Marcová sobota 30teho bola pre Slovensko aj Slovenské národné divadlo dôležitá a silná. Voľby prezidenta/tky republiky a dve výpovedné premiérované inscenácie, (jedna z nich bola kvôli indispozícií jedného z protagonistov) zrušená. Názvy oboch sú však tak príznačné, že evokujú v súčasnej situácii rôzne konotácie: Pohreb, alebo svadba – čo skôr? a Ruské denníky.

Gabriela Dzuríková (Šracia), Jozef Vajda (Rašes), Jana Oľhová (Cickeva), Ivan Vojtek (Baraguncele), Mária Schumerová (Velvecia), Richard Autner (Popočenko)
Autor: Ctibor Bachratý, 2019

Pohreb, alebo svadba – čo skôr? (v réžii Ondreja Spišáka) je hrou Chanocha Levina v hebrejskom origináli známa pod titulom Pohreb v zime. V autorovej réžii mala premiéru v roku 1979 v Národnom divadle Habima v Tel Avive a  mimo Izraela bola od roku 2009 uvedená osemkrát v piatich rôznych krajinách. Ako spomenula dramaturgička Darina Abrahámová jej nóvum je v tom, že túto tragikomédiu dali slovenskí tvorcovia preložiť do slovenčiny z pôvodného (hebrejského) jazyka (preklad Silvia Singer). Autora diela zaraďuje medzi zásadné osobnosti svetovej drámy skutočnosť, že dokáže do poetiky svojich hier zašifrovať a zosynchronizovať zdanlivo protichodné elementy akými sú  humor a poézia, fantázia a autentickosť a to všetko v krásnej a prítomnej jednoduchosti. Jeho hry preložili do 23 jazykov a uvádzajú ich po celom svete. V činohre SND, už ikonického Levina, predstavili spomínanou hrou po prvý raz.


Ľuboš Kostelný (Laček Bobiček)
Autor: Ctibor Bachratý, 2019

Magická tragikomédia s prvkami satiry a grotesky pojednáva o prípravách jednej svadby a jedného pohrebu, ale v konečnom dôsledku je to nemilosrdný vtip, v ktorom sa uteká pred smrťou a uvedomením si márnosti života. Z jednania postáv vysoko vytŕča predovšetkým ich vlastný (náš) egoizmus aj strach, nenávisť a schopnosť ísť kvôli vlastným túžbam, plánom a predstavám doslova cez mŕtvoly. Mystika smrti, ktorá je prítomná v každom živote človeka,  je evidentne prítomná v Levinovej hre nie len ako privátny osobný strach jednotlivca pred ňou, ale aj ako jej kolektívne ostentatívne popieranie jej existencie zámernou nevšímavosťou a jej bagatelizovaním. Pretlak ega si získava svoje prvenstvo a priestor na úkor tých, ktorí ho majú menšie.

Gabriela Dzuríková(Šrácia), Annamária Janeková (Velvecia), Richard Autner (Popočenko), Jana Oľhová (Cickeva)
Autor: Ctibor Bachratý, 2019

Rodina chystá svadbu svojej dcéry, ktorú plánovala a po ktorej túžila celý život. Svadba sa stala pre Šraciu a Rašesa celoživotným projektom pre ich dcéru Velveciu. V predvečer svadby si však „dovolila“ zomrieť teta Alte matka starého mládenca Lačeka Bobičeka, ktorá by mala byť podľa zvyklostí i slušnosti korektne pochovaná. Táto udalosť silne konkuruje dlho pripravovanej svadbe, na ktorú je pozvaných 400 hostí a kúpených 800 kurčiat. Toto všetko má ísť zrazu do koša len preto, že zomrela teta, ktorej jediný syn pri smrteľnej posteli sľúbil, že sa s ňou príde na pohreb rozlúčiť celá rodina (rozumej Šraciu, Rašesa a Velveciu), lebo ako hovorí sama zomierajúca matka na svojho syna – on je tam len „do počtu“. Táto bizarná situácia vyprofiluje rovnako bizarné jednanie a postavičky. Laček Bobiček ide oznámiť v noci smutnú správu svojej jedinej rodine – tete Šracii, ktorá s celou svojou family odmieta prijať správu. Nielen, že Bobičkovi neotvoria dvere, ale v noci, v zime, v daždi a v pyžamách utečú na pláž k moru, kde markírujú piknik, len aby unikli oficiálnemu oznámeniu správy o úmrtí a následnému zrušeniu svadby. Dokonca aj zoči voči Bobičkovi, ktorý oznamuje termín pohrebu Šracii, jeho teta kvalifikuje rozhovor za neoficiálny a teda neexistujúci a bezobsažný. Naháňačka Bobičeka s rodinou vyústi do extrémnej magickej a fantazijnej polohy, keď celú rodinu odveje vietor z pláže do Himalájí – do snehu, ešte väčšej zimy a k tibetskému mníchovi, ktorý 40 rokoch sedí meditujúc bez jedla a od ktorého si (domnievajúc sa, že je to Turek z fast foodu) teta Šracia chce kúpiť kebab. Zima je vysoko v horách tak krutá, že sa dokonca rozhodnú mnícha podpáliť, aby sa zahriali, ale ani tento hrubý a bezohľadný plán im nevyjde, lebo mních nemá na sebe dostatok tuku. V tejto absudrnej situácii po ceste zomierajú manželia oboch svatiek (jeden nedobehne ani z pláže, druhý zamrzne v Himalájach) a hoci sa Šracia so svojim mužom rozlúči, smrť jej muža pred svadbou dcéry nemá takú váhu, ako 800 kurčiat v chladničke. Cickeva, matka ženícha, dokonca nad smrťou svojho muža len rezignovane a laxne  mávne rukou a Anjel smrti, ktorý si chodí v čiernom obleku s aktovkou a lapačkou motýľov pre duše zosnulých, degraduje duše a smrť na vypúšťanie plynov z análu. Aby toho nebolo málo dvaja joggujúci seniori na pláži s hlásaním zdravého života, ktorý im z vizuálu údajne uberá o desať rokov menej a k životu pridáva desať rokov naviac, v konečnom dôsledku jeden z nich vo veku 60 rokov umiera tiež. A tak sa všetko točí okolo smrti, ktorá je vlastne zbytočná, degradovaná, dehonestovaná a jej zmenšovaním dôležitosti vlastne popierajú postavy aj dôležitosť života, hoci si to vôbec neuvedomujú.

Gabriela Dzuríková (Šracia), Jozef Vajda (Rašes), Jana Oľhová (Cickeva), Ivan Vojtek (Baraguncele), Annmária Janeková (Velvecia), Richard Autner (Popočenko)
Autor: Ctibor Bachratý, 2019

Hra profiluje hneď niekoľko rovín a otázok –  čo je to smrť? Aký dopad má na naše životy? Je úcta k mŕtvemu a rozlúčka s ním dôležitejšia a slušnejšia v zmysle oslavy jeho predošlého života a úcty k jeho osobe, ako dôležitosť svadby dcéry plánovanej celý život? Sme v honbe za osobným úspechom schopní poprieť smrť a utekať pred zodpovednosťou? Uprednostiť zábavu na svadbe pred pietnou spomienkou na svojho blížneho? Podpáliť cudzieho človeka, aby sme zohriali svoju rodinu? A to všetko preto, aby aj tak život po svadbe, ktorý sa javí nádejný, láskyplný, naivný a vášnivý reprezentovaný mladou dvojicou aj tak skĺzol do nudnej fádnosti? Je človek inej národnosti menej hodnotný? Je zima a hlad naozaj to najhoršie, čo nás môže postretnúť?

Zuzana Kocúriková (Alte), Ľuboš Kostelný (Laček Bobiček)
Autor: Ctibor Bachratý, 2019

Autor karikuje svoje postavy až na hranicu únosnosti, ale neukazuje len egoizmus, strach, drzú aroganciu, ale aj bezútešnú samotu (čo je vlastne samota? Kde sú jej hranice, dôvod, zmysel?) v postave Bobičeka – starého mládenca, ktorý smrťou matky osamie už definitívne a stojí pri jej hrobe sám snívajúc o tom, aké by to bolo, keby tam stál so svojou manželkou, ktorá by ho v tej chvíli hladila. Sám tu je aj sused – Profesor Kipernaj, s ktorým sa rodina tety Šracie nebaví a ktorý ostáva po celý čas v gloriole akéhosi profesorského váženého pátosu nedotknuteľnej intelektuálnosti až kým sa v závere nedozvieme, že  to bol „iba“ krajčír učiaci na dievčenskej škole, ktorá bola iba vzhľadom budovy vysoká. Je tu jediným reprezentantom morálky, keď príde vytiahnuť Bobičeka zo svadby na pohreb svojej matky, ale vlastne tiež len preto, aby sa zúčastnil aktu, na ktorý bol (ako na jedinú udalosť) pozvaný. Tento bizarný dej poskytuje grotesknú rovinu herectva svojim figúrkam, čierny humor, vtip a smiech divákom, ale vo svojej podstate je to smutno-smiešny až tragický obraz spoločnosti a jednotlivca v ňom. Kritika morálky, chamtivosti, honby za úspechom, karikovanie ega a elementárnej slušnosti, ako aj úvaha nad smrťou, samotou a zmyslom života.

Dušan Jamrich (Rosenzweig), Ľuboš Kostelný (Laček Bobiček ), Oldo Hlaváček (Lichtenstein)
Autor: Ctibor Bachratý, 2019

Režisér Ondrej Spišák, rodák z Nitry, zakladateľ divadla Teatra Tatro, v súčasnosti umelecký šéf divadla Astorka Korzo ´90, v Činohre SND režíroval R.U.R, Ako sa Lomidrevo stal kráľom, Labyrinty a raje Jána Amosa a  Antigonu. A hoci všetky inscenácie prirodzene nesú jeho spoločné charakteristické znaky,  piata réžia na tejto pôde akoby ich definitívne spojila. Uplatňuje v nej nielen hravosť a fantáziu v zdanlivo jednoduchých riešeniach, ale dokáže prirodzene a plynulo prestupovať realitu do snovej mágie tak, akoby bola samozrejmá a preto je akceptovateľná ako fakt. Profiluje asociácie, ktoré lovíme z našich pocitov a pamätí, a aj jeho humor, hoci krutý a nekompromisný má v sebe zakódovanú akúsi humanistickú prapodstatu, že aj to absurdné, drzé a tragické sa javí ako ľudské.

Scéna Františka Liptáka je jednoduchá, účelná, vystačí si s minimom rekvizít. Zadným plánom, akýmsi druhým pódiom, ktorý prekrýva (otvára a zatvára) čiernymi „roletami“ tvorí hĺbku a dáva priestor paralelným scénam. Diagonálne postavené dvere na javisku priestor predelia a bez akejkoľvek rekvizity nám mimovoľne v mozgu vykreujú domácnosť Šracie a Rašesa, alebo ulicu, na ktorej stojí Bobiček. Pohodené vankúše v inej scéne evokujú zasnežené kopce Himalájí, v ktorých sa protagonisti váľajú, brodia, skrývajú aj umierajú ako v posteli prikrytej perinou. Túto jednoduchosť a dojem bežnej „nepodstatnosti“ dosiahne aj kostýmová výtvarníčka Katarína Hollá, ktorá postavy odeje do monochrómu, do pyžám a svadobných i smútočných odevov. Rovnako prirodzene a občas magicky transcendentálne sa predstavením nesie hudba Ľubici Čekovskej. Všetko výtvarné, vizuálne aj akustické je zadefinované v zámernej nenápadnosti, aby mohlo vyniknúť to najpodstatnejšie, na čom inscenácia stojí – herectvo. Herectvo, ktoré komika, satira a groteska preverí ako lakmusový papierik kvality. Najťažšie je rozosmiať inteligentného diváka – voliť presne tú hranicu medzi smiešnym a trápnym, humorným a naivným, surovým a láskavým.

Zuzana Kocúriková (Alte), Ľuboš Kostelný (Laček Bobiček)
Autor: Ctibor Bachratý, 2019

Laček Bobiček Ľuboša Kostelného je úprimne smútiaci syn zomrelej matky, opustený starý mládenec a horlivý naháňač svojho sľubu a pred ním unikajúcej jedinej rodiny, ktorú má. A hoci sa napokon dá zviesť lákadlom svadobnej veselice, na ktorú sa tak tešil, dorazí sám na pohreb svojej matky, kde sa ešte vypuklejšie zjaví jeho privátna samota. Kostelný hrá tak presvedčivo, že je nám Bobičeka skrátka ľúto a namotáme sa na spektrum jeho protichodných pocitov. Kostelnému uveríme každé zaklopanie na dvere.  Je autentický, napokon ako vždy. Jeho matka Alte Zuzany Kocúrikovej je na smrteľnej posteli zámerne  karikovaná a hoci nemá veľkú hereckú plochu, pamätáme si ju aj vďaka vtipne „vyklopenej“ izbe do zvislej polohy, kde herečka vlastne ležiačky stojí. Špacia, Bobičkova teta, Gabriely Dzúrikovej je síce posunutá aj vizuálne do komickej polohy (má vypchatý veľký zadok a nervózne natáčky vo vlasoch) a jej Špacia je vo vecných polohách rázne komická, aj keď groteskná, ale často aj pomerne zbytočne uškriekaná a herecky prehrávaná za hranicu akéhosi až infantilného humoru, ktorý akoby si ťahala ešte z rozprávkového Lomidreva. Jozef Vajda svojho Rašesa, muža Špacie poňal v linke pateticky naivného humoru, v replikách aj gestike sa teatrálne vznáša až po svoju smrť v „oblakoch“ himalájskych štítov. Nepochybne divadelným zážitkom je Cirkeva (matka ženícha) Jany Oľhovej, ktorej stačí pohľad, minimalistické gesto a herecká aura prirodzenosti na mimoriadne vtipné vykreovanie svojej postavy, akejsi rezignujúcej svatky v pozadí diania, ktorá sa hlási k relevantnosti svojho syna/ženícha v celej tej predsvadobnej mašinérii koncentrovanej na jej nevestu Velveciu. Baraguncele, (jej muž ) v prevedení Ivana Vojteka napriek fyzickej postrehnuteľnosti je rovnako nenápadný, ako jeho postava a „dôležitosť“ pre život svojej ženy. Veľké gestá, hlasový prejav a vznešená divadelnosť príde na javisko so subtílnou výškou Martina Hubu v postave starého mládenca Profesora Kipernaja, už jeho zámerne predimenzovaná teatralita a nasadenie profilujú humornosť postavy aj situácie. Trochu detinskej komiky vnesú do diania dvaja starnúci joggeri Rosenzweig (pomerne atypický na túto rolu a možno preto úsmevný a noblesný zároveň  Dušan Jamrich) a Lichtenstein (Oldo Hlaváček). Ťažko povedať, či tu vtipnejší vyhráva. Epizódne postavičky si tu v rámci svojich možností, požiadavok a očakávaní zahrajú Ján Gallovič ako Angel Samuelov, anjel smrti a Vladimír Obšil v postave budhistického mnícha Šachmadrinu. V tejto ukecanej mašinérii rôznych čierno vtipných situácií, ktoré sa plynulo striedajú v nenápadne sa meniacom prostredí figuruje v akejsi  zvláštnej čistote a tichosti dvojica mladých – ženích Popočenko (Richard Autner) a nevesta Velvecia (Mária Schumerová alternujúca sa s Anamáriou Janekovou). Obe postavy takmer počas celého diania nič nepovedia, len si obdivne vyjadrujú naivnú lásku a vášeň výkrikmi mien svojich milovaných proťajškov, ktoré v krásnej ozvene zaznejú odrážajúc sa z vrcholov Himalájí. A tak Velveeeeeeciaaaaa a Popočenkooooo sa musia spoľahnúť predovšetkým na svoju mimiku a herecký pohyb po javisku. Obaja sú prirodzení, spontánni, predovšetkým však Velvecia Márie Schumerovej nádejne potvrdzuje kvality svojho talentu, ktorý už predznačila v postave Inken Petersovej v hre Pred západom slnka.

Richard Autner (Popočenko), Annamária Janeková (Velvecia), Jana Oľhová (Cickeva), Jozef Vajda (Rašes), Gabriela Dzuríková (Šracia), Vladimír Obšil (Šachmandrina)
Autor: Ctibor Bachratý, 2019

Hoci je hra založená na situačnej a charakterovej komike, jemne sa vizuálne odrazí smiešnosť vo vypchatých zadkoch protagonistiek a športovo nastajlovaných  bežiacich dôchodcov, v závere prvoplánovú komiku akcentuje na svadobnom stole situovaná obrovská maketa pečeného kuraťa, ktoré je reprezentantom tých  800 kurčiat (a teda okázalej nákladnosti veselice), ktoré má akoby zabezpečiť potvrdenie dôležitosti tohto „eventu“, ktorý „logicky“ a zákonite musí potlačiť smrť a prekryť pohreb v pozadí.

Divadelná inscenácia hry Chanocha Levina Pohreb, alebo svadba – čo skôr? hoci prišla na javisko národnej scény prvýkrát, ocitla sa na ňom v tom správnom čase. V období, keď razantne prehodnocuje aj naša spoločnosť ľudské priority, hodnoty, morálku, vnútorné individuálne zápolenia a kolektívnu profiláciu zásadných názorov a rozhodnutí. Lebo možno sa divák bude smiať a plácať do kolien, verme a dúfajme, že za humorom Levina aj Spišáka si uvedomí a rozpozná pravdu. Ak sa tak stane, bude táto inscenácia dobrým divadlom, ktoré nesie  so sebou takmer biblickú zvesť z Izraela ironicky a provokatívne natiahnutú v smiešnom pyžame.

Barbara Brathová

Zdroj foro: SND


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno