absolútne schvaľujem prísne opatrenia, že sme medzi prvými štátmi zrušili kultúrne akcie, ale je mi zle z diskusií, kde sa Slováci rozčuľujú, nech umelci začnú konečne normálne robiť, že napríklad v potravinárstve je kopec možností a že sme sa ako umelci mali lepšie učiť… Ja nemám problém ísť robiť aj do skladu, keď to bude situácia vyžadovať, ale neviem ktoré zamestnanie vyžaduje to, že musíte od piatich rokov cvičiť dennodenne niekoľko hodín na svojom hudobnom nástroji, aby ste niečo dokázali a mohli hrať napr. v orchestri (8 rokov ZUŠ, 6 rokov konzervatória, 5 rokov vysokej školy plus niektorí aj doktorát alebo rôzne majstrovské kurzy, za ktoré sme si museli platiť veľké peniaze, musíte investovať do drahého nástroja, pravidelných opráv u husliara atď.). Samozrejme, utrpeli finančne postupne všetky sféry ako podnikatelia, športovci, gastropriemysel, firmy, ale dosť ma mrzí, že kultúra je v slovenskej spoločnosti vnímaná ako zbytočná. Je to asi o výchove.
Mám taký tichý pocit, že situácia sa trošku otočila, keď prišiel riaditeľ festivalu Viva Musica! Matej Drlička s myšlienkou organizovať koncerty „Umenie pod oknami“, aby ľudí potešil práve umením. Je to bezpečné, ľudia zrazu pookriali, všetci v oknách počúvali, nadšene tlieskali. S The Ladies Ensemble ste tiež takýto koncert odohrali, a to nie jeden. Poďme po poriadku, prečo ste sa rozhodli prijať to, keď ide o benefičný koncert? Nedostali ste žiadny honorár, napriek tomu ste sa rozhodli hrať pre ľudí. Možno aj pre tých ľudí, ktorý vás pred pár týždňami posielali vykladať tovar do Lidlu…
Anežka: Zapojili sme sa do tejto peknej myšlienky s tým, že chceme nezištne pomôcť ľuďom prežiť ťažký čas v karanténe, samozrejme za všetkých bezpečnostných opatrení. Mňa osobne dosť trápi, že si verejnosť myslí, že umelci sú v čase karantény zbytoční, takže som rada, že môžeme dokázať opak touto benefíciou. Nie je to vždy o peniazoch. Pokiaľ robíte hudbu len pre peniaze, stane sa z toho rutina a stereotyp. Musíte milovať hudbu a vtedy to ľudia z Vás pocítia.
Eliška (2.husle): Mňa veľmi potešilo, že nás Matej Drlička ako súbor oslovil. S veľkou radosťou som prijala toto pozvanie. Myslím, že aj nám to dobre padlo po dlhšej dobe vyjsť medzi ľudí a spraviť im našou hrou radosť. V týchto ťažších časoch je dobré, keď si vieme nezištne navzájom pomôcť.
Prvý koncert ste mali v Dúbravke, kde som bola medzi poslucháčmi aj ja. Musím povedať, že po dvoch mesiacoch počuť hudbu naživo to bol veľmi príjemný šok. Tým, že ste okrem klasiky (Vivaldi, Mozart, Britten) vybrali aj pesničky ako trebárs Billie Jean od Michaela Jacksona alebo Guns and Roses či ústrednú pieseň hudby k filmu Piráti z Karibiku a mnohé ďalšie vypaľovačky, prilákalo to rôzne generácie – deti, mladých ľudí, strednú generáciu, až po starších ľudí. Aké to bolo hrať vonku, v rúšku, v takejto situácii, po dvoch mesiacoch?
Anežka: Veľmi sa teším, že nás oslovil popredný slovenský manažér Matej Drlička do spolupráce na projekte „Umenie pod oknami“, lebo milujem hrať na ulici pre tú spontánnosť a priamu bezprostrednú reakciu publika a rada ľudí poteším svojou hrou aj keď s rúškom na tvári, na slnku a v rozostupoch to nie je príjemné, ale bola super atmosféra. Projekt je primárne určený ľuďom na balkónoch, ale aj pre náhodných okoloidúcich a nerobí sa dopredu reklama, aby to bolo bezpečné a dodržali sa vládne príkazy o zákaze zhromažďovaní sa ľudí. Zo začiatku som mala trochu trému, lebo predsa len dva mesiace bez publika a koncertovania uberie trochu človeku z istoty, ale postupne som si to stále viac užívala . Ďakujem organizátorom Viva Musica! za super organizáciu a kolegyniam z Ladies za ochotu obetovať svoj čas! Ako prví odohrali koncert „Umenie pod oknami“ Pavel Bogacz Quartet vo Vrakuni aj v Dúbravke a klavirista Peter Šandor a salónny orchester Afrodité odohrali projekt v DNV.
Eliška: Čo sa týka rúška, nie je komfortné s ním hrať. Ale vďaka dobrej atmosfére som po pár minútach na to aj zabudla. Myslím, že ľudia boli príjemne prekvapení, keď začuli živú hudbu.
Repertoár, ktorý hráte, je výborne postavený. Anežka, dirigujete ako prvá huslistka kvarteto od huslí. Máte veľmi dobré aranžmány, ako vznikli? Čo všetko máte zaradené v repertoári?
Anežka: Ďakujeme, teším sa, že sa Vám dramaturgia páčila! Aj keď často hrávame ako sláčikové kvarteto, primárne chceme fungovať ako dámsky komorný orchester, lenže to je zvyčajne oveľa drahšie a náročnejšie pre organizátorov. Čo sa týka aranžmánov, niektoré nám skomponoval môj švagor Michal Podolský, ktorý okrem podnikania hrá aj na violončele. Ale väčšinu aranžmánov sme si zakúpili na internete, alebo vymenili s inými zoskupeniami. Repertoár súboru The Ladies Ensemble je široký a pestrý. Zahŕňa slávne skladby baroka (A. Vivaldi, J. S. Bach), klasicizmu (W.A. Mozart, J. Haydn), romantizmu (A. Dvořák, F. Schubert, J. Brahms, P. I. Čajkovskij), valčíkov a operiet (J. Strauss, F. Lehár), filmovej hudby (Titanic, Piráti z Karibiku, Gladiátor, Harry Potter, Pán prsteňov…), muzikálov (My fair lady, Hello Dolly, West side story…) ale i popových a rockových hitov (The Beatles, Michael Jackson, Adele, Metallica, ABBA, Guns ´N´Roses, Led Zeppelin, Earth Wind and Fire, Queen a iné).
Prečo ste sa rozhodli hrať okrem klasiky aj popové a rockové skladby či sountracky? Viem, že sa to ľuďom páči, predsa len, počuť to v takomto obsadení je pomerne neštandardné, navyše, musí to byť aj náročné na interpretáciu…
Anežka: Ťažiskom repertoáru The Ladies Ensemble je práve populárny program a to preto, lebo klasiku hrávame v našich zamestnaniach celý život a chceli sme pre zmenu si zahrať aj niečo iné a takisto, povedzme si na rovinu, s klasickou hudbou sa na Slovensku nedá zarobiť, tak sme si povedali, že skúsime aj niečo komerčnejšie, nech konečne aj niečo zarobíme (smiech). Ale to neznamená, že nehráme aj klasiku, pre Škoda Slovensko sme hrali event, kde bola požiadavka Vivaldiho 4 ročné obdobia alebo sme sprevádzali spevácky zbor Technik v Rutterovom Magnificate alebo na plesoch hrávame Straussove valčíky.
Lujza (violončelo): Myslím si, že by sme hudbu nemali škatuľkovať. Existuje len dobrá, alebo zlá hudba. Vážna hudba je vážna preto, lebo to berieme vážne (smiech).
Hlavnú melodickú linku, ktorá je náročná, ste hrali Vy Anežka, a zdá sa, že za dva mesiace ste z formy nevyšli. Prvé husle boli pekne dopĺňané všetkými ostatnými členkami – druhá huslistka, violistka a čelistka. Grády tomu dal aj perkusionista, takže celé vystúpenie bolo mimoriadne pestré, poslucháči sa nenudili, naopak, dobre im padla aj klasika aj druhá časť koncertu. Na vystúpení bolo počuť, že ste pekne zohraté, ako dlho už spolu hráte? Aká je história tohto telesa?
Anežka: Teším sa, že sa Vám páčil koncert, lebo mala som mierne obavy, keďže kvôli pandémii nebolo možné si dať nácvik, stretli sme sa až rovno na pódiovej akustičke. Po mojom ockovi, dirigentovi Jindřichovi Drmolovi, som zdedila vášeň zakladať orchestre. Tak teda okrem môjho prvého orchestrálneho “dieťata” – Kresťanského komorného orchestra ZOE som založila so spolužiačkami z VŠMU aj slovenský dámsky komorný orchester. The Ladies Ensemble vznikol v roku 2014 spojením mladých krásnych profesionálnych hudobníčok, v ktorých podaní zistíte, že klasická hudba nie je ani zďaleka nudná, ale plná života, radosti a emócií, a že populárna moderná hudba v orchestrálnych úpravách získa nový originálny rozmer a príťažlivosť! Členky orchestra The Ladies Ensemble sú bývalé spolužiačky z VŠMU a v súčasnosti profesionálne hráčky bratislavských symfonických a komorných orchestrov , menovite okrem mňa sú to najmä huslistky Aneta Lednická, moja sestra Eliška Podolská, Michaela Karvay, Pavla Ružovičová, Andrea Benická, violistky Zdenka Galandová, Alice Karbanová, Alexandra Rozinová, violončelistky Lujza Ďurišová a Zuzana Rahlová, flautistka Dagmar Kamenská a ostatné nástroje si volávame niekedy aj pánske výpomoci, ak hrávame veľké projekty ako plesy a eventy. Napríklad teraz na open air karanténnom koncerte v Dúbravke nám vypomohol na cajone skvelý Edo Mikulaško, timpanista zo SND. Keď dostávame ponuky ako sláčikové kvarteto, snažím sa prestriedať postupne všetky hráčky, aby si každý raz za čas zahral. Hrávame pravidelne na plesoch, vernisážach, svadbách, firemných eventoch, ale minulý rok sme napr. uzatvárali 1. Hudobnú jar v Zlatých Moravciach, v zahraničí sme hrali koncert v Salzburgu, v Paríži. Na Bratislavskom bále sme hrali tri tanečné kolá Straussových valčíkov v bratislavskej Redute, tiež sme účinkovali na stretnutí guvernérov európskych bánk v Danubiane atď. Tento rok sa nám kvôli pandémii, žiaľ, zrušilo dosť koncertov. Mali sme hrať napríklad v apríli s kapelou Fortissimo Music band v Dunajskej Strede, v máji koncert v Ružomberskej synagóge.
Medzi vaše najväčšie úspechy určite patrí vystúpenie v Paríži, kde ste vlani v máji odohrali celovečerné vystúpenie ako sláčikové kvarteto pre premiérov a ministrov z 36 ekonomicky najúspešnejších krajín sveta – OECD. Tam ste asi museli zvoliť klasiku, či trúfli ste si zaradiť aj niečo odvážnejšie, aby sa politici trošku odreagovali?
Anežka: V Paríži sme mali pestrý dvojhodinový repertoár, ktorý sme konzultovali s režisérom, agentúrou a schválili to aj niektorí naši slovenskí ministri, keďže Slovensko predsedalo v roku 2019 OECD. Zahrali sme od baroka, cez klasicizmus až po moderné evergreeny. Samozrejme, nechýbali ani slovenskí skladatelia Zeljenka a Kupkovič a tiež kórejská a kanadská skladba, keďže to boli ďalšie predsedajúce krajiny. Po predstavení nám osobne zagratuloval aj predseda OECD Ángel Gurriá a vtedajší minister financií Peter Kažimír, ktorý je veľký milovník klasickej hudby, najmä Šostakoviča.
V podstate máme rok od tohto koncertu a keď si tak zalovíte v spomienkach – nie je to zvláštne? Svet sa celý zmenil. Je to až nepredstaviteľné, vlani o takomto čase ste boli pri Eiffelovke a dnes už môžete ísť akurát tak do obchodu či do lekárne a späť…
Anežka: Je to naozaj zvláštny pocit, nakoľko ako hudobníčka som zvyknutá veľa cestovať, mala som možnosť koncertovať vo viacerých krajinách Európy a tiež v Ázii. V Paríži bolo krásne, teším sa, že som tam mohla byť aj s mojou sestrou, huslistkou Eliškou Podolskou, s ktorou hrávame od malička aj s našim ockom v rodinnom zoskupení Musica Domestica. Som vďačná obom mojim milým rodičom, že ma viedli k hudbe a husliam, lebo muzikantský život je pestrý, krásny aj keď náročný, ale má ďaleko od stereotypu, ktorý teraz väčšina zažívame počas karantény.
Eliška: Táto situácia zasiahla každého človeka iným spôsobom. Tento svet, príroda a najmä ľudia už nevyhnutne potrebovali spomalenie, zastavenie. Vnímam to celé skôr pozitívne, konečne po dlhšej dobe trávi môj manžel so mnou a s mojimi 3 deťmi spoločný čas. Zisťujem, že človek nepotrebuje mnoho materiálnych vecí nevyhnutne k životu, dôležitejšie sú vzťahy medzi ľuďmi.
Poďme však k niečomu príjemnejšiemu. S The Ladies Ensemble ste mali aj ďalší koncert. Pre Domov tretieho veku v Petržalke, teda pre seniorov a seniorky a tiež personál, na ktorý určite netreba zabúdať, ste odohrali ďalší koncert, dokonca na oboch stranách, aby si ho mohli vychutnať všetci obyvatelia domova, ktorí tam bývajú. Bolo to krásne gesto, dokonca za prítomnosti prezidentky SR Zuzany Čaputovej a primátora hlavného mesta SR Bratislavy Matúša Valla. Predpokladám, že opäť išlo o benefíciu, aj keď nikde sa o tom veľmi nehovorí. Prečo ste sa rozhodli spraviť tento krok?
Anežka: Ja osobne mám veľmi na srdci starých opustených a teraz navyše aj izolovaných ľudí a mrzí ma, ako sa trápia počas tejto pandémie. Pre seniorské domovy sme zvykli hrávať najmä s našim rodinným súborom Musica Domestica napr. pre starkých v Evanjelickej diakonii aj pred pandémiou. Je to nádherný pocit vidieť dojaté tváre vďačných seniorov, ktorí si to veľmi vážia a dokážu z takého koncertu žiť ešte nasledujúci mesiac. Takže som vďačná mojim kolegyniam a kamarátkam z TLE za ochotu zahrať opäť bez nároku na honorár. Pani prezidentka bola veľmi milá, dokonca si časť koncertu aj vypočula spolu s pánom primátorom Vallom.
Eliška: Myslím si, že naši seniori sú práve tí, ktorí potrebujú povzbudenie vo svojej osamelosti. S manželom, mojím ockom, sestrou Anežkou a s mojou dcérou violončelistkou chodíme pravidelne hrávať seniorom do Evanjelickej diakonie. Vždy je to pre nás obohatením, preto som rada prijala toto pozvanie.
Alexandra (viola): Neváhali sme ani sekundu pri oslovení, či by sme zahrali starkým z Domu tretieho veku v Petržalke. Všetky štyri sme sa jednoznačne zhodli, že do toho ideme a tešili sme sa na toto stretnutie s nimi hneď od prvého momentu. V časoch tejto pandémie sú to práve celosvetovo seniori v rezidenciách, ktorí sú v rámci ich ochrany odizolovaní od ” sveta” a myslím si, že to pre nich musí byť nesmierne náročné po psychickej stránke. My sme hudobníčky. Tvoriť a hrať hudbu je našou “prácou”. V úvodzovkách preto, napriek tomu, že to je naša skutočná práca, pre väčšinu z nás je to aj hobby. V živote je jednou z ozaj najväčších výhier, keď sa môžete živiť tým, čo vás baví a napĺňa. Mňa napĺňa pocit vidieť dojaté a šťastné tváre ľudí. Ten pocit je neopísateľný. Inak tomu nebolo ani v Petržalke. Každý z nás, ak chce, vie pomôcť svojim zrnkom piesku v krízových situáciách. My vieme pomáhať tak, že spríjemníme chvíle iným, a viacerým vyčarujeme úsmev na tvári. Je to naše poslanie. Vtedy nemyslíme na to, že je to benefičná akcia, a my za to nebudeme mať finančnú odmenu. Našou najkrajšou odmenou je vidieť, ako nám starkí z balkónov ďakujú, ako si pri nás i zaspievajú, a ako nás nechcú nechať odísť. Pretože práve takáto bola atmosféra pred Domom tretieho veku v Petržalke, kde sme nakoniec odohrali dva koncerty, jeden z jednej strany budovy a druhý na druhej strane, aby nikto zo seniorov nebol ukrátený, a aby sme všetkým mali možnosť tieto ťažké chvíle, ktoré prežívajú, spríjemniť.
Aj v tomto prípade bolo skutočne vidno, akú obrovskú radosť ste spravili seniorom, ktorí sú v izolácii. A nielen tým, samozrejme aj personálu. Akú úlohu hrá umenie v živote človeka, podľa Vášho osobného názoru, a najmä v krízových situáciách, ako je napríklad aj táto? Dokáže pomôcť?
Anežka: Som presvedčená, že práve v týchto ťažkých chvíľach je okrem viery v Boha veľkou pomocou a oporou pre ľudí práve umenie. Máme dôkazy aj z histórie, keď napríklad hudobníci počas 2.svetovej vojny chodili povzbudiť vojakov. Dovolím si citovať Jána Wericha: „Ja myslím, že civilizácia nie je dobrá, keď je bez kultúry. Človek potrebuje k šťastiu a spokojnosti nielen pohodlie telesné, ale i duševné. Kultúra a civilizácie musí ísť ruka v ruke.“
Eliška: Podľa mňa umenie, v mojom prípade hudba, má určite pozitívny vplyv na psychiku ľudí, je svetlom a nádejou nielen v týchto ťažkých časoch, ale aj v bežnom živote má svoje nezastupiteľné miesto. Pozdvihuje ducha, kultivuje človeka.
Lujza: Dúfam, že sme potešili seniorov, no urobili sme radosť aj sebe.
Okrem tohto orchestra hráte, Anežka, aj v ďalšom komornom telese – Hilaris Chamber Orchestra, s ktorým ste chystali rad koncertov. Čo všetko ste museli presunúť? Máte už ako manažérka HCO predstavu, kedy by sa mohli koncerty uskutočniť?
Anežka: Tesne pred začiatkom karantény sme stihli odohrať s Hilaris Chamber Orchestra pod vedením nášho lídra a zakladateľa Alana Vizváryho dva valentínske koncerty. Vo februári sme tiež vyhrali zlatú medailu na medzinárodnej súťaži VIENNA INTERNATIONAL MUSIC COMPETITION. Pripravovali sme veľkonočný duchovný barokový koncert v kostole, ktorý odkladáme až na ďalší rok 2021. Májový koncert „Serenády pre radosť – vášeň pre hudbu“ 5. ročník so sólistom Ľ. Kantom z Japonska sme presunuli na 11. október 2020 v Zrkadlovej sieni v Bratislave, kedy veríme, že kultúrny život na Slovensku bude už v plnom prúde. Termín ostatných koncertov závisí od toho, ako sa ich rozhodnú presunúť organizátori. V septembri sme mali odohrať koncert z Händlových árií v Rakúsku, žiaľ, agentúra to odložila na neurčito kvôli koronakríze. V decembri 2020 nás čaká v Hainburgu vzácna spolupráca so speváckym zborom KONZERTVEREINIGUNG WIENER STAATSOPERNCHOR, ktorý pravidelne spolupracuje s Wiener Philharmoniker.
Vyzerá to tak, že kultúrne inštitúcie sa otvoria v septembri. Ako huslistka Slovenskej filharmónie prídete opäť po pol roku do sály, v ktorej hráte niekoľko rokov. Asi to bude zvláštny pocit…
Anežka: Ak všetko dobre pôjde a ľudia budú disciplinovaní a ohľaduplní, tak by sme mohli začať skúšať so Slovenskou filharmóniou už v júli. Bude to veľmi zvláštny pocit prísť do práce a našej krásnej koncertnej sály po 4 mesiacoch, to sa nám ešte v histórii SF určite nestalo. Ja som členkou SF od roku 2007 a vždy som mala voľno maximálne cca mesiac počas letných prázdnin. Pre žiadny orchester nie je dobre takto dlho nehrať spolu, ale je logické, že kultúrne akcie sa začínajú v pandémii sprístupňovať až na poslednom mieste.
Krízová situácia, ktorá je v súvislosti s pandémiou citeľná v celom svete, sa dotkla takmer všetkých sfér spoločnosti. Myslíte si, že život sa vráti do normálnych koľají opäť? Bude mať umenie a kultúra ďalšiu, plnohodnotnú šancu? Dokážu sa koncertné sály opäť naplniť ľuďmi?
Anežka: Nemyslím si, že svet ostane rovnaký. Zastavenie chodu väčšiny krajín na našej planéte je príliš veľký zásah najmä pre ekonomiku. V každom prípade pre prírodu to bolo veľmi prospešné, čo vidíme na záberoch z vesmíru. A dovolím si tvrdiť, že aj pre nás ľudí to je v niečom prospešné, že sa budeme viac tešiť z maličkostí, naučili sme sa uvariť si kávu doma, piecť chlieb, pri upratovaní našli veci, ktoré sme roky hľadali, niektorí sa naučili umývať ruky, zistili, kde v ich okolí sa nachádza príroda, začali sme si viac vážiť lekárov a iné povolania, ktoré to majú veľmi náročné, naučili sme sa chrániť naše zdravie i našich blízkych, možno sme začali kvôli strachu zo smrti viac rozmýšľať nad zmyslom života a spoznali sme Boha… Verím, že umenie prežije aj túto pandémiu, aj keď spočiatku sa asi budú ľudia báť chodiť na koncerty. Bude pre nás normálne prísť na koncert v rúšku, tak ako to môžeme bežne pozorovať v ázijských krajinách, kde často účinkujeme. Čoho sa ale trochu bojím, aby túto koronakrízu nezneužili politické elity na väčšiu kontrolu ľudí, lebo mám pocit, že sa začínajú pomaly napĺňať vizionárske predpovede Orwella z románu 1984 o veľkom bratovi, ktorý všetko vidí a tiež proroctvá z Biblie o posledných časoch… V každom prípade, som vďačná Bohu posledné mesiace, že žijem na Slovensku.
Lujza: Vírus je prikrátky na hudbu a umenie (úsmev). Hudbu zatiaľ ešte nikto nezrušil.
Eliška: Ja som optimista, určite nejaký čas potrvá, kým sa život vráti do starých koľají, ľudia sa určite radi vrátia do koncertných sál, divadiel, na festivaly i keď možno s rúškami, ale o to vďačnejšie.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: The Ladies Ensemble, Viva Musica! – Matúš Maderič
