Výstava Mirinofa Návrat ružového narcisa bola iná ako doposiaľ všetky jeho ostatné. Vychádza z nevedomia, sexuálnych archetypov, je o krtkoch , aj o egu bez ega, o pohybe aj o pokusoch o verše. Je ovplynená do istej miery japonskou kultúrou a trochou slovenskej odvahy až drzosti. Keď mi Miro do e-mailu napísal, o čom expozícia bude, myslela som, že je zhúlený. Predtým, než sa dostaneme k pomerne zmätenému a recistickému meritu veci, skúsim zadefinovať jeho predchádzajúce serióznejšie obdobie.


Miro Gábriš sa narodil v roku 1962 v Šali. Mirinof je maliar, galerista a performer. Od roku 2001 funguje v slobodnom povolaní ako maliar, zriaďovateľ a prevádzkovateľ galérií umeleckých diel. Je zakladateľom ateliéru GUD v industriálnom prostredí storočnej Cvernovky a spoluzakladateľom galérie Cvernovka. Na jeho tvorbu výrazne vplývali osobnosti v ateliéroch ktorých študoval, predovšetkým akad. mal. Dezider Castiglione, akad. mal. Július Koller a akad. mal. Katarína Kuzmová. Autor vystavoval na Slovensku, v Maďarsku, vo Francúzsku, vo Švajčiarsku, v Anglicku a v Spojených štátoch amerických. V týchto krajinách, spolu s Českom, sú zastúpené jeho diela v súkromných zbierkach. Jeho tvorba prešla mnohými vývojovými tendenciami, výtvarnými technikami, experimentmi, ale hlavne rôznorodými formami vyjadrenia sa od klasickej maľby cez objekty, videoprojekcie a pohybové pokusy až po drobné herecké etudy. Performance ho priťahuje v poslednom čase najvýraznejšie, preto rád spája výtvarné s tancom, hudbou, nápadom. Bol členom zoskupenia Cverna von Di rampe a v súčasnosti ho stále viac fascinuje japonské divadlo Butó.


Zatiaľ čo na začiatku jeho tvorby to boli veľké plechové plochy – objekty, postupne ich prevalcovala klasická maľba na plátne, aby zas neskôr využil ako matériu jutovinu či recyklovateľné bilbordy. Objekt Cvernovky, kde sídlil aj jeho ateliér, mu ponúkal rôzne industriálne predmety, ktoré povýšil na výtvarné artefakty v spojení s konkrétne zvoleným priestorom. Všetky tieto experimentálne pokusy vždy vyústili do zaujímavých inštalácií, ktoré ešte prepájal s videoprojekciami alebo s happeningom. Každá táto etapa tvorby vychádza z jeho momentálnych životných situácií a je akousi sebareflexiou duše autora. Mirinof už v minulosti prezentoval veľkorysú kolekciu obrazov – prevažne akryl na plátne v kombinácii s vrecovinou, prípadne koláž . Za každým obrazom sa skrýval konkrétny príbeh alebo životná skúsenosť či pocit. V jeho dielach sa objavovali často ľudia, s ktorými sa stretol, priatelia alebo osobnosti, ktoré ho niečím fascinujú a priťahujú.


Ďalšia séria diel bola reprezentovaná agresívnejším kolorom aj maliarskym gestom a kontrastne k tejto žiarivej hystérii priraďoval ojedinelé monochrómy s hlbokou čiernou výpovednou expresívnosťou . Inokedy zas postavil kolekciu na dvoch základných princípochportrét a symbol. Často využíval v tvorbe archetyp býka , ktorý je výrazom sily, vášne , možno i demonštrovanej brutality, rovnako ako symbolom zverokruhu, za ktorým sa skrývajú kontroverzné vlastnosti. Ale je to aj zemitosť, pravda a zvierací inštinkt a napokon aj znamenie autora. Pred pár rokmi sme na tomto mieste otvárali expozíciu Bukréty v hlave , v centre pozornosti ktorej sa ocitla štylizovaná , (prevažne ženská) figúra s monštruóznymi klobúkmi nesúcimi košaté trsy kvetov, akési zátišia s kyticami.


Najnovšia kolekcia nazvaná „Návrat ružového narcisa“ v Divadle MS STU je zas o niečom inom a aj inak vyzerá. Všetky parafínové dosky, na ktoré v súčasnosti maľuje , majú rovnaký rozmer, ale dianie v nich je rôznorodé. Či už je to farebnosť, alebo monochróm, figurálna kompozícia, alebo krajina, jednoznačný symbol, prípadne abstrakcia, poetika, ale aj expresia – všetko sú to svojim spôsobom zážitky a emócie autora zadefinované na ploche 35x55cm s odkazom jeho výtvarného myslenia, so správou jeho duše. Materiálom Mirinofa sa stali už spomínané parafínové dosky z fabriky Cvernovka, ktorá je (ako autor sám tvrdí) „v stave rozkladu, ako jeho ego.“ Odviezol si ich po súhlase prevádzkovateľa ruín Cvernovky zo smetiska a nazýva ich „darom Cvernovky“. Po dokončení diela na ploche , ktorá je poňatá vždy rôznorodo – od figúry, cez krajinu až po vlastné vnímanie abstrakcie– na zadnú stranu dosky situuje vlastnú báseň typu japonského Haiku, v ktorej sa prísne snaží dodržať v trojriadkovom verši príslušný počet slabík. Sám dodáva, že materiál a technika si ho našli samé bez jeho vedomej zásluhy a v zmysle (možno trošku klišéovitého vyjadrenia), že „zmena je dôvod k životu“.

Paradoxným posunom umelca je skutočnosť, že v tvorbe vedome neaplikuje žiadnu techniku , predbehol svoje ego do takej miery, že sa – citujem- : „nestihlo vzpriečiť tejto pochybnej metóde práce“. Pátrať po tradične konkrétnych inšpiráciách by bolo asi v tomto prípade zbytočné, Mirinofa zaujíma pohyb tela pri maľbe, pohyb rúk a prstov, ktoré pozorne sleduje a kochá sa nimi, pohyb vlasov na čele, pohyb štetca na dreve, záznam. Jedinou inšpiráciou, motívom, zdrojom nápadov je autorove nevedomie a ja zas nechám úplne vedome zaznieť jeho vlastné slová: “sú to temné oblasti pravdepodobne totálnych sexuálnych archetypov najväčšieho rivala Karla Gustava Junga, z ktorých sa ako krtko z kopčeka, úboho slepý a nevedomý snaží pochopiť krásu tepla ranného slnečného žiarenia, pričom nechce vnímať, že k nemu zozadu beží jazvečík krížený s bolonským psom, so zubatým úsmevom bezstarostného vraha krtkov.“

Z povedaného je evidentné, že súčasné dielo Mira Gábriša treba vnímať individuálne, intuitívne a s vlastnou fantáziou bez kladenia konkrétnych otázok. Pretože, keď som sa pýtala ja, po odpovedi som mala dojem, že si Mirinof v ten deň niečo šľahol. A možno (alebo s vysokou pravdepodobnosťou ) mu práve o to išlo – zdanlivo navodiť dojem vážnej filozofie, v ktorej (v konečnom dôsledku) o nič nejde. Maximálne o nevedomý pud a osobitý humor v japonských veršoch v slovenskom štýle.

BARBARA BRATHOVÁ
kurátorka výstavy

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno