V piatok 23. marca sa na javisko Historickej budovy Štátneho divadla Košice vrátil azda najznámejší klasický balet na svete, Labutie jazero Petra Iľjiča Čajkovského. Novú inscenáciu pripravil s baletným súborom jeden z popredných svetových choreografov súčasnosti Vladimir Malakhov, pre ktorého je to druhá veľká spolupráca s košickým baletom. V roku 2015 so súborom naštudoval ďalší zo skvostov baletného repertoáru, Bajadéru Ludwiga Minkusa. Do repertoáru košického divadla sa Labutie jazero vrátilo v mesiaci, kedy si celý svet pripomína 200. výročie narodenia Mariusa Petipu, ktorý je považovaný za „novátora“ klasického baletu a ktorého choreografie desiatok baletov dodnes žijú na svetových baletných scénach.
Čajkovského Labutie jazero je klasickým baletom, ktorý bol inšpirovaný ruskými ľudovými rozprávkami. Po premiére v roku 1877 vzniklo síce veľa jeho variácií, ale väčšina baletných súborov vychádza svojou hudbou a choreografiou z oživenej adaptácie z roku 1895, ktorú v Petrohrade inscenoval baletný majster Marius Petipa. Jeho 200. výročie (11. marca 1818) narodenia si pripomína v tomto roku celý svet. Hoci sa narodil vo francúzskom Marseille, pre jeho kariéru a aj pre svetový balet má najväčší význam jeho pôsobenie v Rusku, kde bol dlhoročným baletným majstrom petrohradských cárskych divadiel – Veľkého kamenného divadla a Mariinského divadla. Ako choreograf vytvoril viac ako päťdesiat baletov, z ktorých niektoré žijú na svetových scénach aj v súčasnosti v pôvodnej verzii alebo vo verzii inšpirovanej Petipovou choreografiou.
Inak tomu nie je ani v prípade nového košického Labutieho jazera. Realizácia Labutieho jazera si žiada elegantné prevedenie „francúzskej školy“, temperament Talianov, disciplínu nemeckého zázemia a bohatú emotívnu škálu Slovanov a ruskej baletnej školy. Nové spracovanie Labutieho jazera v réžii a choreografii renomovanej osobnosti svetového baletu Vladimíra Malakhova ponúkne podnetnú hudobnú dramaturgiu autora a skladateľa P. I. Čajkovského, dostatok kreatívneho priestoru pre praktickú realizáciu mnohotvárnej umeleckej stavby predstavenia a samozrejme príležitosť uplatnenia bohatého interpretačného potenciálu. Scénu a kostýmy pre nové košické Labutie jazero pripravil Jorgi Roid Menendez. Pri prípravách choreografií pracovali v pozícii asistentov Emi Hariyama, Tatiana Iegorova, Eva Sklyarova a Oleksandr Khablo. V predstavení spoluúčinkuje orchester Štátneho divadla Košice, s ktorým dielo hudobne naštudoval Igor Dohovič. V hlavných postavách Odety a Odílie sa predstavia Ami Fujikawa, Shoko Yamada, v postave Princa Sigfrida Sergii Iegorov, Martin Banyai. V ďalších postavách dostanú priestor všetci členovia sólistického a zborového ansámblu baletného súboru.
Pre Vladimira Malakhova je to druhá košická inscenácia, v roku 2013 naštudoval s baletom ďalší klasický klenot, Bajadéru Ludwiga Minkusa. Ako priznáva režisér a choreograf azda najhranejší svetový balet ho sprevádza celý život a ako choreograf sa k jeho inscenovaniu odhodlával veľmi dlho.
K Labutiemu jazeru má Malakhov špeciálny vzťah. „Existuje jeden príbeh o labuti, ktorý má korene v mojom detstve. Navštevoval som baletnú školu a počas jednej prestávky sme s priateľkou šli k jazeru, po ktorom plávali labute. Jedna labuť sa ku mne priblížila a ja som ju pohladil po hlave. Potom labuť odplávala. Vzápätí sa labuť vrátila ku mne a začala krúžiť po vode, stále rýchlejšie a rýchlejšie, až vyskočila z vody, priamo do mojej náruče. Hlavu si strčila pod moje ruky a chcela aby som ju hladil. Ťažko dýchala a akoby ma chcela svojim voľným krídlom objať. Potom len zalapala po vzduchu a jej život doslova vyhasol v mojich rukách. Táto udalosť ma veľmi dojala a podobný pocit sa mi vracal vždy, keď som vystupoval v nejakom predstavení Labutieho jazera. A vystupoval som v dvadsiatich štyroch verziách tohto slávneho baletu v rôznych choreografiách a rôznych divadlách. Vskutku, môžem povedať, že ma Labutie jazero sprevádza po celý život, a že na ten príbeh z môjho detstva som nikdy nezabudol,“ hovorí Malakhov.
Napriek tomu mu ako choreografovi trvalo veľmi dlho, kým sa odhodlal urobiť vlastnú inscenáciu Labutieho jazera. „Neviem, či to bolo presýtenosťou týmto dielom, alebo príliš veľkým pocitom zodpovednosti a strachom, či dokážem ukázať všetku jeho zložitosť. Nech je to už akokoľvek, veľa som premýšľal o Labuťom jazere, rezignoval som naň, a potom som opäť o ňom premýšľal… až pokiaľ ma Leonard Jakovina nenahovoril, aby som naštudoval predstavenie so záhrebským baletným súborom. Som mu vďačný za toto povzbudenie, pretože som sa nakoniec pustil do práce s baletom, ktorý zbožňujem, a tiež s hudbou skladateľa, z ktorého prýšti pravá ruská duša, vyvolávajúca nostalgiu a melanchóliu, a pritom evokuje naivné a vrúcne spomienky na detstvo, na domov,“ vysvetľuje Malakhov.
V svojej tvorbe inscenátora preferuje klasické baletné diela, hoci si uvedomuje, že kalsika je veľmi náročná na tanečný výkon. „V klasike vidieť každý detail, aj najmenšiu nepresnosť. Vždy sa snažím dať pohybu nejaký obsah, pretože téma a príbeh sú pre mňa dôležité. A aj to je súčasťou klasiky. Okúzlenie klasikou naďalej existuje po celom svete, pretože ľudia milujú rozprávanie príbehov a dej, ktorý spĺňa dramaturgické princípy príbehu. Ľudia si radi pozrú vyrozprávaný príbeh a zažijú emócie, aj keď jeho prostredníctvom chcú zažiť pocity, ktoré prechádzajú cez jeho os. Preto si niektorí prídu pozrieť, aj niekoľko desiatok krát, dajme tomu aj Labutie jazero,“ vyznáva sa zo svojho vzťahu ku klasickému baletu Malakhov.
Pri tvorbe nového predstavenia, aj v košickom divadle, kladie Vladimir Malakhov dôraz na tanečníkov, s ktorými pracuje. „Najprv si urobím kostru, od ktorej začnem. Ale až keď vidím tanečníkov, urobím konečné rozhodnutia, pretože veľa toho robím podľa interpretov jednotlivých rolí. Každé telo je iné a každé vyžaduje iný scénický výraz, a ja chcem, aby sa tanečník cítil uvoľnene a aby sa netrápil s pohybom, ktorý mu trebárs nemusí vyhovovať, a kvôli ktorému môže mať ťažkosti vyjsť na javisko a odovzdať divákom svoju energiu. To je dôvod, prečo zvyčajne robím choreografiu podľa ľudí. Nechcem, aby boli ako stroje, ktoré produkujú pohyby, chcem im umožniť pôžitok z tanca. Človek je každý deň iný a aj jeho spôsob vyjadrovania na scéne sa mení. To beriem do úvahy, je to veľmi dôležité,“ vysvetľuje Malakhov.
Na svetových scénach sa Labutie jazero uvádza v rôznych verziách. „Väčšina inscenácií Labutieho jazera vychádza z verzie Leva Ivanova a Mariusa Petipa. Aj naša inscenácia vychádza z prevedení týchto starých majstrov, ako aj z jedného staromoskovského prevedenia. Všetko, čo som sa naučil v rôznych predstaveniach, určite ovplyvnilo aj moju verziu. Ale určite som sa snažil priniesť aj niečo nové. Pre mňa je dôležité, aby v predstavení neboli prázdne miesta,“ hovorí Malakhov o novej košickej inscenácii Labutieho jazera. Tá bude v porovnaní s tou predchádzajúcou, ktorá mala po vyše jedenástich rokoch derniéru pred necelým rokom, iná aj z hľadiska hudobnej dramaturgie. „Je veľa hudby, ktorú Čajkovskij napísal pre tento balet a nie všetky jej časti sa vždy používali. Preto sme v našom Labuťom jazere urobili niektoré zmeny v hudobnom zmysle, ktoré si okamžite vyžiadali aj iné choreografické riešenia niektorých miest. Je veľa nového, najmä v treťom dejstve,“ dodáva Malakhov.
O novom naštudovaní baletu Labutie jazero v ŠD KošiceDirigent hovorí domáci dirigent Igor Dohovič.
Labutie jazero sa na javisko vracia po roku v novej inscenácii Vladimira Malakhova. V čom bude iné z hľadiska hudobnej dramaturgie?
V najnovšom naštudovaní prichádza k niekoľkým dramaturgickým zmenám z pohľadu hudby. Pripravuje sa takzvaná Verzia B, ktorá bola premiérovaná tesne po smrti Čajkovského. Sú v nej využité hudobné čísla z iných diel Čajkovského tvorby. Najväčšie zmeny sú v poslednom dejstve. Určite ide o obohatenie celého diela.
V čom je pre orchester a dirigenta rozdiel medzi operou a baletom?
Rozdiel je výrazný – v prvom rade vo výkone orchestra, ktorý je v baletoch absolútne nosným zvukovým prvkom, v opere dominuje spev a orchester má často sprievodný charakter. V druhom rade sú balety veľmi náročné a vyžadujúce veľmi úzku spoluprácu javiska a orchestrálnej jamy. V opere je táto spolupráca z určitého hľadiska jednoduchšia.
Predchádzajúca inscenácia Labutieho jazera sa hrala vyše jedenásť rokov. Do akej miery to bolo pri hudobnom naštudovaní novej inscenácie výhodou respektíve nevýhodou?
Určite výhodou je to, že je to známe a napočúvané dielo, nevýhodou môže v budúcnosti byť zo začiatku neusadenosť novej dramaturgie, ktorá by sa však s počtom repríz mala výrazne zlepšovať.
Čajkovského balety patria medzi najhrávanejšie v svetovej baletnej literatúre. Dá sa ešte pri hudobnom naštudovaní nájsť v partitúre niečo nové respektíve vložiť mu vlastnú osobnú pečať?
Pri každom, nielen novom naštudovaní, ale aj pri každom otvorení partitúry, človek nachádza nové, krásne a nepoznané miesta. Pri práci s novým obsadením a novými sólistami na javisku, ale aj s novými muzikantmi v jame, získavate neustále nové inšpirácie a nový pohľad na dielo.
