„Stradivárky veľmi citlivo reagujú na teplotu a vlhkosť vzduchu, ako aj na náladu a rozpoloženie hráča. Treba im vyslovene dôverovať. Čím sú impulzy jemnejšie a cielenejšie, tým viac sú ochotné aj hráčovi vyhovieť. Sú niekedy vrtošivé, ale keď sa huslista naučí s nimi komunikovať, tak sa zrazu otvorí nevídaný svet farieb a registrov,“ hovorí exkluzívne pre náš portál primárius druhých huslí Viedenských filharmonikov a umelecký vedúci súboru Philharmonic Five Tibor Kováč, ktorý hral na Slovensku s Hilaris Chamber Orchestra.
Prednedávnom ste mali divácky úspešný online stream s Hilaris Chamber Orchestra. Máme obdobie pandémie, zatiaľ nie je možné hrať pre publikum naživo, čo to pre Vás ako hudobníka znamená, keď hráte v prázdnej sále a nemáte živý kontakt s poslucháčmi? Chýba Vám tá energia ľudí?
Samozrejme, na pódiu cítime energiu ako aj ohlas obecenstva a je to tá najprirodzenejšia cesta, ako komunikovať s milovníkmi hudby. Musím ale povedať, že aj atmosféra štúdiových nahrávok nám nie je cudzia. Radosť z muzicírovania a zo vzájomnej komornej súhry nás dokážu uniesť ďaleko od kamier a mikrofónov.
Aj vo Viedni hráme už niekoľko mesiacov iba streamované koncerty. Nedávno sme hrali 5. symfóniu Antona Brucknera pod vedením Christiana Thielemanna. Bola to atmosféra ako na slávnostnom koncerte s obecenstvom! Samozrejme tu zohrávala rolu aj vysoká profesionalita a charizma tohto velikána klasickej hudby. Bola to neobyčajná súhra kontrastov. Striedali sa tu priam religiózne trojité pianissimá spevavého charakteru, majestátne chorály, ako aj vášnivé až monumentálne vyvrcholenia. Treba aj spomenúť, že človekom, ktorému vďačíme za audiovizuálne nahrávky najväčších hudobných projektov niekoľkých desaťročí, je náš rodák zo Slovenska, majiteľ firmy Unitel Ján Mojto.
Každopádne, ak sa máme vrátiť k Vášmu účinkovaniu na Slovensku, bol to divácky úspešný koncert. Ako vznikla myšlienka spolupráce s Hilaris Chamber Orchestra? Poznáte sa s umeleckým vedúcim Alanom Vizvárym?
Alana Vizváryho poznám ešte z čias štúdia na Hochschule für Musik und darstellende Kunst vo Viedni. Husľová tradícia na Slovensku má po estetickej a štylistickej stránke veľa spoločných menovateľov so sláčikovou kultúrou vo Viedni. Nie je to dane iba teritoriálnou podstatou, ale aj zachovávaním tradície v tom dobrom slova zmysle z generácie na generáciu. Učiteľom Alana bol náš legendárny koncertný majster Gerhard Hetzel. Som veľmi rád, že Alan pokračuje v symbióze týchto tradícií a že vedie Hilaris Chamber Orchestra nielen na základe akademických poznatkov, ale s plným nasadením a so srdcom.
Slovenskému publiku ste sa predstavili Husľovým koncertom č. 4 f mol L´inverno RV 207, ktorý všetci poznajú ako Zima z cyklu Vivaldiho Štyroch ročných období. Je pravda, že z dôvodu prísnych protiepidemických opatrení a neustálym prekladaniam koncertu ste predtým nacvičili aj iné časti?
Najprv sme naplánovali Jeseň, keďže sa náš koncert mal pôvodne konať na jeseň. Ja som pred mnohými rokmi hrával Štyri ročné obdobia s rôznymi komornými orchestrami. Pod vedením maestra Bohdana Warchala som to hral voľakedy aj so Slovenským komorným orchestrom a pre vydavateľstvo Slovenského rozhlasu sme toto dielo nahrali aj s vynikajúcim maďarským komorným orchestrom F. Liszta. Budem rád, ak sa nám aj s Hilaris naskytne príležitosť, zahrať si všetky štyri koncerty.
Priznám sa, niekoľkokrát som sa na túto situáciu pýtala PR manažérky orchestra Anežky Kara a v zime, keď už definitívne potvrdila, že nacvičujete Zimu a koncert naozaj bude, som jej navrhla, aby ste to odložili a spravili v lete open air koncert a rovno nacvičili pre túto príležitosť Leto… Z tohto pohľadu sa Vivaldiho cyklus ukazuje celkom ako nadčasové, priam až covidové dielo, však?
Je to tak. Naposledy sme sa rozhodovali, či máme hrať ešte Zimu, nakoľko to bolo ešte pred oficiálnym nástupom jari, ale vzhľadom k tomu, že marec je v podstate aj prvý jarný mesiac, sme uvažovali aj o Jari. Keďže hráme v našom orchestri často, týždenne aj sedem rôznych opier a ešte okrem toho tri rôzne koncertné programy, mám celkom rád zmeny aj prekvapenia.
Čo sa týka Vašej interpretácie Husľového koncertu Vivaldiho Štyroch ročných období, časti Zima, bola mimoriadne osobitá. Frázy nádherne dýchali, akoby ste pri interpretácii zámerne nedodržiavali taktové čiary, samozrejme obrazne povedané, mám tým na mysli voľnosť v metrorytmickej štruktúre. Pri dlhých sólových partoch nemal poslucháč pocit vydretého technického partu, ale prejavila sa v nej prirodzená muzikalita, dokonca aj v tempách ste pracovali s veľkou odvahou. Ako pristupujete k barokovej hudbe a ako ste teda pristúpili k Vivaldiho dielu?
Vyplýva to asi tiež z dlhoročných skúseností rôzneho charakteru počas pôsobenia v orchestri Viedenskej filharmónie. Ešte na začiatku 90. rokov minulého storočia som zažil nesmierne veľa kontrastných interpretácií. Keď porovnám Beethovenovu Eroicu s Mutim a s Giullinim, čo bolo asi v rozmedzí dvoch týždňov, bol to diametrálny rozdiel, ale obidve ponímania boli vrcholne zaujímavé a presvedčivé. Takisto si spomínam na Mozartovu symfóniu Es dur s Abbadom a s Harnoncourtom. To boli dve úplne rozdielne hudobné svety, ale v obidvoch prípadoch to bolo také fascinujúce, že mal človek práve v tom momente pocit, že inak sa to hrať nedá!
Okrem Harnoncourta som mal tu česť hrať barokovú hudbu aj s Rillingom alebo s Pinockom, ktorý ma upútal svojim priam jazzovym „inner beat“.
Prišlo ešte aj mnoho ďalších majstrov, ktorí vlastne už po Pinockovi a Harnoncourtovi nepriniesli ešte novšie, modernejšie alebo autentickejšie poznatky, ale nakoniec si každý z nás aj na základe týchto vplyvov, ako aj na základe vlastných skúseností vytvorí svoju predstavu. Bach, Vivaldi a Händel boli vo svojej dobe „popstars“, mali aj veľa spoločného so zábavnou hudbou, komponovali z príležitosti rôznych podujatí a osláv a boli najväčšími improvizátormi. Myslím si, že ak by videli, ako ich niektorí hudobní vedci chcú kategorizovať a chápať ich čisto z analyticko-akademického hľadiska, tak by z toho boli asi smutní. Raz som po jednej skúške s Harnoncourtom dlho filozofoval o spôsoboch vibráta a hlavne „non vibráta“ a nakoniec sme sa na tom zhodli, že aj non vibráto by malo by mať niekoľko rôznych farieb, nálad a odtieňov. Napokon, úprimnosť a presvedčivosť interpretácie je aj pre poslucháča zrozumiteľná a vierohodná. Znova spomeniem maestra Harnoncourta, ktorý vždy kládol dôraz na rozdiel medzi pojmami rytmus a metrum. Dokonca v Bachových Jánových pašiách vytváral veľmi diferencovanú agogiku, pri ktorej sa nám vyslovene „dobre dýchalo“ (úsmev).
„Zima“ má v sebe party, ktoré sú virtuózne, technicky náročné a tiež lyrické, ktoré si vyžadujú precítený prejav. Ten sa, samozrejme, poslucháčovi dostal. Prezraďte, ako zahrať virtuózne časti s ľahkosťou a eleganciou, tak ako sme to počuli vo Vašom podaní? A podotázka: nemáte totiž niekedy pocit, že dnešní hráči hrajú zámerne technicky preto, aby ukázali tú virtuozitu a technickú obtiažnosť poslucháčovi?
Je zaujímavé, že najťažšou súčasťou prípravy na konkurz do orchestrov je vlastne Mozartov husľový koncert. Po niekoľkých taktoch tejto krásnej, ale chúlostivo priezračnej muziky vie porota posúdiť, či kandidát alebo kandidátka zodpovedá daným požiadavkám. Preto sa Mozart aj hráva najčastejšie v 1. kole. Napriek tomu sa niektorí interpreti snažia iba o športovú stránku umeleckého prejavu, niektorí sa dokonca dostali aj do Guinessovej knihy rekordov. Niektoré výkony sú dokonca vskutku obdivuhodné, aj keď s hudbou veľa spoločného nemajú. V ideálnom prípade by mala tvrdá práca na technickej zdatnosti slúžiť k tomu, aby mal človek viac priestoru na muziku.
Keď ste pri skúškach s Hilaris rysovali Vivaldiho, dbali ste o to, aby splnili Vaše predstavy o interpretácii? Viedli ste ich k tomu, aby Vás sprevádzali týmto osobitým štýlom hry? Ako sa Vám s nimi spolupracovalo?
Bola to vzájomná inšpirácia. Anežka a Alan ma vopred poprosili o zaslanie môjho notového materiálu a navrhli mi, že by radi prebrali moje smyky a frázovanie. Samozrejme, že nám to aj ušetrilo veľa skúšobného čašu a vážim si ich profesionálny prístup. Napriek tomu som však počas skúšky niektoré interpretačné možnosti ešte raz navrhol k diskusii Alanovi ako aj ostatným členom orchestra. Dialóg, diskusia a vzájomné rešpektovanie názorov sú v skúšobnej fáze veľmi dôležité. Hoci má na samotnom koncerte sólista, koncertný majster alebo dirigent udávať smer, aj v tom prípade sú niekedy najkrajšími momentmi tie, ktoré vzniknú spontánne, vzájomným reagovaním na impulzy a momentálne myšlienky.
Osobitnú otázku si zasluhuje aj zvuk huslí, ktorý sa nádherne niesol v priestoroch historického kaštieľa. Stradivárky nemáme tak často počuť na Slovensku a podľa môjho osobného názoru do tohto priestoru sa výnimočne hodili. Ako sa Vám tam hralo? Boli ste spokojný so zvukom?
Áno, bola to práve na barokovú hudbu ideálna akustika. Veľkorysý dozvuk bol ohraničený tým, že je v sále pomerne veľa drevených komponentov, takže sa to nezlievalo ako to napríklad býva v niektorých katedrálach. Stradivárky sú dosť komplikované, veľmi citlivo reagujú na teplotu a vlhkosť vzduchu, ako aj na náladu a rozpoloženie hráča. Treba im vyslovene dôverovať. Čím sú impulzy jemnejšie a cielenejšie, tým viac sú ochotné aj hráčovi vyhovieť. Sú niekedy vrtošivé, ale keď sa huslista naučí s nimi komunikovať, tak sa zrazu otvorí nevídaný svet farieb a registrov. Napriek tomu si aj tieto detaily musí človek „zaslúžiť“ a trpezlivo ďalej bádať.
O Stradivárkach sa hovorí, že sú to husle, na ktorých si túži zahrať každý huslista. V čom je tajomstvo ich brilantného zvuku? A aká je história Vášho hudobného nástroja?
Ja hrám na nástroji z roku 1724, ktorý mal predo mnou niekoľko rokov Lukáš Hagen a asi pred viac než 100 rokmi istý čas dokonca veľký Fritz Kreisler. Či Stradivari, Guarneri alebo Guadagnini, všetci starí majstri boli niečím geniálni. Fenoménom Stradiváriek je napríklad aj to, že aj najtichšie pianissimo je ešte jasne počuť aj v poslednej rade 2000-ej sály, akoby v sebe nosili charakter starých gréckych amfiteátrov. Na tomto nástroji hrám už vyše 15 rokov, predtým som hral na Michelangelo Bergonzi – nástroji, ktorý bol svojim spôsobom tiež jedinečný, ale keď som dostal do rúk Stradivárky, akoby sa mi otvoril nový zvukový horizont. Problém je iba v tom, že to trvá asi rok, kým sa človek na nich naučí hrať a naučí sa aj zaobchádzať s ich náladovosťou. Po istom čaše sme si potom na seba zvykli.
Keď sa teda vrátime k Vašej súčasnej činnosti, zdá sa, že napriek pandémii sa nenudíte a kalendár máte plný, na rozdiel od umelcov na Slovensku. Pôsobíte aj ako umelecký vedúci súboru Philharmonic Five. 13. marca ste mali stream, kde odznel zaujímavý repertoár – za všetky skladby vyberiem úvodného Harryho Pottera. Vy ste totiž skladbu aj aranžovali – je to náročná kompozícia, zvlášť pre komorné obsadenie. Nie každý hudobník má zmysel aj pre aranžmány, treba citlivo pristupovať k témam, dynamike, textúre, poznať špecifiká jednotlivých nástrojov. V spomínanom aranžmáne je cítiť aj obrovský kus kreativity. Ako ste sa k tejto činnosti dostali? A ako sa dá šéfovanie v umeleckom súbore skĺbiť s náročnou interpretačnou činnosťou vo Viedenskej filharmónii?
Ten náš Philharmonic Five livestream koncert z Wiener Konzerthausu zostáva ešte do 13. apríla online. Vždy ma bavilo experimentovať a analyzovať diela veľkých skladateľov. Môj otec ma k tomu viedol, aby som hudobné diela nepočúval iba pre potešenie, ale aby som sa snažil prísť na to, prečo je ktorá modulácia zaujímavá, aké harmonické štruktúry sú pre ktorých skladateľov charakteristické. Aj v týchto dňoch, keď skúšame Wagnerovho Parsifala, ma znovu upútalo množstvo majstrovských detailov, ako napríklad na „míle“ vzdialene modulácie (z C-Dur do es-mol) v rámci dvoch taktoch, že ma človek pocit, akoby sa v priebehu pár sekúnd ocitol v úplne inom svete. John Williams je určite jedným z najpozoruhodnejších skladateľov dnešných čias. Minulý rok dirigoval Viedenskú filharmóniu a mal som tú česť hrať tento úžasný koncert. Publikum bolo extrémne entuziastické, asi ako na mega popkoncerte. Prišiel som za maestrom cez pauzu a chcel som mu darovať CD s mojim aranžmánom Harryho Pottera a na moje veľké prekvapenie sa John Williams na mňa usmial a povedal, že on ho už má, že môj aranžmán už dostal a dodal ešte slová: „I wish, I could have arranged it that way“! (Kiež by som bol ja spravil taký aranžmán! – pozn.red.) To bol asi jeden z najvzácnejších momentov môjho umeleckého života. K takýmto momentom patrila pred viac ako 40-mi rokmi pohľadnica s gratuláciou Eugena Suchoňa k prevedeniu jeho diela Poème macabre v televíznom priamom prenose z Prahy.
V prvých rokoch môjho účinkovania v orchestri Viedenskej filharmónie som sa veľmi intenzívne venoval štúdiu partitúr operného repertoáru. Náš orchester má v štandardnom repertoári asi 80 opier, 30 baletov a nespočetné množstvo symfónií. Vo filharmónii máme na symfonický program vždy skúšky, ale až donedávna boli v opere skúšky iba výnimočne pred premiérami, inak sa celý repertoár hrá bez skúšok. To znamená, že aj diela ako Götterdämmerung, Rosenkavallier alebo Frau ohne Schatten sa hrajú rovno naostro, dokonca často aj v priamom prenose do rozhlasu alebo televízie. To všetko predpokladalo tvrdú prípravu, hlavne keď som sa po dvoch rokoch v skupine dostal na vedúceho druhých huslí, tak som musel viesť starších kolegov, ktorí to už dlhé roky hrajú a dávať im nástupy. Asi to štúdium partitúr tiež prispelo k tomu, že som začal aranžovať najprv iba pre komorné telesá a potom aj pre orchestre. Dokonca ma raz maestro Mariss Jansons požiadal o aranžmán pre jeho mníchovský rozhlasový orchester. Keď aranžujem pre komorné telesá, v ktorých aj sám hrám, tak je to obzvlášť zaujímavé, lebo poznám špeciálne talenty a možnosti jednotlivých hráčov a môžem to danému ansámblu prispôsobiť.
Už debutový album súboru Philharmonic Five Mission Possible ukázal, že sa neplánujete venovať len klasickej hudbe, ale Váš záber budete orientovať širším smerom. Vyberáte si rôzne žánre, už aj spomínanú filmovú hudbu, pritom interpretácia a obsadenie ostáva klasické – kvintet. Aká teda bola Vaša „misia“ pri zakladaní súboru? Bola to aj voľnosť repertoáru a prekračovanie hraníc, ktoré sú práve dané v klasickom orchestri?
Práve tým, že obsadením ansámblu je klasický klavírny kvintet, hráme v 1. polovici koncertu čisto klasický repertoár (Schumann, Brahms, Dvořák, Korngold, Sostakovič,…), v 2. polovici hráme aranžmány, ktoré píšem väčšinou ja sám. Tieto programy sú zostavené z rôznych žánrov, ktoré my členovia ansámblu radi počúvame vo voľnom čase. Tak vznikli tieto hudobné „dobrodružstvá“, v ktorých spájame filmovú hudbu s klezmer, latin jazz, gypsy, tango a dokonca niekedy aj kvalitný (klasický) pop ako napríklad Sting alebo Elton John. Je to správna definícia, že sa pokúšame hrať hudbu bez hraníc. Našimi „hranicami“ sú akurát takzvané filharmonické vyjadrovacie prostriedky ako estetika zvuku, virtuozita a tvorba fráz. Určite je to aj kreatívnou súčasťou, že modelujeme našu interpretáciu bez dirigenta a sami rozhodujeme, akým smerom sa kedy vydáme.
Vo Viedni pôsobíte ako primárius druhých huslí v orchestri Wiener Philharmoniker. Tento orchester je považovaný za jeden z najlepších na svete, koncerty zo sály Musikverein s ohromnou akustikou sú známe na celom svete. Aká bola Vaša cesta do tohto orchestra, kde si vyberajú len hudobníkov tých najlepších kvalít a z Viedenskej štátnej opery?
Práve keď som končil štúdium na vysokej škole vo Viedni, dozvedel som sa, že po niekoľkých rokoch bude konkurz na husle, tak som si povedal, že to skúsim. Keďže to na prvýkrát dobre dopadlo a ten konkurz som vyhral, povedal som si, že to je naozaj ako sen a že sa budem snažiť ťažkú dobu troch skúšobných rokov obstáť. Potom, keď som vlastne už po dvoch rokoch dostal miesto vedúceho skupiny, tak mi bolo jasne, že je to moja budúcnosť. Ten konkurz sa robí do orchestra Štátnej opery, lebo tam je základná činnosť hráčov Viedenskej filharmónie. Rozdiel je iba v tom, že sa kandidát pri pozitívnom hlasovaní poroty stáva po roku oficiálnym členom orchestra Štátnej opery, ale až po troch rokoch a ďalšieho pozitívneho rozhodnutia poroty aj členom orchestra Viedenskej filharmónie.
Vo Viedenskej filharmónii to žije – podľa udalostí zverejnených na webe sú v pláne koncerty, aj keď sa ohliadneme do minulosti, kým na Slovensku boli povolené koncerty len v online verzii, Viedeň mala povolené koncerty pre publikum, samozrejme, za dodržania prísnych hygienických opatrení. Ako to hodnotíte? Sledujete situáciu na Slovensku? V čom to robí Viedeň inak?
My sme ako prvý orchester hneď na začiatku pandémie požiadali odborníkov o vedecké expertízy, ako sa kedy a kde naozaj šíria aerosóly a ako by sa dalo dosiahnuť, aby sme za dodržiavania prísnych pravidiel mohli hrať koncerty a operné predstavenia. Veľkou pomocou nám bolo aj vedenie Salzburger Festspiele, ktoré vybojovalo, aby sa festival konal a aby sme mohli mať aspoň 50% obecenstva. Akýmsi zázrakom prebehol celý festival bez jedinej nákazy alebo ochorenia! Táto skutočnosť umožnila aj opere a filharmónii v septembri a v októbri prebrať tento model. Základnými podmienkami boli nepretržité testovania 2-3 krát týždenne, nosenie masiek vo všetkých priestoroch s výnimkou pódia. Samozrejme boli v minulom roku testy spojene s finančnými nákladmi, na ktorých sa podieľali usporiadateľské inštitúcie.
My sme boli dokonca v novembri jediným orchestrom na svete, ktorý cestoval do Japonska na 2-týždňové turné! Treba k tomu aj dodať, že sme v tomto prípade boli skoro každý deň testovaní, Japonci nám poslali vlastne lietadlo, výlučne pre náš orchester, prichystali pre nás cele krídlo slávneho Okura hotela, ktorý je pri koncertnej sále Suntory Hall a zabezpečili nám aj každodenné stravovanie v miestnostiach, vyhradených výlučne pre náš orchester. Bol to akýsi logistický „Mission impossible“, ale dopadlo to dobre a každý večer si nás prišlo vypočuť 2000 absolútne disciplinovaných poslucháčov, ktorí sedeli celý čas v rúškach.
Kultúra dnes zažíva vo všeobecnosti ťažké časy, v niektorých štátoch sa jej dostane viac podpory, v iných menej. Podľa Vášho názoru, mali by sme ju podporovať? Je dôležitá pre spoločnosť? Prečo? A Vy osobne – viete si predstaviť život bez hudby?
Hovorí sa, že už tlkot materinského srdca je pre dieťa pred pôrodom hudbou. Najskôr sa človek od uspávaniek a detských piesní prepracuje k najrôznejším formám a žánrom hudby. Ako aj maestro Riccardo Muti povedal, bez hudby a bez kultúry ako takej, by z nás boli už iba roboti a zombies. Napokon hudba, divadlo, poézia, architektúra a výtvarné umenie sú zrkadlom spoločnosti a boli nim už dlhé stáročia. Okrem toho je umenie aj veľmi späté s turizmom a obchodným hospodárstvom. Keď prídu turisti do Viedne, určite nebudú chcieť ísť do parlamentu, aby si vypočuli zasadanie vlády, ale pôjdu večer do opery, na koncert či do jazzového klubu, na pop koncert alebo do múzea a na výstavy. Predtým si kúpia letenku alebo lístok na vlak. Poobede robia shopping, niektorí si dokonca kúpia večerné šaty, idú sa pred predstavením navečerať, po predstavení do baru a napokon do hotela, ktorý si už dávno objednali a zaplatili. Veľa ľudí zabúda, že kultúra vytvára veľkú časť hrubého domáceho produktu (podstatne viac, než napríklad automobilový priemysel). Nielen my muzikanti nemôžeme žiť bez hudby, ale ani naše obecenstvo, milovníci hudby, všetci trpia.
Pre ľudskú dušu je hudba neodmysliteľnou a ušľachtilou súčasťou života. Bohužiaľ sa v týchto časoch jasne ukazuje, ktorým ľuďom na kultúre naozaj záleží, kto si umenie váži a cení a na druhej strane, kto sa celý život iba pretvaroval a chodil(a) do divadla iba aby ukázal(a) svoje nové šaty, alebo aby sa cez prestávku stretol s obchodným partnerom a uzavrel deal…
Problém je aj v tom, že ak budeme ešte dlhšie znova a znova zavretí, tak kto bude zarábať na štátnu pokladnicu, aby aj tzv. systémovo relevantní spoluobčania mali z čoho žiť.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: archív Tibora Kováča, Hilaris Chamber Orchestra, screenshot koncertu – FART STUDIO
