„Pri tvorbe preferujem ticho, aby tanečníci neboli pod vplyvom ďalších emócií a elementov,“ hovorí pre náš portál riaditeľ košického baletného súboru Andrej Petrovič, ktorého autorský projekt Extáza uvidia diváci na prelome jar-leto, v druhej polovici sezóny.

Balet košického divadla má za sebou dlho odkladanú premiéru inscenácie Nureyev, no v aktuálnej sezóne divákov čaká ešte viacero premiér. Ako ste nastavili novú sezónu?

Sme radi, že Nureyeva sa podarilo konečne odpremiérovať, lebo toto dielo bolo dlho odkladané. Je to otvorené a divákom prístupné. Po premiérach, ktoré som videl, aj celého procesu príprav, aj toho, ako je dielo dramaturgicky vyskladané a tiež na základe výkonov tanečníkov, som presvedčený, že to bude jedna z úspešných inscenácií Štátneho divadla Košice, aké predstavilo v celej ságe rokov a v rámci repertoáru. Na jeseň, teda v novembri, dúfam, že sa podarí premiéra inscenácie Orbis Pictus / Svet v obrazoch. Na tejto inscenácii budem spolupracovať s Ondrejom Šothom. Budeme sa snažiť dodržať istý balans, takže popri modernejšom repertoári prinesieme divákom aj Balet Gala, aby si mohli vychutnať klasický, krásny, technicky náročný repertoár. Radi by sme pripravili niečo pre domáce publikum, aby pocítili prínos čistého tanca a estetiky. Na jar, prípadne v letných mesiacoch uvedieme môj autorský projekt Extáza, ktorý pripravím autorsky aj ako choreograf. Ku koncu alebo začiatkom ďalšej sezóny príde Jiří Bubeníček, ktorý pripraví pre Štátne divadlo Košice celovečerné predstavenie. A na budúci rok na jeseň by k nám mal zavítať Akram Khan, takže pevne verím, že sa mi to všetko podarí.


Začnime Bubeníčkom, ktorý je mimoriadne obľúbeným českým choreografom, známym aj za hranicami. Ako vznikol nápad angažovať ho a aký projekt prinesie do Košíc?

Rozprávali sme sa o tejto možnosti s Ondrejom Šothom, na základe tohto rozhovoru som potom pána Bubeníčka aj oslovil. Po prvom telefonáte sme si povedali, že si dáme video hovor a ihneď medzi nami vznikla príjemná energia, napriek tomu, že ten rozhovor sa konal iba elektronickou formou. Bol priateľsky naladený, rozprával, čo by chcel urobiť a povedali sme si, že to skúsime. A spolupráca sa podarila.

Prezradíte aj viac o koncepcii diela Jiřího Bubeníčka?

Choreograf sa inšpiroval dielom Franza Kafku, na základe ktorého bude realizovať choreografiu.

To znie zaujímavo. Prezradíte aj dielo Franza Kafku, ktorým sa inšpiroval?

Zatiaľ nemôžem prezradiť konkrétne dielo tohto spisovateľa, pretože to bude ešte dlhý proces…

Takže bude to Proces od Kafku? Takže nielenže máte Bubeníčka, ale aj vysoko aktuálne dielo…

Áno bude to Proces a  hlavne si myslím, že to bude veľmi populárne. Mne osobne sa na Bubeníčkovi páči, že pracuje s klasickou technikou, ale prináša do svojich diel aj súčasné prvky, takže v rámci rozširovania repertoáru košického divadla to bude naozaj pekná kontinuita.

Poďme k Vášmu dielu, zrejme už za tú dobu, aj keď ste dlhé mesiace trávili v lockdowne, poznáte súbor, viete, čo od konkrétnych tanečníkov môžete očakávať. Aký bude Váš titul Extáza?

Začínam zisťovať, ako kto funguje, o koho sa môžem v súbore oprieť, kto dokáže porozumieť môjmu mysleniu, rozmýšľaniu o pohybe a vytváraní pohybu. Extáza bude predstavenie, ktorým by som rád do divadla pritiahol nové publikum, ktoré navštevuje viac nezávislejšie umelecké centrá a predstavenia menšinových žánrov. Bol by som rád, aby sa práve títo ľudia dostávali do kamenných inštitúcií. Veď v Košiciach je dostatok kultúrnych stánkov, ktoré navštevujú, viem si predstaviť, že by prišli aj do nášho divadla. Názov Extáza som prevzal z knihy o Alme Mahler, ktorá má rovnomenný názov. Túžime po rýchlom dostavení zážitku, ale je to len stav opojenia, ktorý netrvá večne. Ale žiť život bez toho, že niekto, niečo alebo my sami si ho neskrátime, tak ho určite nemáme len ako rýchly stav zážitku. Dielo by som chcel zamerať na telo vo fyzickom kontexte, ale aj v sociálnom. Mám niekoľko nápadov a obrazov  ako kreovať to dielo. V súčasnosti príliš dbáme o materializmus a zároveň zabúdame na prostredie a ničíme všetko navôkol seba, takže Extáza bude mať aj environmentálny odkaz. Chcem poukázať na určitú povrchnosť, ktorá je okolo nás, ako sa prezentujeme navonok. Na to všetko už mám pripravený tím a scenár, ktorý by som chcel realizovať.

Zakladáte si ako autor projektu a choreograf na hudbe? Je pre Vás v tanečnom umení dôležitá?

Keď som mal možnosť tvoriť, pretože zatiaľ som netvoril kontinuálne, len pri určitých príležitostiach, takže zatiaľ iba objavujem a mám chuť vypovedať určité myšlienky v hlave, dával som vždy hudbu do pozadia. Pre mňa je skôr centrom záujmu myšlienka, pretože ak bola hudba v popredí, dokázala ma ovplyvniť, a to hovorím len z vlastnej skúsenosti. Uvedomil som si, že je lepšie pracovať v tichu, lebo keď príde myšlienka od režiséra alebo choreografa, je potrebné nájsť spôsob ako dať myšlienku alebo tému von z tela. Ako náhle do toho vstúpi hudba, automaticky to človek použije ako barličku. Pri tvorbe teda preferujem ticho, aby tanečníci neboli pod vplyvom ďalších emócií a elementov. Hudbu vyberám skôr tak, aby následne podporila tému. Samozrejme, bez hudby by to nefungovalo, lebo tanec s hudbou sú elementy, ktoré k sebe pasujú, ale v samotnej tvorbe by mal tanečník siahnuť do svojho vnútra. Najlepšie to je, keď už je človek unavený, tak povediac padá na hubu a zrazu sa začínajú vyplavovať tie emócie a fyzicky prinášať niečo originálne. Každý máme svoje barličky a pohybové kódy, no musí sa dostať do absolútneho prázdna a od nevedenia začať vedieť.

Od Extázy cez hudbu sme sa dostali až k psychológii, no ešte by sme mohli predstaviť projekt Orbis Pictus, kde bude znieť Verdiho hudba…

Ide o projekt, ktorý bude vznikať v spolupráci s Ondrejom Šothom. Je to príbeh, ktorý je inšpirovaný osobou talianskeho spisovateľa, dramatika, poeta Alessandra Manzoniho. Tento autor preslávil taliansky romantizmus. Keď Manzzoni zomrel, Verdi mu  na jeho počesť venoval Requiem a aj preto bude znieť v tejto inscenácii hudba Giusseppe Verdiho. Tento projekt je príbehom o Manzzonim a Vedrdim , ktorý majú spoločný osud kde účinkujú sólisti opery Tóbisz Titusz, Michaela Várady, činohry Jakub Kuka, Alena Ďuránová, Matej Marušin a balet ŠDKE. 

Bude to súčasné tanečné divadlo? Aj Vy ste skôr naklonený moderným smerom, rovnako aj Ondrej Šoth preferuje súčasný tanec. Dá sa teda povedať, že Orbis Pictus bude moderné dielo?

Povedal by som, že z toho, ako Ondrej Šoth vníma umenie, rovnako aj ja, toto dielo bude zasadené do súčasnejšieho, modernejšieho slovníka. Treba povedať, že moje smerovanie išlo k súčasnému tancu, ale klasiku uznávam. Mal som obdobie v začiatkoch môjho tanečného štúdia, že sa budem venovať klasickému tancu. Vďaka technike klasického tanca som tam, kde som. Nové očarenie k baletu a klasickému tancu som zažil, keď sme s Akramom Khanom spolupracovali s Anglickým Národným Baletom na príprave nového baletu. Bolo úžasné vidieť, ako tanečníci vedia využiť svoje majstrovstvo klasického tanca v modernom prevedení. Videl som, že aj klasický tanec sa dá robiť úplne úžasne a krásne, keď tomu človek rozumie a má dobré vedenie. Ak je mentor kvalitný a povie tanečníkovi, že ešte tomu pohybu treba niečo na viac, nielen mať nohu pri ušiach, potom aj tá krása, na ktorú sa pozeráte vyznie úplne inak a je naplnená niečím iným ako len výkonom.

Ak by sme klasickému tancu mali kontrovať, lebo zrejme naše divadlá majú priaznivcov klasiky dostatok, čím by ste si, naopak, získali divákov súčasného tanečného umenia?

Nad tým rozmýšľam veľmi často. Ale ak sa bavíme o kamennom divadle, tak priniesť tému, ktorá bude odvážne a zaujímavo spracovaná. Na základe mojich pár choreografických počinov som si uvedomil, že mám rád balans medzi scénografiou, hudbou a tancom a nezabúdam na diváka. Súčasný tanec má v dnešnej dobe veľmi široký diapazón možností a niektoré predstavenia sú skvelé pre galerijné priestory a iné pre divadelné black boxy.  


Dá sa to takto oddelene, na detaily, vypočítavo brať? Nie je divadlo komplexné umenie, kde jednotlivé elementy musia spolu súvisieť?

Určite áno, no ak sa raz tvorca rozhodne robiť súčasný balet, nemal by k tomu pristupovať tak, že všetky prvky budú abstraktné. Predstavte si náročnú tému v súčasnom balete, pri ťažkej, náročnej hudbe a svieti na vás 40 minút jeden bodový reflektor. Nehovorím, že to nemôže byť, pretože umenie je o slobode a každý ma právo sa vyjadriť, ako uzná za vhodné, ale z vlastnej skúsenosti a zážitku, je možné, že pre diváka to bude veľmi náročné. Raz mi jeden priateľ povedal, že sa strácal v predstavení súčasného baletu, zavrel oči a vnímal len tú krásnu hudbu. A presne to je to vysvetlenie, ktorým by som chápal súčasnú tvorbu pre kamenné divadlá. Dodnes si napríklad pamätám, že keď som robil u Akrama Khana, prišla za nami diváčka, ktorá hovorila, že nie celkom pochopila, o čo ide, ale emócia a zážitok, bol pre ňu neskutočný. A tak to nejako vnímam ja. Druhá možnosť je, že kamenné divadlo bude mať dva súbory –  jeden hlavný, ktorý bude robiť veľkoformátové, klasické diela aj moderné spracovania a druhý, ktorý bude s menším počtom umelcov a bude prinášať viac risku, experimentu, ale stále vysokú umeleckú kvalitu.

 

Zhovárala sa Zuzana Vachová

Zdroj foto: Joseph Marčinský


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno