Na tohtoročných Oscaroch zažiarila v dvoch momentoch nová snímka režiséra Darrena Aronofskeho. Ocenenia sa týkali výlučne oblastí, spätých s hlavnou postavou – hereckým stvárnením a maskérskou premenou herca na ústredného hrdinu, takmer 300 kíl vážiaceho Charlieho. Brendan Fraser je späť vo filme Veľryba.
Okrem zlatých sošiek a chvál sa však tvorcom dostalo aj hojne kritiky a nevôle nad rozhodnutím obsadiť do role morbídne obézneho učiteľa niekoho, kto takýto telesný stav nikdy nezažil. V tejto recenzii filmu Veľryba sa nechceme zaoberať rozhodnutiami, ktoré tvorcovia mohli urobiť a neurobili, ani im prisudzovať zámery, o ktoré im očividne ani nešlo.
S istotou možno poznamenať iba to, že Darren Aronofsky nezanevrel na cieľavedomosť a v záujme vlastnej predstavy o svojráznom hrdinovi pospájal k sebe prísady, ktoré vzbudili dostatočne veľký mediálny záujem a mali dosť pary aj na zosnovanie rozprávkového návratu zašlej hviezdy. Internet miluje a spoľahlivo reaguje na veľké srdcia známych tvárí. Opakovane sa miláčikmi publika stávajú najmä muži, akční hrdinovia, ktorých fyzická sila a neohrozenosť predchádzajú všetky ich ostatné vlastnosti, no zakaždým si niekto uvedomí, že ide tiež len o ľudí z mäsa, kostí, srdečnosti a útrap. Kedysi Dwayne Johnson, nedávno Keanu Reeves a po novom aj Brendan Fraser symbolizujú veľkých mužov ochranárov, na ktorých dobrosrdečnosť sa zabúdalo. Odhalenie ľudskej tváre šoubiznisu pri tom len napomáha. K tomu si Aronofsky už po druhý raz spomenul na tých, ktorí upadli do zabudnutia (prvý raz to bol Mickey Rourke vo filme Wrestler – 2008) a tentoraz vytušil príležitosť priniesť silný príbeh nie len na plátka kín, ale aj mimo nich.
Návrat Brendana Frasera do vrcholového filmu, navyše v oscarovej hereckej forme, sa tak javí ako dostatočne adekvátny, hoci vypočítavý dôvod na obsadenie do roly, a to bez ohľadu na telesné miery postavy.
Charlie je samotársky učiteľ, ktorý rád číta a píše eseje. Už nejakú dobu nevyšiel zo svojho bytu. Na ľavej strane pohovky má vysedenú veľkú dieru a závesy na oknách zatiahnuté, aby dnu k nemu nik nenazrel. S obmedzeným pohybom sa Charlieho aktivity redukujú len na pár nevyhnutných úkonov, potrebných k nie príliš dôstojnému životu. Do tohto života a bytu mu drzým rozrážaním dverí vchádza niekoľko postáv (divadelný charakter v sebe film teda nezaprie). Mimochodom, ešte jeden pádnejší dôvod na obsadenie hlavnej úlohy Fraserom by sa našiel. Charlie je exponátom hercových osobnostných vlastností, ktoré dnes dovádzajú k prajnosti a súcitu veľké množstvo ľudí po celom svete. Avšak na rozdiel od herca je Charlie obeťou vlastných slabostí a toho, že množstvo lásky, ktoré v sebe nosí nenasmeroval v minulosti tým správnym smerom.
Skutočnosť, že sa Charlie živí písaním a viditeľným uvažovaním nad literatúrou, poskytuje nádej, že pôjde o filmové dielo hodné uvažovania, že akýmkoľvek smerom sa v mysli budeme uberať, nevyjde táto snaha navnivoč. Hodnú chvíľu tomu tak skutočne je. Charlie pripodobňuje sám seba k veľkej bielej veľrybe a nám začína byť jasné, že jeho prejedanie sa nie je len obyčajnou závislosťou, ale voľbou pomalej smrti s dlhou trpiteľskou fázou, aby si človek, čo si takúto cestu zvolí, mohol odpykať svoje zlé rozhodnutia ešte pred tým, ako sa pominie.
Neskôr si začnú divácku pozornosť kradnúť vedľajšie postavy, ktoré prinášali aj prvé problémy. Hlavný hrdina neúnavne vyjadruje svoj obdiv ľuďom okolo seba, najmä svojej dcére. Snaží sa oblažiť medovými slovami svoje okolie a my len zisťujeme, či sa za touto milou obsesiou schovávajú dávne výčitky alebo sebaklam. Možno štipka z oboch, no hlavne sa nás Aronofsky snaží presvedčiť, že Charlie je skrátka taký. Vidí v ľuďoch iba to dobré, to zlé naopak s prehliadaním vlastnej ujmy ignoruje. Jeho okolie to má inak. Zatiaľ čo pri hlavnom hrdinovi od nás autori chcú, aby sme plne dôverovali jeho slepej/hluchej dobrote, pri zvyšných postavách nás naopak vedú k odlupovaniu vrstiev cibule.
Scenárista a autor pôvodnej divadelnej inscenácie Samuel D. Hunter napísal postavy tak silne pokryté neresťami, že navzájom nie sú schopné vidieť svoju podstatu. Dokáže to len hlavný protagonista, ktorý vidí dobro cez úzky priezor v agresii a neprístupnosti svojej dcéry. Krásny dar pre postavu, ibaže divák neochutná ani len jeho slabú arómu. Nevidíme to, čo vidí hrdina a preto nám nezostáva nič iné, iba bezhranične veriť jeho úsudku.
Veriť však musíte iba v prípade, že chcete mať zážitok, aký vo vás Aronofsky zamýšľal vyvolať. Nie je nutné sa mu podriaďovať. Ako sa charaktery tvrdohlavo bránia svojmu prežívaniu, stavajú pred sebou mantinely, ktoré vôbec nie je ľahké prekročiť, aby ste sa k nim bližšie dostali. Vlastne je to miestami až nemožné. Z Charlieho sa potom stáva jediná osoba na plátne aj v kinosále, ktorá nemá pohľad zakalený nevraživosťou, odsúdením a hnevom. Skutočne rušivá bola nemiestna drzosť a nejasná motivácia stredoškoláčky Ellie. Ako pichľavý kamienok v topánke. Už-už si myslíte, že sa stratil či vypadol, no on sa znova objaví a poraní vás. Najžalostnejšie na tom je, že ani Ellie, ani žiadna z iných postáv, dokonca ani sám Charlie toho vlastne veľa neskrýva. Nie sú ničím iným, než tým, čo ukazujú na plátne, aj keď nám autori tlačia ideu o vyšších cieľoch a dobrých skutkoch, za ktoré si nikto z nich nepýta pochvalu. Ťažko uveriť tomu, že by nejaká postava v sebe mohla niesť ušľachtilosť, keď o nej za celý čas nedala ani vedieť či naopak, dobrý úmysel je tým jediným, čím sa prezentuje. Zbytočne sa tak zapodievame otázkami, kto klame. Nikto.
No pozerať sa na to dá aj inak. Predsa len sú to obyčajní, malí ľudia bez hrdinských daností, ktorí by v sebe chceli objaviť výnimočnosť a obdarovať ňou aj iných. Chceli by v poslednej chvíli prekvapiť, ohromiť a odhaliť v sebe celoživotnú skrytú moc, ktorá by ich bytiu spätne priniesla navýšený zmysel a hodnotu. Lenže žiadne nadprirodzené schopnosti nemajú. Všetko, čo dokážu, je poskytnúť čiastočnú náhradu za škody, ktoré kedysi spôsobili a zostáva im len dúfať, že to postačí. Žiadny veľký hrdinský čin neprichádza a vďaka tomu sa Aronofsky aj vyhol prílišnému sentimentu, na ktorý mal po zvolenej téme a hlavnom hereckom predstaviteľovi, zarobené.
No a k samotnému Brendanovi Fraserovi – je nepochybne radosť mať tohto herca späť v hre. S pričinením autorov filmu, členov akadémie, ale najmä vlastnou prácou si pripravil návrat, aký sa vidí len raz za čas. Charlie prijíma skutočné sympatie hercových fanúšikov, akoby to bol múr dobrých prianí, ktorý odosiela pozdravy priamo diváckemu hrdinovi – Fraserovi.
Jeho herecký výkon chytá za srdce, ale nemyká nim, ani ho negniavi. Nevolá k bezhraničnému pochopeniu a adorácií, dokonca vás nemusí ani rozplakať. Vďaka Brendanovi je Charlie autentický, trochu naivný, dobre si vedomý svojich chýb aj toho, že ich už nedokáže celkom napraviť. Márne fúka na horiaci dom a my vieme, že si za to môže sám, ale chápeme ho. Darren Aronofsky sudbou vyvážil ľútosť nad postavou, a tak je učiteľ Charlie hrdinom, pre ktorého nemáme uznanie aj hlupákom, ktorému ľudsky rozumieme.
Matúš Trišč
Zdroj foto: ASFK
