Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej má úspešne za sebou školský rok 2023/2024.
64.absolventský ročník uzatvorili absolventky a absolventi v sále opery a baletu Slovenského národného divadla (25. júna 2024) záverečným predstavením. Konzervatóriu pod vedením riaditeľky školy Kataríny Zacharovej, jej dvoch zástupkýň – Gabriely Béderovej (zástupkyňa riaditeľky pre odborné predmety) a Dagmar Piesga Rácovej (zástupkyňa riaditeľky pre všeobecnovzdelávacie predmety) a pedagogického zboru, sa darí každoročne „uviesť do života“ nové tanečnice a tanečníkov. Tohto roku víťazili dievčatá – aktuálny ročník bol čisto „dámskeho“ charakteru. Či už ostanú absolventi klasického a ľudového tanca vykonávať túto nesmierne náročnú, no pre diváka vo výsledku krásnu profesiu na Slovensku, alebo skôr si zvolia pôsobenie v zahraničí, či dokonca z nedostatku príležitostí inú cestu života, necháme na inú úvahu. Úvodom bude postačovať konštatovanie, že potenciál na Slovensku nesporne máme. A zo Záverečného predstavenia TKEJ dokonca vyplynulo, že v blízkej budúcnosti sa rozhodne diváci budú mať na čo pozerať. Či už z hľadiska žánrového, estetického alebo inovovania repertoáru novými autorskými choreografiami.
Slávnostný večer uviedol okrem absolventov aj žiakov ďalších ročníkov. V odbore klasický tanec štúdium Konzervatória Evy Jaczovej absolvovalo pod pedagogickým vedením Evy Lackovej päť žiačok: Nikoleta Flikingerová, Sára Gabaniová, Emma Laura Murinová, Sajuri Koike a Katarína Turányiová. V odbore ľudový tanec sme videli výrazovo i technicky mimoriadne silné čísla.
Tento školský rok bol vzácne silným a vypustil do sveta ľudovkárky, ktoré publikum oslovili pripravenosťou, konzistentnosťou čísel, technickou vycibrenosťou a emočnou silou. Ľudový tanec triednej učiteľky Evy Lackovej pod pedagogickým vedením Táni Lapinovej absolvovali: Petra Baďurová, Nikola Kosturjaková, Nina Kováčová, Patrícia Kuchtová, Nina Liková, Viktória Masárová, Linda Ondrišáková, Adriana Psotná, Sára Strnisková a Michaela Švidraňová. Každá jedna si zasluhuje našu pozornosť, aby bola menovite uvedená – svoje tance predviedli s energiou, živelnosťou a presvedčivou výrazovosťou.
Záverečné predstavenie TKEJ otvorila Suita z baletu Coppélia. Entrée choreograficky vystaval baletný majster Rafael Avnikjan, rovnako tak záverečnú Códu. Pomyselný dramaturgický oblúk teda bol vytvorený, rovnako tak bola dosiahnutá zrozumiteľnosť jednotlivých čísel, ktorá ho obsahovo napĺňala. Na tomto známom, baletnom kuse, respektíve suity zostavenej z jednotlivých jeho čísel, je pre divákov atraktívna jeho vizuálna príjemnosť. Napasovať jednotlivé čísla tak, aby tvorili logický oblúk a zároveň zachovali pôvodnú komickosť diela (prvú choreografiu vytvoril Arthur Saint-Léon na hudbu Léa Delibesa z roku 1870), je výzva. Kým dnešní choreografi menia prostredie, podčiarkujú humor v príbehu o živej bábike a zvýrazňujú pantomimický charakter diela, Avnikjan a ostatní pedagógovia, ktorí pripravili so žiakmi naštudovanie, sa držali tradičnej verzie. Nechýbala však hravosť a jeho primárna, rytmicky presne diferencovaná tanečnosť.
V Hodinovom valčíku sa predstavili žiačky 5. a 7.A ročníka v naštudovaní Eleny Chetvernye. Mal v sebe valčíkovú ľahkosť a sebavedomé, dobré cítenie rytmiky – zvýraznenie prvej, ťažkej doby. Po tomto tematickom tanci sme sledovali čísla, ktoré na seba myšlienkovo a koncepčne nadväzovali.
Zostava čísel sledovala tematický oblúk tradičného divertissement tretieho dejstva baletu. Od Úsvitu v naštudovaní Evy Lackovej a Eleny Chetvernye tancovala S. Koike a žiačky 3. ročníka, cez Ráno v naštudovaní Maríny Častkovej – Zhelezniakovej v podaní žiačky 4. ročníka E. Štoffanovej a žiačok 2. a 4. ročníka, až po Večer, Variácie a Códu. Videli sme aj Robotu v naštudovaní Evy Lackovej v interpretácii K. Turányiovej a žiačok 6. ročníka – boli to dôkladne vystavané tance, v postupne gradujúcej hudbe.
Zmysel pre poetiku diela Delibes ani nemohol krajšie vyjadriť hudbou. V slávnom Tanci Coppélie v naštudovaní Eleny Chetvernye precíznosťou pohybu a emotívnym precítením prvkov na hudbu dominovala T. Sedlárová, žiačka 7.A ročníka. Najpodstatnejšie pre mňa osobne na tomto tanci bolo, že nepôsobil iba mechanicky, ale s dávkou uveriteľnej ľudskosti. Hranica medzi čisto technickým prevedením a dávkou človečenstva, je nesmierne krehká. Stvárniť mechanický pohyb, ktorý predsa len interpretuje ľudská bytosť, je pre žiakov nepochybne výzva.
Veľký potenciál bolo cítiť aj z mladších ročníkov – Detský tanec predviedli žiaci 2. a 3. ročníka v naštudovaní Maríny Častkovej – Zhelezniakovej. Hlavné postavy baletu stvárnili žiaci starších ročníkov – Franza A. Skopintsev a Swanhildu E. Murinová. Obaja disponujú dobrou technickou zručnosťou na pódiu, rovnako tak sebadôverou. Je to dobrá štartovacia pozícia na to, aby neskôr v praxi zvládli presvedčivo charakterové tance aj s výrazovou silou.
Po Coppélii nasledovali absolventky ľudového tanca v naštudovaní Táne Lapinovej. Choreografia Juraja Kubánku preverí aj tých najlepších tanečníkov. Žiačky N. Liková, absolventky a žiačky 7.B ročníka ju zvládli s potrebnou energiou a živelnosťou. Na stred Valalíka mal v ich podaní rytmickú presnosť, dobrú koordináciu v premenlivých tempách a rytmoch, zároveň im nechýbal potrebný temperament. A zjavne ožilo aj publikum – stačí preladiť na ľudovú nôtu a Slováci v hľadisku hneď ožijú. Interakcia z publika v prípade ľudoviek celkovo v tento večer suverénne dominovala.
V ďalšom čísle boli doménou štvrtáčky, je zjavné, že nám vďaka TKEJ rastie silný ročník. Tri žiačky – L. Čalfová, E. Štoffanová a A. Wittgruber získali prvé miesto na medzinárodnej baletnej súťaži VIBE 2024 práve s týmto číslom. V choreografii a naštudovaní M. Častkovej – Zhelezniakovej predviedli Surprise à trois na hudbu Franza Schuberta, ktorá má v sebe klasicistickú vyváženosť, zároveň už však aj romantizmom ovplyvnené dynamickejšie prvky. Práve dynamickosť diela a jeho logicky rastúca gradácia sa odrazila v tanci. Tanečníčky boli dobre koordinované, z ich interpretačného výkonu bolo cítiť sebaistotu. Keď sa v prípravnej fáze získa 120 percentná istota, potom je už o niečo jednoduchšie dosiahnuť dokonalý výsledok na pódiu. Aj tento zásadný moment bol citeľný v Záverečnom predstavení TKEJ.
Súčasný americký skladateľ Kerry Muzzey so svojou expresívnou skladbou Of the Mind inšpiroval mladú choreografku Kristínu Kordošovú, ktorá so žiačkami 2. a 3. ročníka pripravila nové dielo. Tak sugestívne, ako sa jej na uplynulých predstaveniach darilo prostredníctvom hudby vyjadriť príbeh v modernom tanci, rovnako jej bola hudba výraznou oporou aj tentoraz.
Minimalistický motív (tentoraz v sláčikových nástrojoch, nie klavíri, ako minulé príbehy zostavené na prevažne klavírnu hudbu Benjamina Clementina), ktorý sa v základe ostentatívne opakuje, je skvelým prostriedkom na rozvíjanie dejovej línie. Kordošová s ním dokáže veľmi účinne pracovať. Rovnako, ako sa v hudbe, nad touto nemennou líniou, postupne rozvíjajú nové melodické motívy, stanovila si priestor na budovanie príbehov aj choreografka. Jej reč je pritom zrozumiteľná a prehľadná, no myšlienkovo nie prvoplánová, taktiež jej rekvizity. Nie je ich mnoho, ale majú výpovedný charakter (v prvom jej čísle to boli knihy). Ďalšia Kordošovej choreografia, ktorú sme videli v druhej polovici koncertu, mala taktiež inšpiratívny hudobný podklad. Michael Abels a jeho skladba Anthem bola esenciálnym základom diela Lunatic pre žiakov 7. ročníka. Je to filmová hudba, tiež založená na princípe minimal-music. Sám autor tvrdí, že ide o strašidelnú hudbu, v ktorej chcel dosiahnuť, aby bola pochodom diabla, zla, ktoré je okolo nás. Rituálne bicie nástroje, nad nimi zborový spev – stále v opakujúcom sa rytme, podporila stupňujúci sa charakter diela. Obe diela choreografky ukázali, že je to tvorkyňa so studnicou plnou nápadov, dokáže tvoriť efektne, hoc aj s minimálnym základom dokáže na scéne vyťažiť maximum (paradoxne, prvé z diel ma presvedčilo kvalitou podstatne viac, pritom ho tancovali mladšie ročníky).
V prvej časti predstavenia bolo jedným z najvýraznejších čísel aj Dames de cour, ktoré choreograficky pripravila a naštudovala Jana Šimkovicová. Akoby hudobne nadväzovalo na predchádzajúce číslo a bolo jeho dokonalou nadstavbou. Iste pritom išlo skôr o dramaturgický zámer večera ako priamu súvislosť medzi jednotlivými dielami, no i tak bol efekt tohto čísla mocný. Bolo to nielen súčasnou modernou hudbou, ale i invenciou oboch choreografií a v prípade Jany Šimkovicovej aj vynikajúcim interpretačným výkonom žiačok 5.A ročníka (E. Korbeľová, M. Benkovská, A. Popelnytska, K. Valovičová). Tie dokázali svoje kvality aj na spomenutej baletnej súťaži VIBE 2024, kde získali prvé miesto práve za Dames de cour. Vyzretosť ich výkonov, tak po technickej, ako výrazovej stránke, bola fascinujúca. Bola to súhra dobre vymysleného diela, reflektujúceho súčasnosť, v kombinácii s klasickými prvkami so súčasným puncom.
Druhá choreografia, ktorú sme videli od Jany Šimkovicovej, bola uvedená v druhej časti koncertu. Temptation v podaní L. Čalfovej predstavoval intímnu, snovú víziu v poeticky ladenom čísle na remix slávnej piesne Cancao de Mar (Pieseň mora). Aj tento kus bol ocenený na súťaži VIBE 2024 tretím miestom.
Prvú polovicu Záverečného predstavenia uzavrela choreografia Kataríny Zacharovej, v ktorej naštudovaní predviedli absolventky odborného zamerania klasický tanec, ľudový tanec a žiaci 7. ročníka dielo Rumba Gitana. Jeho pestrosť sa odrážala v hudbe, kostýmoch, výraznej rytmike a celkovej atmosfére. Perkusívny charakter hudby s akcentmi tvorili základ tanca, následne to bola španielska gitara, ktorá bola určujúca pre jeho melodiku a celkové vyznenie. Nielen krásne pohyby rúk, ale i plastickosť pohybov rumbu dotvárali. Bol to tanec s potrebnými farebnými efektmi pred prestávkou a následnou druhou časťou slávnostného večera.
Otvorila ju Polonéza na hudbu Alexandra Glazunova v choreografii a naštudovaní Maríny Častkovej – Zhelezniakovej. Typická, veľkoorchestrálna neskoro-romantická hudba, ktorej bol tento autor verný po celý život, aj keď bol svedkom toho, ako rastie modernizmus (Dmitrij Šostakovič), je tým, čo od krásy klasického baletu očakávame.
V Polonéze sa predstavili žiaci 2. a 3. ročníka. Druhá časť večera mala dynamickejší a variabilnejší charakter a klasický tanec bol jej vhodným otváracím číslom. Po ňom atmosféru rozvírili ľudovkárky. Aj v druhej polovici večera predviedli náročné choreografie v naštudovaní Táne Lapinovej: Šatkovec (choreografia E. Varga a T. Lapinová), Šalená (choreografia J. Blaho), tri choreografie Štefana Nosáľa: Pri ľane (v prípade tohto čísla sme videli nápadité využitie rekvizít a tanec tým získal ďalšiu pridanú hodnotu), Zemplínske kvety, Čičianka, ktorá celý večer s búrlivými ováciami uzavrela.
Pozornosť si však zasluhujú aj ďalšie čísla: Zlaté rybky z baletu Koník Hrbáčik boli pastvou pre oči. Plastické v pohyboch, vynikajúco výrazovo stvárnené. Ščedrinova partitúra je až neuveriteľne farebná, je to impresionizmus, ktorý si priam pýta vizualizáciu tancom. Súhra žiačok a to, ako precítili hudbu, bola v naštudovaní Eleny Chetvernye markantná.
Bola to nádherná vizualizácia diela s pekne tvarovanými pohybmi sólistov I. Bartíkovej a N. Majzlan (pri oboch je potrebné vyzdvihnúť krásnu prácu rúk), zbor tancovali D. Balážová, P. Kučerová, N. Kraslanová, D. Šabíková a A. Šmidlová. Dvojica sólistiek so zborom preukázali dobrú zohratosť, kroky, ktoré boli presne integrované a postupne rozvíjali akciu zrýchlením tempa.
Aj ďalší tanec bol náročný. M. Benkovská, žiačka 5.A ročníka predviedla Variácie z baletu Paquita na hudbu Ludwiga Minkusa v naštudovaní Eleny Chetvernye, ukázala stopercentnú technickú prípravu. Ak máme v dnešnom svete množstvo choreografických zásahov či pokusov o modernizáciu diel, potom práve Paquita je príkladom oslavy klasickej baletnej tradície.
Zvládnutie týchto tanečných kreácií si vyžaduje nielen technickú zručnosť, ovládanie virtuóznych prvkov, ale i krásu, precíznosť a výrazovú variabilitu – od melancholického až po veselý tanec. Sú to introspektívne momenty husľového sóla, ktoré sa v tanci prejavujú introspektívou. Videli sme vypracované legáta v tanci, ale taktiež i protipól týchto elementov, rýchlejšie pohyby a ťažké technické prvky. Benkovská tieto dispozície má a svojím bravúrnym výkonom presvedčila.
Osviežením boli počas večera dve choreografie Igora Holováča. Je známy svojím invenčným prístupom nielen v stavbe diel, ale taktiež čo sa výberu hudby týka. Na bulharskú ľudovú pieseň v úprave G. Genova tancovala E. Murinová. Farebne, hudobne i výrazovo vyhranená, sugestívna, pocitovo nesmierne silná bola choreografia Holováča. Jeho reč je zrozumiteľná, s minimalistickými prvkami, no zároveň zložitá, nikdy nie prvoplánová.
Ťahavé spevy, viachlasy v intervaloch, na ktoré európske „ucho“ nie je zvyknuté, evokovalo pravoslávne spevy, pri ktorých túžite ostať sám so sebou a nebyť rušený. Ženské sólo spevu bolo presne také, ako ho poznáme z tejto hudby – sugestívne, plné ozdôb, nieslo sa nad viachlasom, bola to vnútorná modlitba a prosba zároveň. A pri tom všetkom sa pred vašimi očami na javisku odohráva film, ktorý ste sledovali so zatajeným dychom. Minimum rekvizít na scéne, centrom bola jedna tanečníčka, no i tak dokázala svojimi kreáciami zaplniť pódium a okamžite si získať vašu dušu. Toto číslo muselo pohnúť každým – akosi sa žiadalo po ňom ostať v tichu a premýšľať, nechať sa ním pohltiť natoľko, aby ste už v tento večer nič nemuseli vnímať. Definitívne jedna z najkrajších a najosobitejších prác, ktoré som osobne od Igora Holováča videla.
Ani ďalšia choreografia tohto umelca nenechala nikoho na pochybách, že svoje stabilné miesto na scéne má a je najvýraznejšou osobnosťou slovenského baletu. Pred záverečnou ľudovkou sme videli ďalšie z jeho diel – Siestu na hudbu Astora Piazzolu v podaní S. Gabániovej, E. L. Murinovej, K. Turányiovej, T. Sedlárovej – žiačky 7.A ročníka a E. Korbeľovej – žiačky 5.A ročníka.
Bolo to opäť scénicky perfektne vymyslené predstavenie na hudbu, ktorú dôverne poznáme. Štyri ročné obdobia Piazzolu, ktoré sa na koncertoch uvádzajú s Vivaldiho koncertmi, dostali nový fíling (Holováč si vybral časť Leto – Verano Porteno, ktoré poznáme pod názvom Leto v Buenos Aires). V miestach, kde bola hudba živelná, Holováč vytvoril lyrické, legátové úseky, ktoré tvorili s tancom priam neskutočné napätie. Hudba bola akoby v kontradikcii s pohybmi, no práve tento protiklad „mal na svedomí“ jedinečnosť diela. Výstavba mala svoju vlastnú líniu a tým, že bola často v protipohybe s hudbou, sa z neho stalo svojbytné dielo. Tanečnice pod jeho vedením dokázali veľké pódium zaplniť, choreografia bola vrstvená do niekoľkých plánov, s moderným nádychom, no neprekračujúc estetiku, vkus a výber prvkov do extrémnych polôh. Za mňa osobne to boli dva príklady, ako priniesť v dnešnom svete reflexiu toho, čo sa v umení deje, ale zároveň kombinovať prvky tak, aby mali aj pevný základ v jednotlivých detailoch, technicky náročných prvkoch.
Z ďalšieho programu, ktorý nám TKEJ ponúklo, je potrebné vyzdvihnúť Variáciu Manu z baletu Bajadéra na hudbu Ludwiga Minkusa, ktorú naštudovali E. Lacková a M. Častková – Zheleznyaková s absolventkou K. Turányiovou a žiačkami 2. ročníka – M. Handziuk a E. Vozárová.
Bajadéra je titul, ktorý prináša na javisko nádych orientalizmu. Číslo bolo pútavé symetriou na scéne, vyrovnanými líniami, bezchybnými kreáciami. Presvedčili aj hereckým výrazom – ako sólistka s džbánom, tak i mladšie žiačky.
Na hudbu Pachelbelovho Kánonu predviedli tanečné číslo v choreografii a naštudovaní Eleny Chetvernye žiačky 3. ročníka. Aj keď si viem predstaviť lepší výber interpretácie tejto známej skladby, noblesa tanca a nápaditá choreografia prevážili menej výraznú interpretáciu hudby. K známej téme sa kánonicky pridávajú ďalšie línie – je to lineárne rozvíjanie, silne duchovná skladba, ktorú keď počujete, nechcete, aby prestala znieť.
Čo však bolo na tomto diele zásadné, bol legátový pohyb, ktorý chápal frázy celistvo, nekopíroval otrocky hudbu. V lineárnej rovine priniesol prekvapenia v tanci, no pritom bol súvislý a nenarúšal štruktúru hudby. Všetky žiačky predviedli vycibrenú, plastickú prácu rúk a eleganciu pohybu. Chetvernya už viackrát dokázala, že hudbu cíti, chápe ju v súvislostiach, rešpektuje ju, no zároveň si uvedomuje, že tanec je samostatným druhom umenia. A v tomto princípe v choreografiách aj pracuje.
Hudba z prvého dejstva opery Samson a Dalila Camille Saint-Saënsa sa stala inšpiráciou pre Sun Rays Zuzany Lisoňovej, ktorá choreografiu naštudovala so žiačkami 3. ročníka – I. Bartíková a N. Majzlan. Za číslo získali prvé miesto na medzinárodnej baletnej súťaži VIBE 2024, čo taktiež svedčí o zvyšujúcej sa kvalite nášho umeleckého školstva. Sun Rays prinieslo hravosť a farebnosť, vynikajúcu koordináciu pohybov oboch tanečníc a pregnantné rytmické spracovanie.
Nasledoval Fragment z romantického titulu Najáda a rybár v naštudovaní Maríny Častkovej – Zhelezniakovej v podaní žiačky 5.A ročníka N. Benkovskej a žiakov 4. a 6. ročníka (hudba Cesare Pugni) priniesol striedania zborových, sólových a demi-sólových tanečných častí. Kreatívnou zložkou fragmentu bola aj vizualizácia dedinského prostredia na plátne, ktorý dopĺňal aj atmosféru tanca. Interpreti stvárnili na pódiu veselosť, hravosť, živelnosť a temperament vidieku.
Baletný majster TKEJ Rafael Avnikjan naštudoval Mercedes z baletu Don Quijote na hudbu Ludwiga Minkusa. V úlohe postavy, ktorej sa v knihe venuje pomenej pozornosti, no v balete sa stáva jednou z ústredných postáv, sa predstavila S. Gabaniová. Pouličná tanečnica Mercedes získavala v dejinách a jednotlivých choreografiách tohto baletného diela čoraz viac priestoru – jej vstupy v diele sú dnes mimoriadne efektné. Aj číslo, ktoré naštudoval Avnikjan, bolo vášnivé a plné emócií, kto doposiaľ nechápal, prečo by tanečníčky chceli túto postavu tancovať (hoci nie je hlavná), v prípade tohto čísla pochopil.
Gabaniová mala osobný šarm – bez neho je nemysliteľné túto postavu stvárniť. Aj z hudby počuť rafinovanosť a zvodnosť, čo sa odrazilo vo výraze, pri zrýchlení tempa sa žiačka koncentrovala na technické prvky a ich čistotu. Z tohto baletu sme videli v naštudovaní Rafaela Avnikjana aj Variáciu v podaní S. Koike (získala prvé miesto na baletnej súťaži VIBE 2024). Je to technicky disponovaná, presná tanečnica, na pódiu zaujala krehkosťou a éterickosťou.
V druhej polovici predstavenia si pozornosť zasluhuje aj Nórsky tanec na hudbu Edwarda Griega, ktorý naštudovala Barbora Murínová so žiačkami 4. ročníka – L. Čalfová, E. Štoffanová a A. Wittgruber. Bolo to jedno z diel, ktoré v sebe snúbilo ľahkosť, ľudové prvky adaptované na klasický tanec, pričom výsledok bol ľúbivý a rozkošný.
Vyše dvojhodinový program Záverečného predstavenia potvrdil, že na Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej pedagogický zbor pracuje svedomito a má zmysel rozvíjať talenty mladej, nastupujúcej generácie.
Iste, baletné umenie na Slovensku možno nemá až takú silnú tradíciu ako v Rusku či Francúzsku, no práve pri takýchto predstaveniach si uvedomíte, aký potenciál u nás máme – či už žiakov samotných, ale najmä tých, ktorí ich k tejto dokonalej kráse tanečného umenia vedú.
Zuzana Vachová
Foto: Juraj Žilinčár
