Zorka a Katka – voľakedy dve deti, ktoré sa narodili do výrazne významných a známych umeleckých rodín, dnes dve dámy so životnou skúsenostnou rovinou a kusom vlastnej tvorby. Nepamätám si vo svojom živote, žeby som stretla dve skromnejšie až submisívnejšie umelkyne s tak silným privátnym backroundom, ktorý sa nedá potlačiť, utajiť ani zaprieť, iba vlastným výtvarným názorom a jeho úprimnou presvedčivosťou.
Zora Kompánková sa narodila 10.11. 1967 v Trnave. Vplyv prostredia v dome otca sochára a maliara Vladimíra Kompánka, spoluzakladateľa Skupiny Mikuláša Galandu, ktorého tvorbu do nej zaraďujeme, musel byť prirodzene evidentný. V rokoch 1982-1986 študovala na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave na oddelení textilu u pedagogičiek E. Absolonovej a E. Mancovej. V rokoch 1987-1994 pracovala v animovanom filme v Slovenskej filmovej tvorbe, vo Vysokoškolskej únii Slovenska a v knižnom vydavateľstve Columbus. V roku 1992 získala 1. cenu v súťaži za plagát World Festival of Slovak Youth. Po roku 1995 sa venuje maľbe, kresbe, koláži a textilným technikám. Vystavovala na Slovensku, v Rakúsku, Taliansku, na Kube. Z jej ostatných výstav v Bratislave spomeňme Farebné zorenie v galérii Michalský dvor, alebo Vlnenie z roku 2013 v Slovenskom národnom divadle. Žije a tvorí v Bratislave.
Maliarska tvorba autorky, rovnako ako jej Art protis sa hýbe medzi abstrakciou a štylizovaným figuratívnym vyjadrením, ktoré kotví v geometrických znakoch a je založené na výraznom kolore, dynamike línii a tvarov. Z maliarskych techník používa akryl a olej, obrazy vizuálne evokujú dojem filmového strihu, ale výrazná časť tvorby sa koncentruje na tapisérie. Každý obraz, či textília má svoj vnútorný príbeh vychádzajúci z pocitových skúseností autorky, čím dosahuje obsahovú intimitu zobrazovaného. Expozícia tak vytvára ojedinelý reťazec výsostne osobných výpovedí, ktoré sú však v symbolickom výraze aplikovateľné v celospoločenskom meradle na ktoréhokoľvek jednotlivca.
Autorka je maximálne precízna v dodržaní linky, tvaru, výrezu. Jej obraz, akoby prekladaný farebnými plochami, navodzuje často dojem koláže. Volí výrazné farebné kontrasty, ktoré sú podporené kompozičnou geometriou občas paradoxne konkurujúcou tvarovému chaosu. Napriek tejto skutočnosti je všetko presne vymedzené, vyrátané, aby 
výtvarníčka vo finále dosiahla rovnováhu a harmóniu. Vyjadruje sa čisto, úprimne a precízne. Z osobného pocitu vychádza (a prostredníctvom akejsi „obsesie“ vo forme a technike) k pocitu vnímateľa dospieva. Postupne však v jej tvorbe badať snahu po uvoľnení pocitovom i tvarovom. Zorka veci nekomplikuje (maximálne sebe). V maľbách i Artprotisoch sa orientuje na bežné zážitky, ktoré majú síce konkrétny základ, ale nedramatizuje ich. Môžu byť (a pravdepodobne aj sú) súčasťou takmer každého jednotlivca. Zatiaľ čo v tapisériách je jej výpovedným prostriedkom znak, symbol, tvar v maľbách dominuje figúra, dvojice, alebo tvár. Vždy farebná, veľmi často však v kontraste s čiernou. Toto skryté zápolenie vnútorne tmavého, ponurého kompenzuje s výpravnosťou koloru, i ten má však striktne pod kontrolou. Okrem symbolického vyjadrenia je centrom pozornosti vzťah, jeho súvislosti, pocitové roviny, ale aj krajina, či naivizujúce postavičky fauny zrejme vracajúce sa z obdobia fascinácie animáciou, či detskej čistoty. Ostré hrany avizujú rácio. Akoby aj emócia mala u umelkyne svoju logiku. Tá sa profiluje aj v jej ostatnej tvorbe koncentrovanej na návrhy a realizáciu nábytku. Geometria, presnosť, farba a pedantnosť ho definitívne definujú. Aj tu má kolorovaná plocha, bodka, alebo čiara svoj poriadok a systém.
Na výstave v Divadle Malá scéna STU prezentuje Zora Kompánková sériu arttexov, ktoré sa hýbu od znakových foriem, cez figuratívne motívy až po abstraktné vyjadrenia. Dominuje červená, alebo biela kontra čierna, používa materiály výrazného koloru , ktorý vo veľkých plochách graduje ich monumentálnosť. Zora je vo svojej tvorbe mimoriadne dôsledná, akoby si vnútornú slobodu nemohla dovoliť. Tá je však paradoxne začipovaná do chaoticky streleného humoru a striktne usporiadaných diel. Táto (vizuálom i silou) veľká žena má (pokiaľ ide o prezentáciu vlastnej tvorby) vždy malú dušičku. Je to samostatne vyprofilovaná umelkyňa so životným nadhľadom, ojedinelým vtipom a osobitosťou svojich výtvarných výpovedí.
Katarína Kvietiková Bekéniová sa narodila 12.8. 1967 v Uherskom Hradišti v Českej republike do umeleckej rodiny akademickej maliarky Oľgy Bekéniovej – Hrochovej a akademického sochára Eugena Bekéniho. Katka vyrastala v Bratislave, ale veľa času trávila aj v Palárikove u starých rodičov z otcovej strany, kde jej osudovým modelom bol jej starý otec Ján Bekéni, ktorého črty doteraz nesie každá jej realistická mužská postava. V rokoch 1981-85 študovala voľnú grafiku na ŠUP-ke a v roku 1989 nastúpila na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave na katedru grafiky a knižnej ilustrácie k prof. Dušanovi Kállayovi. Venuje sa kresbe, grafike, maľbe a arttexu. Od malička ju fascinovali ilustrácie Albína Brunovského a priťahovala ju grafika a maľba. Pod vplyvom Ľubici Suchalovej, ktorá ju pritiahla k modernej tapisérii- arttexu, sa začala venovať špeciálnemu druhu netkanej tapisérie. Motívy textilu však začala implantovať do grafiky a abstraknej maľby. Umelkyňa vystavuje od roku 1992 prevažne na Slovensku, ale aj v Českej republike, Rakúsku, Nemecku, Srbsku a Rusku, zúčastňuje sa medzinárodných sympózií na Slovensku a v Bulharsku. Je zakladajúcou čenkou združenia T.R.Y. a členkou Klubu textilných výtvarníkov Arttex. Žije a tvorí v Bratislave a Rusovciach.
Hoci v grafike a maľbe sa koncentrovala často na figúru a príbeh , pričom abstrakcia bola zadefinovaná predovšetkým v tapisérii, jednotlivé druhy výtvarného prejavu sa začali prestupovať a abstrakcia sa pretransformovala aj do obrazu silne inšpirovaná textíliou. Koncentrácia výstavy v Divadle Malá scéna STU je na maliarsku tvorbu, ktorá je charakterizovaná kompozíciou, farbou a štruktúrou, používa akryl a olej, štruktúry vytvára pieskom prekrývajúc ho latexom a rôznymi spojivami. Farba je nanášaná na plochu dynamickým maliarskym gestom, ktorý vnáša do zdanlivo statického výjavu pohyb a vzruch. Občas farba vedome a cielene presiahne rám, ktorý sa stáva súčasťou finálnej kompozície. Využíva zväčša veľké formáty, alebo obrazy skladá, žiarivý kolor v celom spektre farebnosti je nosným výrazovým prostriedkom, ale objaví sa aj razantný, čistejší a silne výpovedný monochróm. Ťahy štetca sú široké, ale dôraz kladie na formu linky, ktorá je súčasťou celej autorkinej tvorby zrejme pod podvedomím vplyvom grafiky.
V obrazoch sú definované zväčša voľné, občasne uzavreté formy, odznie nenápadná geometria – štvorec, mreže a mriežky, možno ploty, mimovoľne vzniknuté nepravidelné kríže, kdesi oblúky evokujúce horizonty, vlny, víriaci vzduch, ale predovšetkým sú to temperamentné rastre čiar bez reality a príbehu založené na momentálnom pocite a sile emócie, ktorú odráža aj mix koloru. K maľbe , narozdiel od grafiky a perokresby, kde sa vyjadrovala cez epický príbeh, sa snaží pristupovať v emocionálnej rovine. Ako sama tvrdí „zachytáva efemérne okamihy, ktoré sú výsledkom jej vnútornej percepcie bežných „obyčajných“ vecí a javov“. Jej obraz je prenosom pocitu vlastného okamihu. Farbou a štruktúrou podáva správu o svojom svete, nadväzuje dialóg s percipientom, kreuje nekonkrétne zážitky a prostredia, za ktorými respondent hľadá svoju individuálnu konkrétnosť podloženú vlastnou emóciou. Maľby sú vďaka farebnej škále a temperamentnému gestu, (za ktorým cítiť raz nadšenie a prežiarenú harmóniu, inokedy revoltu a vzdor, farebnú meditáciu i búrlivé výšiny) jej osobnou výpoveďou o samej sebe (i o samej v sebe). Tieto prchavé odkazy úprimne, otvorene a slobodne autorkou zadefinované v plátne, zároveň však spontánne provokujú vnímateľa k hĺbavému, intímnemu rozhovoru s vlastnou dušou. Katarína Kvietiková Békeniová do svojich obrazov šifruje akési impulzívne „čáry-máry“ vlastných pocitov a mágiou farby a linky štetca nás hypnoticky vťahuje do našich privátnych spovedí. Výstavu si môžu návštevníci pozrieť do 24. apríla 2019 v Divadle Malá scéna STU.
Zorka a Katka – voľakedy dve deti, ktoré sa narodili do výrazne významných a známych umeleckých rodín, dnes dve dámy so životnou skúsenostnou rovinou a obrovským kusom svojej VLASTNEJ tvorby. A pre mňa osobne – dve strelené baby z dvora, ktoré sa dodnes hanbia , aj keď evidentne nemajú začo.
BARBARA BRATHOVÁ
