Česko-slovenský film Beaty Parkanovej, ktorá k svojmu filmovému debutu robila ešte ako študentka scenár a v roku 2018 ho zrežírovala, je sondou do duše mladého dievčaťa, ktoré sa stará o každého, len akosi zabúda na seba samú.
Dráma, ktorá vlastne ani nie je skutočnou drámou do špiku kostí, ale je ľudským príbehom vyvolávajúcim silné emócie, hovorí o Anežke (hrá ju Jenoféva Boková, ktorá za stvárnenie tejto úlohy dostala hneď dvoch Českých levov, a treba povedať, že oprávnene) – mladej žene, ktorá si želá, aby sa vzťahy s jej rodinou či partnerom alebo milencom, boli pokojné a dobré. Skrátka, také ako majú byť. Niečo v však v tomto logickom vzorci nefunguje, pretože jediný, kto v tomto rodinnom kruhu nefunguje, je ona sama. Anžeka aj za cenu „pokoja a mieru“ V rodine, ustupuje a akosi zabúda, že aj ona je na tomto svete.
![](https://mojakultura.sk/wp-content/uploads/2019/03/CHVILKY_KAMION.jpg)
Už od prvej scény snímky cítite, že sa vo vnútri hrdinky doslova búria emócie, ktoré však nepúšťa von. Necháva si ich vo vnútri – len za cenu, aby to všetko ostatné okolo nej fungovalo. A pritom sú to bežné, všedné situácie každodenného života, ktoré prežívame každý z nás. Aj preto je snímka taká blízka divákovi. Nie je to žiadna fikcia, len všedný deň, ktorý Anežka prežíva v kruhu svojej rodiny: psychicky chorej matky, hrubého otca, milenca z kamiónu, ktorý ju len využíva, láskavej starej mamy, ktorá žije v minulosti. Vždy, keby bolo zo strany hlavnej hrdinky aspoň trošku zasiahnuť a aspoň niečo povedať, mlčí. To ticho poznáme každý z nás. To ticho, ktoré vrie v duši človeka, len aby bol pokoj.
![](https://mojakultura.sk/wp-content/uploads/2019/03/CHVILKY_U-MAMY.jpg)
Film nie je typickým príbehom, ktorý smeruje z istého bodu do ďalšieho, aby sa v ňom rozuzlili konkrétne situácie. Aj v tomto má režisérka Beata Parkanová moje sympatie. Zachytáva v „siedmich chvíľkach“ rozmanité situácie, kde ukazuje bolesť hlavnej hrdinky, jej oddanosť, jej trápenie, ale i lásku a nádej. A pritom všetkom snímka nie je „chodiacou depresiou“. Je umne vystavaná zo scén, do ktorých sa môže divák ponoriť a prípadne nájsť tam sám seba alebo sa stotožniť s hrdinkou či snažiť sa premýšľať. Režisérka to spôsobom nakrútenia dokázala. Publikum, ktoré si z filmu Chvilky vezme len fatalizmus a pesimizmus, nie celkom snímku pochopilo, respektíve nevidí, čo sa skrýva pod povrchom.
Detailné zábery robia veľa. Anežka je síce v mnohých situáciách apatická a ústupčivá – na úkor ostatných, nie je to však kus ľadových emócií. Keď napríklad sedí u psychologičky a počas terapie nepovie ani slova, až na konci sa rozplače, vieme, že má nádej zmeniť svoje zranenia, ktorým čelí v jednotlivých situáciách a zmeniť ich v silu.
Popri apaticko-pesimistických chvíľkach sa režisérka nevyhýba ani humoru. Je to veľmi umný psychologický ťah, pretože zabezpečuje to, v čo veria diváci po celý čas: film je realistický, na nič sa nehrá len ukazuje mladé dievča v rôznych situáciách. Od prvého momentu snímky v každej „chvíľke“, ktorú Anežka prežíva, cítiť vnútornú gradáciu a obecenstvo bude prejudikovať pesimistický záver. Parkanová ho spraví mimoriadne prekvapivo, ale aj to svedčí o tom, že chcela na plátno priniesť človečinu vo svojej prapodstate a nie nejakú fikciu, aby šokovala divákov. To nie je jej zámerom. Cieľom je nájsť sa vo filme, cieľom je vcítiť sa do hrdinky a každej z postáv.
Týmto prístupom ukázala, že sa nesnaží používať klišé prvky, na ktoré sú ľudia v kinách zvyknutí. Scenáristka a režisérka si vyberá slobodný prístup, veľmi často vo filme cítiť intuitívne postupy, na druhej strane však mimoriadne prepracované dialógy, na ktorých stojí gro filmu. Scenáristicky veľmi dobrý a silný film, o ktorom sa na slovenskej premiére v rámci festivalu Febiofest tvorcovia – režisérka Beata Parkanová, hlavná postava Anžeka – Jenoféva Boková a slovenský herec, ktorý si vo filme zahral muzikanta – Marek Geišberg, prišli pozhovárať s divákmi. Takúto interaktívnosť nevídať často a zo všetkých zúčastnených bolo cítiť, že to neberú ako povinnosť, aby si spravili „čiaročku“, ale mali úprimný záujem počuť názory publika.
Záverom: prístup, aký zvolila režisérka snímky Chvilky (v slovenských kinách uvidíte od 2. mája 2019) vytvára možnosť slobody pre divákov. Každý si z neho vezme niečo „to svoje“. To, aké emócie prežíva“ sa viaže na jeho minulosť či prítomnosť. Každý predsa žijeme v určitých vzťahoch a každý sa nejako správame. Parkanová nedáva návod, čo si z jej filmu máte vziať. Aj v tom vám poskytuje slobodu.
Zdroj foto: ASFK