Česko-slovenský film Beaty Parkanovej, ktorá k svojmu filmovému debutu robila ešte ako študentka scenár a v roku 2018 ho zrežírovala, je sondou do duše mladého dievčaťa, ktoré sa stará o každého, len akosi zabúda na seba samú.


Dráma, ktorá vlastne ani nie je skutočnou drámou do špiku kostí, ale je ľudským príbehom vyvolávajúcim silné emócie, hovorí o Anežke (hrá ju Jenoféva Boková, ktorá za stvárnenie tejto úlohy dostala hneď dvoch Českých levov, a treba povedať, že oprávnene) – mladej žene, ktorá si želá, aby sa vzťahy s jej rodinou či partnerom alebo milencom, boli pokojné a dobré. Skrátka, také ako majú byť. Niečo v však v tomto logickom vzorci nefunguje, pretože jediný, kto v tomto rodinnom kruhu nefunguje, je ona sama. Anžeka aj za cenu „pokoja a mieru“ V rodine, ustupuje a akosi zabúda, že aj ona je na tomto svete.

Jenoféva Boková, ktorá za stvárnenie tejto úlohy dostala dvoch Českých levov

Už od prvej scény snímky cítite, že sa vo vnútri hrdinky doslova búria emócie, ktoré však nepúšťa von. Necháva si ich vo vnútri – len za cenu, aby to všetko ostatné okolo nej fungovalo. A pritom sú to bežné, všedné situácie každodenného života, ktoré prežívame každý z nás. Aj preto je snímka taká blízka divákovi. Nie je to žiadna fikcia, len všedný deň, ktorý Anežka prežíva v kruhu svojej rodiny: psychicky chorej matky, hrubého otca, milenca z kamiónu, ktorý ju len využíva, láskavej starej mamy, ktorá žije v minulosti. Vždy, keby bolo zo strany hlavnej hrdinky aspoň trošku zasiahnuť a aspoň niečo povedať, mlčí. To ticho poznáme každý z nás. To ticho, ktoré vrie v duši človeka, len aby bol pokoj.


Jenoféva Boková ako Anežka u matky.

Film nie je typickým príbehom, ktorý smeruje z istého bodu do ďalšieho, aby sa v ňom rozuzlili konkrétne situácie. Aj v tomto má režisérka Beata Parkanová moje sympatie. Zachytáva v „siedmich chvíľkach“ rozmanité situácie, kde ukazuje bolesť hlavnej hrdinky, jej oddanosť, jej trápenie, ale i lásku a nádej. A pritom všetkom snímka nie je „chodiacou depresiou“. Je umne vystavaná zo scén, do ktorých sa môže divák ponoriť a prípadne nájsť tam sám seba alebo sa stotožniť s hrdinkou či snažiť sa premýšľať. Režisérka to spôsobom nakrútenia dokázala. Publikum, ktoré si z filmu Chvilky vezme len fatalizmus a pesimizmus, nie celkom snímku pochopilo, respektíve nevidí, čo sa skrýva pod povrchom.
Detailné zábery robia veľa. Anežka je síce v mnohých situáciách apatická a ústupčivá – na úkor ostatných, nie je to však kus ľadových emócií. Keď napríklad sedí u psychologičky a počas terapie nepovie ani slova, až na konci sa rozplače, vieme, že má nádej zmeniť svoje zranenia, ktorým čelí v jednotlivých situáciách a zmeniť ich v silu.
Popri apaticko-pesimistických chvíľkach sa režisérka nevyhýba ani humoru. Je to veľmi umný psychologický ťah, pretože zabezpečuje to, v čo veria diváci po celý čas: film je realistický, na nič sa nehrá len ukazuje mladé dievča v rôznych situáciách. Od prvého momentu snímky v každej „chvíľke“, ktorú Anežka prežíva, cítiť vnútornú gradáciu a obecenstvo bude prejudikovať pesimistický záver. Parkanová ho spraví mimoriadne prekvapivo, ale aj to svedčí o tom, že chcela na plátno priniesť človečinu vo svojej prapodstate a nie nejakú fikciu, aby šokovala divákov. To nie je jej zámerom. Cieľom je nájsť sa vo filme, cieľom je vcítiť sa do hrdinky a každej z postáv.


Týmto prístupom ukázala, že sa nesnaží používať klišé prvky, na ktoré sú ľudia v kinách zvyknutí. Scenáristka a režisérka si vyberá slobodný prístup, veľmi často vo filme cítiť intuitívne postupy, na druhej strane však mimoriadne prepracované dialógy, na ktorých stojí gro filmu. Scenáristicky veľmi dobrý a silný film, o ktorom sa na slovenskej premiére v rámci festivalu Febiofest tvorcovia – režisérka Beata Parkanová, hlavná postava Anžeka – Jenoféva Boková a slovenský herec, ktorý si vo filme zahral muzikanta – Marek Geišberg, prišli pozhovárať s divákmi. Takúto interaktívnosť nevídať často a zo všetkých zúčastnených bolo cítiť, že to neberú ako povinnosť, aby si spravili „čiaročku“, ale mali úprimný záujem počuť názory publika.
Záverom: prístup, aký zvolila režisérka snímky Chvilky (v slovenských kinách uvidíte od 2. mája 2019) vytvára možnosť slobody pre divákov. Každý si z neho vezme niečo „to svoje“. To, aké emócie prežíva“ sa viaže na jeho minulosť či prítomnosť. Každý predsa žijeme v určitých vzťahoch a každý sa nejako správame. Parkanová nedáva návod, čo si z jej filmu máte vziať. Aj v tom vám poskytuje slobodu.

Zdroj foto: ASFK

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno