Mikulášsky Jazzový festival má publikum, ktoré dokáže veľmi pozorne vnímať aj nové, avantgardné jazzové smery a náležite ich aj oceniť. Prinášame vám reportáž z prvého festivalového dňa.

Naše hlavné mesto sa v letných mesiacoch veru nemá čím pýšiť z hľadiska kultúrnych akcií. Nie, že by ste nenatrafili na pár koncertov či vernisáže, no pravdou je, že ak si máte vybrať, radšej volíte dobrý film či definitívne naše hlavné mesto opustíte a zistíte, že v regiónoch to žije. Je otázne, či sa vôbec púšťať do hlbšej dišputy, aké sú dôvody tejto nekonečnej kultúrnej pauzy (britskí turisti, upratovanie po psíkoch v parkoch, futbalový zápas a jeho nezmyselná dohra – to sú témy, ktoré hýbu Bratislavou), alebo rovno naskočiť na vlak a vychutnať si kvalitný festival. Volíme možnosť číslo dva.


Mikulášsky Jazzový Festival už píše svoj osemnásty ročník. Jeho riaditeľom je Ján Novotný, distingvovaný, inteligentný pán, ktorý veľa nehovorí, no ak už povie, viete, že o jazze toho vie viac, než obyčajný smrteľník. Tento festival v Liptovskom Mikuláši rozbehol – už pred dvadsiatimi rokmi, spočiatku na klubovej úrovni, keď sa osobne stretol so zápalistým, neúnavným propagátorom jazzu, bubeníkom Jozefom „Dodom“ Šošokom. Na Doda dnes už len spomíname, odišiel náhle a bola to veľká rana pre všetkých. Muzikantská, profesionálna, no v prvom rade ľudská. Práve Dodo Šošoka stál aj pri prvých ročníkoch festivalu, podieľal sa na tvorbe jeho dramaturgie, aj vďaka nemu a Jánovi Novotnému sa začala budovať komunita priaznivcov tohto žánru. Tá je dnes stabilná, je zjavné, že sa každoročne vráti na festival do Mikuláša. A to nie je maličkosť. Ak už sa festivalu podarí, najmä v dnešných časoch, udržať si svoju komunitu, dá sa povedať, že je značkou. Výraznou značkou – silným festivalom s menom, kvalitným programom a miestom, kde sa ľudia radi stretávajú.


Zakladateľ festivalu Ján Novotný – otvorenie na námestí. Foto: Pavol Staník

Mikulášsky Jazzový festival ponúka plnohodnotný, trojdňový program, radí sa teda medzi veľké festivaly. Úprimne sa priznám, jeho družná, priateľská atmosféra, kvalitná dramaturgia, intelektuálne vyspelé publikum schopné vnímať aj náročnú hudbu a to, akým spôsobom funguje, ma katapultovali do minulých čias, keď sa ešte Bratislavské jazzové dni organizovali v PKO. Na človeka až dýchne to, čo robí jazz jazzom – na podujatí sa schádzajú fanúšikovia, ktorí nečakajú tanečnú hudbu. Starý jazz, ktorý si síce môžete z plezíru pustiť k raňajšej káve a cigaretke, no nevyžaduje hlbšiu analýzu a aktívne počúvanie (z tohto pohľadu sa ako úsmevné javia spoločensky nutné debaty na tému – ó áno, jasné, že počúvam jazz, prax je však taká, že pozná to Armstronga a tým celá angažovanosť končí, čo je pravda, ešte ten lepší prípad, horšie je, keď na vás vytasia meno ako Kenny G).

V Liptovskom Mikuláši stretnete festivalových fajnšmekrov, ktorí rozpoznajú sóla, počúvajú so záujmom, všetku pozornosť venujú interpretovi na pódiu. Pre koncertných umelcov sa nestávajú rušivými elementmi, ale partnermi. V tom prípade môže fungovať chémia – interakcia, ktorá je v jazze priam bytostne potrebná. Citeľná bola už pri otvorení festivalu, hoci zaúradovalo aj počasie a konečne prišiel na celom Slovensku vytúžený dážď, takže úvodný koncert na námestí sa z pochopiteľných dôvodov o hodinu posunul. Liptákov a Liptáčky to však neodradilo a postupne, počas prvého koncertu zaplnili celé námestie. Bezplatným koncertom na Námestí osloboditeľov otvorili festival víťazi súťaže Jazz START UP 2022 Lenka Gálisová Quartet.


Lenka Gálisová Quartet s organizátorom festivalu Martinom Budajom. Foto: Pavol Staník

Projekt speváčky Lenky Gálisovej je postavený na štandardoch – v zostave hrá Juraj Janík na klavíri, Enea Bari na kontrabas a za bicími je Martin Kukučka. Trio muzikantov je veľmi dobre zohraté, rytmická sekcia na podporu speváčky je precízna a zvukovo ju necháva vyniknúť. Nehrajú však len naučené party tém, no počuli sme ich aj v mnohých, plnokrvných sólových výstupoch, najmä kontrabasistu talianskeho pôvodu a klávesáka. Kvartet hrá repertoár, v ktorom cíti istotu a v súčasnosti (ako pre náš portál povedala speváčka Lenka Gálisová) pripravujú aj vlastné skladby.

Lenka Gálisová je speváčka, ktorá sa dokáže v jazze zorientovať – strieda registre, dokonca udivila krásnymi, čistými výškami vo falzetových polohách. Veľmi rýchlo ich dokáže zmeniť na hlboké polohy spievané hrudným registrom, následne plným tónom. Často v jej podaní zneli unisono pasáže hrané s klávesmi, v rýchlom tempe – absolútne precízne, bezchybne intonačne odspievané. Na začínajúcu speváčku interpretovala aj dostatok scatových pasáží, v ktorých bol citeľný feeling. Od témy sa dokázala vzdialiť v scatoch – má v sebe kus obdivuhodnej spontánnosti a jazzovú hudbu cíti. Nie sú to naučené frázy, ktoré skúsený poslucháč rozpozná. Je to interpretka, ktorá má v sebe veľký potenciál, obdivuhodný rozsah, vie používať techniku. Ak začne v budúcnosti viac využívať farbu a výraz, veríme, že nás ešte prekvapí.

V podaní tohto projektu sme počuli skladby od Chicka Coreu, Spain – náročnú, inštrumentálnu skladbu, v ktorej ťažké party dokázala Lenka Gálisová vyspievať. Zo Spain sa stal štandard, ktorý si muzikanti fusion jazzu radi preberajú, no bezchybne vyspievať tému, ktorá je stavaná vyslovene pre hudobný nástroj, nemelodická, intervalovo postavená na skokoch pre vokál neprirodzených, už chce určité skúsenosti. Neostalo len pri štandardoch v rýchlom tempe. Kvarteto volilo aj balady – hneď ďalšou bola Moody´s Mood for Love z roku 1952 Eddieho Jeffersona (tému prebral zo sóla jazzového saxofonistu Jamesa Moodyho). Aj v tejto piesni sa ukázal speváčkin rozsah (z úvodných hlbokých polôh po vysoké, v každej znela presvedčivo) a schopnosť participovať s hudobníkmi. Skladba je stavaná ako duet, v klávesoch sme počuli v štruktúre opakovanie témy a dialóg, ktorý spravidla spievajú dvaja speváci, no ona ho dokázala odspievať sama.

Zaujímavosťou koncertu bolo, aké štandardy si táto formácia vyberala. Neboli to žiadne tuctové skladby, mnohé z nich majú inštrumentálny charakter, preto spievať ich si vyžaduje nemalú skúsenosť a prípravu. Tie však boli striedané s melodicky príťažlivými baladami, v ktorých mohla speváčka ukázať aj zmysel pre vyspievanie kantilény. Medzi najkrajšie patrili určite štandardy Gila Evansa a Milesa Davisa, balada Jimmyho Rowlesa The Peacocks (s precíteným klavírnym introm), počuli sme aj blues, muzikanti sa postupne rozohrali a improvizovali čoraz viac. Hudobná pozvánka na festival – hodinový koncert jazzových štandardov v kvalitnom prevedení boli dobrým vstupom na podujatie.

V Kultúrnom dome sa teda po otvorení na námestí začal oficiálny, prvý deň festivalu (29. júla až 31. júla) koncertmi o 19-tej hodine, ktoré priniesli pestrú dramaturgiu. Na svoje si prišiel každý, no čaro piatkového dňa bolo v tom, že po každom koncerte ste si vraveli, že lepšie to už ani byť v tento večer nemôže. Každá z vystupujúcich formácií má vysokú kvalitatívnu úroveň – je zrejmé, že organizátor Ján Novotný, ku ktorému sa postupne pridali aj zástupcovia mladšej generácie – Martin Budaj (sprevádza publikum počas celého festivalu aj ako moderátor), majú v súčasnom jazzovom dianí prehľad. A najmä poznajú festivalové publikum. V dramaturgickej rade okrem dvoch menovaných pánov sedí aj muzikant Nikolaj Nikitin a Eva Ohraďanová.

Prvým, no zásadným prekvapením večera bol Big Band VOŠ Konzervatória Jaroslava Ježka v Prahe, ktorý tvoria študenti školy. Ak by ste však čakali swingové štandardy a tým akési voľné pokračovanie (len v inom obale) koncertu z námestia, seknete sa. Orchester totiž prevažne hrá súčasnú modernú jazzovú hudbu a kompozície svojho dirigenta a lídra Milana Svobodu.

Ich sound vás chytí od prvého momentu. To, čo prevažne naším big bandom chýba (a teda drive), dokázali študenti Ježkovho Konzervatória interpretovať s vernosťou, energiou a živelnosťou. To je presne moment, kedy sa Afroameričan, ktorý má túto hudbu v krvi, snaží vysvetliť muzikantovi – musí to skrátka swingovať a musí to mať drive, inak to nie je big band (ale uspávanka – áno, je to úplne bežné v našich končinách, keď muzikanti hrajú noty, svoje party, síce rytmicky presne, ale nemajú pre jazz feeling). A presne tým uchvátil od prvých taktov pražský Big Band zostavený zo študentov – tých najlepších. Vedie ich skladateľ, aranžér, pedagóg, dirigent a klavirista Milan Svoboda, ktorý pre big band komponuje skladby v súčasnom šate. Od jeho založenia slávia úspechy a orchester disponuje mimoriadne kvalitnou dychovou sekciou. Trombóny, trúbky a najmä saxofóny – hneď v úvodnej skladbe trubkára Maynarda Fergusona, Chameleon, sa predstavil sólom mladý tenorsaxofonista, o ktorom už dnes môžeme povedať, že je to hotový hráč. Aj keď rytmická sekcia nebola až taká presná v úvode – Svoboda je dirigent, ktorého hráči rešpektujú, pred orchestrom mu postačili úsporné gestá, je to muzikant, ktorý hudbu prežíva každou bunkou a vie odovzdať to podstatné mladým hráčom. Viesť ich tak, aby sa k poslucháčom dostal prúd energie.

Postupne sa s big bandom predstavili sólisti – speváci, z ktorých mala najpresvedčivejší výraz prvá, Anežka Coufalová. Mladá speváčka má prirodzene nosný hlas, no navyše prekrásne dokázala pracovať s dynamikou. Jej pianissimá boli vyvážené, v kontraste s nim dokázala v dynamike aj pridať a jazzové frázovanie má prirodzene v krvi. Big band potrebuje speváčku, ktorá má prirodzený volumen, dokáže spodné polohy utiahnuť hrudným registrom a vždy nosne znejú – v prvej väčšinou scatovala, ďalšia bola známa Killin´ Me Softly v netradičnom aranžmáne s moderným soundom. A opäť sme počuli aj plnohodnotné saxofónové sólo, priestor dostalo aj sólo na klavíri, takže z obyčajnej pesničky sme zrazu dostali plnohodnotnú jazzovú skladbu.

Milan Svoboda. Foto: Pavol Staník

Následne orchester interpretoval autorské kompozície Milana Svobodu z albumu Létajíci klobouk. Všetky vznikli ako voľné inšpirácie melódiami Jaroslava Ježka, no ak by ste čakali len obyčajné úpravy, v ktorých okamžite rozpoznáte typického populárneho českého autora, mýlili by ste sa. Svoboda je progresívny, mimoriadne invenčný autor, ktorý ku kompozícii pristupuje súčasným rukopisom. Či už z pohľadu práce s harmóniou, tempom, ale napokon i samotnou melódiou – môžete v skladbách započuť citácie známych motívov, no napokon ich skryje pod novou sonorikou. Jeho štýl je súčasný, nenájdete v ňom ľúbivý swing a vôbec nie jednoduchý na interpretáciu (napriek úvodným problémom s rytmikou dirigent dokázal v priamom prenose pracovať so študentmi, určiť správne tempo a odstrániť nepresnosti za pár sekúnd – pohyboval sa s ľahkosťou životaschopného sedemdesiatnika na pódiu presne tam, kde ho potrebovali najviac – konkrétne rytmická sekcia, bicie a basa).

Bolo až zábavné hľadať stopy po Ježkovi v skladbe Duch domácí, pretože dlhá introdukcia skôr pripomínala súčasnú novú hudbu, až následne sme sa dostali k pulzujúcemu orchestru s obdivuhodnými sólistickými výkonmi, aby sa kruh opäť uzavrel zvukovo avantgardne pôsobiacou codou v štýle úvodu. Ježka sme v tejto kompozícii počuli skôr v útržkoch motívov, glissandami odkazujúcimi na jeho tvorbu, inak to bola originálna koncepcia skladby, ktorá oživila štandardný zvuk big bandu. Z albumu ešte znela skladba Bloody Mary – obdivuhodná štruktúra ukázala dychárov v špičkovej kondícii. Z kompozičného hľadiska zaujal záverečný kánon – téma, ktorú postupne opakovali po trúbke ďalšie pridávajúce sa sólové nástroje. Excelentné bolo aj sólo na bicích nástrojoch a celková farebnosť orchestra, ktorá vynikla vďaka originálnej koncepcii skladby. A opäť ste v nej mali možnosť hľadať, čo vám Ježka pripomína. Milan Svoboda je nesporne skladateľ, ktorý dokáže potrápiť svojich študentov, ale výsledok rozhodne stojí zato.

Simona Hulejová. Foto: Pavol Staník

Prišiel čas aj pre ďalšieho sólistu – Patrika Šudáka, ktorému to na pódiu svedčalo, jeho subtílnejší hlas bol síce s big bandom vyrovnaný, neniesol sa nad ním, no o to lepšia bola jeho schopnosť komunikovať s hráčmi orchestra, scat mal v sebe potrebnú živelnosť a jeho vokál bol vyrovnaný v každých polohách. Treťou sólistkou bola zjavne rodáčka – Simona Hulejová, ktorú obecenstvo privítalo búrlivým potleskom. Je to zjav – krásna mladá dáma, ktorá presne vie, ako sa hýbať k piesňam, ako jemne koketovať s orchestrom – na javisku je skrátka ako doma, čo je v prípade big bandu dôležitý faktor. Spevácky však ešte nepochybne potrebuje dozrieť – je to veľký potenciál, disponuje veľmi osobitou farbou, obdivuhodným rozsahom, no v prípade týchto piesní si treba uvedomiť, že swing nie je folklór. Spodné polohy boli v jej podaní krásne zamatové, akonáhle však prešla do vyšších polôh, snažila sa dosiahnuť neprirodzený volumen, umelo farbila, výsledkom čoho boli esteticky aj dynamicky neprirodzené, preexponované polohy. Možno niekedy stačí skôr ubrať ako pridať, aby bola pieseň sexi. No Simona je obrovský talent, ktorý ešte potrebuje viac skúseností a uvedomiť si, ako má s hlasom pracovať, aby svoje danosti využila v prospech seba i publika.

DELO SAUCE. Foto: Pavol Staník

Dostávame sa k vrcholu prvého festivalového večera – za nás to bol určite projekt DELO SAUCE mladučkého, 19-ročného bubeníka Mattiu Müllera, ktorý predstavoval vrchol nielen večera, ale i celého festivale. Po jeho doznení vyplynuli dve zásadné poznania: z kompozičného a invenčného hľadiska ho už predčiť nikto nemôže a Liptovský Mikuláš má publikum, ktoré dokáže veľmi pozorne vnímať aj nové, avantgardné jazzové smery a náležite ich aj oceniť. Možno na veľkých festivaloch, kde sa stretáva komerčnejšie ladené publikum, by takýto projekt nemal až taký úspech (iba medzi skupinkou vyhranených jednotlivcov), no na tomto vystúpení neopustil sálu Domu kultúry ani jediný človek.

Slovenský bubeník Mattia Müller už na Mikulášskom Jazzovom Festivale niekoľkokrát účinkoval (tento rok sa predstavil štvrtýkrát). Domácemu publiku je známy z projektov Mattiaboyzz a HIPZZ. Tentoraz priviedol muzikantské esá, mladých hudobníkov z Berklee College of Music, kde momentálne študuje. Na koncepciu, akú si pod vedením pedagóga, slávneho kubánskeho bubeníka Francisca Melu (hral s hudobníkmi ako McCoy Tyner, Kenny Barron, John Scofield a mnohí ďalší), trúfol tento mladý, extrémne nadaný hudobník, je potrebná obrovská skúsenosť. Nielen v oblasti interpretácie, ale aj chápaní jazzu v historických súvislostiach. Keď sa začali v 60-tych rokoch minulého storočia objavovať v jazze nové formy, všetci mali pocit, že vo voľnej, free jazzovej forme môže hrať každý muzikant. Akonáhle sa však postavili na pódium, zistili, že to vôbec nie je také jednoduché, naopak, prináša to so sebou množstvo úskalí v interpretácii. Legendárny album Shape of Jazz To Come Ornetta Colemana, ktorý priniesol revolúciu v jazzovej histórii, novú estetiku a ponímanie kompozície a improvizácie ako takej, zrejme nikto neprekoná. Nesnaží sa o to ani Mattia Müller. Napokon, bola by to veľká chyba kopírovať niečo, čo tu už bolo, zvlášť v tomto žánri. Müller v koncepcii svojich kompozícií – v tomto prípade je aj náležitý termín kompozície, keďže sú to všetko veľkolepé diela, na ploche 12-15 minút, nachádza inšpiráciu vo free jazze, no pritom je zrejmá jeho osobná pečať v každej jednej autorskej kompozícii.

Sú to príbehy, ktoré sa ho dotýkajú, osobné, zážitkové, pocitové, niečo, čo prežil sám na vlastnej koži. Stačí mu len krátky motív alebo emócia, s ktorou pracuje, metrorytmickú štruktúru často variuje, v kompozíciách sa stretneme s polyrytmickými plochami, jeho bicie nástroje len ťažko môžeme označiť za bicí nástroj – pracuje s nimi angažovane a melodicky. Je to unikátny mladý talent, ktorý priniesol na festival závan nového, nepoznaného, originálneho, no v prvom rade, silne intuitívneho procesu. V kompozíciách ide až k jadru: improvizácia je preňho prím, tak, ako kedysi pre muzikantov čiernej pleti. Keď bubeník povedal názov skladby a hudobníci začali hrať, okamžite sa vám začal odvíjať pred očami príbeh. Ocitli sme sa na hrane programovej hudby – niečoho, s čím sa v modernom jazze pracuje zriedka, v takejto novej zvukovosti. Súčasný zvuk, nová koncepcia, hľadanie nových, nepoznaných možností – to je priam zázrak, aký sa u dnešných hudobníkov nevída (komfortnejšie je predsa hrať fusion, funk, r´n ´b a ďalšie poslucháčsky jednoducho dekódovateľné štýly, však?).

Koncert bol rozdelený na dve časti – avantgarda s evidentnými vplyvmi free jazzu a v druhej volil prístupnejšie formy, s jasnými odkazmi na dnešné rytmické patterny prenikajúce do populárneho jazzu. Úvodná skladba LSD sa začala hmlistým obrazom vo voľnej improvizačnej forme, následne zvuk získal jasné kontúry v téme, ktorá sa opäť dostala do improvizačných sól. Najvýznamnejším melodickým partom skladbu obohacoval trubkár Jeoy Du Bois (USA), ktorý predviedol rozmanité farebné spektrá na tomto hudobnom nástroji. Ešte nikdy trumpeta neznela tak impresionisticky, snivo a tonálne rozmanito. Klávesák Omri Aruch (AUS) predviedol excelentnú improvizáciu, nielen technicky náročnú, ale aj melodicky invenčnú. A bubeníka ste v celkom tom procese tvorby vždy cítili: jeho variabilné patterny, schopnosť nechať vyniknúť sólistu, no zároveň hrať na bicích nástrojoch tak, aby sa stali plnohodnotným hudobným nástrojom celej zostavy, je fenomenálna.

Ďalším, ktorý formáciu dotváral, bol basgitarista Paul Reinhold (USA) – jeho virtuózne hranie so schopnosťou rozvíjať lineárne myslenie v celom hudobnom toku, dotvárala farebné hudobné plochy. V tomto prípade išlo o vrstvenie niekoľkých, samostatných línií – boli to náročné improvizačné, zvukovo hutné materiály, v ktorých ste však úplne jasne počuli prácu jednotlivých hudobníkov. Akoby niekoľko paralelných riek tieklo vedľa seba, no vždy ste mali pocit, že aj tak sa zázračne stretnú v jednom toku. Ak by čo i len jedna z nich chýbala, narušila by sa krehká rovnováha v živom organizme, ktorý muzikanti spoločne vytvorili. Súhra muzikantov bola priam neskutočná, pritom bolo zjavné, že pracujú intuitívne. Kostru kompozícií tvoril často len krátky, jednotiaci motív (niekedy ani ten nebol podstatný), od ktorého sa dokázali vzdialiť tonálne, melodicky a harmonicky – vo všetkých zložkách hudobného jazyka do nových, priam vesmírnych sfér. Návrat k pevnej pôde mal pritom logiku, no nie vopred pripravenú – tiež bola výsledkom intuitívneho procesu.

Po dvoch rýchlych úvodných skladbách prišla prekvapujúca skladba, bluesovka Hard Times. Oproti predchádzajúcim mala jasnú štruktúru, spevnú melódiu, krásne, čisté línie. Po úvodnom trúbkovom sóle sa prvý od témy (hneď prvou zásadnou moduláciou – ostrou, bez akejkoľvek prípravy), vzdialil klavirista. V sóle používal aj paralelné intervaly a jeho spôsob práce s tonalitou, kreativita, nás opäť presvedčili, že v tomto prípade máme dočinenia s prvotriednymi hudobníkmi, no najmä novátorským, odvážnym projektom. Mattia sa nebojí vkladať do svojich kompozícií príbehy, svoje osobné výpovede – aj v tomto prípade stačil názov, aby sme si v publiku domysleli, že nám hovorí príbeh svojho života. Nech už sú v ňom aj clivé okamihy, tento muzikant má rozhodne na to, aby v budúcnosti prežil šťastný život – na pódiu, kde má čo povedať najmä súčasnému publiku, ktoré hľadá niečo nové. Nie to, čo sme už tisíckrát počuli.

Lukáš Oravec. Foto: Pavol Staník

Po takomto koncerte, ktorého druhá časť bola mierená na to, aby dvihla publikum zo stoličiek, sa už ťažko plnohodnotne vníma ďalší koncert. Každopádne – záver prvého dňa festivalu patril kvartetu Lukáša Oravca a špeciálnemu hosťovi – Tonymu Lakatosovi. Pôvodom maďarský saxofonista patrí medzi hudobníkov svetového formátu a v zostave okrem kontrabasistu Tomáša Baroša a bubeníka Mariána Ševčíka, mal hosťovať aj Robert “Szakcsi” Lakatos. Keďže v jeho prípade zaúradoval covid, za klavírom sedel Klaudius Kováč, no dostala sa nám plnohodnotná, skvelá muzikantská alternatíva. Je to klavirista, ktorý udivuje technikou, ale i výnimočnou muzikalitou. Spevné kantilénové sóla v jeho podaní sa striedali s akordickými, ktoré miestami až pripomínali Rachmaninova. Skvelého klaviristu dopĺňala spoľahlivá rytmická sekcia – Baroš (jeho sóla boli odmenené právom mohutným potleskom) sú so Ševčíkom dlhoroční spolupracovníci, takže spolu tvorili výborný tandem.

Lukáš Oravec je trubkár, ktorý dokáže precítiť lyrické melódie, spoľahlivý je aj v skladbách v svižnejších tempách, v interpretácii vyniká intonačnou čistotou. Pozoruhodný je jeho vklad v improvizáciách – spôsob, akým tému spracúva, je farebný, dokáže prirodzene meniť nálady, so sebaistotou sa pohybuje v stupniciach a progresívne pracuje s tonalitou. Tento postbopový spôsob práce však kombinuje s podstatne kultivovanejším tónom, čím vytvára odlišné nálady a nové zvukové spektrum.

Na koncerte venoval skladbu Tune for Tony vzácnemu hosťovi, saxofonistovi, ktorý sa po štúdiu na Konzervatóriu v Budapešti natrvalo usadil v Nemecku. A stále mu to ešte hrá – s expresivitou, plným tónom a výrazom, pod ktorý sa dokáže podpísať. Keď sme aj na džezákoch počúvali legendárnych saxofonistov, často sa stávalo, že rokmi strácali „ťah na bránu“. U dychárov ten problém skrátka počujete na hre, v tóne, ktorému chýba dostatočná dynamika a stráca sa jeho plnosť, v modernom jazze taká potrebná. Tony Lakatos je z tohto pohľadu výnimka. Je to saxofónový „dynamit“ – živel plný energie, no jeho hra má v sebe okrem temperamentu aj inteligenciu školenej jazzovej interpretácie. Napokon, základy získal na prestížnom konzervatóriu Bélu Bartóka (kde funguje špeciálna jazzová katedra), školu však nedokončil, lebo už v tom čase bol príliš zaneprázdnený hudbou a odsťahoval sa do Nemecka. Do dvoch rokov sa z neho stala hviezda. Je to natur talent, ktorý má hudbu v génoch, v jeho hre počujete stopy Johna Coltrana, Sonnyho Rollinsa, Colemana Hawkinsa, starú dobrú poctivú saxofónovú školu, no zároveň moderný prístup a najmä – je to saxofonista veľkého formátu, ktorý nepotrebuje kopírovať. Má svoj vlastný sound. Prekrásne sa vynímal jeho plný, precítený tón v baladách – na koncerte hrali blok skladieb Lukáša Oravca, ale aj Lakatosových kompozícií. Tony Lakatos dokázal v sólach priniesť prekrásne, farebné melódie, rozoznieť tenorsaxofón v každej polohe, dokonca i v hraničných, spodných či extrémne vysokých znel jeho tón plno. Unikátna je jeho schopnosť práce s rytmom a jeho zmysel pre pauzu – to je dar starých majstrov, ktorý sa naučiť nedá. Vypočuli sme si v jeho podaní niekoľko dlhých, fascinujúcich improvizácií, v ktorých sa dokázal vzdialiť od témy, vytvoriť plnohodnotné, výrazovo a farebne veľké „mini-diela“.

Už počas prvého festivalového dňa to v Liptovskom Mikuláši poriadne roztočili. Žánrovo pestré koncerty, skalné, vnímavé publikum, no najmä jazz v podobe, akej ho majú fanúšikovia radi. S výnimočne dobrým zvukom, v sále, ktorá dovoľuje stretávanie sa, príjemný medziľudský kontakt – preto tá príbuznosť s Bratislavskými jazzovými dňami, keď sa ešte konali v PKO, ale aj patričnou úrovňou. Publikum usadené pri stoloch, v prítmí, s občerstvením – v ozajstných sklených pohároch (nie plastových!). Jazz je totiž žáner, ktorý si vyžaduje inteligenciu a úroveň – nielen na strane interpretov, ale aj publika.

 

 

Zuzana Vachová

Zdroj foto: Pavol Staník

 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno