Roky spolupracujú a tvoria v divadle nerozlučnú, harmonickú dvojicu, ktorá sa vzájomne dopĺňa. Ich spoločné inscenácie sú výnimočné, estetická latka je nastavená veľmi vysoko a obecenstvo ich inscenácie zbožňuje aj preto, že sú plné emócií a zároveň pre diváka zrozumiteľné: „Zo Štefánika som bola taká fascinovaná, že som sa do tej témy doslova ponorila,“ hovorí Zuzana Mistríková pre náš portál aj o spolupráci s Ondrejom Šothom na insenácii M. R. Štefánik.
Máme po premiére Štefánika v Košiciach, ale vráťme sa na začiatok: ako ste reagovali, keď Vás režisér a choreograf Ondrej Šoth oslovil, že sa chce po desiatich rokoch k Štefánikovi vrátiť?
Ondro to už aj v nejakom rozhovore povedal, že keď ma osloví a povie mi o svojich zámeroch, vždy mu najprv poviem, že sa zbláznil. Uňho je to totiž tak, že keď niečo vymyslí, je to téma, ktorá ho z nejakého vnútorného dôvodu osloví. Všetky naše spoločné autorské predstavenia sú postavené na tom, že Ondro chce niečo povedať. Znie to síce trošku egoisticky, ale nie je to tak myslené. Ak existuje nejaký príbeh alebo osobnosť, ktorá ho tak inšpiruje a je dôležité o tej téme hovoriť, dostane prvotný impulz a ihneď koná. Napríklad aj Anna Franková – na prvé počutie to znie ako balet nerealizovateľné, ale za tie roky ho už natoľko poznám, že neexistuje téma, ktorú by nedokázal spracovať tak, aby divák nedostal podstatnú informáciu a predovšetkým tie emócie, ktoré z príbehu vyplývajú. Keď teda prišiel prvýkrát za mnou, že ideme robiť Štefánika, bola som taká fascinovaná, že som sa do tej témy doslova ponorila, a pochopila som, že Milan Rastislav Štefánik je v našej kultúre niečo ako René mládenca príhody a skúsenosti. Všetci vieme, že to existuje, ale nikto z nás to v skutočnosti nečítal… O Štefánikovi niečo vieme, každý si ho však interpretujeme po svojom.
Určite však nevieme o tejto osobnosti toľko, koľko by sme vedieť mali…
Keď som sa do jeho života ponorila, nepochopila som, prečo Štefánik netvorí to najzákladnejšie učivo – jeho príbeh je nesmierne dobrodružný a silný a zároveň je súčasťou celosvetových dejín. Ak by sa dejiny vyučovali na takýchto príbehoch, neverím, že deti nemali históriu v malíčku.
Zvyknem tiež hovorievať, že podľa mňa páni Smoljak a Svěrák narazili na Štefánikov príbeh pred 50-mi rokmi a vytvorili podľa neho Cimrmana. Keď sledujete, čím všetkým Štefánik prešiel, zdá sa vám, že sa to nemôže byť pravda a často je to tak absurdné, akoby to naozaj niekto vymyslel. Keď si zároveň uvedomíte, že Štefánik zomrel ako 39-ročný a za svoj dvadsaťročný dospelý život prešiel cestu, nad ktorou by sme i dnes ostali v údive stáť, je jasné, že sme s Ondrom museli selektovať. Rozhodli sme sa, že nájdeme také udalosti, ktoré sú aj vzhľadom na vznik Československa dôležité a pokúsili sme sa ukázať tie najdôležitejšie momenty jeho životného príbehu. S pocitom, že nám uniká tak veľa, sme sa rozhodli spraviť bulletin formou cestovateľského denníka Milana Rastislava Štefánika, pretože sme chceli, aby mohli diváci spolu s nami zdieľať údiv nad tým, že v časoch, keď sa všade cestovalo tri týždne loďou, Štefánik niekoľkokrát obišiel svet a zvládol nezvládnuteľné, pretože šiel za niečím, čo považoval za dôležité.
Myslím si, že keď prídu diváci na predstavenie a nezorientujú sa vo všetkých postavách a udalostiach, nevadí. Určite budú vnímať silu emócie, ktorá z jeho príbehu a životného odkazu ide.
Prečo si myslíte, že pedagógovia na školách obchádzajú Štefánika a deti sa dozvedajú len kusé informácie, pritom podstatný je vo vyučovacom procese Beneš a Masaryk…
To je práve myšlienka, ktorú sa s Ondrom Šothom v inscenácii snažíme naznačiť. Keď si však vezmete našu históriu 100 rokov spätne, zistíte, že niekomu sa Štefánik hodil a niekomu nie. Resp. väčšinou sa hodilo z jeho odkazu len niečo. Štefánik nie je totiž „národný“ v takom tom sploštenom význame. Preňho bolo dôležité, aby sa národ a región, z ktorého pochádza, stal súčasťou Európy. A už vtedy hovoril, že je dôležité, aby sme mali svoj vlastný štát, ale aby bol súčasťou Európy, pretože malý štát sa v tom súkolí dejín môže kedykoľvek stratiť.
Problém teda bol vo vtedajšej ideológii a nehodil sa komunistom?
Keď si zoberiete komunistov, v niečom ho uznávali, na druhej strane sa však Štefánikove myšlienky vymykali tomu, čo bolo ich oficiálnou ideológiou. Preňho bolo bytostne prirodzené chápať všetky inakosti. Bol schopný dohodnúť sa kdekoľvek na svete, pochopiť motivácie iných národov. Štefánik by na jednej strane mohol byť osobnosťou stojacou na piedestále, ale zároveň im veľmi prekážal. A tak tomu bolo prakticky celých sto rokov.
Mám taký pocit, že už po prvom predstavení pred desiatimi rokmi sa už aspoň trošku pohli ľady a začali sme Štefánika vnímať intenzívnejšie…
Ja dúfam, ale myslím si, že pri storočnici tragického odchodu Štefánika to odbíjame tak trochu formálne – ako sa to robievalo za čias socializmu. Najprv slávnostná akadémia, zaspieva sa, pustí sa film (Biely Bim, čierne ucho) a tým sa to skončí. Samozrejme, česť výnimkám. Viem, že pre mnohých je Štefánik inšpiratívnou postavou a venujú sa jeho odkazu. Ale zase z toho bude „akadémia“, z ktorej si nezoberieme ponaučenie. Samozrejme, závisí to aj od toho, kto v tom verejnom priestore moderuje debatu na Slovensku a ako ju vedie. Keď Ondro Šoth povedal, že ak by bol Štefánik dnes živý, niektorým by dal palicou po holom zadku, mal pravdu. Je vôbec možné, že dnes existujú ľudia, ktorí popierajú holokaust a šíria nezmysly ako je inakosť nebezpečná a nekresťanská?
Asi najhoršie na všetkom je, že dokážu zmanipulovať najmä mladých ľudí…
Buďme vďační, že takú osobnosť ako je Milan Rastislav Štefánika máme a bolo by potrebné znovu a znovu otvárať všetky otázky, ktoré kládol. O národe, pravde, zodpovednosti a potrebe obetovať sa pre iných. Je pre nás obrovskou inšpiráciou, že človek z kopaničiarskej obce, z malého národa, dokázal kráčať za svojím snom a zmeniť svet. To je podľa mňa najdôležitejší odkaz, ktorý nám zanechal.
Ako Ondrej Šoth spomínal, Štefánik bol nadčasový a už vtedy hovoril, že Európa musí držať spolu. Rovnako predpokladal aj to, že do Európy, ekonomicky stabilnej a silnej, budú chcieť prísť ľudia z chudobných krajín…
Pretože na rozdiel od ostatných precestoval svet a pochopil ho. Úžasná bola jeho úvaha o tom, či by slovenskí vysťahovalci do Ameriky nemohli prísť žiť na Tahiti. To je také krásne, nádherné a zároveň šialené… Pozoruhodné je to, že sa mu mnohé z tých jeho „šialených“ nápadov podarilo skutočne zrealizovať.
Ako ste sa dostali ku všetkým tým podrobným informáciám zo života Štefánika? Veď na Slovensku toho nemáme mnoho…
Bolo by nefér povedať, že nemáme nič. Ale mnohé dokumenty sú poznačené práve tými ideológiami, ktoré chceli Štefánika zmeniť na svoj obraz. Je však pravda, že keď sa dívate na francúzsky dokumentárny film o Štefánikovi a už v úvodnej scéne vidíte, ako sa riaditeľ vojenského múzea prechádza popri policiach s dokumentami, ktoré mapujú život Štefánika, vnímate, že u nás je nedocenený. Rovnako keď zistíte, že talianski profesori študentom prednášajú o Štefánikovi. Vtedy si uvedomíte, akou medzinárodne uznávanou osobou bol. Len jedna skutočnosť za všetky – s USA, Veľkou Britániou a ďalšími spojencami dohodol, že zabezpečia návrat legionárov, ktorí ostali októbrovou revolúciou odrezaní od Európy, z Ruska domov. Návrat bol možný len cez USA a Kanadu do Hamburgu alebo Japonsko, Srí Lanku a Suezský prieplav do Terstu. Posledných legionárov previezli na konci roka 1920 – rok a pol po Štefánikovej smrti.
Vráťme sa však k divadlu, pretože okrem tanečného umenia a vyrozprávania životného príbehu, je dôležitou súčasťou práve hudba. Jej výber bol veľmi precízny, žánrovo pestrý a výrazovo silné kompozície priam neuveriteľne „dokreslili“ celú inscenáciu a dali im nový rozmer…
Stáva sa nám, že takto poňatú hudobnú zložku inscenácie považujú za eklektickú. Pravda je taká, že ak by v divadlách boli také podmienky, že ku každej inscenácii by mohla byť zložená nová hudba, tak by sme si ju dali pokojne skomponovať, ako sme to spravili v prípade Sándora Máraia, keď ju zložil Michael Kocáb, pri Malom princovi, keď hudbu robil Michal Pavlíček alebo keď Michal Novinski napísal hudbu k inscenácii o Kafkovi, tak by sme išli touto cestou. Možné to však nie je. V tom prípade čerpáte z toho, čo je najkvalitnejšie a najinšpiratívnejšie pre danú situáciu.
Za tie roky si určite rozumiete aj s tanečníkmi, či už s mladými Talianmi, ktorí v Košiciach už urobili kus práce alebo so stabilnou, staršou zostavou. Aké máte s nimi vzťahy?
Neskutočne hlboké. Keď sa napríklad pozriete na Evu Sklyarovú, ktorá o chvíľu bude musieť odísť, neviem si toto divadlo bez nej predstaviť. Ona dokáže javisko naplniť celou svojou osobnosťou. Keď tancuje v Rodnej zemi, vyzerá, že má 17 rokov, jej Ofélia rozplakala Táňu Pauhofovú a keď bola na premiére Sándora Máraia, pani Milka Vášáryová, odchádzala s nesmierne silným zážitkom… Povedala tanečníkom, že tak úžasné herecké výkony nevidela na javisku už dlho. Spolu s Evou je tu silná generácia tanečníkov, s ktorými pracujeme už takmer dvadsať rokov a je na nich úžasné i to, že „berú so sebou“ každú ďalšiu generáciu, ktorá do súboru prišla. Všetkých ich obdivujem a som osudu vďačná, že som sa s nimi všetkými mohla stretnúť.
A treba povedať, že výkon, ktorí tanečníci podali v inscenácii Štefánik, bol excelentný. Čo je však ďalší dôležitý moment v tejto inscenácii, ako sa dá dostať toľko rôznych situácií, príbehov, skrátka, celý život na pódium do jedného predstavenia? A zároveň dostať do toho toľko emócií…
Milujem duet medzi Masarykom a Štefánikom. Keď som ho videla po prvýkrát na baletnej sále, bola som fascinovaná. Keď som si písala poznámku, že by sme mali divákom ešte ukázať, že sa í dvaja vzájomne inšpirovali, kým som dopísala, bolo to tam… Ondro to tam dávno dostal. Jednoducho, ten vzťah medzi profesorom a žiakom v tej svojej najesenciálnejšej podstate, je pre mňa úžasný. A samozrejme, mnohé ďalšie scény, medzi inými misia na Sibír. Hovorila som si, že Ondro vždy dokáže všetko vtesnať do scény tak, aby bola emocionálna a zároveň zrozumiteľná.
A pritom všetko treba povedať, že išlo o multimediálne divadlo, kde má divák množstvo impulzov, ktoré musí vnímať. Zároveň vstrebávať aj všetku emocionalitu, no pritom je to predstavenie zrozumiteľné. Keď spolupracujete na scenári, stalo sa vám, že ste sa už aj na niektorých veciach nezhodli?
Nie. Je to proces a proces spoločný. Prinášajú doňho impulzy všetci. Ondro dokáže vytvárať priestor, atmosféru, v ktorej sa nik nebojí prísť s nápadom.
Medzi nami to funguje tak, že si na začiatku povieme, ako by to asi malo vyzerať, ja spravím prvú verziu libreta a potom prídem v polovici skúšobného obdobia a prerobím ho. Nie je to tak, že by sme na začiatku mali napísaný scenár vyvesený na sále a Ondro by išiel podľa poradia. Stavia kľúčové situácie a v tom procese sa vždy niekam posunie – ovplyvnený tanečníkmi a hudbou, ktorú k inscenácii našiel a inšpirovala ho k tomu, ako tá scéna má vyzerať. Takže je to proces, ktorý sa do posledného momentu mení a vyvíja.
Mne pripadáte ako zohratá dvojica a to v tom zmysle, že Ondro Šoth je umelec, ktorý sa pohybuje v nebeských výšinách a vy ho občas zreálnite a z tých výšok dostanete na zem…
Ondro by vás zrejme opravil a povedal, že nepotrebuje zreálňovať, lebo to celé tak cíti. A ja to sformulujem. Skôr takto by som našu spoluprácu opísala. Všetky jeho veci majú vnútornú logiku a intuitívne to cíti vždy správne. Ale potom si ma zavolá, aby som to formulovala do slov.
Zdroj foto: SDKE
