„Ak veríš v Boha, to ešte neznamená, že Boh verí v Teba,“ tento leitmotív filozofiou blízky Dostojevskému či Bulgakovovi využíva autor hry Bytie 2. Bolo to jedno z posledných predstavení, ktoré sme pred prepuknutím pandémie videli. A dodnes máme nad čím premýšľať.
Ivan Vyrypajev v súčasnosti patrí medzi najvýraznejších autorov súčasnej ruskej drámy. Slovenskému publiku nie je neznámy, osobne sa predstavil aj na Festivale Nová dráma. Za nenápadne a skromne pôsobiacim človekom sa skrýva odvážny provokatér, ktorý otvára témy, ktoré často krát považujeme za tie, o ktorých sa predsa nahlas nehovorí. Vyrypajev dokáže verne a pravdivo zachytiť dialógy o narkomanoch, vo svojich dielach hľadá dobro a pravdu, napriek tomu nemožno hovoriť o univerzálnosti jeho jazyka či tém – naopak. Počas desiatich rokoch je vývoj v jeho tvorbe až neuveriteľne progresívny.
Spoločným menovateľom jeho hier je azda hľadanie pravdy, kontexty príčin a následkov, z rôznych uhlov pohľadov, ktoré mení v každom výstupe. Vie byť ponurý aj v príbehu o láske, často používa výrazové prostriedky „anti“, pričom ich rád popretkáva biblickými citátmi. Pozoruhodná je uňho aj forma, ktorá je taká unikátna aj v hre Bytie číslo 2. Keď už sa divák priblíži, respektíve aspoň trošku naučí na určitý rytmus, Vyrypajev stabilnú štruktúru „bez milosti“ rozbíja. Jeho zásadnou výsadou je provokácia. Aj preto je taký osobitý, aj preto je taký milovaný na festivaloch či malých divadlách.
Hru Bytie číslo 2 v preklade Evy Maliti Fraňovovej uviedli v premiére 3. marca 2020 v réžii Petry Fornayovej (ktorá už mala skúsenosť s Vyrypajevom – hrou Júl) v Štúdiu 12. Režisérka dokázala autorove myšlienky, no najmä štruktúru diela a jeho provokácie a sarkastické obrazy vzťahu človek – Boh preniesť do hry mimoriadne expresívne, nie však prvoplánovo. Na to, aby ich divák objavil, mu slúžila aj dômyselne postavená scéna (Matej Gavula). Efektne vytvorila dva samostatné svety – dokázala hercov izolovať od vonkajšieho prostredia, vytvoriť ilúziu komunikácie dramatika s pacientkou v psychiatrickej liečebni a zároveň sprostredkovať reálny svet. K dokresleniu dynamickej atmosféry prispieva aj videoprojekcia (Boris Vitázek), ktorá dáva dielu nielen moderný punc, ale poetickými obrazmi sa snaží podčiarknuť to, čo sa odohráva v hlave schizofreničky.
V hlavných úlohách hry Bytie č. 2 sa predstavili excelentná Heidi Šinková a Vlado Zboroň. Pred hercami stála nepochybne veľká výzva stvárniť tento symbolikou popretkávaný, náročný, rytmicky dômyselne vystavaný text tak, aby bol pre diváka akceptovateľný. Heidi Šinková ako učiteľka matematiky je pacientka psychiatrickej liečebne s akútnou schizofréniou. Prekliatie? Naopak. Vyrypajev tejto postave dáva mimoriadnu inteligenciu, obdivuhodnú obrazotvornosť, vnútornú krásu a samozrejme – večnú tému, hľadanie Boha. Nečakajte, že v tomto prípade je Boh ten, ktorý pomáha. Provokuje, je menej sympatický a nápomocný, než by ste si v najčernejších predstavách kedykoľvek vedeli len predstaviť. Ale zase, sympaticky sarkastickým spôsobom.
Dostať sa do mysle pacientky –schizofreničky takým poetickým spôsobom, dokáže len máloktorý dramatik. Ak by obecenstvo čakalo psychotické výjavy, hrubá chyba. Schizofrenici sú mimoriadne inteligentní ľudia. A Heidi Šinková svoju úlohu pochopila výborne. Neprehrávala, náročný text pochopila do každého jedného detailu a vďaka jej zainteresovanej interpretácii sa publikum dostalo do vnútra jej mysle, duše i textov, ktoré vytvorila pre dramatika. Veľmi výrazným prvkom sú spontánne tanečné kreácie, ktoré sú súčasťou inscenácie. Jednak narúšajú spomínanú naratívnu štruktúru diela – a tento postup je u Vyrypajeva veľmi typický, pretože hre dávajú niekoľko vrstiev a dielo neplynie len v jednej rovine, a v prípade Bytia číslo 2 mali aj ďalší kontext. Pacientka Antonina Velikánová v podaní Heidi Šinkovej sa snaží nájsť pravdu, zmysel života. No Boh jej pri tom hľadaní nápomocný nie je, naopak. Práve On tvorí tú prekážku. Z textu pritom nie je zrejmé, či sa divákom prihovára Boh samotný alebo ide o výplody schizofréniou poznačenej mysle pacientky. A tanec, ten šialený tanec plný slobody a nespútanosti vás do mysle Velikánovej vťahuje ešte intenzívnejšie.
Hereckého partnera na javisku po jej boku stvárnil Vlado Zboroň. V prvom rade treba poznamenať, že dvojica bola veľmi dobre zohratá. Kým Heidi Šinková ako liečená pacientka píše v liečebni hru, Zboroň hrá dramatika, ktorý sa rozhodne uviesť ju v divadle. Jej materiál však dopĺňa niekoľkými scénami a zjavný je aj ich odlišný „svetonázor“. Čo ich však spája, je hľadania zmyslu života a hľadanie Boha. Medzi hercami skvele fungovala chémia na javisku a obom sa podarilo to, čo Vyrypajev v hre mienil – vtiahnuť prostredníctvom dialógov do diania aj publikum.
To, že Vyrypajev je majster súčasnej drámy, netreba špeciálne prízvukovať. Režírovať však jeho dielo si vyžaduje skúsenosť, no najmä komplexné pochopenie jeho jazyka a formy diela. V tomto príde sa podarilo priniesť divákom hru tak, ako ho autor mienil: aj s jemu vlastným sarkazmom, no na druhej strane položenými otázkami, ktoré vám nedajú spávať. Ak psychiater svoju pacientku presvedčí o tom, že Boh neexistuje, zároveň autor predkladá závažnú, náročnú filozoficky hĺbavú štúdiu o zmysle života, či má zmysel v niečo veriť a na javisku sa tvorcom jeho hru podarí pretaviť do katarzného diela – to je pravou podstatou divadla. Spytovať sa, zamýšľať a nenechať nikoho chladným (a táto hra vo mne osobne rezonuje ešte celé týždne po tom, čo som ju videla na premiére).
Aj vďaka dobre postavenej dramaturgii (Ján Šimko) sa divák mohol v na pohľad zložitej koncepcii ruského autora nestratiť, no zároveň si so sebou odniesť ťažký batoh množstva otázok. A tie sú o to pálčivejšie a aktuálnejšie v dnešných dňoch, keď si ich kladieme možno všetci doma. A najradšej by sme leteli za Slnkom, kde (možno) čaká Boh… Alebo aj nie.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Ľuboš Kotlár
Bytie č. 2, premiéra 3.3. 2020, Štúdio 12, Bratislava
Preklad: Eva Maliti Fraňová
Réžia: Petra Fornayová
Hrajú: Heidi Šinková, Vlado Zboroň
Scéna: Matej Gavula
Videoprojekcia: Boris Vitázek
Dramaturgia: Ján Šimko
Hlavný partner: Fond na podporu umenia
Partneri: Divadelný ústav, Literárny fond
Divadelný projekt vznikol v spolupráci s o.z. Príchod Godota a Štúdio 12.
