Rok 2023 je na veľkofilmy štedrý. Dočkali sme sa noviniek od renomovaných autorov aj pokračovaní slávnych sérií. Zavŕšením megalomanského ročníka podľa všetkého bude Napoleon od Ridleyho Scotta, no ešte predtým tu máme dlho očakávaných Vrahov mesiaca kvetov režiséra Martina Scorseseho. Ten sa posledné mesiace netají svojimi obavami o svetovú kinematografiu, ktorá podľa neho trpí množstvom priemerných a odfláknutých akčných snímok a myslí si, že majú ďaleko od serióznych kinematografických diel. Podarilo sa Scorsesemu so svojou novinkou prispieť k záchrane starého poctivého Hollywoodu?
Predošlé režisérovo mohutné dielo The Irishman od Netflixu nezaznamenalo u každého vrelé prijatie. Zatiaľ čo jedným vyhovovalo ponoriť sa do komplexného sveta organizovaného zločinu na pozadí vojen v amerických odborových zväzoch, iní kritizovali Scorseseho vieru vo vlastnú všemohúcnosť, ktorá tak trochu zatarasila cestu súdnosti a miere. Množstvo postáv, dejových línií a časových skokov vo vyše trojhodinovom príbehu, ktorý pre niekoho ani nebol zasadený v atraktívnom prostredí, to všetko bolo, zdá sa, priveľkou výzvou.
Avšak, to už nie je prípad Vrahov mesiaca kvetov. Svojou dĺžkou možno strašia rovnako ako The Irishman, ale to isté nepohodlie zo strácania sa v deji nehrozí. Scorsese sa vo svojich eposoch zvykol púšťať jednej nitky, aby sa chopil ďalšej a príbeh neraz posunul do úplne iných okolností. Potom sa stávalo, že karty, ktorými partiu rozohral, sa odrazu stali nepodstatnými a dej sa začal uberať dovtedy nepredstaviteľným smerom. Dĺžka jeho snímok mu to samozrejme vždy umožňovala, príbehy tým naberali na masívnosti, ale strácali na celistvosti. V novom filme sa to našťastie nedeje a príbeh je prekvapivo lineárny, epický a dokonca predvídateľný. Nič z toho nepovažujem za negatívne. Naopak. Vďaka pomerne jednoduchej forme a zreteľnej faktografii sa možno lepšie sústrediť na významy a vzťahy. Aj z nedávnych skúseností vieme, že roztrieštená forma rozprávania je v trojhodinových snímkach skôr bremenom a ani pri tom nezáleží, do akej miery na seba fakty nadväzujú a dávajú zmysel. Vo výsledku je to takmer vždy veľký neporiadok, žiadajúci si dôkladnú analýzu, ktorej je málokto pri prvej projekcii filmu schopný. Vrahovia mesiaca kvetov sa na nič podobné nehrajú, nepridávajú medzi bodmi A a B príliš rozptyľujúce zatáčky a odbočky a snažia sa čerpať z naratívnych zdrojov na priamej ceste.
Vrahovia mesiaca kvetov podľa knihy Davida Granna je príbeh o americkom kmeni Osageov, ktorý v štáte Oklahoma vlastnil práva na pozemky s veľkými náleziskami ropy. Vďaka predaju čierneho zlata sa táto komunita domorodcov stala jednou z najbohatších na svete. V 20. rokoch minulého storočia však ešte stále dožívala éra starých poriadkov, kde si bieli uchvatitelia takmer beztrestne privlastňovali všetko, čo sa im zapáčilo.
Domorodé rezervácie v Amerike sú typické svojou nehostinnosťou. Úrady dovoľovali pôvodným obyvateľom uzurpovať si zväčša iba územia “kde nič nie je”, aby prisťahovalci netratili a domáci mali pocit, že im vláda vyšla v ústrety. Ropné ložiská však urobili z bezcenného územia Osageov zlatú baňu, čo podnikavých bielych mužov iste zamrzelo, a tak si našli spôsob, ako sa zmocniť aj tohto bohatstva.
Scorsese necháva zreteľne vyznieť paradox doby, v ktorej sa “nadradení” belosi ulizujú majetným domorodcom a neraz dokonca žobrú o milodary. Táto časť americkej histórie sa prieči všetkým skúsenostiam a vedomostiam o tamojšom rasizme a z filmu Vrahovia mesiaca kvetov to robí netradičnú sondu do spoločenskej anomálie.
Ako už býva zvykom, hlavnými hrdinami Scorseseho filmu sú aj v tomto prípade morálne pokrivení antihrdinovia, bažiaci po peniazoch, schopní akejkoľvek špinavosti. V skorších režisérových počinoch platilo, že zákony biznisu sú najvyšším kódexom a hneď pod ním je rodina. V príbehoch o talianskej mafii sme už na bratovraždy zvyknutí, a preto aj nemorálnosť a chlad filmu The Irishman z roku 2019, hoci pôsobili zarážajúco, existoval k nim určitý precedens. Nemorálnosť Vrahov mesiaca kvetov však dosahuje úplne novú úroveň.
Chamtivosť má obludné rozmery a aj keď o nej režisér nakrútil už množstvo filmov, v tom zatiaľ poslednom sa zdá byť najpravdivejšia, zarážajúco skutočná, až neuveriteľná. Scorseseho filmom nikdy nechýba moment odhalenia pravej tváre existencie. Existencia sa po pretvárkach a intrigách napokon vždy ukáže taká, aká v skutočnosti je. Spravidla sa tak deje na konci Scorseseho filmov alebo blízko neho. Je nutné dodať, že si režisér nie vždy potrpí na namáhavé hľadanie šľachetnosti ľudského bytia. Niekedy sa jeho postavy po vlnách zločinnosti prebudia do svetlejšieho dňa a objavia v sebe čosi dobré, inokedy sú skrátka živým dôkazom skazenosti, s ktorou ani láska nedokáže pohnúť. K uspokojivému koncu zvyčajne stačí aj tiché, nenápadné víťazstvo rýdzej hodnoty, ako tomu bolo v prípade Mlčania (2016). Scorsese však trvá na tom, že oprávnenie ukončiť príbeh má ako cnosť, tak aj neresť. Jedno aj druhé je totiž extrémnym prejavom ľudskej prirodzenosti. Pod tlakom ukáže svoju pravú tvár. Vrahovia mesiaca kvetov nie sú výnimkou.
Leonardo DiCaprio je v roli Ernesta, naivného “zlatokopa” – manžela zámožnej domorodkyne Mollie – odkázaný na diktát od svojho strýka Williama (Robert De Niro). Spolu snujú plány na získanie majetkových práv Osageov, zatiaľ čo sa v prítomnosti svojich rodín a susedov pretvarujú na milujúceho manžela a samaritána.
Navonok sa tieto charaktery zdajú byť až netradične priame, keďže sa na dej dívame z ich pohľadu. Skutočnú hĺbku postáv spoznáme až vtedy, keď si plne uvedomíme ich neskrývanú chladnokrvnosť a totálnu absenciu vnútorného hlasu – morálneho kompasu.
Hneď po projekcii filmu vo mne vzbĺkol nesúhlas s autorovou rezignáciou na človeka. Veď aj ten Taxikár z roku 1976 v sebe napokon našiel hrdinu, aj keď neplánovane. Nové Scorseseho postavy sú však antihrdinami v tom najviac odsúdeniahodnom zmysle. Až to diváka dovádza k otázke, či majú právo stáť na mieste hlavných postáv. No po prehodnotení videného mi došlo, že Scorsese iba využil svoje rozprávačské schopnosti k tomu, aby vydestiloval najjasnejší príklad toho, čo s človekom urobí túžba po majetku a akým sa môže stať slepým voči vlastnej budúcnosti bez šťastnej perspektívy. Občasné myknutia mŕtveho svedomia len podčiarkujú celkovú tragickosť. Emocionálna spokojnosť diváka s takouto osobou jednoducho nie je na mieste. Navyše, hoci je Ernest nesympatickou postavou a je tiež často nekompetentný vo vzťahu k požiadavkám od svojho strýka, jeho proaktívnosť napodiv stačí k tomu, aby zaujal miesto hlavného hrdinu. Zo strany autora ide o odvážne aj problematické riešenie.
Vrahovia mesiaca kvetov potvrdzujú, že Martin Scorsese chce naďalej skúmať, odhaľovať a identifikovať v ľudských bytostiach skryté zlo. V novom filme to robí veľmi zrozumiteľne, sprístupňuje svoj príbeh širšiemu publiku, nekladie na diváčky a divákov niekdajšie nároky, nezamotáva sa v politických hrách a nepotrebuje k objasňovaniu udalostí a vzťahov ani tradičného rozprávača. Osud kmeňa Osageov v rukách bielych mužov je krajne znepokojivý. Odkrýva skazenosť najhrubšieho zrna v pútavom príbehu, ktorý má jasnú a podmanivú postupnosť a kauzalitu.
Veľkosť a obsiahlosť tohto diela odkazujú na éru klasického Hollywoodu, aká pomaly ustupuje s vekom legendárnych tvorcov. Je však stále prítomná a navyše žiadaná ako nikdy pred tým. Martin Scorsese doručil sľúbený veľkofilm, v ktorom sa riadi nepopulárnymi, ale hlbokými znalosťami o skutočných ľudských charakteroch. Tak to koniec-koncov robil vždy.
Matúš Trišč
Zdroj foto: CinemArt SK