Drak sa vracia či Obchod na korze. Tú sú dnes už legendárne filmy, pri ktorých keď počujete hudbu, automaticky sa vám vynoria aj obrazy. No v Redute znela pod taktovkou Rastislava Štúra aj hudba k novším snímkam – Dubček autorky Ľubice Čekovskej, v ktorej naše najmladšie publikum objavilo českú hymnu.
Koncerty filmovej hudby sa stali v Slovenskej filharmónii už každoročnou udalosťou, na ktoré zavíta rôznorodé publikum. Je to žáner, ktorý sa rokmi stal svojbytným, samostatným, hoci má zrejme svoje najkrajšie obdobie popularity za sebou, ešte vždy sú jeho dozvuky silné. V mnohých prípadoch dokonca filmová hudba dokáže fungovať bez obrazu – skladatelia ju dnes už zámerne komponujú tak, aby mohla byť predávaná na samostatných nosičoch. A soundtracky mnohých filmov aj žnú úspechy. Respektíve, skladatelia nesúsi svoj osobitý rukopis sa stali známymi natoľko, že často sa stierajú hranice medzi samotným dielom a do povedomia tvorby sa dostáva práve meno skladateľa, ktorý rozhoduje o následnej popularite. Príkladom je John Williams, ktorému venovali v Slovenskej filharmónii koncert uplynulú sezónu.
Už začiatkom tej minulej však dramaturg SF Juraj Bubnáš začal plánovať, spoločne so SOZA a Slovenským filmovým ústavom, že sa zamerajú na hudbu zo slovenských filmov. Iste, nie je jednoduché spraviť výber a zrejme ešte komplikovanejšie sa dohľadáva notový materiál. K mnohým, najmä starším filmom sú autori hudby českí skladatelia, a samozrejme, fungovalo to aj naopak, veď históriu Československa vymazať nemôžeme a odrazilo sa to aj na tomto koncerte.
Dramaturgia bola vyskladaná z titulov, ktoré vznikli v prvej polovici 20. storočia, boli to mnohé staré filmy, ktoré vyvolávali až nostalgiu. Z dvojice koncertov uvedených v Redute – Populárny a Mimoriadny cyklus (27. a 28. októbra 2022) recenzujeme prvý z nich, štvrtkový. Fakt, že vypadlo plátno hneď pri prvých snímkach, vôbec nerušil. Dokonca, pri mnohých znejúcich skladbách si človek uvedomil, aké sugestívne sú – mali moc vyvolať pohyblivé obrázky, vyvolať atmosféru filmu (Drak sa vracia, Obchod na korze) a až vtedy, pri plnohodnotnom počúvaní (bez toho, aby musel venovať vnímanie inému impulzu – obrazu) si uvedomil, aké silné, originálne a hodnotné všetky skladby našich autorov sú.
Večer moderovala Iveta Malachovská, ktorá nepochybne má obrovskú skúsenosť nielen s moderovaním, ale aj s filmom, napokon, ukončila štúdium produkcie na Filmovej akadémii múzických umení, kde boli aj tieto filmy priam povinnosťou, aby ich študenti videli. V časoch, keď si ešte RTVS plnila svoju funkciu, ktorá jej plynie zo zákona a verejnosť edukovala a kultivovala, pravidelne sme (v normálnych vysielacích časoch) mohli tieto filmy sledovať. Film Posledná bosorka, Jánošík v réžii Paľa Bielika, Pacho hybský zbojník, Medená veža, či Šťastie príde v nedeľu a mnohé ďalšie patria priam medzi kultové. Publikum preto vždy poteší, keď o filmoch hovorí niekto, kto ich aj reálne videl a vie o čom rozpráva – ten rozdiel je markantný. Ak by na Malachovskej mieste stála moderátorka, ktorá by čítala pripravený scenár napísaný odborníkom, pôsobilo by to chladne a najmä neprofesionálne.
Orchester Slovenskej filharmónie viedol skúsený dirigent Rastislav Štúr, ktorý doposiaľ dirigoval všetky koncerty filmovej hudby v Redute a už aj v Prahe a v Košiciach. Napokon, bola to aj jeho myšlienka, aby sa filmová hudba dostala na koncertné pódiá. Večer sa začal hudbou k filmu Zem spieva režiséra Karola Plicku. Skladateľ František Škvor bol český dirigent a hudobný skladateľ, ktorý kompozíciu študoval u Vítězslava Nováka. Na partitúre sa jeho majstrovstvo inštrumentácie a poctivej starej školy aj odráža. K Plickovmu filmu volil poetický jazyk, ktorý rozpráva za scény odohrávajúce sa na plátne. Dvojica Plicka – Škvor v prípade prvého slovenského zvukového filmu (1933) fungovala v absolútnej symbióze. Vysoko štylizovaný dokument skôr radia k štylizovanej básni ako k dobovému zobrazeniu skutočného života či folklórnych zvykov na Slovensku – nádherné zábery dedinských lúčnych hier, poľných prác a života vidieckeho ľudu sú štylizované do nemého, ale aj zvukového filmu, doplnené orchestrálnou hudbou.
Preto pastorálny charakter využívajúci najmä drevené dychové nástroje (v interpretácii nie celkom čisté hobojové sólo), ich sóla, ale i spevácky zbor, neprekvapí. Ako zásadný kontrast hneď v úvode Plicka využil v poetickej obrazovej básni zábery na budovy Bratislavy, aby následne ukázal pokojný a krásny vidiek. Iste, v tomto prípade hudba plní aj efektnú obsahovú funkciu – jej veľký zvuk ostro kontrastuje s dedinčanmi v krojoch, ženami pri poľných prácach (trávnice), motívmi ľudových piesní umne skrytých v partitúre. Nielen film, ale aj hudba spolu dobre fungujú vďaka práci jedného z najuznávanejších odborníkov svojej profesie – strihača Alexandra Hackenschmieda.
Zvukomalebná partitúra pod taktovkou Rastislava Štúra mala prekrásnu farebnosť, sóla boli zvukovo nosné, orchester mal dobrý ťah. Počuli sme aj zbor Lúčnica (zbormajsterka Elena Matušová), ktorý dokáže prispôsobiť výraz k téme – v tomto prípade nebolo miesto pre kultivovaný výraz (v časti Detské hry mal zvukomalebnú funkciu, v Morene spieval nosnú tému). Škvor ako vyštudovaný klavirista a skladateľ, ktorý sa väčšinu svojho profesného života venoval písaniu filmovej hudby, dokonale poznal orchester. Úderne znel aj klavírny part v podaní Jany Nagy-Juhász.
Boj sa skončí zajtra (1950) režiséra Miroslava Cikána je snímka poplatná dobe vzniku. Ide o propagandu komunistickej strane, skôr je však zaujímavé, že hudbu k filmu písal Eugen Suchoň – je to popri jeho veľkom množstve kompozícií, ktoré za svoj život vytvoril, jediná filmová hudba. Zjavne aj preto sa ocitla v dramaturgii večera. Veľký orchestrálny zvuk, harfa, ale už typická práca s tonalitou, vďaka ktorej Suchoňa dekódujeme v prvých pár taktoch. Film rozpráva o komplikovanom živote robotníkov v medzivojnovom období na Slovensku na pozadí stavby železničného úseku Červená skala – Margecany. Aj prostredie filmu zjavne ovplyvnilo skladateľa – niektoré motívy sú priam zreteľné, najmä plechové dychy, ktoré využil. Štúr sa Suchoňovej partitúry chopil s nebývalým nasadením – bola výrazovo nesmierne hutná, expresívna, ponechával ju znieť vo forte, stišoval do hladiny mezzoforte. Skrátka, nebola to len „výplň“ k pohyblivým obrázkom, ale plnohodnotná kompozícia. Skladateľ si, napriek tomu, k akému účelu slúžila, svoju prácu neodviedol len ako povinnú jazdu.
Kultový film Posledná bosorka (1957) režiséra Vladimíra Bahnu zobrazuje síce historický príbeh z Trnavy, no tvorcovia si túto skutočnú udalosť patrične prifarbili a zdramatizovali. Tak aj hudba sa stala nositeľom rozprávania príbehu a všetkým, ktorí ju videli, vôbec plátno nechýbalo. Pri jednotlivých motívoch sa presne vynárali obrazy – zvlášť jeden konkrétny, ktorý namaľoval hrdina filmu Peter. Nie pani richtárku, ako mu prikázali, ale pekné mladé dievča, rybárovu dcéru. Hudobný skladateľ Šimon Jurovský v náladovo bohatej partitúre, ktorú dirigent dômyselne členil, nadelil bohatý part klavíru a krásne zahraté, clivé sólo husle sme počuli v podaní koncertného majstra Jozefa Horvátha. V hudbe sa snúbilo mnoho postimpresionistických prvkov, ale aj lyricky zafarbené témy, ktoré nechal Štúr vyniknúť.
Dajte ľuďom komédiu alebo skutočný hit, ktorý ich dvihne zo sedadiel. Pri Poslednej bosorke síce reagovali živo, no ešte stále sa akosi ošívali – predsa, boli to náročné diela a na filmovú hudbu prišli do publika aj laici, malé deti, pre ktoré mnohé partitúry boli náročné. Zaručený efekt pre všetkých pamätníkov však nastal, keď zaznela hudba k filmu Šťastie príde v nedeľu (1958). Komédiu režiséra Jána Lacka si treba pozrieť vždy, keď ju dávajú – a nikdy ešte neomrzela, aspoň mňa osobne nie. Hudbu k nej písal Milan Novák a všimnete si ju len zriedka, napokon, vtedy aj spĺňa svoj účel. Film s jednoduchým námetom predstavuje prekrásnu nostalgickú spomienku, no pritom fascinuje svojou prostoduchosťou. Táto komédia skrátka nestarne a baví aj dnes – Lacko sa v komediálnom žánri vyznal a dal dokopy excelentných hereckých predstaviteľov, ktorí tvoria gro celej zábavy. Je to dobová tanečná hudba – po predohre sme sa dostali do komediálneho sveta a synkopy preverili aj našich filharmonikov. Nie, žeby si počínali zle, no synkopický orchester to rozhodne nebol. V prvej časti bolo cítiť rytmickú neistotu, výraznou oporou bol bubeník. Kultúrou tónu blízkou k jazzovému žánru sa zaskveli najmä plechové dychy. Je zrejmé, že niektorí hráči hrajú aj v jazzových orchestroch, no ako celok to pôsobilo spočiatku rozpačito. Škoda, bol to jeden z titulov, na ktoré som sa úprimne tešila. Napokon, od hráčov zameraných na klasiku sa asi nedá celkom očakávať, že zvládnu aj tento žáner úplne prirodzene a s takými akcentmi, farbami a frázovaním, ako sa v tejto hudbe žiada. Keď už sa sláčiky dostali k valčíku, bolo to podstatne presvedčivejšie a hudba k tejto komédii priniesla burácajúci potlesk.
Jánošík (1963) režiséra Paľa Bielika je asi najpopulárnejší zo všetkých filmov o našej legende, aj keď nepatrí medzi prvého filmového Jánošíka (prvenstvo držia bratia Siakeľovci). Bielik na jednej strane v snímke rešpektuje legendu, ale zároveň sa snaží ukázať aj kus pravdy. Popularitu jeho filmu zaručuje aj herec v hlavnej postavy – režisér ju obsadil Františkom Kuchtom, ktorý bol pôvodne lekárom. Dal príbehu prirodzenosť, ďalší slovenskí herci profesionálnymi výkonmi vykreslili atmosféru doby, ale i mentalitu ľudí, odkiaľ Juraj Jánošík pochádzal. Atmosféru tejto monumentálnej snímky verne zobrazuje aj hudba autora Tibora Andrašovana. Majestátne pasáže veľkého orchestra skladateľ strieda s lyrickými, dokonca sme počuli aj organ. Využil aj disonantné plochy – vo filme práve takéto tonálne „drsné“ prostriedky veľmi dobre fungujú hlavne v dramatických situáciách. Naštudovanie tejto partitúry bolo výnimočné – v sále veľmi dobre znel zvuk, masívne plechy, veľká dráma či intímne, lyrické plochy boli do každého detailu prepracované. Samozrejme, s veľkým heroickým záverom.
Jedným z najsugestívnejších diel, ktoré v tento večer zazneli, bola hudba k filmu Eduarda Grečnera Drak sa vracia (1967) skladateľa Ilju Zeljenku. Novelu Dobroslova Chrobáka v roku 1967 sfilmovalo štúdio Koliba, pričom príbeh osamelého hrdinu, ktorého vyštvú dedinčania a po rokoch sa vráti naspäť, je ukážkou poctivého filmárskeho remesla korunovaného podmanivou čiernobielou kamerou. Ticho má v tomto filme až významovú zložku, zvuky a ruchy absentujú, no kľúčovou sa stáva práve hudba Zeljenku, ktorá je schopná vyhrotiť emócie. Baladicky ladená snímka, v ktorej Milka Vášáryová mlčí (s výnimkou zopár slov) v celom filme, vypovedá obrazom a hudbou, nie slovami. Drsné horské prostredie, ľudskú krutosť, osamelosť, lásku – to všetko nájdete v hudbe Zeljenku, ktorá miestami drása nervy. Stavia na neustále sa opakujúcej figúre bicích nástrojov, ku ktorej sa pridáva sólová flauta (vynikajúci interpretačný výkon Martiny Kuštárovej). Kompozícia sa uzatvára zborovou sekvenciou a človek si musel uvedomiť, koľko hudobného bohatstva sa skrýva v našich filmoch. V mnohých prípadoch je totiž filmová hudba schopná fungovať aj samostatne, bez obrazu, pričom rok jej vzniku je 1967. Obdobie Československej novej vlny už asi vo filme nezažijeme, no bolo nesmierne tvorivé. Aj počas znenia Zeljenkovej skladby mala hudba tú moc, aby (napriek tomu, že sme nemali možnosť sledovať zábery z filmu na plátne) sme reálne v predstavách videli prižmúrené oči hlavného hrdinu vracajúceho sa do dediny s páskou cez oko či scénu požiaru v lese. A mnohé ďalšie zábery tohto mimoriadne intenzívneho filmu, ktorý tak dokonale funguje s hudbou.
Trošku dramaturgickým prepleskom po takejto skladbe bol Pacho hybský zbojník (1975) režiséra Martina Ťapáka. Hudbu k filmu napísal Svetozár Stračina a miesto v programe mal tento film preto, lebo pokračovali sme chronologicky. A napokon – Pacho, to nie je len pieseň Na Kráľovej holi, ale aj mnoho energickej hudby so zbormi, zbojníckou tematikou – charakteristickými živelnými rytmami a nápevmi, ktoré ihneď vyvolali v publiku aplauz a dobrú náladu. Stračinovi patrila aj ďalšia skladba – hudba k filmu režiséra Ťapáka Nevesta hôľ (1971).
Druhá časť koncertu sa začala filmovou dokrútkou – vyhlásením oscarových nominácií za najlepší cudzojazyčný film a následným udelením Oscara filmu Obchod na korze (1965) v réžii dvojice Kadár – Klos. Valčík, ktorý znel (skladateľ Zdeněk Liška – úprava Jiří Teml), je dychovkový – tragikomický. Hudba v tomto filme predpovedá drámu, aj to je jej funkcia, humorné motívy v nej Liška dokázal skryť, no zároveň už od začiatku, keď v snímke vidíme len scény s komediálnym akcentom, práve v hudbe dochádza k antagonizmu. Valčík je dobový, ľudový, až malomeštiacky – nie je to ten typ elegancie, aký poznáme z pódií. Preto aj z interpretácie bolo cítiť ťažkopádnosť, prehnané zvýraznenie prvej doby – táto hudba vo filme znie, keď malomeštiaci korzujú mestom. Nuž, na túto kapitolu dejín nášho štátu asi nie sme práve hrdí, čiastočnou náplasťou by mohlo byť aspoň toto umelecké dielo, ktoré zobrazuje historické okolnosti a to, s akým majstrovstvom a ich tvorcovia dokázali stvárniť prostredníctvom drámy jednotlivca.
Liška bol mimoriadny hudobný skladateľ a zahrať len jeden valčík z jeho kompozičného pera, by nebolo dostatočnou vzorkou jeho tvorby. Znela aj Medená veža (1970) v réžii Martina Hollého. Jeden z našich najlepších filmov o tom, že človek môže do hôr zutekať pred ľuďmi, ale neutečie pred sebou. A s podmanivou, nostalgickou hudbou plne sa prispôsobujúcou filmu – so zborom, clivou melódiou v sláčikoch, ktorá funguje len s obrazom. Zábery na hory a našich najlepších hercov síce vo štvrtok (v tomto filme) chýbali, no v piatok si ich diváci vychutnať mohli.
Z týchto rokov sme sa prehupli do súčasnosti – pri pódiu sa objavila naša skladateľka Ľubica Čekovská a režisérka Mariana Čengel Solčanská, s ktorými robila rozhovor moderátorka večera Iveta Malachovská. Následne už na pódiu znela hudba z filmov z roku 2010, čím sme trošku „preleteli“ obdobie štyridsiatich rokov (chýbali napríklad Šulíkove filmy, minimálne aspoň jeden z nich, ku ktorým písal hudbu Vladimír Godár), aj keď k záveru zaznela aspoň Jakubiskova Perinbaba (1975) hudobného skladateľa Petra Hapku v úprave Ľubice Čekovskej. Napokon, aj to je obraz našej kultúry – je to stav našej kinematografie 90-tych rokov. Zrejme radšej nič z tohto obdobia nehrať… Zato na Perinbabu so sólovou Panovou flautou (vynikajúce sólo Róbert Puškár) sme si zaspomínali radi.
K Čengel Solčanskej filmu Legenda o lietajúcom Cypriánovi (2010) komponoval hudbu Vladimír Martinka. Reprezentant súčasnej generácie autorov píše nesmierne emotívne. Znela prekrásna hudba – skladateľ využil zbory, aby sa priblížil téme – zbojníkovi, ktorý sa dal na pokánie a stal sa z neho legendami opradený tajomný mních Cyprián. Ovládal tisíc remesiel, vyznal sa v bylinách a zostrojil lietajúci stroj, na ktorom jedného dňa odletel k Bohu. Priam ste cítili ten pohyb, ktorým sa postupne, z nižších, zemitejších polôh dostal k svetlým sopránovým. Zbor Lúčnica sa ukázal v mimoriadnej kondícii – hlasy zneli vyvážene, jasne, v protipohybe znela dramatická téma v sláčikoch. Jedným z najkrajších momentov skladby (ak nie celého koncertu), bola aj sólo téma, ktorú hral violončelista Boris Bohó. Prekrásna, plastická, výrazovo precítená interpretácia.
Od Martinku znela aj ďalšia kompozícia – k filmu Cesta do nemožna (2019) v réžii Nora Držiaka. V prvom slovenskom celovečernom trikovom filme sme sledovali cestu Milana Rastislava Štefánika, zrod prvej demokratickej Československej republiky, pri ktorom stál. Martinka využil všetko, čo mu ponúka orchester – sláčiky na široké melódie, ale aj prechodovú, rýchlu časť na implantovanie ľudových motívov, lyrický klavír, slávnostné fanfáry.
Film Dubček (2018) režiséra Laca Halamu je interpretáciou historických udalostí z roku 1968, pričom rozprávačom je samotný Dubček. Samozrejme, ide o fikciu, tak isto, ako ide o druhú z tohto filmu – z polovice sedemdesiatych rokov. Ide vlastne iba o jeden deň, počas ktorého sa hrdinovi vynárajú v mysli viac menej dramatické retrospektívy z roku 1968 a ktorý opisuje jeho spoločenské poníženie. Ľubica Čekovská, ktorá napísala hudbu k tomuto alternatívnemu filmu, majstrovsky zachytila vnútornú náladu, psychologické pochody hrdinu. Je mimoriadne vynaliezavá v orchestri – dokáže si poradiť len s malou skupinou nástrojov, no pritom necháva zaznieť vždy iné (klavír, plechové dychy, xylofón, sláčiky, harfa). Nebola to veľká dráma, ktorú sme v koncertnej sále počuli, napokon, eufória z vízie slobody trvala krátko. A dusivá atmosféra – život, ktorý Dubček prežil v spoločenskej izolácii, je aj v hudbe zjavná. Azda najkrajším momentom bolo, keď zaznela česká hymna. Dospelí poučne šepkali deťom, čo to znie. Táto informácia sa okamžite (ako v škole nápoveda spolužiakom pri písomke) šírila šepkaním ďalej. To „pozdvižení“, ktoré vzniklo na balkóne C, by som všetkým rada dopriala, zvlášť, keď sa ozvala prirodzene v melódii vkomponovaná aj slovenská – a tú už aj mladšie publikum rozpoznalo. Aj vďaka spôsobu tohto komponovania, no i vďaka interpretácii, jasne vyplývalo (najmä tým starším ročníkom – a od toho momentu už aj mladším), že tieto dve hymny sú v jednej nádhernej melodickej aj mentálnej symbióze. Faktom totiž je, že tá slovenská konečne neznela ako pochod z prvej ľudovej, ale Čekovská vyzdvihla jej melodickú líniu (napokon, základ tvorí pieseň Kopala studienku…). Mrazivé pianissimo a jej tonálna úprava však neveštili nič dobré – čo už poznáme nielen z filmu, ale i zo samotnej histórie.
Záver koncertného večera bol rozprávkový – znela spomínaná Perinbaba a Ťapákova legendárna rozprávka Plavčík Vratko (1981), ku ktorej písal hudbu Svetozár Stračina. A nebolo ani ťažké tipnúť si, čo zvolí dirigent Rastislav Štúr ako prídavok. Znel samozrejme Pacho – náš národný hrdina schopný nahradiť aj Jánošíka, aj keď je jeho pravým opakom…
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Alexander Trizuljak
