Juraj Valčuha je typ dirigenta, ktorý dokáže s orchestrom vypracovať zvuk do posledných detailov, jeho gestá sú pekné, čisté a zrozumiteľné. Na dvojici koncertov v Slovenskej filharmónii koncertným uvedením Tristana a Izoldy nadviazal na program z roku 2018, kedy na BHS koncertne uviedol 1. dejstvo Wagnerovej opery Valkýra.
„Ale nebudete po celý čas svietiť, dúfam,“ zaznel ostrý hlas pri mojom pravom pleci, keď som sa so zatajeným dychom, túžobne dívala na partitúru 2. dejstva Wagnerovej opery Tristan a Izolda, ktorú som s láskou opatrovala sťa najcennejší poklad a chránila pred neprajníkmi. Sýto bordová, majestátne tučná partitúra v tvrdej väzbe, na obálke ktorej sa skvel honosný, zlatými písmenami vytlačený nápis RICHARD WAGNER, akoby vycítila hrozbu od vedľa, sa zatriasla na mojich kolenách. „Nie, iba listovať,“ odvetila som s nevôľou, snažiac sa o asertívny tón a priateľský úsmev, ktorý sa vo výsledku podobal na tonu limetiek. Odpoveďou bol nevraživý pohľad hovoriaci, že to už som si rovno mohla priniesť reflektor a svietiť si ním na pekné gestá hosťujúceho dirigenta Juraja Valčuhu, bas klarinetové sóla či Maidu Hundeling. To máte tak, priatelia. Wagneriáni sú neuveriteľní puritáni – vstúpiť na ich posvätnú pôdu s niečím neočakávaným, čo ich vyruší, alebo nebodaj vysloviť iný názor, ktorý dramaticky naruší ich myšlienkové pochody, voľte radšej útek. Rýchly a okamžitý. Bude to komfortnejšia a bezpečnejšia zóna. A podstatne bezbolestnejšia. Nikdy, ale naozaj nikdy neprotestujte, nevyslovujte iný názor, vždy súhlaste, nedovoľte si analyzovať harmonické postupy Wagnera, jeho chromatiku, Tristanov akord, dynamiku orchestra, prácu leitmotívov, nebodaj pocity, ktoré vo vás Wagnerova hudba vyvoláva. Musíte stále ako perpetuum mobile tvrdiť: je to nekonečná krása, v ktorej sa človek môže každý deň topiť! A počúvajte, nehýbte sa a hlavne – nedýchajte!
Vrchol sezóny, ktorý priniesli prvé dva marcové abonentné koncerty Slovenskej filharmónie – vo štvrtok a piatok 9. a 10. marca (recenziu píšeme z druhého koncertu – 10.marca), sa šírili vo vzduchu ako vírus. Wagneriáni ani nepoznajú slová, majú špeciálnu dorozumievaciu techniku – človek ani nevie ako a koncerty boli vypredané do posledného miesta, ušiel sa mi lístok v predposlednom rade na najkrajnejšom balkóne pri stene a krčila som sa s partitúrou láskavo zapožičanou od vedenia Slovenskej filharmónie, do ktorej som mohla nahliadnuť len občas, lebo po obrátení prvých štyroch strán som na sebe cítila spaľujúce pohľady ani nie tak susedy, ale celého osadenstva balkónu. Ale čo človek neobetuje pre takýto koncert, ktorý nesporne bol vrcholom sezóny?
Juraj Valčuha v bratislavskej Redute hosťoval na jeseň minulého roka na 57. ročníku Bratislavských hudobných slávností s talianskym orchestrom Národnej akadémie Santa Cecilia z Ríma. Tentoraz, na dvojici koncertov koncertným uvedením Tristana a Izoldy nadviazal na program z roku 2018, kedy na BHS koncertne uviedol 1. dejstvo Wagnerovej opery Valkýra. Sólistami večerov boli štyria vokálni sólisti – Maida Hundeling, soprán, Norbert Ernst, tenor, Ester Pavlů, mezzosoprán a Peter Mikuláš, bas. Treba uviesť, že menovaných štyroch sólistov doplnili: člen zboru Viedenskej štátnej opery Juraj Kuchar (tenor) ako Melot a člen Slovenského filharmonického zboru Martin Mikuš (barytón) ako Kurwenal.
Teda skúsení sólisti s vynikajúcou speváckou k technikou, k tomu ešte ostávalo vycizelovať orchester do takej podoby, aby sa svojím dramatizmom a hutnosťou nestalo, že bude hrať zbytočne expanzívnu hudbu na úkor sólistov. Jednak samotné dispozície sály k tomu zvádzajú a samozrejme, aj orchester Slovenská filharmónia, hoci má dobrých hráčov, má tendencie exponovať symfonickú hutnosť. Výrazový materiál často znie v tejto sále vo veľkých gradáciách vo fff, čo teda Wagnerovej hudbe rozhodne nepristane. Naopak, priam jej to škodí.
Valčuha je typ dirigenta, ktorý dokáže s orchestrom vypracovať zvuk do posledných detailov – dokázal to už napríklad na uvedení opery Don Carlo v SND, počas ktorej hráči orchestra Opery SND podali dychvyrážajúci, štýlovo čistý, muzikantský výkon.
Ako sme už spomenuli, jeho gestá sú pekné, čisté a zrozumiteľné – umožňujú poslucháčom ešte viac porozumieť a precítiť dielo práve prostredníctvom dirigenta, ktorý sa stáva jeho sprostredkovateľom. Valčuha nie je typ dirigenta, ktorý je v gestách veľký či afektovaný, naopak, je minimalistický a precízny, neuveriteľne koncentrovaný. Táto jeho koncentrovanosť vám umožnila priam okamžite „nasadnúť na vlnu“ homogénneho zvuku, ktorý s orchestrom dosiahol. A presne to je pri Wagnerovej hudbe, najmä pri Tristanovi a Izolde podstatné – sú to neustále, súvislé, plynúce témy, ktoré akoby nemali konca, princíp prekrásnych nekonečných melódií, ktoré vás priam pohltia. Dokážu byť tiché a kontemplatívne, no zároveň prekvapivo, akoby z ničoho nič, narásť na sile a dynamizme, nikdy však nerastú do takých rozmerov, aby explodovali neprimerane. Dosiahnuť túto vyváženosť a súdržnosť v orchestri je výzvou pre každého dirigenta. Samozrejme, s podtextom nebesky znejúcej hudby, nad ktorou sa speváci musia priam vynímať.
Valčuha je citlivým partnerom pre spevákov a nikdy ich nenechal zaniknúť pod dynamizmom orchestra, akákoľvek bola práve veľká jeho dramatická sila. Dosiahol masívny, vyrovnaný, krásne homogénny zvuk, nezanedbal dramatické vrcholy, čo sa však v sále občas stalo práve na úkor Wagnerovej hudby, bola jeho jednoliatosť, nedostatočné vyniknutie farieb v hustých faktúrach spôsobené možnosťami sály. Nie nadarmo si skladateľ prial „hodiť orchester do jamy“, čo dodnes rešpektujú mnohí umelci, najmä na festivaloch, samozrejme, v závislosti od daností koncertných priestorov. Z tohto pohľadu sa teda interpretácia diela ocitla v nevýhode, aj keď Valčuha je oboznámený s priestormi Koncertnej siene Slovenskej siene Slovenskej filharmónie a z hľadiska výstavby diela a najmä jeho dynamických hladín spravil maximum. Ani raz nedovolil orchestru, aby sa masívnym zvukom dostal nad „povolenú“ a rešpektovanú hladinu, ktorú vyžaduje Tristan a Izolda, respektíve partitúra, v ktorej nikde nenájdete fff. Zato jeho krásne modelované crescendá viedli v uveriteľným vrcholom – dirigent mal hráčov pod absolútnou kontrolou a bol zážitok sledovať celý tento proces. A naopak, kontrastné plochy v piánach boli maximálne vypracované a vyvážené oproti mohutnému rastúcemu zvuku.
K dokonalosti (a Wagner potrebuje dokonalosť) chýbala ešte čistota a precíznejšie vytiahnutie farieb a samozrejme, pedantnejšie rytmické nástupy. To sa však stáva pri Wagnerovi aj renomovaným orchestrom – dýchanie v nekonečnej, plynulej melódii a nástupy v absolútnej vyváženosti spôsobom, akoby dýchala jedno telo a duša, je méta, od ktorej majú Slovenskí filharmonici ešte ďaleko, hoci v niektorých miestach sa im k nej predsa podarilo priblížiť. Hneď v úvode sme počuli neisté nástupy a stabilný nebol ani tristanovský akord, ktorý mohol zaznieť s podstatne precíznejším rozvíjaním, nehovoriac o jeho výraze. Je to vrchol ľúbostného duetu, v ktorom malo zaznieť absolútne všetko, disonancia sa mala bolestivo (ako to dokáže len Wagner) dotýkať vnútra duší poslucháčov, no v tejto interpretácii ostala len technická a povrchová. Aj v niektorých detailoch sa možno dali nájsť nedostatky – napríklad Tristanovo volanie Izoldy do sveta mŕtvych bolo sprevádzané hlučnými sláčikmi, hoci má znieť subtílne piáno, aby vynikol spev. Možno sa toto hodnotenie javí ako príliš prísne, no predsa – je to náš prvý orchester, preto adekvátny interpretačný výkon aj očakávame. A keď sa publiku dostane dielo v krásnej podobe, no zbytočne ho prekazia chyby, ktoré by nemuseli byť (a v tomto diele teda znejú špeciálne vypuklo), je to veľká škoda.
V čom však hráči orchestra vynikali, boli sóla. Za všetky spomenieme to, ktoré bolo prvotriedne a najlepšie: v monológu Kráľa Markeho (Peter Mikuláš) sa prekrásne vynímal bolestný basklarinetový part Zuzany Hudecovej. Hudecová ovláda estetiku tónu, ktorá Wagnerovej hudbe patrí, frázovanie, melodickú líniu aj dynamiku a jej prednes nádherne zaznel do hľadiska.
Čím orchester naplno presvedčil, bola príprava a detailná vyváženosť, vypracovanosť zvuku, absolútna sústredenosť a poskytnutie komfortu vokálnym sólistom. Sólové party vynikli aj vďaka precíteným dramatickým, ale aj lyrickým plochám, dirigent dokázal nájsť vhodný balans tak, aby speváci nezanikli.
Rakúsky tenorista Norbert Ernst nepatrí medzi veľké hlasy, no rozhodne medzi vyvážené, koncentrované a „nezničiteľné“ – divák by mu už počas predstavenia uveril, že by dokázal utiahnuť celé predstavenie. Sily dokázal rozložiť rozumne a sústredene, v oblúku vytvarovať materiál, klenúť melódiu, disponuje výbornou technikou, jeho výšky boli pevné, stredná poloha dostatočne bohatá a rozumne dokázal počas svojich výstupov využívať dynamiku. Hoci keď so sebou volá Izoldu do temnôt, aby ho nasledovala do sveta mŕtvych, nezaznelo v jeho podaní to najideálnejšie legáto, ani vyvážené polohy, no bolo to spočiatku aj spomínaným prihlučným sprievodom. Bol to azda jediný interpretačný výkyv počas celého večera, ktorý mu možno vyčítať. Grácia, s akou predviedol part Tristana, bola priam neskutočná.
Sekundovať mu mala sopranistka Maida Hundeling, ktorá má na Wagnerove party veľký potenciál, najmä v polohe poníženej Ortrud sa na javisku v Košiciach pod taktovkou Roberta Jindru ukázala ako dynamická nielen vokálom, ale i hereckým prejavom. V prípade tejto postavy sa však jej veľká dráma – a najmä jej zbytočne veľké dynamické kontrasty ukázali na obtiaž, najmä fortissimá zneli expanzívne. Hundeling je absolútne precízna v intonácii a každom nástupe, čo Wagnerovmu perfekcionizmu pristane, nie však určitej introspektívnosti a hlavne nadpozemskosti tejto úlohy, ktorej zbytočná dramatická výbušnosť bola na škodu. Vytratil sa preto harmonický súlad, ktorý mal vzniknúť medzi oboma hrdinami – medzi Tristanom a Izoldou by najmä počas duetu So starben wir, um ungetrennt mala vytvoriť istá chémia a dokonalá harmónia, ktorú sme však z emočného hľadiska postrádali.
Mezzosopraniska Ester Pavlů ako Brangäne predviedla sebaistý výkon a najmä štýlovo kompatibilný s Wagnerovým dielom. Jej prejav mal dostatočný náboj, bol farebne pekný a dynamicky vyvážený, no zároveň v spoločnom duete sa nesnažila získať dominanciu na javisku.
So suverenitou sebe vlastnou sa postavy kráľa Markeho ujal náš najlepší bas Peter Mikuláš. Jeho vokálny prejav bol plný emócií, disponoval (už tradične) zrozumiteľnou artikuláciou a v parte dokázal stvárniť presvedčivú dynamiku. Bez toho, aby divák sledoval libreto, presne vedel, či je kráľ plný bolesti alebo hnevu.
Určite je potrebné zmieniť aj part Kurwenala, ktorý síce nie je dlhý, zato je technicky náročný a dokáže potrápiť nejedného speváka, a pokaziť nejedno predstavenie. Obdivuhodne si s ním poradil Martin Mikuš. Technicky dobre bol odspievaný aj part Melota v podaní tenoristu Juraja Kuchara, ktorý bol spoločne s Petrom Mikulášom umiestnený v zadnej časti pódia, kým Tristanovi a Izolde sa ušli miesta pri pultoch po stranách dirigenta Valčuhu. Koncept sa sústredil výlučne na spev, bez akejkoľvek, čo i len minimálnej hereckej akcie, jediným prvkom bolo rozmiestnenie sólistov do priestoru pódia a tiež Brangäne do lóže, keď varovala milencov.
Vďaka rozumnému, premyslenému dynamickému konceptu dirigenta toto rozmiestnenie sólistov nebolo nespravodlivé voči divákom – ani jeden z interpretačných výkonov nezanikal ani v prípade, ak sa mohutný orchester rozpútal v plnej sile teda, do dynamickej hladiny, do ktorej mu to Valčuha správne povolil. Nebol problém ani s prácou s dynamikou – rastúce vlny, ktoré postupne zneli a utíchali, hoci občas so zanikajúcimi farbami (už vyššie zmienených dôvodov akustických dispozícií sály), hoci vždy bolo cítiť snahu dirigenta vytiahnuť tie kľúčové línie z diela – či už ich nositeľmi boli husle, violončelá, horny, nechal ich zaznieť a nikdy sa nestalo, že by boli v tieni masívneho zvuku orchestra. Práca s detailom a precízna výstavba diela je doména Juraja Valčuhu. Aj samotný záver Immer etwas drängend až po veľmi rýchle finále, bolo ukážkové. A predsa – druhé dejstvo Tristana a Izoldy je dramatickým ťažiskom diela, v ktorom sa snúbia tie najhlbšie emócie rozmanitého charakteru. Korunované nadpozemskou nádherou – nevysvetliteľnou a neuchopiteľnou, ku ktorej ešte tomuto slávnemu dirigentovi predsa len ešte krok chýba. Ten povestný nebeský, ktorý len cítite v hĺbke duše.
Zuzana Vachová
Foto: Alexander Trizuljak
