V poslednej dobe akoby sa vrece roztrhlo so slovenskými filmami tváriacimi sa ako hybridné dokumenty, pri ktorých sa neviete zbaviť nepríjemného podprahového pocitu, že vznikli na objednávku. Film Amnestie, našťastie, medzi ne, nepatrí.
V roku 2013 nakrútil Jonáš Karásek film Kandidát, ktorý rekordnými číslami zaplnil slovenské kinosály. A treba povedať, že v mnohom bol aj revolučný, odvážny, otvorený. Vychádzal z knižnej predlohy Maroša Hečka a Michala Havrana ml. a k tejto dvojici sa pridal aj Peter Balko na príprave scenára. Celá snímka stála na excelentnom výkone Mareka Majeského a mimoriadne otvorene hovorila o zákulisí mediálneho a politického sveta, o jednoduchom vzorci, ako možno s masami ľudí manipulovať. Tentoraz sa Hečko rozhodol siahnuť po literárnej predlohe z pera Radovana Dunaja, knihe Amnestia, ktorá rozpútala peklo. Spolu so scenáristom Markom Janičíkom ich čakalo náročné sústo – spracovať tému tak citlivú pre našu spoločnosť a zároveň rozohrať niekoľko dejových línií tak, aby dielo dávalo logiku a zároveň divákovi neservírovali akýkoľvek názor a nemanipulovali ním.
To druhé sa im podarilo. Tvorcovia nie sú zaujatí a pravdupovediac – z tohto môže mať divák azda najväčšie obavy ešte pred zhliadnutím filmu. Havlove Amnestie dodnes predstavujú akúsi „boľavú“, nezahojenú ranu rozpolťujúcu našu spoločnosť. Samotný titul môže evokovať fakt, že tvorcovia budú glorifikovať osobu Václava Havla ako nedotknuteľnú, neomylnú osobnosť, túto kardinálnu chybu však neurobili. Bod plus.
Kým sa však dostanú k samotným amnestiám a peklu, ktoré rozpútali v leopoldovskej väznici (a následne aj v samotnej spoločnosti – čo už však film neukazuje), rozohrávajú niekoľko príbehov. Začínajú v Československu, v ére socializmu, keď v podstate nič v snímke nenaznačuje tomu, že by mohlo prísť k pádu totalitného režimu. Divák paralelne sleduje osudy troch rodín: manželov Lupkovcov, Kelemenovcov a rodiny JUDr. Čierneho. Prostredníctvom jednotlivých príbehov sa dozvedáme všetko: ako fungovali vzťahy obyčajných ľudí a praktík ŠtB, života politických väzňov a pochopíme aj pomery vo väzniciach, kde boli tí slušní, zlí, disidenti s vyhliadkami slobody a zmeny systému. No a napokon, tí rafinovaní, ktorí sa vedeli po prevrate zariadiť okamžite – napríklad herci, ktorí sa chopili moci a v stovežatej si delili funkcie (vo filme za výdatnej pomoci manželky herca Kelemena v podaní Mareka Majeského, ktorú skvele stvárnila Anna Geislerová). Bod mínus je azda skutočnosť, že jednotlivé príbehy filmu „kradnú“ až príliš veľa časopriestoru, niekedy na úkor samotnej snímky a spôsobujú im takzvané hluché miesta. Na druhej strane, bod plus za mimoriadne sofistikované prevedenie prevratu a neprezradenie kľúčových postáv politického diania v novembri 89. Pamätníci môžu spoznať Čarnogurského a Kňažka, ale filmári nemajú potrebu sa biť do hrude, ukazovať a s patetickým výkrikom ich pomenovávať. Nie je to potrebné.
Kľúčová myšlienka je vypovedaná aj v tichej anonymite, pretože podstatné je v snímke akcentovať skutočnosť, ako si po prevrate delili moc „tí druhí“ a v podstate sa počas jednej noci stali elitami. Zrazu bol herec ministrom, pretože podľa jeho manželky si zaslúžil lepšiu funkciu ako len „obyčajného hovorcu“. Možno zanedbateľná scéna, ale krásne, s nepochopením a počudovaním ju stvárnil riaditeľ väznice (Roman Luknár), čakajúc politickú delegáciu z „nadradenej“ Prahy, ktorý s údivom sledoval, ako z limuzíny vystupuje nový minister, konštatujúc: „Veď to je ten herec, nie?“. Presne tak. Ako bolo skonštatované v dokumente, ktorý odvysielala RTVS v predvečer dušičiek, 17. november priniesol možnosť slobodných volieb, a aj keď sa volilo blbo a hlúpo, za to si mohli ľudia, ale volilo sa slobodne…
Ďalší bod plus patrí tvorcom pre otvorený koniec príbehov tých, ktorí si lakťami vybojovali po Nežnej revolúcii veľké pozície v politike. Každý svojprávny jedinec, ktorý neabsolvoval lobotómiu, predsa vie, aké boli reálie našej krajiny, kam ju doviedli novodobí politici aj ich nástupcovia a tiež ďalší nástupcovia, im nápadne podobní. Do väzenia putuje len tá najjednoduchšia, najprostejšia hrdinka, zástupkyňa masy. Áno, je to mrcha, ktorá verí, že sa raz bude mať dobre. Lenže nie je dostatočná mrcha. A takým sa to raz vypomstí. Podstatne inteligentnejšia mrcha s ostrými lakťami je Anna Geislerová, ktorá sa dostane na politické výslnie. A kým obyčajná, neškodná bonzáčka so žuvačkou v ústach (len som sa tak zamýšľala – existuje aj iný prvok, ako vyjadriť primitívnosť hrdinky, ako tupírované vlasy, krikľavý rúž a žuvačka v ústach mľaskajúca v štýle kravy? Lebo tieto tri prvky v kombinácii parádne ohrozujú centrálny nervový systém diváka) skončí v cele, jej manžel, ktorý bol odsúdený za krádež obrazov – vykreslený sťaby novodobý Jánošík – bohatým kradne, sebe nechá, sa s úsmevom dostáva z krajiny preč za slobodou. Skvele generalizovaný tragicko-sarkastický obraz našej spoločnosti po Nežnej…
Až v približne druhej tretine filmu sa dostávame k tomu, na čo už divák zrejme čaká od začiatku. Film graduje celkom slušne, aj keď samotné rozprávanie troch dejových línií príbehov ho tak trochu brzdí. Zachraňuje ho dynamický strih a kamera. Publikum už túži dostať sa k tomu, na čo do kina prišlo – k dôsledku Havlových amnestií, ktoré sa vymkli spod kontroly a to nielen vzburou v Leopoldove. Áno. Slovo sloboda zrazu začalo nadobúdať neobvyklý význam a začali sa ňou oháňať aj tí, ktorí vraždili a podpísali sa pod tie najohavnejšie činy. To, čo sa doteraz na plátne javilo ako psychologická dráma popretkávaná politickými reáliami, sa mení na krvavý akčný thriller vo väzení. Nie je to zase tak dávno, aby sme si na tieto udalosti nespomínali. Havlove rozsiahle amnestie sa nedotkli tých najzávažnejších zločincov leopoldovskej väznice, ktorí sa preto vzbúrili. Takmer na dva týždne celú väznicu obsadili a areál sa doslova zmenil na vojnovú zónu. Zasahovali špeciálne jednotky a dokonca musela byť využitá vojenská technika. Samozrejme, tento zásah vyvolal aj v spoločnosti búrlivú vlnu diskusie: mnohí tvrdý zásah ocenili, ďalší jeho brutalitu odsúdili. Každopádne, filmári sa s ním vysporiadali mimoriadne dobre, až sa človeku nechcelo uveriť, že ide o slovenský film. Takéto akčné scény plné násilia a brutalít v našich končinách nie sú samozrejmosťou a je citeľné, že ako tvorcovia, tak aj herci, dali do nakrútenia týchto scén maximum. Jediné, čo možno v tomto prípade vyčítať, že ako náhle táto vzbura prišla, tak náhle aj zmizla a v kontexte celej snímky tak akosi režijne vytŕča a nie je v symbióze s celkovým dianím.
Najsilnejším bonusom, ktorý divák nepochybne bude hodnotiť ako mimoriadny počin, sú herecké výkony. Juraj Bača v úlohe zlodeja obrazov zaujal presným vystihnutím postavy, ktorá nemá jednoznačný charakter. Marek Vašut v úlohe politického väzňa nemôže sklamať nikdy a okrem toho, že patrí medzi najlepších českých hercov hovoriacich v slovenskom jazyku, dal postave vnútorný pokoj, rozhodnosť, inteligenciu, rozhodnosť aj gráciu. K žuvačkovej dáme Natalie Germani sme sa už vyjadrili, ale je treba dodať, že tiež svoju rolu zvládla presvedčivo. Absolútnou topkou bola Anna Geislerová v úlohe podvádzanej manželky, ktorá už v niekoľkých filmoch preukázala, ako pozoruhodne dokáže pracovať na plátne s emóciami, ktoré nevyplávajú na povrch, naopak, ostávajú skryté vo vnútri, no divák ich aj tak cíti ako bublajúci gejzír. Marek Majeský ako herec, ktorý je až komicky samoľúby, vie presne, čo sa od neho na pľaci očakáva, takže aj v tejto úlohe bol stopercentný. Z väzňov najviac exceloval zloduch Vlk v podaní Gregora Hološku, ale aj spomínaný Roman Luknár ako riaditeľ väznice či skvelý Ján Jackuliak.
A záverom? Zvláštne je asi len to, že nikomu doposiaľ nenapadlo venovať sa tejto téme. Zrejme preto, že by musel otvorene povedať, že bola zlyhaním politických špičiek, ktoré nastúpili po novembrových udalostiach. A bol to aj krok, ktorý tak rozdelil spoločnosť. A zároveň mal aj fatálne následky. Napokon – tvorcovia odhalili len kúsok z tejto pravdy – záverom si môžeme vypočuť Havlov prejav, kde priznáva, že to nebol ten najšťastnejší krok. Zároveň však ukázali neuveriteľnú odvahu, že túto tému spracovali. Človeku, ktorý bol už v tejto dobe dospelý, príde až komické, ako dnešní mladí ľudia vnímajú novembrové udalosti a socializmus charakterizujú len ako dlhé rady na banány. Táto čierno-biela perspektíva je až tragikomická. Ale s tou sa vo filme Amnestie rozhodne nestretnete. Ťažko je prikázať niekomu, že tento film by si určite mal pozrieť. Alebo ho musí vidieť. Ale nesporne treba konštatovať, že patrí medzi dobré filmy ukazujúce kus československých reálií (áno, bez pomlčky, kedysi sme skutočne boli jednou krajinou), nastoľuje mnoho otáznikov, nepodsúva žiadne dogmatické názory, len ukazuje jednu menej šťastnú etapu našich dejín, ktoré by možno mali byť práve tie šťastnejšie…
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Continental film
