Horory inšpirované starou školou našťastie ešte nevymreli. Dôraz na psychologickú líniu, teda súboj postáv s vnútornými démonmi vyvolával vždy väčšie zimomriavky než kvantá mŕtvol zabitých tým najobskúrnejším spôsobom.
Silný vietor, dážď, búrky, burácajúce vlny, špina, blato, výkaly, málo jedla, more alkoholu, znepokojivý zvuk majáku, otravné čajky, halucinácie, paranoje, neurózy, zúfalstvo, strach, samota, ničota. To všetko servíruje divákovi po výbornej Čarodejnici (2015) vo svojom najnovšom filme s názvom Maják, na prvý pohľad nenápadný, no ambiciózny a nesmierne talentovaný Robert Eggers.
Jeho novinka je vizuálnym skvostom a pripomína diela tých najväčších majstrov. Nepozerá sa však rozhodne ľahko, keďže tento tridsaťšesť ročný Američan sa s divákom rozhodne nemazná. A ak chce byť čím ďalej tým lepší, ani sa s ním maznať nemôže. Kto videl Čarodejnicu, na to ale už musí byť pripravený. Surovosť, drsnosť a pomalé, no precízne budovanie atmosféry sú jeho esá v rukáve. Jeho postavy si často siahnu až na dno svojich síl, musia nevyhnutne trpieť a dostať tvrdé rany, aby dosiahli katarziu či vykúpenie. A niekedy ich nedosiahnu vôbec. Nuž, tak to v živote občas chodí. V Majáku sa Eggers zameral iba na dve postavy – strážcov majáku, ktorí spolu majú vydržať štyri týždne. Skúseného námorníka (Willem Dafoe) a jeho introvertného pomocníka (Robert Pattinson) nečaká nič iné, len ťažká práca v ešte ťažších podmienkach.
Zasadenie príbehu na opustený ostrov počas devätnásteho storočia, kde jediná záchrana pred nezbláznením sa z depresívneho a klaustrofobického prostredia sa zdá byť fľaša pálenky, pričom tá iba dláždi cestu do samotného pekla, bol diabolský ťah. A funguje bravúrne. Prvá pol hodina, kde sa takmer vôbec nerozpráva je brilantnou ukážkou ako rozprávať obrazom. Ide o dokonalú štúdiu prostredia. Samotný maják pôsobí démonicky a vyvoláva hrôzu už napohľad, v jeho okolí akoby sa zlieval čas, plynul inak než obvykle. Akoby dané miesto priam vysávalo energiu a nádej z postáv, bolo skutočne prekliate a nedalo sa z neho odísť. To slúži ako odrazový mostík k tomu, čo nasleduje potom – brilantná štúdia charakterov.
Eggers si tu rovnako ako v Čarodejnici pomáha hlbokým ponorom do vnútra postáv. Ide o šťavnatú psychoanalýzu, ktorú dotvárajú vskutku šialené herecké výkony Pattinsona a Dafoea. Ich postupne meniaci sa vzťah a konflikt v divákovi buduje potrebné napätie, nepokoj a strach. I keď je pravda, že zatiaľ čo v Čarodejnici režisér vyslovene desil a dusil diváka ťažkou atmosférou, v Majáku ho skôr provokuje a zároveň baví poriadnou dávkou bizarností. Tak či onak, je jeden z mála tvorcov, ktorí ešte nezabudli, čo robí tie najlepšie horory tak strašidelnými. Eggers má jasné vzory. Preto Maják pripomína Hitchcockové Vtáky (1963), Kubrickovo Osvietenie (1980), Antikrista (2009) Larsa von Triera (kde si Dafoe mimochodom zahral tiež), či impozantného Turínskeho koňa Bélu Tarra (2011). Alebo prerodom postavy a formálnymi riešeniami opus magnum Paula Thomasa Andersona Až na krv (2007).
Eggersovou dvojičkou je zároveň na poli súčasných hororov ďalší mimoriadny talent Ari Aster. Ten zatiaľ divákom spravil zle svojimi podobne ladenými skvelými a originálnymi experimentami Prekliate dedičstvo (2018) a Slnovrat (2019). Cítiť to najmä na scenároch, pričom na Majáku Eggersovi pomáhal jeho brat Max. Maják je v istom smere určite živší a nápaditejší (čo však nemusí znamenať, že aj lepší) než Čarodejnica. Bratskej dvojke sa koniec koncov podarilo spraviť niečo, čo ešte nebolo videné a to sa dnes cení najviac. Nielen scenár je však to, čo Maják robí výnimočným dielom. Vypiplané, úchvatné čiernobiele statické zábery v netradičnom formáte 4:3, či dlhé jazdy Jarina Blaschkeho hypnotizujú diváka, rovnako ako aj znepokojivé disharmonické husle, ktoré spolu s rozbúreným morom, hromami a miestami až ohlušujúcim zvukom majáku udávajú rytmus filmu. V tomto smere skutočne nie je čo vytknúť.
Zároveň sa treba opäť pozastaviť pri ústrednej dvojici Dafoe/Pattinson. Bez nich by to totiž zďaleka tak dobre nefungovalo. Vidno, že Eggers má čuch na výber hercov a vie pre nich vytvoriť dostatočný priestor, aby sa naplno ukázali. Dafoe napriek tomu, že už ho v úlohách, kde si vyskúšal svoje hranice (už spomínaný Antikrist či Scorseseho Posledné pokušenie Krista) bolo vidno, ukazuje, že je stále vo skvelej forme a patrí medzi absolútnu hereckú špičku. Pattinson zase dostal konečne naplno priestor dostať zo seba všetko. Z pozície dokonalého fešáka po boku Kristen Stewart v tínedžerskej upírskej ságe Twilight sa mu síce podarilo vymaniť dielami ako Cosmopolis (2012), Tulák (2014) či High Life (2018), no až v Majáku všetkým skeptikom a ,,hejterom“ jasne dokázal, aký je výborný herec. Zaslúži si viac takýchto úloh a vidno, že v tejto rovine a podobných nezávislých projektoch mu to jednoducho sedí viac než v komerčných trhákoch.
No a ak by náhodou niekoho napadla otázka, prečo nedostali či už Dafoe alebo Pattinson za svoje výkony aj nomináciu na Oscara, každému, kto posledné roky sleduje Ceny Akadémie, musí byť jasné, že Maják je na Hollywoodsku smotánku až príliš artový a bizarný. Vôbec to však nevadí. Eggers spolu so svojim tímom loví v iných vodách. Je ukotvený v undergrounde a tam aj patrí. Svojich fanúšikov si nepochybne nájde.
Martin Adam Pavlík
Zdroj foto: A24
