Andrejov tanec životom…

Sú situácie v živote, ktoré nás „nútia“ bilancovať. Nekompromisné jubileá, ktoré by sme radšej, aspoň my ženy, zamlčali a obišli bez povšimnutia. Muži disponujú tým krásne drzým privilégiom, že ich vek nikto nerieši. Preto nebude trúfalé zadefinovať fakt, že výstava Andreja Augustína v Galérii SPP pod názvom „Pokiaľ mi telo nepovie dosť, budem tancovať“ je profilovaná aj v súvislosti s jeho dvomi päťkami predznačenými v rodnom liste.

V konečnom dôsledku však táto skutočnosť nie je až taká podstatná. Ďaleko dôležitejšia je tvorba umelca, ktorú ma za sebou (aj pred sebou), ale tú prvú kategóriu máme šancu aj vidieť. Kurátor Ľudo Petránsky spomenul, ze pri koncipovaní výstavy vyvstala logická úvaha prezentovať genézu tvorby, ale napokon je expozícia výstupom predovšetkým ostatných umelcových rokov v spektre jeho výtvarných snažení. Výstava predstavuje v širšom znení maľbu, ale aj komornejšiu kolekciu ilustrácií a grafík, plus je doplnená o porcelán z ostatného tvorivého obdobia. A zatiaľ čo plošné záležitosti disponujú výraznou farbou, porcelánové úžitkové objekty sú zadefinované v čistote monochrómu.


Andrej Augustín sa narodil v Bratislave 16. apríla 1964, spolu s mladším bratom Martinom vyrastali v umeleckom prostredí, v byte, ktorý bol súčasne aj ateliérom ich mamy Boženy. Neskôr absolvoval grafický ateliér na ŠUP-ke a v štúdiu pokračoval na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Prahe, v ateliéri plagátu a grafického dizajnu, ktorú absolvoval v roku 1989. Do Prahy sa vrátil s rodinou v roku 1993 na osem rokov a začal fungovať vo svete reklamných agentúr, spolupracoval s knižnými a printovými vydavateľstvami. Toto obdobie zanechalo za sebou sedemnásť kníh pre deti a dospelých, ktoré ilustroval.

Koncom 90-tych rokov otvoril v centre Prahy rodinnú galériu Eniky Beniky, v ktorej prezentoval aj slovenskú tvorbu, avšak v roku 2001 sa opäť vrátil domov, aby pracoval v ateliéri svojej mamy. Venoval sa maľbe, pastelu, grafike – sieťotlači, zúčastňoval sa mnohých domácich aj zahraničných výstav, rovnako ako sa začal angažovať v novovzniknutom ateliéri Arttex. Textilná technika – maľba vlnou – ho fascinovala a absolvoval v súvislosti s ňou workshopy na Slovensku, v Českej Republike, vo Francúzsku a Slovinsku. Od roku 2006 spolu s bratom organizuje medzinárodné textilné trienále Textile Art of Today, ktorého piaty ročník momentálne putuje po galériách na Slovensku, v Poľsku, ČR a Maďarsku. V roku 2013 vznikla publikácia mapujúca tridsaťročnú autorovu tvorbu pod názvom Priznávam farbu. Predelom v jeho tvorbe sa stal aj rok 2016, kedy začal maľovať na porcelán a tejto technike sa venuje až po súčasnosť.


Kurátor výstavy Ľudovít Petránsky ml. sa vyjadril, ze sa s Andrejom „vezie v jednom umeleckom a priateľskom vagóne už tridsať rokov“. To ma primälo sa zamyslieť nad tým, odkedy vnímam Andrejovu tvorbu ja a musela som siahnuť tiež až kdesi k jeho ilustráciám, s ktorými prišiel na Bienále ilustrácií Bratislava a následne k výstave, ktorú sme spolu otvárali v Galérii Michalský dvor s poetickým názvom Páranie peknúčka, ktorá prezentovala jeho textilnú tvorbu aj jeho typické maliarske a grafické mandaly. Občas človek aj na tvorbe zistí, ako nekompromisne plynie čas.

Súčasná výstava v Galérii SPP je tak trochu autorovým obzretím sa za seba, ale v princípe nahliada skôr „do seba“ a súčasnosti. Na to, čo je tu a teraz vo svojej umeleckej dôležitosti a emocionálnej prítomnosti. V intenciách spomínanej publikácie vskutku autor vo svojej tvorbe priznáva farbu. Tá je dominantná a nástojčivá v každom plátne, ba dokonca ňou disponujú aj krehké grafiky a ilustrácie v pastelovejšom výrazovom znení.

Centrom pozornosti autora je štylizovaná figúra, raz je to človek, inokedy zviera, alebo ich kombinácia, muž aj žena, vtáci aj býci, levitujúce bizarné postavičky vo voľnej geometrii špirál, trojuhoľníkov, znakov a symbolov. Kreuje fantazijné krajiny, ktoré nemajú svoju konkrétnosť, hoci často pôsobia ako slovenské so svojimi kopcami a kostolíkmi, ale dôraz je na absurdných zvieratkách, ktoré sa správajú čudne a napriek tomu pôsobia samozrejme a prirodzene. A tak v Andrejových krajinách ryby lietajú a behajú, dobytok má krídla, sliepka ženskú postavu, anjeli nohy ako kurčatá, ba dokonca sú v bratskom vzťahu a nikto sa ničomu nediví. Sú to takmer rozprávkové prostredia, v ktorých je všetko možné a akceptovateľné. Ale sú tu aj kruhové mandaly so zoomorfnými prvkami a celá séria porcelánových mís definovaná astrologickými znameniami, anjelmi, chodiacimi rybami, šiframi a znakmi. Sú viac, než „len“ dekoratívne, je v nich prostredie, aj príbeh, dynamika i vzlet v elegantnej bielo-modrej čistote a figurálnej výpravnosti zároveň. Do porcelánu občas „premietne“ obraz (motív v ploche obrazu a v hĺbke porcelánu sa opakuje) čím vzniká akýsi viacrozmerný pendant k obrazu. Andrej priraďuje svojim dielam občas jemne kontroverzné aj vtipné názvy, v ktorých možno dopovedá viac, než by sme z výjavu postrehli – „Vtáčia pieta“, „Okrídlený býk a Malý princ“,“Držíme sa v hrsti, hryzieme si dlane“, „Selfie jej veličenstva“, „Miluj ma, hrýz ma“…


Jeho zámerne štylizované postavy nie sú na prvý pohľad zvlášť sympatické, nemajú dokonca v sebe ani prvoplánovú ľúbivú peknotu, ale napriek tomu disponujú akýmsi zvláštnym spôsobom istým stupňom láskavosti.
Výstava „Pokiaľ mi telo nepovie dosť, budem tancovať“ je Andrejovým odvážnym sľubom životu (alebo žeby sa mu vyhrážal !? ) o neochote vzdať sa skôr, než zaklope na jeho dvere „zubatá“. V intenciách tohto tvrdenia sa má slovenský (aj iný) respondent ešte na čo tešiť. Ale zatiaľ je možné sa íst pozrieť do Galérie SPP, výstava ktorej trvá do konca mája a je prístupná v čase od pondelka do piatku medzi 11.00 – 18.00 hodinou. Choďte si tak trochu „zatancovať“ medzi obrazy.

Barbara Brathová

Zdroj foto: archív Andreja Augustína

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno