O svedomitom tvorivom procese, možnostiach filmovej reči aj súčasnej (ne)slobode sme sa zhovárali s režisérom vojnového dokumentu LET DOMOV.
V prvom rade sa vám chcem poďakovať za váš film. Videl som ho už niekoľko krát a zakaždým to bol väčší a väčší zážitok a s tým súvisí aj moja prvá otázka. Z vášho filmu som mal pocit, že ste chceli divákovi priniesť svojím spôsobom príjemný vojnový dokument, čo samo o sebe nie je zvyčajné. Bol to váš zámer?
To je veľmi zaujímavá otázka, no budem vás musieť sklamať. Aj keď to z toho nakoniec čiastočne vyliezlo, tak to nebol zámer od úplného začiatku. Sú nezanedbateľné časti filmu Let domov, ktoré sú veľmi temné a môže z nich ísť na vás úzkosť. Jeden novinár to pred pár dňami nazval fackou, ktorá prišla napríklad v sekvencii o Rusku. Ale ak z toho nejaký pozitívny pocit lezie, tak sa to stalo až v procese. Ja som sa na samom začiatku nechal viesť jednak textami Fajtla a Jánského a jednak tým ohromným archívnym bohatstvom a obrazovým materiálom. Ak z toho nakoniec je, ako sa hovorí „feel good movie,“ tak sa stalo až neskôr. Je pravda, že Šimon Špidla (strih) aj ja sme v nejakom ohľade skôr radostné typy ľudí a v strižni sa spolu veľa smejeme, a tak logicky, aj tie línie kníh, ktoré mieria humorným smerom a smiechom čelia brutalite dejín boli pre nás veľmi dôležité.
Takže pôvodný koncept filmu vyzeral inak?
Koncept ako taký sa nezmenil. Ja som typ autora, ktorý je kedykoľvek pripravený dosť rýchlo prehodnotiť všetky východiska, pokiaľ zisťujem že zlyhávajú, alebo nenesú so sebou nosné, hlboké či inak zaujímavé filmové situácie a scény. Rýchlo a dosť radikálne revidujem. Ale tu sa to nestalo. Koncept filmovej reči bol jasné daný už keď sme strihali prvý trailer. Už keď sme si obchytali možnosti filmového materiálu a práce s ním, bolo nám jasné, že ideovo bude film vedený jednoduchou myšlienkou, že s agresorom nie je možné sa dohodnúť, iba sa mu postaviť a hovoriť s ním jeho dorozumievacími prostriedkami. To je iba hrubá sila a nič iné. Mimochodom, to celé vzniklo ešte pred súčasnou vojnou na Ukrajine. A tento étos, ktorý Fajtl a Jánský reprezentovali – étos spravodlivej vojny, spravodlivého odporu – ten bol pre nás od začiatku dramaturgicky dôležitý. Jediné, čo sa v priebehu postupu zintenzívnilo bol práve dôraz na každodenný, prostý ale oslobodzujúci humor. To je vec, na ktorú sme prišli až keď sme začali jednotlivé sekvencie stavať a zisťovať, ako sa náš film chová. Šimon ani ja neinklinujeme k veľkému pátosu a gestám. Radi zisťujeme, čo sa stane, keď náš film padne z výšin do banálnych až prízemných sfér. To sa dá v určitých prípadoch dopredu tušiť, že to bude fungovať, ale presvedčíte sa o tom až v tvorivom procese.
V súvislosti s týmto si spomínam sa viaceré takéto momenty, či malé detaily a zvukové efekty. Napríklad keď Winston Churchill šibalsky strčí prst do prúdu vody. Snažíte sa takto film odľahčiť?
Sčasti áno. Sú to také akcenty, zámerne ich vo filme nie je veľa, väčšinou sa vynoria z dlhšieho ticha, alebo iba z tichého praskania filmového pásu. Práve u Churchilla je to v prvom pláne vtipné, ale zároveň to má aj metaforický rozmer. Pre nás to bola veľmi dobrá prezentácia churchillovského ducha, ktorý v tej dobe ovládal celé Anglicko. Ľudia sa tam na nič nesťažovali, ďalej pokračovali v tom, čo je potrebné a nacistom, ktorí dennodenne zasypávali Londýn bombami sa stále dokázali smiať. A práve takýto „rošťácky“ vtip od človeka, ktorý je na vysokom poste vo vedení štátu dokáže pozdvihnúť náladu národa. Morálka národa sa nie vždy pozdvihuje veľkými gestami, ale práve aj tým, keď sa veľký muž ukáže ako občanom rovný. Pre mňa osobne je Churchil pozoruhodný v tom, ako dokázal svojím vtipom krajinu strhnúť. Samozrejme to nie je jediná kvalita. Boris Johnson je tiež vtipný človek, ale vidíme, že to samo o sebe nestačí.
Vo vašom filme mapujete vojnovú Európu z pohľadu morálneho nastavenia a schopnosti čeliť vojne. Ukazujete Francúzov, ktorí sa na ňu nedokázali pripraviť, lebo neverili, že nejaká vojna príde. Potom sú tu Angličania, ktorých nič nerozhádže a nakoniec Rusko, vojnou úplne zničené. Mali ste snahu takto zmapovať Európu?
Áno, tu to môžem rovno potvrdiť. Je to koncept vojnového cestopisu, vznešene povedané vojnovej antropológie, kedy dvaja mladí ľudia, ktorí sú citlivými pozorovateľmi okolitého sveta, prechádzajú v rámci svojej odysei rôznymi európskymi krajinami a kultúrami a celkom prirodzene ich mapujú. Pri tom sú konfrontovaní s rôznymi spôsobmi života a to všetko sa odohráva v situácii, kde za humnami je hrozba a postupne sa z tej hrozby stane skutočnosť a dorazí brutálna sila, ktorej treba čeliť. Najviac sa mi na textoch Jánského a Fajtla páči, že je to tam celkom organicky prítomné a celkom prirodzene portrétujú rôzne módy prežívania a reakcie na vojnu. A my sme sa snažili to rovnako nenásilným a prirodzeným spôsobom preniesť aj do filmu.
Ako sa vám hľadala kontinuita medzi textami oboch letcov? Z môjho pohľadu nájsť líniu, ktorá by spojila rozdielne texty s obrazovým archívom muselo byť náročné.
Pravda je taká, že ma to veľmi bavilo. Až na pár výnimiek som nikdy nemal pocit, že robím skutočne namáhavú prácu, pretože to bola skôr radostná hra. No keď sa človek obzrie tak áno, v súčte to trvalo asi dva a pol roka, s tým, že texty oboch autorov som poznal už skôr. Po rokoch som sa k ním vrátil. Musím povedať, že situácia okolo covidu, cez všetky jej hrôzy bola v tomto ohľade veľmi príhodná a dlho som nepracoval tak sústredene a cielene ako počas karantény. Takže som asi trištvrte roka sedel zavalený knihami, čítal som si a zapisoval. Z toho som vydestiloval asi stostranový literárny útvar – základnú osnovu, kde tá odysea už bola predznamenaná. Nasledovala projekcia archívu Jiřího Weissa v Prahe na Žižkove v Národnom filmovom archíve. Tam som prvý raz cítil tú vizuálnu silu, ktorú sme mali to šťastie využiť. No a nasledovala spolupráca so Šimonom Špidlom. Samozrejme sme museli materiál výrazne redukovať a zjednodušovať. Hľadali sme efektívnu skratku, kedy by sme nemuseli byť narativní príliš, ale ani málo. Chceli sme byť nedoslovní, ale v určitých chvíľach sme si povedali, že sa doslovnosti báť nebudeme. A čakali sme, kedy pred sebou uvidíme tú správnu juxtapozíciu všetkých materiálov.
Inými slovami, skúšali ste.
Zaujímavá je etymológia slova „skúšať“. Napríklad v divadle, ľudia si myslia, že sa skúša stále dokola niečo, čo už je hotové, ale dobré divadelné predstavenie vznikne vtedy, keď sa vyskúša čo funguje a čo nie. Hoci to nie sme my, kto to stvoril, ale sme to my, kto to dokáže rozpoznať. My sme mali jeden kľúčový týždeň, kedy sme odviezli strižňu ku mne na chalupu a začali sme už veľmi načisto strihať jednu sekvenciu z Anglicka, ktorá sa odohrávala v oblakoch. Tam nám došlo, že práve teraz pred sebou vidíme náš film. Tu sme videli jeho poetiku, základnú atmosféru. A znova to nie sme tak úplne my, kto to cele skonštruoval, ale rozpoznali sme to.
Veľmi ma prekvapila vaša práca nie len s komentárom a hudobnou zložkou, ale najmä s tichom. Tiež už máte dosť uhučaných dokumentov, ktoré sa za každú cenu snažia vyvolať čo najautentickejší zážitok a preto nikdy nestíchnu, hoci vychádzajú z nemého materiálu?
Na začiatku sme to so Šimonom cítili dosť podobne. Oproti tomu hyperrealistickému štýlu, kde je veľa ruchov, efektov a hudby sme chceli urobiť dokument, v ktorom tým, že toho počujete menej, vlastne počujete viac. Či už ide o ten šum filmového pásu, zvukové akcenty, hudbu Dalibora Kociana (Stroon), celý čas sme vychádzali z toho, že keď je niekde „priestor“ vyplnený zvukom, tak tam chýba miesto pre imagináciu. Mnohé filmy sa takto približujú až počítačovej strieľačke, kde tie ruchy majú priniesť čo najintenzívnejší zážitok, ale robia opak.
Dá sa povedať, že vraciate diváka späť k obrazu. Inšpirovali ste sa pri tom montážnymi školami, napríklad Vertovom?
Vertova máme obaja veľmi radi, ale priznám sa, že sme naňho nijak zvlášť neodkazovali. Samozrejme je to náš učiteľ montážnik. Skôr je to však Šimonova zásluha. Ak sa pozriete na jeho predošlú tvorbu, tak zistíte, že v tomto prípade nerobil nič zásadne nové. Napríklad jeho starší film Mŕtva trať je fantastická kinematografia. Tam tiež hrá veľkú rolu hypnotickosť, repetitívnosť celkovo autonómna koncepcia zvuku a obrazu. Často sme si spomenuli nie ani tak na Vertova ako na Godarda, ktorý si zámerne v strižni púšťal zábery bez zvuku a až potom so zvukom, prípadne aj zvuk osamote. Čo sa týka hudby tam sme sa nechali viesť zvukmi, ktoré sme našli v archívoch. Všetko sme posielali Daliborovi, ktorý to spracoval s tým, že toto pre nás má význam a on zvuky vo svojom kompozičnom majstrovstve dokázal abstrahovať a previesť ich do iných rovín, ale so zachovaním esencie pôvodného zvuku. Celý film z toho vychádza.
Zostaňme ešte pri zvuku. Kedy ste dostali nápad, že protagonisti zaznejú ako mladí muži a nie vojnoví veteráni, na akých sme zvyknutí?
Tiež v samom začiatku. Vtedy to bola dobrá synergia aj s producentmi a dramaturgami a už vtedy sme to pomenovali ako základný prvok filmu. Sme tu a teraz a je to mladý hlas, nie ten obzerajúci sa veterán. Chceli sme ukázať človeka, ktorý žije naplno a celkom nečakane mu do života vtrhnú dejiny a on na to musí prudko reagovať. Dôležitý je pocit „tu a teraz“.
Moja ďalšia otázka bude možno trochu provokatívna, ale koniec vášho filmu ma prinútil vám ju položiť. Film je o protagonistoch, ktorí roky snívali o tom, že sa vrátia domov, že porazia zlo a dosiahnu zaslúženú slobodu. Lenže váš film nekončí tak šťastne. Vidíme ako sa dvaja letci, ktorí pomohli zvrhnúť jeden diktátorský režim stali obeťami ďalšieho a slobody sa nedočkali. Čo si myslíte, o tom, že v dnešnej dobe si ľudia cenu slobody natoľko neuvedomujú a nevážia si ju?
Hovorili ste, provokatívna otázka, tak dám trochu provokatívnu odpoveď (smiech). Budem sa musieť vyznať zo svojho dlhodobého pocitu, ktorý sa ma zmocňuje, keď čítam noviny, počúvam ľudí v električke tu a tam si vypočujem nejakú verejnú debatu, alebo mi kamaráti ukážu polemiky na sociálnych sieťach, na ktorých sám nie som. Priznám sa, že pre mňa je ten smútok dvojaký. Na jednej strane pociťujem jasný smútok z toho, že nezanedbateľná časť ľudí dokáže úplne otvorene hovoriť, že brániaca sa krajina si za vojnový konflikt môže sama a my by sme sa do toho nemali miešať. Toto je tá očakávaná časť. Tento prúd v spoločnosti dlhodobo je a sloboda a spravodlivosť mu nie sú veľmi blízke. No s tým som už zmierený. Niekto viac prežíva úspech ukrajinskej protiofenzívy a iný zasa prežíva stúpajúce ceny, to chápem a nikoho starosti nechcem zľahčovať. Takže som zmierený s tým, že ten mierový život, na aký sme zvyknutí si mnohí strážia a nechcú z neho nič obetovať a na tom ma už nič nedesí. Čo ma však desí viac je druhý tábor, ku ktorému by som logicky mal mať bližšie, ale tiež mi nevyhovuje. Mám pocit, že sa často stávame otrokmi či obeťami svojich vlastných veľmi spravodlivých, rozhorčených a morálnych postojov. Potreba cítiť sa spravodlivejšie a čistejšie ako niekto iný a ešte to tomu svetu ukázať a nejak sa vymedziť za posledných 10-15 rokov zosilnela až úplne hypertrofovala. A veľkú rolu v tom hrajú sociálne siete. S čím mám problém, keď už sme pri tej slobode, je to, akým spôsobom sa tá sloboda v spoločenskom prúde vysvetľuje. Čo všetko môže dostať nálepku neprijateľného, toxického, anachronického? Ja o niečo horšie znášam napríklad ľudí, ktorí ahistoricky absolutizujú aj toho Churchilla a čmárajú po jeho sochách a ešte na vás ukazujú prstom, keď sa takejto osobnosti zastanete, aj keď bol svojho času nepopierateľným rasistom. Ide o to, čo všetko v diskusii môže byť označené za toxické a zakázané a nehodné súčasného človeka. Aj vo filme, keď Fajlt cestuje blízkym východom a zamýšľa sa nad tamojšími ľuďmi a ich problémami, či už biedou alebo chorobami, v súčasnej diskusii by bol tento postoj označený za toxický postoj bieleho muža a – nebál by som sa povedať – z ich pohľadu prejav až fašistického myslenia. A tu je ten obrovský paradox, aby najväčší bojovník proti fašizmu bol zrazu sám označený takýmto prívlastkom.
Takže tí, čo hlásajú slobodu zároveň obmedzujú.
A práve to ma znepokojuje. Pretože prvej skupine, ktorú som popísal, tak nejak rozumiem, chápem prečo sa to deje a myslím si, že je to do určitej miery nevyhnutné. Ale to druhé mi príde, až na výnimky, veľmi zbytočné.
Zhováral sa: Matúš Trišč
Zdroj foto: Filmtopia
