Súboj Haydna, Mozarta a barokových velikánov je v prípade Hilaris Chamber Orchestra jasný. No nielen v ich prípade. K barokovej hudbe sa priklonilo aj publikum.
Zdá sa, že sa koncertný život postupne vracia do normálu. Svedčia o tom aj veľkonočné koncerty, ktorých bolo v čase pred Veľkou nocou len v hlavnom meste niekoľko. A keďže dochádza k uvoľneniu opatrení, tentoraz sme nemuseli sedieť doma pri počítačoch a sledovať ich online. Hilaris Chamber Orchestra patril k jedným z mála našich súborov, ktorý počas covidového obdobia našiel odvahu a dokázal publiku ponúknuť živý stream svojho vystúpenia, teda bez akýchkoľvek dodatočných úprav, strihov, zvukových či obrazových „trikov“, ktoré prinášajú poslucháčom možno síce interpretačne dokonalejší zážitok, no nie pocit zo živého vystúpenia. K nemu patria aj mierne nedokonalosti, zvlášť pri spontánnej, vášnivej hre plnej energie a temperamentu, akú tento orchester preferuje. Napriek tomu (alebo práve preto) boli a sú ich streamy či koncerty navštevovanými – publikum totiž okamžite vycíti, či hráči do interpretácie vložia emócie, patričný výraz, jednoducho, hrajú srdcom. Napokon, príťažlivejšia pre publikum je aj kontrastnejšie stavaná dynamika, rýchlejšie tempá a vrúcne vyspievané melódie, ku ktorým súbor vedie umelecký vedúci Alan Vizváry. To sú hlavné atribúty, vďaka ktorým si počas niekoľkých rokov existencie získali Hilaris svoju stabilnú bázu publika.
Veľmi dobre im to funguje s barokovým repertoárom, o čom sme sa mohli presvedčiť na ich predchádzajúcom koncerte zostavenom výlučne z diel barokových velikánov. Recenziu si môžete prečítať TU. Na žiadosť publika zorganizovali Jarný koncert (10. apríla 2022) opäť v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca, tentoraz však okrem baroka pridali i diela klasicizmu. V orchestri chýbala významná posila a jedna z kľúčových interpretiek, manažérka telesa Anežka Kara, vedúca skupiny druhých huslí. Počas celých rokov, čo orchester funguje, to bola jej prvá absencia a bola citeľná. Huslistka má obdivuhodný dar životaschopnej energie, temperamentu, veľkých emočných škál v hre, krásnej artikulácie, zmysel pre poučený štýl interpretácie, dynamiku, prácu s tónom. Spoločne s umeleckým vedúcim tvoria základné jadro súboru.
Koncert sa začal pomerne netradične, hoci pred podujatím pre náš portál Alan Vizváry v rozhovore prezradil, že ho ukončia Mozartom a jeho skladbou Adagio a fúga c mol, K 546, napokon Adagiom otvárali. Bol to mimoriadne sugestívny úvod večera, pretože v skladbe sa snúbia dva štýly, absolútne protipóly a hudobníkom z Hilaris sa podarilo náladu skladby vystihnúť. Mozart touto skladbou, ktorá akoby ani nebola z jeho tvorby, vzdáva hold barokovej hudbe. Jeho Adagio, to sú úseky v dvoch úplne odlišných náladách: v jednej polohe sa na koncerte ozývali grandiózne rytmy postavené na francúzskych predohrách, ako kontrast voči nim zneli subtílne party, ktoré mali charakter až nadpozemskej hudby.
Je to emočne náročný kus – už z úvodného motívu vo forte, z ostrého staccata a bodkovaného rytmu mrazí. Otázkou vždy je, či orchester dokáže zachovať mieru napätia počas celej skladby a vystavať ju na kontrastoch presne tak, ako si to skladateľ želal. Hilaris dokážu hrať s dostatočnou energiou, vedia držať potrebné napätie, ktorá si táto skladba priam bytostne vyžaduje. Iste, mnohé orchestre si zľahčujú tempo tejto skladby a zrýchľujú ho – tým pádom majú podstatne menej práce s týmto faktorom. Hilaris si vybrali ťažšiu cestu, prísne zachovali pomalé tempo.
Po sugestívnom úvode a ostrých, precízne vyhratých bodkovaných rytmoch, ktoré sa priam zarezávali pod kožu, nasledovala fúga, v ktorej naopak, nasadili podstatne rýchlejšie tempo. Stala sa tak technicky náročnejšou pre hráčov, no o to krajšie a spevnejšie vynikli jednotlivé hlasy v prísne vedenej štvorhlasej fúge. Inverziu aj stretto zvládli interpreti bravúrne, bez toho, aby zanikla téma (mimochodom, tiež zvláštne stavaná a cítiť v nej zjavnú rozpoltenosť). Za mňa vrchol programu, koncert aj mohol skončiť. Človek ostáva zasiahnutý, emočne šokovaný, dojatý, to je presne skladba a spôsob interpretácie, ktorý vám nedá vydýchnuť a vždy vám znie v hlave tá ostrosť témy a núti vás premýšľať. Hotovo, bodka, domov.
Iste, dynamicky sa dali ešte vyšperkovať najmä vo fúge melodické nuansy, aby lepšie vynikla Mozartova pocta Bachovi – pretože o tom je toto jeho dielo. Ak publikum od neho očakáva len svižné a optimistické skladby, hlboko sa mýli. Nadpozemská krása, v ktorej sa snúbi ťažoba spojená so smútkom, zároveň duchovnou krásou, to všetko je v Adagiu a zároveň v ňom počuť jasný odkaz na tvorbu velikána Bacha a Händla.
Tak, ako jasne a zrozumiteľne bol čitateľný odkaz dramaturgie predchádzajúceho koncertu, nebolo celkom zjavné, kde sa vzal, tam sa vzal, zrazu Haydn. Ešte k tomu po tomto náročnom diele, ktoré nedovolí poslucháčovi vydýchnuť – emočne, výrazovo, štruktúrou kompozície, musíte Mozarta aktívne počúvať, aby ste zachytili hlasy, dômyselne sa prepletajúce vo fúge. Ešte ani nestihol doznieť expresívny záver v mysliach a srdciach publika, pretože to je to, čím hráči Hilaris disponujú – ich výraz je to, z čoho ťažia a v čom sú ozajstnými majstrami, zrazu sme boli nútení pretransformovať sa na ľúbivú melodiku, čistotu, pozitívnosť a poslucháčsky obľúbenú Londýnsku symfóniu č. 104 Josepha Haydna. Iste, v marci sme si pripomenuli 290. výročie narodenie tohto skladateľa a nik nespochybňuje jeho kompozičné majstrovstvo (dokonca, ešte keby sme chceli ísť do ďalšej paralely, Mozart s Haydnom sa poznali a muzicírovali spoločne v kvartetách). Aj tzv. Londýnske symfónie sa tešia obrovskej popularite dodnes, no ťažko sa zrazu naladiť a vnímať svieže a vitálne dielo po takej závažnej, hlboko duchovnej výpovedi. Ešte k tomu v úprave Johanna Petra Salomona, ktorá neprináša ten plný, želaný zvuk, aj keď hudobníci spravili maximum, dokonca sa odchýlili od striktnej, predpísanej úpravy. Inak by to bola už úplná nuda (celkom úprimne priznávam, toto je vec len môjho osobného vkusu, nakoľko nikdy som sa s touto úpravou celkom nestotožnila, fanatici prosím prepáčia alebo ešte radšej – nečítajú).
K Hilaris sa pridali ďalší dvaja hudobníci – flautista Cyril Šikula a čembalista Konstantin Ilievsky a posledná z dvanástich Haydnových symfónií pre anglické publikum znela presne tak ako mala: po úvodnom Adagio nastúpilo svižné Allegro v ľahkej, jasnej štruktúre, zreteľne artikulované, s dobre vyspievanou melodickou líniou, ktorá sa s ľahkosťou vznášala nad akordickým sprievodom. (A uletela preč a stále sa cez ňu prebíjalo zúfalstvo a bolesť Mozarta…).
Orchestru sa darilo evokovať vďaka kultivovanej interpretácii dve kontrastné vlastnosti tejto symfónie: na jednej strane sú to prvky virtuozity (charakteristické pre finále), s ktorými pracuje, na druhej snaha je to hĺbka myšlienok. Haydn sa snažil pokoriť formu, túžil po dokonalosti, no zároveň dbal o obsah. Ladnosť fráz, v ktorej sa na pohľad skrýva jednoduchosť, je však pekelne ťažká. Spevnosť a jednoliatosť vynikala v pomalej časti, súhra hráčov s flautistom Šikulom bola príkladná. A bolo ho aj najviac počuť v priestore práve v pomalej časti, lebo v okrajových častiach symfónie pomerne zanikal, verme, že na nahrávke sa ho podarí dostať do popredia viac. Elegancia, tanečnosť a humor sa prejavili v interpretácii telesa v tretej časti a nepochybne najväčšou výzvou bolo finále. Nielen pre prvky virtuozity, ale jej celkovú variabilnosť. Skladateľ v nej skĺbil všetko, ako sa na pravé finále patrí, vášeň hrdinskosť, ale i tajomnú náladu, korunoval to rýchlym tempom a hráči sa ukázali vo výbornej forme.
Nie, že by publikum nevedelo doceniť kvalitnú interpretáciu Haydna – lebo v podaní Hilaris taká bola. Vyťažili z úpravy maximum, dokonca aj k farebnosti pridali, no podstatne vrúcnejšie publikum prijalo Vivaldiho a Corelliho diela. Skrátka a dobre, temperament a vášeň tomuto súboru pristanú. Sinfonia pre sláčiky h mol, RV 168 síce v rýchlom tempe znela ako ohňostroj, aj na úkor čistej artikulácie, ale v tomto prípade to ani neprekáža. Ten životný pulz vo vnútri diela a iskra, ktorú dokážu starej hudbe títo interpreti dať, spôsobia, že publikum mávne rukou nad chybami. No treba podotknúť, že boli.
Corelliho Concerto grosso č. 11, Op. 6 je prenádherná skladba, ktorá bola pre mňa osobne ďalším vrcholom programu – hneď v tesnom závese po Mozartovi. Prekrásne harmónie, ktoré sa ozvali hneď v úvode, nás vzdialili od Vivaldiho jasného, melodického sveta. Ako sólisti sa predstavili v tomto diele umelecký vedúci Alan Vizváry a Radomír Cikatricis. Po Prelúdiu sme sa dostali k Allemande, kde vyniklo sólo violončelistky Kataríny Zajacovej. Náročná pasáž postavená na behu v šestnástinách v rýchlom tempe bola v jej podaní technicky bezchybná. Dokonca sa zdalo, že líder orchestra nastavil tempo ešte o trošku rýchlejšie, ako sa Allemande hráva a ničím to čelistke neuľahčil, o to však kompaktnejšie znel orchester a virtuóznejšie sólistka. V hľadisku bol prítomný aj legendárny interpret svetového formátu, Juraj Alexander, fanúšik tohto telesa, ktorý hlasným „Bravo“ ocenil výkon violončelistky. Každopádne, členité Concerto grosso, ktorého charakteristickým znakom je nekonečná invencia – máte pocit, že každou časťou prináša niečo nové, ocitáte sa vo vesmíre malých, samostatných koncertov, tvoriacich dokonalý, logický celok. Práve táto rozmanitosť spôsobuje pri interpretácii najväčšie starosti – nájsť súlad v zvukovosti. A hlavne, neprehnať to s poučeným štýlom, pretože Corelliho a jeho ranobarokovej hudbe to nepristane. Hilaris uprednostnili elegantný štýl, nie však strohý, s ozdobami v melodike narábali s vkusom, v rýchlejších častiach vynikali energiou, v pomalých noblesou a spevnosťou.
Koncert pre sláčiky A dur, RV 158 Antonia Vivaldiho uzavrel tento súboj klasicizmu a barokovej hudby a víťaz bol jasný. Barok, aj v prípade klasicistického diela, ktorý nesmierne pristane tomuto orchestru.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: autorka, FB Hilaris Chamber Orchestra
