Netradičná, originálna dramaturgia jediného zachovaného koncoročného koncertu online prilákala k obrazovkám rekordný počet divákov. Koncert košických filharmonikov si doposiaľ pozrelo takmer 14-tisíc ľudí a nechýbali medzi nimi ani rodiny s deťmi.
Vianočný koncert Štátnej filharmónie Košice priniesol divákom online 25. decembra 2020 nečakanú, mimoriadne invenčnú dramaturgiu so sólistami, ktorých často vídame možno na iných miestach v orchestri – alebo dokonca s taktovkou v ruke. Bol to jediný z koncertov, ktorý sa vedenie košickej filharmónie rozhodlo zachovať, ostatné plánované pre zhoršujúcu sa epidemiologickú situáciu zrušilo. Na jednej strane síce pandémia priniesla mnohé obmedzenia, na druhej však otvorila nové, pre hráčov – a najmä poslucháčov, prekvapivé možnosti.
Antonio Vivaldi a jeho Koncert pre štvoro huslí, sláčiky a continuo h mol, RV 580 Vianočný koncert otvoril. Ak by ste na svojom mieste hľadali šéfdirigenta Zbyňka Müllera, hľadali by ste ho márne. Ten sa totiž počas tohto večera predstavil ako sólista a okrem toho, orchester sa rozhodol zvoliť progresívny štýl podporený historickými reáliami, dirigovania od huslí. Síce sa na pohľad žiadal zvukovo úspornejší orchester, ktorý by išiel v línii tejto estetiky, no napokon to prebila kvalita jeho interpretácie.
Sólistami prvej skladby večera, ktorá je súčasťou cyklu Harmonická inšpirácia, boli dirigent a huslista Maroš Potokár, koncertmajster Mátyás Mézes a ďalší dvaja huslisti – Barbora Lenártová a Róbert Lenárt. Štvorica vynikajúcich interpretov, všetci však ukázali inú interpretačnú tvár, každý z nich dal Vivaldiho virtuóznym pasážam vlastnú energiu, inú dynamiku, volil odlišný prístup – aj preto mal Koncert pre štvoro huslí v ich podaní jedinečnú farbu. Estetikou interpretácie sa pokúsili priblížiť sa k štýlovej, historickej interpretácii, nie však v takom móde „exkluzivity“, akom ju dokážu mnohé telesá špecializujúce sa na starú hudbu hrať. Napokon, od filharmonikov by to aj bolo trošku neobyčajné a nie celkom uveriteľné, ak by umelo parafrázovali tento interpretačný štýl.
Predsa však, spevnosť a grácia Vivaldimu v ich podaní nechýbali. Po počiatočnej neistote Maroša Potokára, ktorá sa prejavila miernymi technickými nepresnosťami (čo by pri virtuóznych sólach Vivaldiho nemalo byť prekážkou, no pri kultivovanejšom prejave sú o čosi počuteľnejšie), Potokár rýchlo získal stabilitu už v prvej časti Allegro. Orchestru nasadil svižné, rýchle tempo, v ktorom efektne vynikli aj technicky náročné sóla. Vyslovenie akýchkoľvek pochybností o Mátyásovi Mézesovi by nebolo na mieste. V prvom rade, je osobnostne a hráčsky úplne odlišný a z jeho hry a výrazu je zjavná príprava a podkutosť zo Švajčiarska. K interpretácii pristupuje uvoľnene, no pritom s technickou istotou. Ako jediný zo štvorice využíval improvizačné ozdoby, ktoré dali jeho hre nebývalý punc. A samozrejme, ornamentácie k k barokovej hudbe bytostne patria. Počuli sme ich v jeho podaní už v spomínanej prvej, rýchlej časti. Mimoriadnou dávkou muzikality zaujala excelentná Barbora Lenártová – jej frázy krásne dýchali a hra bola plná espritu. Nezaostával ani sólista Róbert Lenárt, ktorého vnútorný, prirodzený zmysel pre rytmickú pulzáciu a akcentáciu podporil celkový výsledok všetkých štyroch sólistov. Pekne vyspievané kantilény v úvodnej, pomalej, druhej časti Largo aj vďaka (opäť) vhodne zvolenému tempu zaručila kompaktnú zvukovosť, vďaka precízne dodržanej dynamike a pochopeniu výstavby celého koncertu (aj vo finálnej rýchlej časti) sa stal z diela mimoriadny zážitok. Vynikajúca zohratosť sólistov, ich technická istota a ukážková spolupráca s orchestrom, zvuková vyváženosť a snaha o priblíženie sa k dobovej interpretácii dala Vivaldiho koncertu novú, úplne odlišnú dimenziu, akú by sme len zriedka našli u symfonikov, zvlášť na Slovensku.
V roli dirigenta sme Maroša Potokára videli aj v nasledujúcom diele – Sinfonii z Vianočného oratória Johanna Sebastiana Bacha. Ťažko si predstaviť vianočné sviatky bez typického repertoáru, v tomto prípade práve Bachovo vznešené dielo, plné ušľachtilosti, pokoja, nádhernej inštrumentácie a dômyselnej polyfónie. Pod taktovkou Potokára znel ústredný motív s bodkovaným rytmom s voľnosťou a ľahkosťou vďaka plynulej interpretácii. Zvukovo nie najpresvedčivejšie zneli (miestami) party drevených dychov, v takejto inštrumentácii každá jedna nepresnosť vystúpi aj stonásobne. Práve tie boli také podstatné k dokresleniu pastorálnej nálady Sinfonie. Kým napríklad hoboje nezneli esteticky vyvážene a v dynamickom súlade, flauty dokázali držať jednotnú líniu oblúku. A zvlášť v online priestore sa takéto chyby nestratia. Silnou dominantou orchestra však boli sláčiky, ktoré má orchester na vysokej interpretačnej úrovni. Pozoruhodným momentom k zamysleniu bol osobitý prístup dirigenta. Voľba mierne rýchlejšieho tempa, dobre zvládnuté 12/8 metrum, spomínaný plynulý bodkovaný rytmus (bez pocitu trápnej tanečnosti – v niektorých kruhoch sa zadarí aj takýto moravský folklór, je to síce k neuvereniu, ale aj v súčasnej dobe by sa našli príklady) a dynamika. Tá bola pomerne odvážna. Mnohé ansámble volia prevažne intímnejšiu interpretáciu, Potokárova voľba bola nezvykle smelšia, čo plynulo aj z mierne rýchlejšie nastaveného tempa.
Vzápätí sme sa dostali k programu, ktorý priniesol na pódium nečakaného sólistu – šéfdirigenta Štátnej filharmónie Košice, Zbyňka Müllera. Hoci slovné spojenie „vďaka korone“ vyvoláva prinajmenšom rozpaky, ak už nie mráz po chrbte, v poslednom období sa viac-menej zaužilo a má aj svoju logiku. Obdobie pandémie, či už jej prvá vlna alebo druhá, prinieslo mnohým umelcom nielen mnohé negatíva spojené s nemožnosťou prezentovať nacvičený repertoár v koncertných sálach pred publikom, no aj mnoho voľného času, ktorý venovali na ďalší sebarozvoj. Prípadne opätovný návrat k hudobnému nástroju, ako to bolo aj v prípade šéfdirigenta košických filharmonikov, ktorého dirigentská práca za uplynulé roky zamestnávala natoľko, že sa k hoboju ako svojmu domovskému hudobnému nástroju roky nedostal. Vzal ho do rúk až cez obdobie korona krízy. Aj tento koncert bol toho výsledkom. Benedetto Marcello a jeho Koncert pre hoboj, sláčiky a continuo c mol, ktorého autorstvo spochybňujú muzikológovia a pripisujú ho jeho staršiemu bratovi Alessandrovi (čo sme sa dozvedeli aj v úvodnom sprievodnom slove dramaturga Petra Katinu), patrí medzi najznámejšie diela hobojovej literatúry.
Už v prvej časti Andante e spiccato sa Zbyněk Müller predstavil ako interpret, ktorý dôsledne rešpektuje predstavu autora. Dynamiku hral presne podľa zápisu, trilky a ozdoby precízne a vyvážene, so šesnástinovými úsekmi sa vysporiadal bravúrne – zneli technicky prepracovane, bez zaváhania. Jeho tón bol pekný, s vibrátom to v zmysle barokovej estetiky nepreháňal, napriek tomu sa jeho muzikantské cítenie prejavilo dostatočne, aby v hudbe neprevážilo rácio. Kým o Vivaldim sme mohli povedať, že orchester sa snažil priblížiť k dobovej interpretácii niektorými nuansami, Müller sa rozhodol pre odlišnú líniu. Neimprovizoval, nevkladal do diela žiadne ďalšie ozdoby navyše, okrem tých predpísaných, akcentmi, rytmikou ani zmenami tempa nechcel vybočiť zo zaužívaného, čistého európskeho trendu, ktorý je bližší väčšine poslucháčov neorientujúcich sa na dobové ansámble. Napokon, zodpovedal tomu aj početnejší orchester, ako volia súbory špecializujúce sa na interpretáciu starej hudby.
Jeho hlavný potenciál sa prejavil v lyrickej, pomalej časti Adagio, v ktorej ako interpret zaujal ohromujúcim citom pre vyspievanie melódie, prekrásnymi, oblúkovými frázami a nádherným, precíteným tónom. Pri konštantne pravidelnom, až ostinátnom orchestrálnom sprievode, s harmonickými zmenami, si dovolil dokonca jemnú agogickú prácu, ktorá prirodzene vyplynula z melodickej línie (len samozrejme, nie každý hráč ju dokáže s takou prirodzenosťou aj zahrať). Je to skúsený hráč a dobrý muzikant, ktorý svoje dlhoročné dirigentské skúsenosti pretavil do interpretácie a k dielu pristúpil osobitým spôsobom. Vo finálnej časti Presto nechýbala potrebná ľahkosť – ako sólistovi, tak aj orchestru, ktorá je vo svižnom tempe taká žiaduca. Koncert so svedomito prepracovanou výstavbou, kvalitou vynikajúcimi výkonmi bol nielen dramaturgickým spestrením, ale aj priamym dôkazom, že aj „korona doba“ dokáže podnietiť tvorivosť.
Suita z baletu Luskáčik, op. 71a Piotra Iľjiča Čajkovského bola veľkolepým finále Vianočného koncertu košických filharmonikov. Samotný balet, ktorý už v čase svojej premiéry ohúril skôr hudbou, sa dnes uvádza vo vianočnom čase, aj keď v dejinách to pár desiatok rokov od jeho uvedenia trvalo, kým k tejto tradícii dospeli. Tradícia vianočného uvádzania Luskáčika sa spája s jeho americkým naštudovaním San Francisco Ballet a jeho uvedením na Štedrý večer v roku 1944. Predstavenie malo taký úspech, že práve od tohto roku bolo uvádzané na Vianoce v San Franciscu každý rok a tento zvyk sa postupne udomácnil aj vo svete.
Nič krajšie a symbolickejšie pre Vianoce si dramaturgia ŠfK ani nemohla pre tento koncert zvoliť, podarilo sa im, ku klasickej hudbe prilákať nielen dospelého, ale aj detského poslucháča, čo dokazujú aj mnohé nadšené a pozitívne ladené komentáre. Nie nadarmo sa Luskáčikovi hovorí symfónia detstva – to, že dodnes láka malých poslucháčov svedčí aj o jeho nadčasovosti. Pod taktovkou Maroša Potokára sa podarilo uviesť už od I. časti Malá predohra zvukomalebné dielo, ktoré oplýva nielen úžasnou melodickosťou. Je potrebné preniknúť do jeho štruktúry, pochopiť určitú jeho programovosť založenú na snovosti – orchester ukázal všetky svoje farby a mimoriadne dobrú kondíciu, hral so vzletnosťou, ľahkosťou, rytmickou presnosťou a najmä fantáziou. Kvalitne zahraté sólové vstupy najmä dychových nástrojov, dobre vystavané melodické línie a gradácia – to všetko nastolili už v zmienenej prvej časti. Kvalitné plechy, najmä trúbky sa ozvali hneď začiatkom II. časti Charakteristické tance a Pochod. Veľmi dobrá práca s výrazom, ktorý teleso pod taktovkou Potokára doslova maľovalo a kompaktný zvuk – to boli jasné devízy Luskáčika v podaní košických filharmonikov. Samozrejme, Tanec cukrovej víly a známy zvuk čelesty je zo suity najznámejší a pre ucho detského poslucháča a jeho fantazijný svet aj najpríťažlivejší svojou magickou, snivou atmosférou. Zvukovo podmanivú čelestu (na koncerte bezchybne interpretkou zahratý part), jemnejšiu ako je zvonkohra, si dal skladateľ tajne priviezť z Paríža. Aj basový klarinet zvládol ako kontrast svoju úlohu excelentne. Ruský tanec – Trepak mal potrebnú dynamiku, s bohatou paletou bicích nástrojov a zrýchlením v závere priniesol nielen inštrumentálne, ale aj rytmicky členité osvieženie. Arabský tanec, Čínsky tanec a Tanec trstinových fláut boli charakterovo vystihnuté, vo všetkých sa ukázali hráči – najmä dychári (klarinet, anglický roh, flauta, hoboj, fagoty, lesné rohy, sekcia trombónov plus tuba…) ako mimoriadne kvalitní hudobníci. A nesmieme zabudnúť na rozprávkovú harfu, ktorej interpretka snovo-fantazijný svet Luskáčika pôvabne podčiarkla. O omladenej sekcii huslistov a ich kvalite sme už hovorili v inom kontexte, hĺbka ich výrazu spolu s čelistami a kontrabasmi je u Košičanov nespochybniteľná.
Kvetinový valčík a jeho nežná romantika, grácia a ľahkosť, s akou ju orchester hral, bol ozajstným hudobným zážitkom. Aj v tomto prípade platí staré známe pravidlo, ak hrá orchester hudbu, a nielen noty, otvára tým dvere nielen k posluchovému zážitku, ale hlavne k emočnému a duševnému.
Záverom online streamu sa divákom prihovorili šéfdirigent ŠfK Zbyněk Müller a riaditeľka Lucia Potokárová. Ako bonus Košičania zvolili svetovo najznámejšiu koledu – Tichá noc, svätá noc. Počuli sme ju v precítenom prevedení, s prekrásne vyspievaným husľovým sólom v podaní koncertmajstra Mátyása Mézesa.
Je otázne, či je to vianočnými sviatkami alebo aktuálnym lockdownom, no Štátnej filharmónii Košice sa (podľa nášho názoru aj vďaka netradične a zaujímavo postavenej dramaturgii) podaril rekord. Koncert online doposiaľ videlo takmer 14-tisíc divákov, čo je priam nepredstaviteľné číslo. Koľkokrát by sa musela „nafúknuť“ kapacita Domu umenia, aby sa všetci ľudia dostali do koncertnej sály? Každopádne – hoci pre umelcov musí byť stresujúce hrať bez publika, keďže nemôžu cítiť jeho energiu bezprostredne v sále a potlesk, ktorý by si nepochybne zaslúžili, nech je aspoň malou náplasťou, že my všetci doma ich sledujeme a dychtivo počúvame. A práve v čase bezútešnej pandémie sa stáva pre mnohých z nás umenie jedným povzbudením a východiskom z často bezútešnej situácie.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Štátna filharmónia Košice – Jaro Ľaš
