Festival Viva Musica! ponúkol publiku doposiaľ jeden z emocionálne, ale aj myšlienkovo najintenzívnejších a najhlbších zážitkov. Barytonista Peter Mazalán otvára pomocou umenia pálčivú tému, pred ktorou si mnohí radšej zakrývajú zrak, pretože tak je to predsa komfortnejšie. A nebolí to. Všestranne orientovaný umelec zvolil expresívnu, modernú formu a predstavil svoj intermediálny projekt jemne šokovaným ľuďom v hľadisku. Trefa do čierneho.


Pôvodne avizovaná Zimná cesta Petra Mazalána, ktorá mala znieť „pod čerešňou“ v zrekonštruovaných priestoroch legendárnej záhrady Domu Albrechtovcov, sa nakoniec z dôvodu nepriaznivých prognóz počasia sťahovala do Zrkadlovej siene Primaciálneho paláca. Možno to bude trúfalé, dovolím si byť osobná, no pre mňa je pre túto produkciu uzavretý priestor bonus. Nečakal nás totiž romantický výlet a tradičné Schubertove piesne (hoc aj pochmúrne, melancholické, často plné bolesti, nezabúdajme, vždy ide o hudobný romantizmus), ale plnohodnotná performancia využívajúca syntézu viacerých umení a techník. A najmä, interpretácia piesní jedného z najväčších melodikov, akého európska hudba v histórii nepochybne mala, boli prerušené pertraktovaním tak bytostne dôležitej témy. Témy, o ktorej sa síce v súčasnosti veľa hovorí, lebo to káže akýsi morálny bontón a mnohí sa empaticky tvária, ako veľmi sa ich dotýka, no kým sa im neocitne priamo v lone, realita je taká, že sa ich netýka vôbec. Peter Mazalán totiž svojím najnovším autorským projektom prispel k diskusii na tému porúch autistického spektra. Z vizuálneho hľadiska spracovania diela by bolo možno nekonvenčné a zaujímavé predstaviť ho práve v outdoorovom prostredí, no z psychologického pohľadu: prečo nenechať publikum pekne krásne „vydusiť“ vnútri? Len ja, Ty, koncertné krídlo Petrof, Schubert, jeden charizmatický barytonista, autistické dievča, jeho matka a zavreté dvere. Niet úniku.


Peter Mazalán: Zimná cesta. Foto: Zdenko Hanout

Piesňový cyklus Franza Schuberta Zimná cesta patrí medzi najpopulárnejšie a zároveň interpretačne najťažšie piesne. Celkovo 24 piesní sa totiž vyznačuje rozmanitosťou nálad, množstvami kontrastov, hlbokých emócií – skladateľ ich komponoval de facto na sklonku svojho krátkeho života a akoby chcel zúročoval všetok bôľ aj krásu dovedna. Zaspievať Schubertovu romantickú pieseň s vkusom, to chce v prvom rade oprostiť sa od operných manierov, výraz, ktorému poslucháč verí a široké spektrum emócií. Operný spevák Peter Mazalán v tento večer dokázal hneď dve veci: výber ôsmich Schubertových piesní interpretoval s gráciou a vkusom, no zároveň klasický piesňový recitál považuje za prekonaný a prostredníctvom umeleckej formy ho rozbil. Ako súčasný, moderný umelec totiž potrebuje reflektovať podstatnejšie témy ako je blúdiaca duša pútnika vo vyfantazírovanom svete romantických duší plných falošných sĺz a predstieraných beznádejí. Pútnika, bosého a nepochopeného, žijúceho vo vlastnom svete, nevypočutého – niečo ako ten Schubertov, len transformovaného do súčasnosti v diele Elfriede Jelinekovej, nachádza v pálčivej téme – poruchách autistického spektra.


Peter Mazalán: Zimná cesta. Foto: Zdenko Hanout

Jeho Zimná cesta, ktorú režíroval a je aj autorom konceptu, nesie tento silný odkaz, no predsa, patrí sa zastaviť sa aj pri interpretačných kvalitách. Prvú časť predstavenia tvoria Schubertove piesne z rovnomenného cyklu. Barytonistu Mazalána sprevádzal klavirista Peter Pažický a už od prvých taktov bolo zrejmé, že tento repertoár majú spolu dobre zohratý. V spevákovom prejave krásne vynikali najmä charakteristické barytónové hlboké polohy, ktoré mali pre tieto piesne potrebnú sýtosť (často absentujúca pri tenoroch). Keď spomíname spodné tóny, je nutné pozastaviť sa aj pri výškach, ktoré Mazalán spieval s kultivovanosťou, bez (zvyčajného a nepríjemného) forsírovania. Vyzdvihnúť treba aj nádherné, oblúkovité frázovanie a poctivé zakončovania fráz. A to, čo pri Schubertovi všetci najviac očakávame: výraz. Osobne som také precítené piesne v podaní mužského speváka na slovenskej scéne nepočula dávno, najmä ak máme na mysli rozmanité škály piana a pianissima. Jednoducho, s dynamikou a farbou dokáže Mazalán doslova kúzliť. V jednej chvíli ste v jeho vokálnom prejave počuli miernosť a nehu, v ďalšej rezignáciu (takú typickú pre Schuberta), inokedy melanchóliu či lyrickosť. A samozrejme, v kontraste s týmito výrazovými polohami plné forte, aj keď s dramatickými piesňami sa vo výbere šetrilo a v interpretácii dominovali skôr tie introspektívne. Aj tento výber koncepčne korešpondoval s témou autizmu. Ako spevák nikdy neprekročil tú mieru komornej hudby, ktorú sme spomenuli a ako operný spevák svoj prejav dokázal oprostiť a zároveň ho spraviť emocionálne bohatým.


Peter Mazalán: Zimná cesta. Foto: Zdenko Hanout

Technicky dobre disponovaný klavirista Peter Pažický rovnako dobre dokáže „maľovať“ výraz a pri kontrastných náladách bol v jednej línii so spevákom, či už v dialogických pasážach alebo sprievodných.

V prvom rade zívali spočiatku dve rezervované miesta v nabitej Zrkadlovej sieni prázdnotou. Počas koncertu usadil na ne uvádzač v rúšku dve účinkujúce – herečku Janu Oľhovú a Annamáriu Janekovú. Len málokto z publika mohol registrovať v daný moment obsahový význam tohto gesta, ktoré postupne dávalo dielu nový charakter. Do Schubertových piesní totiž začali Jana Oľhová v úlohe matky a Annamária Janeková ako jej autistická dcéra vstupovať naliehavými, šepkajúcimi dialógmi. Tým, že boli nazvučené a ich šepot sa rozliehal reproduktormi v sále, nedalo sa dvojicu vstupujúcu do romantických piesní, neregistrovať. Dievča sledovalo notovú predlohu a ukazovalo prstom, ale to sa predsa v slušnej spoločnosti nesmie. Skrátka, robila mnoho vecí, ktoré sa nepatria a medzi „dobre vychovanými ľuďmi“ nesmú robiť. Veď mnohí sa s pohoršenými pohľadmi na ňu aj dívali (absencia bulletinu spravila svoje, hoci sme dostali do rúk publikovaný rozhovor s režisérom, mnohí si ho nestihli prečítať a zjavne sa nedostali do obrazu).

Peter Mazalán: Zimná cesta. Na obr. Annamária Janeková. Foto: Zdenko Hanout

Darmo ju matka, Jana Oľhová tíšila, dievčina s nádhernými dlhými vlasmi medovej farby, zapletenými do vrkoča, alabastrovou pleťou, v minišatách, obutá v kultových topánkach Dr. Martens, si svojhlavo vzala stoličku, prisadla si „nebezpečne“ blízko ku klaviristovi a v tom momente sa z koncertu stáva performance. Respektíve to, čo sa dialo v minimalistických náznakoch, sa naplno rozvinulo hereckou akciou Annamárie Janekovej, jej prednesom prózy rakúskej spisovateľky Elfriede Jelinekovej (v roku 2004 ocenenej Nobelovou cenou za literatúru), zároveň posúvaním deja. Z koncertu sa totiž stala pomyselná inscenácia: hlavná hrdinka fascinovaná hudbou, sledujúca noty, si s operným spevákom aj zaspieva. Empatická matka Jana Oľhová sa ju síce z pódia snaží dostať, s typickou materinskou láskavosťou, často kombinovanou aj bezradnosťou, nakoniec však rezignuje. V jej očiach sa pritom zračí ospravedlnenie voči divákom a za ňou skúsenosť – stáva sa to často. Nie však hanba. Matka sa za svoju dcéru a jej neprístojné správanie vymykajúce sa z hraníc „normálu“ nehanbí.

Peter Mazalán: Zimná cesta. Foto: Zdenko Hanout

Diagnózu autizmu autor konceptu a režisér Peter Mazalán zobrazuje mnohými motívmi: autisti majú svoj vlastný, vnútorný svet, ktorý je neuveriteľne bohatý, len o ňom veľa nevieme, nenúťte ich z neho vystupovať. Tým, že Annamáriu akceptuje na scéne a spieva s ňou, otvára jej náruč. Milujúca matka, ktorú Jana Oľhová zahrala brilantne, ukazuje nielen obetavosť a lásku, ale aj druhú tvár – trápenie a akési odsúdenie, pretože žiť s takýmto človekom, znamená obetu na celý život (ako poznamená matka, žiadna dovolenka pri mori nebude). Oľhová hrá vnútorne, bez veľkých dramatických gest. Na pódiu aj mimo neho, neustále ju cítite. Keď sa chce dotknúť svojej dcéry dieťaťa a pohladiť jej vlasy, nedovolí jej to – mnohí autisti nemajú radi dotyky. Len nekonečná trpezlivosť matky je tá, ktorá túto bariéru dokáže prelomiť.

Peter Mazalán: Zimná cesta. Foto: Zdenko Hanout

Nielen zásahom nových postáv zvonka Mazalán ako režisér rozbil formu tradičného koncertu. Vďaka ďalšiemu výnimočnému umelcovi – Ferovi Királymu (sound art), počujeme zvuk preparovaného klavíra a od Schuberta sa zrazu na kilometre vzďaľujeme. John Cage by bol asi nesmierne rád, že vďaka jeho inovatívnej technike došlo k deštrukcii takého obľúbeného romantického diela. Mení sa aj osvetlenie scény (Ján Ptačin – light design). Po tom, čo dievčina spoločne so spevákom triumfálne zaspieva jednu ukážku, parostroj naplno zadymí celú scénu. Z dymu sa črtá kontúra dievčiny, klavirista aj spevák sa zo scény vytratia a stávajú sa z nich pozorovatelia, no stále sú súčasťou scény. Možno sa len domnievať, či je Mazalán otec rodiny, ak by to mal byť formovaný príbeh. Nie je totiž prekvapením, že rodiny s autistickými deťmi väčšinou končia rozpadom. Po tejto zmene sa mení aj osvetlenie, ktoré je mäkšie a scéna je zaliata v šere, zvýraznená je len ústredná postava. Dokonalou nemčinou recituje úryvky z diela Winterreise Elfriede Jelinekovej, ktorá sa voľne inšpirovala Schubertovými piesňami, respektíve, aby sme boli korektní, básňami Wilhelma Müllera.

Peter Mazalán: Zimná cesta. Foto: Zdenko Hanout

Dotyky, ktoré nie sú dovolené. Jedine matka sa s láskou dotkne jej vlasov a rozpustí jej ich. Skrýša, ktorú si dievča nachádza – pod koncertným krídlom a cíti sa tam bezpečne. Sledujeme jednu situáciu za druhou, v ktorej nám režisér Zimnej cesty odhaľuje komplikovaný svet ľudí s poruchami autistického spektra. Aj bezradnosť matky, ktorá často svet svojej dcére nerozumie. Beznádej a stiesnenú náladu autor vyvažuje záverečnou nahrávkou, kde počuť matku s dieťatkom, ako sa ho snaží učiť vyslovovať slovíčka textu. Stáva sa z nej repetitívny, elektronický motív zvukovo spracovaný do stratena. Z titulkov sa dozvedáme, že ide o autorovho synovca Felixa, ktorému je inscenácia venovaná. A kto chce, pochopí aj ďalší kontext bez zbytočného vypytovania.

Veci pre nás tak samozrejmé, pre deti s poruchami autistického spektra, tvoriace neprekonateľné prekážky. Ich osamelý svet, uzavretosť, bolesti, túžby či neschopnosť orientovať sa v reálnom čase. To všetko zobrazuje Peter Mazalán prostredníctvom svojej Zimnej cesty a dokázal túto tému pretaviť dômyselne, nachádzajúc paralely medzi dvoma samostatnými umeleckými dielami a zároveň pripraviť originálnu réžiu performance s minimom scénografických prvkov. Zimná cesta má obrovské poslanie, ktoré napĺňa a nastavuje zrkadlo spoločnosti: napokon, to by malo byť hlavným zmyslom umenia, nie?

Peter Mazalán: Zimná cesta. Foto: Zdenko Hanout

Z tohto ďalšieho unikátneho predstavenia v rámci festivalu Viva Musica! odchádzali niekoľko skupín ľudí: tí, ktorí poznajú performance art, Johna Cagea a majú cit pre vizuálne umenie, mali rozhodne istý náskok a väčší pôžitok. Všetci tí z nás, ktorí s takýmito ľuďmi každodenne žijeme, sme v diele dokázali rozpoznať viacero nuáns, ktoré mohli širšiemu publiku uniknúť. Apel pre spoločnosť zo strany tvorcu možno považovať za ojedinelý, raritný signál, ale významný. Ak sa téma autizmu dotkla čo i len jediného človeka v ten večer prítomného v sále, ktorý sa doposiaľ o deti s takýmito diagnózami nezaujímal ani len z rýchlika, tak potom to malo zmysel. A dúfajúc sa odvažujeme tvrdiť, že v našej spoločnosti ešte štipka ľudskosti ostala. Tretiu skupinu tvorila rozhorčená časť publika, ktorá buď nič nepochopila alebo ju téma vyčerpáva, pretože je spokojná len vo svojom vlastnom sociopatickom svete naplneným egoizmom. Sú to tí večne ufrflaní ľudia, ktorí vás zaplavujú nezmyselnými ódami, ako bolo za socializmu dobre, pretože mlieko stálo dve koruny. Nespokojní, že nepočuli celý cyklus Zimnej cesty ako sa to v dobre vychovanej spoločnosti patrí, ale museli sa dívať na „nevychované“ a ešte k tomu zle spievajúce dievča, podráždene komentovali: „no tak ale toto bol vrchol, to bolo hrozné niečo! Čo malo toto znamenať!“. Nuž, znamenať to malo asi toľko, že súdruhovia nám už vyše 30 rokov neurčujú, že postihnutí ľudia nesmú za bieleho dňa vychádzať do ulíc, pretože v socialistickej spoločnosti máme predsa len zdravých občanov, nikdy nie chorých. A je to síce prekvapivé, ale aj u nás sa našiel umelec, ktorý o tom nahlas a mimoriadne sugestívne hovorí…

Zuzana Vachová
Zdroj foto: Zdenko Hanout – Viva Musica!

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno