V histórii jazzu nebolo vždy samozrejmosťou, že mali ženské interpretky svoje jasné miesto. Dnes, naopak, kvitnú do krásy a talentu.
Druhý festivalový večer Mikulášskeho Jazzového Festivalu patril výrazným dámskym osobnostiam žánru, ktorý sa nedá definovať ako čistý jazz. Určite, v každom z prezentovaných projektov cítiť v pozoruhodných crossoveroch aj prvky jazzu, no v mnohých, experimentálne poňatých, prevažujú práve rôznorodé, iné hudobné štýly rozširujúce jazzový žáner o nové zvukové a farebné možnosti.
Sobota – 30. júla patrila trom projektom, ktoré vedú výrazné líderky, osobnosti, nielen interpretačné, ale aj skladateľské. Speváčka Júlia Kozáková nie je na scéne žiadnym nováčikom. Pôsobí v rôznych zoskupeniach, v súčasnosti dokončuje štúdiá na SOAS University of London. Už v útlom veku si ako členka detského zboru Čhavorenge vytvorila silný vzťah k rómskej kultúre – jej formovanie ovplyvnila veľká spevácka (i ľudská) osobnosť Ida Kelarová.
Do Liptovského Mikuláša prišla Júlia Kozáková s projektom SOLE a predstavila tradičné a ľudové piesne z rôznych kútov sveta. Mali však spoločného menovateľa: citlivú, mimoriadne osobitú interpretáciu v podaní speváčky a partie muzikantov, ktorí ju sprevádzali: klavirista Ľudovít Kotlár, akordeonista Filip Urda, kontrabasista Ľubomír Gašpar a bubeník Juraj Raši.
Výrazný podiel v jazze ostal na interpretoch – improvizáciami pozmenili tradičné formy piesní, dokázali z nich spraviť presne to, čo jazzový festival potrebuje. Zvukovo obohatil formáciu akordeón, ktorý dokázal podčiarknuť frázovanie speváčky a navyše priniesť novú farebnú dimenziu telesu. Samozrejme, najväčšiu pozornosť pútala speváčka – odkedy sa zjavila na pódiu, svojím zjavom, vokálnym prejavom, jemnými tanečnými kreáciami podporujúcimi frázy, šírila okolo seba nezameniteľnú energiu. Spôsob jej práce s vokálom fascinuje preto, že väčšinou využíva hrudný register, prirodzenú polohu, s výnimkou vysokých polôh, v ktorých potrebuje pracovať s dynamicky expresívnejším výrazom. V melodike dokázala v jednotlivých piesňach priniesť ozdoby, ktoré poslucháčov okamžite strhli. V baladách publikum zaangažovane počúvalo precítené piesne v pomalom tempe a spoločne s muzikantmi dokázali aj známe piesne pretvoriť v nové umelecké diela. Príkladom bola slovenská ľudová pieseň, ktorá pochádza z Gemera. Intímny úvod – dialóg spevu s kontrabasom vyústil do kontrabasového sóla, až následne sa pridali ostatné nástroje. Spôsob, akým Júlia Kozáková poníma ľudové piesne, nie je len „obyčajná“ úprava. Je hlboký, jej osobný, vlastný – je to reč, ktorou ona prehovára a chápe pieseň svojím vlastným videním. Vďaka ozdobám v melódii a možnostiam, ktoré jej dáva harmonický základ, dokáže v melodickej línii rozvinúť úplne nový svet a dať tým piesňam novú tvár. Pracuje aj s výrazovým materiálom a tempom – nápomocní sú jej hudobníci. Metličky na bicích, kontrabasové a klavírne sólo, spravili z našej ľudovky prekrásny hudobný výlet do nepoznaných krajín. Následne sa opäť vrátili k téme – hlavnej melódii piesne (dokonca v dvojhlase), ktorá však mala od folklórneho prejavu ďaleko. Jazzová forma oblečená do zvuku world music – dominoval však osobitý vokálny prejav Júlie Kozákovej, ktorý má v sebe nehu, vyváženosť vo všetkých polohách – nádherne znejú jej stredné polohy, hlboké, ale aj výšky, o ktoré sa dokáže oprieť. Nikdy však nie príliš, zachováva im kultivovanosť, temperament a živel v jej prípade nikdy nepresiahne hranicu prirodzeného krásna.
Okrem jedinej španielskej piesne, ktorú kapela so speváčkou interpretovali, boli všetky tradičné. Práve v španielskej vyniklo akordeónové sólo – Filip Urda sa následne predstavil aj v sólovej skladbe. Je to technicky disponovaný hráč, ktorý zvládol virtuózne pasáže v rýchlom tempe, no má v sebe neskutočný zmysel pre rytmus a zároveň výstavbu kantilény. V inštrumentálke sa muzikanti naplno prejavili: počuli sme aj vzácne, dobre rozohraté sólo na klavíri, následne však akordeonista opäť prebral prím.
Projekt SOLE priniesol aj ďalšie piesne – napríklad poľskú tradičnú pieseň. Všetky, ktoré zazneli, boli výnimočné úpravami. Boli to vokálno-inštrumentálne príbehy, so samostatnými, svojbytnými pasážami, v ktorých sa mohli prejaviť aj hráči kapely. Dlhé klavírne intro k poľskej clivej balade, v ktorej klavirista Ľudovít Kotlár dopĺňal frázy speváčky aj krátkymi riffmi, aby potom predniesol prekrásnu improvizáciu, patrili na koncerte medzi najpamätnejšie piesne. Rozohrať celú klaviatúru, využiť tie najhlbšie tóny, v kontraste tie najvyššie, pritom obohatiť pieseň harmonicky o nové postupy – Kotlár je výnimočný interpret, ktorý má zmysel pre nové tvary, za ktorými je počuť školeného jazzového muzikanta s citom pre výstavbu skladby – výrazovú aj formovú. Dominoval aj v ďalšej piesni (spôsob jeho práce s akordmi bol neprehliadnuteľný) – neostalo len v tradičných piesňach, ktoré sú nášmu uchu blízke, hoci v úpravách nadobudli úplne odlišné hudobné parametre. SOLE prinieslo aj rytmicky temperamentnú, nádhernú rómsku pieseň (speváčka má špeciálny cit práve pre rómske piesne a dôveryhodne ich vie interpretovať) či balkánsku, ktorá priniesla živel, temperament, spontánne improvizácie a metrorytmickú pestrosť.
Beata Hlavenková je skladateľka a speváčka, ktorej štýl kompozícií nesie osobitý kompozičný rukopis. Keď vychádza z predlohy – básní, hudba sa prispôsobuje textom, no predsa má svojbytný priestor. Je to invenčná skladateľka, ktorá má vkus a dokáže zaujať hudbou nadžánrového charakteru. Často v skladbách odhaľuje kus zo svojho intímneho sveta, pričom dokáže využiť naplno svoj vokál. Jej spev je nádherne čistý, plný v spodných, altových polohách, priezračný vo výškach. V hudbe sa nebojí využívať experimentálne plochy, skrátka, ak zhudobňuje text, nie sú to tie folkové klišé, no pritom poetike textov to neublíži.
Ako sólová speváčka sa sprevádzala na klavíri – no nešlo len o bežný sprievod, ale náročné klavírne party. Úprimne pred publikom počas koncertu priznala, že jej prestal fungovať pedál, čo je v prípade jej snových, atmosférických kompozícií trochu problém, pretože práve efekt pedálu dotvára ich intimitu a špecifickú zvukovosť. Ani to však nenarušilo jej vystúpenie. Mala so sebou, ako už tradične (počuli sme ju na festivale v Modre aj na Slovenskom alternatívnom lete), partiu skvelých muzikantov, ktorí jej tvorbu dôverne poznajú a sú s ňou na jednej vlnovej dĺžke. Patrick Karpentski na gitare a fenomenálny slovenský trubkár a bubeník Oskar Török. Hoci basgitarista chýbal, party basy sa dali nahradiť na synťákoch – v sťažených podmienkach, no predsa, Beata Hlavenková priniesla do Liptovského Mikuláša nezabudnuteľný koncert.
Speváčka sa rada necháva vo svojej tvorbe inšpirovať textami žijúceho českého básnika Petra Borkovca a na koncerte uviedla aj zhudobnené texty. Úvodná medzihra pôsobila energicky – klavírny part vyzeral, že by to mohla byť aj živelnejšia skladba, no napokon z nej bola prekrásna, snová meditácia. V nej hral významnú rolu bol jeden z najlepších inštrumentalistov mladej jazzovej generácie, trubkár Oskar Török. Jeho party akoby stelesňovali text, dokázali tvoriť nielen sprievod, ale aj samostatné sólové výstupy, no nikdy nie esteticky ani dynamicky či tvorbou tónu neprevýšil samotnú myšlienku skladby. Nechal vyniknúť to podstatné, pritom ho ako inštrumentalistu bolo cítiť – takýto odhad z muzikantov má len málokto, spravidla u hráčov nastupuje vlastné ego. Oskar Török sa prezentuje čistým umením, nie vedľajšími faktormi.
Aj v ostatných kompozíciách Hlavenkovej bola jeho dynamika prekrásna a spôsob práce s frázami niesol jedinečné stopy po skúsenostiach v jazzových formáciách. Odhalil bohaté farebné spektrum trúbky, spravidla ho bolo počuť na konci fráz speváčky, do ktorých vstupoval krátkymi sekvenciami, držiac sa starého známeho pravidla, niekedy je menej viac, keď však v medzihre dostal priestor na sólo, dokázal trúbku nádherne rozozvučať a opäť ju s citom dostať do piana pred nástupom slohy. Aj týmto spôsobom interpretácie veľmi dobre zapadol do línie snivého, poetického štýlu piesní Hlavenkovej.
Skladba Prameny z albumu Sně znela tiež – je to kompozícia, v ktorej Hlavenková kombinuje prvky jazzu a klasickej hudby. Využíva aj netradičné harmonické postupy, jej tvorba je silne asociačná – zjavne počujete, že niektoré party vznikli ako voľné časti, improvizačné, ďalšie tvoria pevnú kostru. Ich spoločným menovateľom je snivá atmosféra, ktorá vás pohltí. Slovenská pieseň Bosá, do ktorej zaangažovala aj publikum, teda vôbec nebola intervalovo jednoduchý oriešok. Beata Hlavenková si často vyberá aj inštrumentálne znejúce party so skokmi, ktoré by neškolený hlas neodspieval. Vynikajúco jej pri nich sekunduje trubkár – práve tieto jazzové party boli pre festivalové publikum ako stvorené na interakciu, napokon, speváčka aj vyzvala ľudí v hľadisku, aby si s ňou spievali. Znela pieseň aj Husa v mlze, ktorá (pre mňa osobne) stále ostáva tým najsilnejším, čo album Sně, ponúka. Ďalší autor – Bohuslav Reynek predstavuje v českej literatúre kultovú postavu, jeho tvorba je poznačená expresionizmom, láskou k Bohu, ale i utrpením. Tak aj v básni Husa v mlze (vydanej v zbierke básní Odlet vlaštovek) nájdeme bolesť, ktorú skladateľka nechala vyniknúť nielen expresívnym spevom, ale minimalistickým hudobným sprievodom (rozloženými klavírnymi akordmi) a nostalgickou trúbkou. Hlavenková má úžasný dar zhudobniť atmosféru textov – spieva zrozumiteľne, takže sa môžete ponoriť do hudby a zároveň do jej rozprávania. Je to hudobný impresionizmus, no rozpovedaný súčasnými prostriedkami, vie uvážlivo dávkovať jazzové harmónie s prostriedkami európskej hudby.
Napokon speváčka kombinovala na koncerte svoju tvorbu – uviedla aj ukážky zo svojho najnovšieho albumu Žijutě (autorsky sa na skladbách podieľal aj muzikant z kapely Mariána Slávku – Lukáš Duchovič). Beata Hlavenková dojala publikum – niekedy aj magické, snové vystúpenie, to najintímnejšie z vášho vnútra, ktoré sa hlboko dotkne duší poslucháčov a nemusí byť plné extrovertných emócií, spôsobí búrku v duši. A toto bol rozhodne jeden z tých koncertov.
No a do tretice tohto nádherného sobotného večera, ktorému kraľoval ženský element, nám chýbala nová hudba kombinovaná e experimentmi, world music a jazzom, navyše, korunovaná multi-kulti štýlom. Aj takáto formácia veru prišla v plnej kráse. Dokonalosť tohto festivalu je v tom, že ponúka plnohodnotnú, pestrú dramaturgiu, v ktorej si každý niečo nájde (pravda, okrem komercie). Je mierená pre náročného poslucháča, ktorý má prehľad v žánroch – historickom jazze, modernom, aj súčasných trendoch.
Sobotný večer uzavrela iránsko-kanadská speváčka, skladateľka a multiinštrumentalistka Golnar Shahyar, ktorá študovala vo Viedni a spev a gitaru. Okrem toho, že jej vystúpenie ponúka obrovskú energetickú smršť, dokáže spájať na pohľad nespojiteľné žánre: súčasné trendy klasickej hudby, s voľnými improvizačnými pasážami a zároveň do vokálneho prejavu vnáša prvky mimoeurópskej hudby. Hoci sa usadila vo Viedni, nezabúda na svoje korene a či už v hudbe alebo v speváckom prejave znateľne využíva prvky iránskej hudby: modálne stupnice, metrorytmickú variabilitu a improvizačný charakter hudby, ktorý priam predurčuje tento žáner na úžasnú kompatibilitu s jazzom.
Trio Golnar & Mahan, ktoré vystúpilo na festivale (Mahan Mirarab s elektrickou gitarou s dvojitým krkom s podmanivým, dynamickým zvukom a Amir Wahba – perkusie) si okamžite získalo publikum. Speváčka a klaviristka využívala klavír nielen na jeho klávesoch, ale tvorila tóny aj prostredníctvom strún. John Cage ako otec myšlienky preparovaného klavíra dokázal vytvoriť prostredníctvom rozmanitých tónových efektov celé skladby, menil zvuk klavíra a kreatívne s ním pracoval – tak aj Golnar si túto techniku požičiavala, no len v zmysle farebného obohacovania kompozícií, nestala sa jej ústredným prvkom kompozičnej techniky.
S hlasom dokázala pracovať ako s hudobným nástrojom: originálne boli jej party, keď spievala unisono s gitarovými sólami, využívajúc modálne stupnice. V skladbách hudobníci často menili nielen metrum, ale aj tempo – z rýchleho sa stalo zrazu pokojné, inštrumentálne úsporné, s jedným gitarovým sólom a perkusiami. Fascinujúce boli časti, keď sa vo vysokých tónoch gitary zrazu v úplnom pianissime pripojila speváčka – zo záverečného gitarového riffu si vytvorila motív na improvizáciu, ktorý rozvinula do nepredstaviteľných polôh.
Prekrásne v podaní tria boli balady, ktoré mali kontemplatívny charakter – je to ďalšia charakteristická črta iránskej hudby, ktorú dokázali hudobníci so speváčkou priniesť v publiku v tej najhlbšej, citlivej atmosfére. Rozprávanie, ktorého slovám ste nemuseli rozumieť, no vďaka silným emóciám ste zrazu pochopili všetko. Z krátkych melodických motívov, ktoré zneli často unisono s gitarou, dokázala prejsť do náročného scatovania. Golnar je vokalistka, ktorá disponuje až naturálnou polohou v spodných polohách, ostrými výškami a obdivuhodným rozsahom, takže jej improvizácie boli obrovským zážitkom. Keď kontempláciou začala, následne prešla do divokejšej scatovej podoby piesne, ukončila skladbu opäť prekrásnou, clivou, hlboko intímnou spoveďou.
Z jej vystúpenia bolo zrejmé, že spieva o osobných príbehoch, dokonca i o ľudských tragédiách – každá jedna pieseň, ktorú interpretovala, bola reálna. Natoľko silné emócie, aké dokázala vytvoriť, to skrátka a dobre, nemohli byť len bezduché bájky. Aj vďaka tomu sa okamžite medzi triom a publikom vytvorila nezameniteľná energia – tá povestná interakcia, ktorá je na jazzových koncertoch taká vzácna, v tomto prípade umocnená o účinok mimoeurópskej hudby, hudobnou rečou obohatená o súčasné experimenty v klasickej hudbe. To je ten moment, kedy viete, že ak sa aj iránska hudba riadi prísnymi pravidlami, ako divák nepotrebujete byť teoreticky podkutý – stačí kvalitný interpret, ktorý výraz a emócie dokáže odovzdať, účinok je v tom prípade ešte silnejší, akoby ste mali za sebou štúdium tejto hudby.
Počas koncertu Golnar & Mahan Tria boli dokonca aj momenty, kedy speváčka úplne oprostila svoj prejav – centrom sa stal vokálny prejav, akoby recitovaný text, jednoduchý klavírny sprievod a občasné perkusie. Opäť príbehovo stavaná pieseň, kedy text hral hlavnú úlohu, no vôbec nebolo podstatné, či mu rozumieme. Spôsob jej interpretácie totiž povedal aj to nezrozumiteľné a nejasné. Neskôr, keď prešla do spievania výlučne vo vysokých polohách, využívala spev hlavovým registrom – bolo to fascinujúce sledovať tento spôsob práce s hlasivkami. Niečo, čo pre nás prirodzené nie je, v mimoeurópskych kultúrach využívajú bežne. Aj vďaka tomu spievajú vo výškach čisto, subtílne a celé hodiny bez únavy. Neskôr sa prejavila aj ako temperamentná speváčka – schopná živelne komunikovať s publikom.
Koncert tejto speváčky končil neutíchajúcimi ováciami – a to ešte stále nebolo všetko. Pred nami bola nedeľa, veľkolepý záver festivalu…
Zuzana Vachová
Foto: Pavol Staník
