Vrcholné dielo socialistického realizmu sa stalo výzvou pre SNG, ale predovšetkým pre súčasného slovenského maliara Marcela Mališa, ktorý vytvoril autorskú repliku strateného diela a pomenoval ho VďakyZdanie československého ľudu.
Umenie socialistického realizmu 50. rokov 20. storočia nie je uzavretou záležitosťou akoby sa na prvý pohľad mohlo zdať. Tak, ako historici pociťujú potrebu vysporiadať sa s touto etapou našich dejín, rovnako aj umenie, najmä posledných rokov, reflektuje podobu Sorely (umenie socialistického realizmu) a jej kontroverzný charakter v kontexte doby minulej, súčasnej, ale aj budúcej. Jednou z reflexií posledných mesiacov, ktorá výrazne zarezonovala v umenovedných diskusiách, ale i mienkotvorných médiách, bol výstavný projekt Slovenskej národnej galérie prezentovaný pod názvom Akcia Zet.
Príbeh celého projektu je komplikovaný a naratívne zaujímavý, keďže odkazuje k stratenému monumentálnemu obrazu (8,7 x 8 m) Vďakyvzdanie českého a slovenského ľudu generalissimovi Stalinovi. Ikonické dielo socialistického realizmu vzniklo v roku 1950 a namaľovala ho trojica vtedy uznávaných maliarov socialistického realizmu: Ján Čumpelík, Jaromír Schoř a Alena Čermáková na objednávku. Obraz bol prezentovaný na výstave Československo-sovietskeho priateľstva na pražskom Žofíne v roku 1952. Dielu bola na danú dobu venovaná mimoriadna mediálna pozornosť, ktorá však netrvala príliš dlho. Veľmi skoro bol obraz podrobený prísnej kritike a po smrti hlavného protagonistu Josifa V. Stalina, obraz zmizol. Zachovala sa iba jeho reprodukcia v časopise Výtvarné umění z roku 1953. A práve toto vrcholné dielo socialistického realizmu sa stalo výzvou jednak pre SNG, ale predovšetkým pre súčasného slovenského maliara Marcela Mališa, ktorý vytvoril autorskú repliku tohto strateného diela a pomenoval ho VďakyZdanie československého ľudu. Už samotná parafráza názvu odkazuje k myšlienke, že tu nepôjde o doslovný prepis, ale skôr o jeho voľnú interpretáciu. Základný posun vidíme pri zobrazení ústrednej postavy generalissima Stalina, ktorá v Mališovom obraze absentuje. Táto dominantná postava je nahradená pozerajúcim sa divákom, ktorý je do obrazu včlenený pomocou digitálnych technológií. Vďaka nim sa pozerajúci divák stáva – aj keď len digitálnou – súčasťou obrazu.
Marcel Mališ pracoval na realizácii veľkoplošného diela od novembra 2020 až do leta 2021, teda v čase vrcholiacej pandémie. Átrium SNG sa na konkrétny čas stalo Mališovým ateliérom, kde pod prísnym okom verejnosti maľoval na veľkoplošné plátno svoju interpretáciu diela socialistického realizmu. Celý proces tvorby bol priebežne zaznamenávaný a snímaný, keďže opäť ako v prvom prípade aj Mališova maliarska akcia vyvolala veľký mediálny záujem. Ten bol samozrejme pochopiteľný a oprávnený, keďže išlo o ojedinelý výtvarný počin reflektujúci charakter umenia minulosti a zároveň interpretovaný súčasným maliarom, ktorý do neho vniesol niekoľkogeneračný odstup v podobe nového prehodnotenia kontroverznej propagandistickej témy.
Druhá rovina, ktorú rovnako môžeme vnímať ako veľmi prínosnú pre slovenskú maľbu, je samotná veľkoplošnosť obrazu, ktorá je v súčasnej maľbe síce ojedinelá, ale v dejinách umenia je jej miesto jasne dané. Či už budeme uvažovať o monumentálnej maľbe v kontexte stredovekých sakrálnych interiérov, renesančných fresiek alebo barokových iluzívnych malieb, vždy tu bude priestor pre možné paralely v uvažovaní o ich význame, charaktere či vôbec o úlohe propagandy v nich. Rovnako ako o význame tvoriť monumentálne diela v súčasnej dobe a ako k nim pristúpiť či už z pohľadu diváka, ale najmä ich inštitucionálneho umiestnenia.
O blízkosti Mališa k umeniu socialistického realizmu vypovedá aj jeho predošlá tvorba. Ide najmä o autorskú sériu Metanoia, na ktorej pracoval už v roku 2013. Tá vychádzala z vlastných interpretácií tých diel, ktoré v sebe nesú znaky propagandy. Či už to boli diela socialistického realizmus, ruské propagandistické umenie, nacistická a fašistická propagandistická maľba, ale aj tá americká, odkazujúca k prázdnej vizualite. To, čo ho na socialistickom realizme zaujíma je priamočiarosť vyjadrenia. Ide o obrazy, ktoré nie sú prekombinované, nie sú zastreté ťažkými filozofickými úvahami či interpretačnými slučkami. Na diváka pôsobia priamo, bez nutnosti poznať dekódovací jazyk. Na rovnakom propagandistickom princípe je založená aj súčasná reklama, ktorá je priama a adresná. To sú Mališove oblasti záujmu, ktoré využíval aj pri obrazoch zo série Metanoia. Samotný pojem má starogrécky pôvod a doslovne znamená „zmena zmýšľania či myslenia“. Ide o obrat v nazeraní na život, ale aj obrat v hodnotení a vnímaní umenia. V kontexte Mališových diel môže ísť aj o obrat vizuálneho jazyka, v ktorom sa pop kultúra mení na propagandu. Akousi hlavnou postavou, ktorá sa objavuje v jeho obrazoch je práve popová americká hviezdička Paris Hilton, prezentujúca svoj spôsob povrchného života založeného na propagácii seba samej. Reklamne pôsobiace obrazy sú doplnené slovnými výrokmi, ktoré v kontexte diela pôsobia sarkasticky a ironicky. Aj prostredníctvom nich sa znásobuje propagandistickú plytkosť: Keď sa zastavíš a rozhliadneš sa, tento život je úžasný; Milujem tieto okuliare; Život je krásny, váž si každý okamih; Neexistuje nič také ako byť príliš oblečený; biť hviezda.
Hranica medzi umením a gýčom je v týchto Mališových dielach zotretá a úplne relativizovaná. K sérii Metanoia sa vrátil ešte aj v roku 2018 rozmerným figurálnym dielom Bez názvu, v ktorom si aproprioval (privlastnil) známu fresku socialistického realizmu od maliara Františka Gajdoša, ktorá je umiestnená v Bratislave v budove Hlavnej stanice. Mališ túto interpretáciu poňal svojsky, keď do scény podporujúcej budovateľskú propagandu včlenil sexuálne pôsobiacu scénu. Irónia a sarkazmus je to, čo charakterizuje Mališov spôsob interpretácie diel socialistického realizmu či iných propagandisticky orientovaných umení.
Kritika reklamného sveta a jeho veľkého vplyvu na život človeka najsilnejšie zarezonovala v doteraz najväčšom obrazovom cykle Mališovej tvorby v Lebensraum (2008-009). Na 30 fotorealistickým štýlom vytvorených obrazoch zachytáva svoju vlastnú hlavu obalenú rôznymi igelitovými taškami. Tie odkazujú na známe obchodné reťazce alebo „must have“ dizajnérske značky, bez ktorých by človek dnešného sveta „nebol nikým“. Tašky tesne upäté okolo hlavy znemožňujú človeku dýchať, vnímať, spoznávať, myslieť. Ich expanzia je taká veľká, že potláča ľudskú jedinečnosť, ktorá je nahradená anonymitou, konzumom a masovosťou. Samotná igelitová taška sa stáva znakom konzumu a jedno rázového použitia, ktoré jednak poškodzuje životné prostredie, ale poškodzuje aj naše hodnoty.
Kde sa končí realita a začína fikcia? Aký vplyv môže mať na kvalitu našich životov reklama, ideológia, propaganda? A do akej miery sme ochotní im podľahnúť a nechať sa nimi ovládnuť? To sú len niektoré otázky vyplývajúce z Mališových diel, na ktoré si však musí odpovedať každý sám.
Katarína Ihringová
Zdroj foto: www.marcelmalis.net
