Stabat mater: Z kvarteta sólistov suverénne presvedčil Pavol Bršlík

Jedno z najdojímavejších a najkrajších duchovných diel Antonína Dvořáka dnes ponúka niekoľko výkladov: buď sa v prevedení akcentuje univerzálny, ľudský apel, vyzdvihuje sa jeho koncertantné prevedenie alebo sa dirigent sústredí na duchovnú podstatu diela. Ondrej Olos sa vybral, prekvapivo, modernou cestou.

Na Veľkonočných koncertoch Slovenskej filharmónie (27. a 28. marca 2024, recenzujeme druhý z dvojice koncertov) sme mali možnosť počuť jednu z najkrajších, najdojímavejších duchovných skladieb Antonína Dvořáka Stabat mater, op. 58. Skladateľ ju komponoval mladý, ako 35-ročný a dostalo sa jej veľkej pozornosti. Bola spojená s jeho osobným utrpením. Pár dní po narodení zomrela jeho dcérka Josefka a napokon chorobe podľahli aj jeho ďalšie dve deti. Text stredovekej náboženskej sekvencie o utrpení Kristovej matky pod krížom, kde umiera jej syn, skladateľ rozdelil do desiatich častí. V texte o utrpení Márie a jej zármutku Dvořák našiel paralelu so svojím osobným žiaľom. Ako hlboko veriaci človek však v kompozícii okrem smútku nachádza aj útechu – obe tieto polaritné emócie sú pre veriacich ľudí v čase Veľkonočných sviatkov aktuálne neustále. Tak aj Dvořákovo dielo je nadčasové, aj dnes v ňom nachádzame silnú výpoveď o smútku, ale i nádeji.

Pre vyjadrenie tohto obsahu – hlbokého zármutku, ale i hľadania útechy, sú kľúčové voľby tempa a samozrejme, dynamiky. Dirigent Ondrej Olos, ktorého slovenské publikum pozná najmä z Opery SND, no dnes pôsobí najmä v Čechách, má dobré muzikantské kvality. Rovnako tak zmysel pre výstavbu a chápanie diela, prioritnou otázkou pri Stabat mater však je duchovná hĺbka a precítenie tohto diela. V čom bol Olos precízny, boli kontrasty. Dokázal ich interpretovať živo a hlasito oproti kontemplatívnym častiam. Otázkou však ostáva, ako nájsť ten bod hlasitosti, v ktorom vyznie podstata diela a kedy je už žiadaná hladina dynamiky prekročená. A v niektorých miestach ju neodhadol – mať pred sebou veľký kolos orchestrálneho zvuku, zboru a sólistov, nie je síce jednoduché, a treba povedať, že ich koordináciu zvládol na výbornú, neodhadol však mieru dynamiky. Rovnako tak niektoré tempá boli zbytočne zrýchlené, čím duchovná podstata zanikala. Bolo to skôr svetské dielo, s dobrou tektonikou, pregnantnými nástupmi a dobre vyspievanými motívmi v okrajových častiach diela, čím sa podčiarkla jeho celistvosť.

Iste, Dvořákovo dielo možno vykladať aj ako ľudský apel – a najmä v súčasnosti. Potom mal Olosov moderný prístup zmysel. A určite mal význam aj z toho hľadiska, že sám skladateľ sa vždy snažil nájsť dobro a vieru v život, neprepadal trúchlivým hudobným náladám tak, aby poslucháča pohltili (napriek tragickým udalostiam v živote). Ak si aj odmyslíme duchovný rozmer diela, jeho krása je natoľko výrazná – fungujúca aj bez textovej zložky, že vieme túto koncepciu dirigenta akceptovať. No v kontrastne s týmito náladami sa ozývali introspektívne časti, pianissimá, ktoré viedli k sebaspytovaniu a zármutku. A práve v tom nastal mierny rozpor, respektíve duchovná podstata sa vytratila.

Už inštrumentálny úvod diela bol mierne zrýchlený – Stabat mater dolorosa v určenom tempe Andante con moto a zanikla v ňom úspornosť materiálu, ktorá sa má len postupne rozvíjať v prvú gradáciu. Orchestre túto kľúčovú, prvú časť spravidla hrajú v hrobovom pianissime, aby mohol nastať ten zásadný zvrat. Takto sme mali dojem, že nastal akosi skoro. Ani balans jednotlivých, lineárne vedených dychových nástrojov, nebol ideálny. Rozhodne by to chcelo lepšiu disciplínu a pevnejšiu ruku. Náš prvý orchester je vo výbušných materiáloch vynikajúci, jeho slabiny nastávajú v tichších, introspektívnych častiach.

Chýbala plynulosť, vďaka ktorej Dvořák odhaľuje len postupne svoju svojho diela. Olos však pracoval s tempami – cítil melódiu, jeho výhodou je jeho muzikalita, ku ktorej viedol aj týmito zmenami orchester. Nedostala sa nám teda verzia jednotvárna, simplicitná, no s pochopením pre kantabilnosť. Slovenský filharmonický zbor, ktorý pripravil Jan Rozehnal, príjemne prekvapil pekným, uhladeným a vyváženým pianissimom. Postupne, crescendom sa dostával k bohatšiemu, mohutnejšiemu zvuku – Olosovi sa dobre darilo pracovať s jednou zo základných zložiek tohto diela – vnútorným napätím. Oporu mal aj v sláčikových nástrojoch, ktoré zneli podstatne precítenejšie a konzistentnejšie ako dychy. V tutti partoch však niekedy chýbali previazanejšie legáta, hudbu hranú po taktoch cítite, zvlášť v duchovnej hudbe je to rušivý moment. Prehnanou akcentáciou nie je zvýraznený dramatizmus, aj keď sa to navonok tak javiť môže. Škoda toho úvodného tempa, mohol z atmosféry diela vyťažiť podstatne viac. Oproti týmto detailom však celok kompozície vďaka dobre budovaným, veľkým romantickým zvukovým plochám vynikol presvedčivo.

Z kvarteta sólistov ma najviac presvedčil Pavol Bršlík. Tenoristov hlas sa formuje čoraz krajšie a je vyspelejší, aj čo sa týka objemu i dramatických partov. Bršlíkova sila bola vždy v lyrických, vrúcnych partoch, dokázal neuveriteľne presvedčivo a dôveryhodne precítiť text. Už úvodné takty jeho partu s klesajúcimi intervalmi mali v sebe výrazovú silu a istotu. Rovnako záver frázy bol citlivo ukončený v pianissime (verím tomu, že by bol aj tichší, nebyť hlasitého sprievodu orchestra). Dirigentova práca so spevákmi bola ukážková. Dokázal vo frázovaní orchester viesť tak, aby sa sólistom spievalo pohodlne, ako v tlmenejších, pomalších, tak i v dramatickejších. Čo však bolo na Bršlíkových partoch očividne odlišné od jeho kolegov sólistov, bolo uchopenie obsahu. Dvořák je v melodickej línii svojský, vnáša do nej prvky ľudovej hudby (čo dôverne poznáme aj z ostatných jeho diel). V Stabat Mater ich však rozhodne netreba vyzdvihovať, naopak. Bršlíkovi sa podarilo predniesť súvislú melodickú líniu, s pekne viazanými tónmi a ak aj bol predpísaný bodkovaný rytmus, nikdy ho nespieval ostro. Jeho hlas znel dostatočne mäkko a vrúcne. A najmä s objemom. Občas sa sólisti nechávajú, najmä v kontemplatívnych partoch uniesť do piana, spievajúc polohlasom, no Bršlík nešiel touto cestou. Dokázal nájsť rovnováhu medzi operným prejavom a kantátou, s esteticky kultivovaným, zároveň dramatickým tónom. Spomedzi všetkých sólistov bol zároveň najzrozumiteľnejší. Je to spevák, ktorý nad textom premýšľa, neunikla mu duchovná podstata diela. Jemný disbalans spôsobený nie ukážkovou dynamikou orchestra vyrovnal prieraznejším tónom, aj keď by to malo byť skôr naopak. Orchester by sa mal prispôsobovať sólistovi, aby dostatočne vynikol.

Sopranistka Eva Hornyáková bola príjemným prekvapením. V súčasnosti ešte čerpá materskú dovolenku, takže sa publiku predstavila po niekoľkomesačnej prestávke. Jej soprán má prirodzene krásnu farbu a hoci výšky po pauze nemali takú istotu, na akú sme u nej zvyknutí, rovnako v duetových partoch s mezzosopranistkou sa vyskytli intonačné problémy, predsa svoj part zvládla. Najsilnejšia bola práve vo svojom obore – lyrický soprán je jej doména, vrúcnosť jej prejavu a osobitá, spoznateľná farba sú pre Hornyákovú charakteristické. Je zjavné, že do predchádzajúcej kondície sa dostane veľmi skoro. Tak, ako sopranistka presvedčila farbou a zrozumiteľnosťou prejavu, tieto momenty som postrádala u mezzosopranistky Jany Kurucovej. V dynamickom rozpätí mi chýbalo dostatočné nuansovanie, v dikcii zrozumiteľnosť a precíznosť. Zbytočné sa javili aj prehnané crescendá na jednotlivých tónoch, ktoré celistvosť fráz rozbíjali. Najviac boli tieto rozdiely počuť v častiach písaných pre kvarteto (napríklad Quis est homo, qui non fleret – opakujúci sa motív v závere bol krásne zahratý violončelami a kontrabasmi, vedený do úplného ticha). Pri opakovaní ústredného motívu sa tenor Bršlík podstatne viac sústredil na ich kantabilnosť –  jeho prevedenie bolo plné muzikality a citlivých nuáns. Najmenej z kvarteta ma presvedčil hosťujúci bas David Szendiuch – bez potrebnej sonórnosti a celkovej kvality a objemu v podstatných úsekoch zanikal. V jeho prejave chýbala nielen pútavosť vo farbe, objeme, ale taktiež uchopenie duchovnej podstaty diela.

Zo Stabat mater sa prioritne stala jedna veľká dráma, chýbali v nej vyzdvihnuté, precítenejšie interpretované pokojné časti. Dráma v tomto diele bola vyhrotená do maxima, dynamika v niektorých úsekoch fortissima prekračovala hranice masívnosti, akú dielo chce vypovedať. Nepochybne to však celkový dojem mohutnosti spôsobili aj nastavené tempá – v častiach, ktoré mali byť podstatne pomalšie, Olos ich nastavil rýchlejšie. A hoci orchester v diele nemá kľúčovú úlohu – tak, ako ju na pleciach niesol veľmi presvedčivo zbor, predsa sú v ňom neopomenuteľné sóla. Práve v tých intímnejších bolo zreteľne počuť chyby trúbky, ani drevené dychy nemali svoj najlepší deň, s výnimkou flauty. Tá bola priezračne čistá, melodicky spevná, precítená, dobre korešpondovala so zvukovou hladinou sólistov.

Uponáhľaná bola aj ďalšia časť – Fac, ut ardeat cor meum, s predpísaným Largom to veru nemalo nič spoločné. Namiesto kontemplatívnosti, harmonickej a melodickej krásy, sme sa dočkali zvýrazneného, akcentovaného rytmu na doby, zo skladby sa vytratila plynulosť a krása. Nie, že by zbor nebol dobre pripravený, darilo sa mu plochy presvedčivo dynamicky stvárniť. No v tomto tempe len ťažko dosiahnuť ten výraz, aký očakávame – plný zvuk vo svojej objemnosti často prekračoval to, čo nazývame krásou. A vytratila sa potom vnútornosť diela. Zbor aj mohol mať pekné, presné nástupy, formovanie fráz a precítenia pianových častí sa publika dotkli, no smútok a bolesť následkom spomínaných faktorov a vedenia interpretácie, zanikali.

Stabat mater Antonína Dvořáka je jednou z najkrajších duchovných skladieb, aké kedy boli napísané. Ak máme hodnotiť interpretáciu z pohľadu klasického diela, čo s Dvořákovou partitúrou aj čiastočne korešponduje, potom bol Olos výborný. Je výsostne na dirigentovi, ktorú líniu si zvolí. Buď sa prikloní k duchovnej podstate diela a koncentruje sa na jeho kontemplatívnosť, plynule prechádza jednotlivými časťami a nájde v nich kontinuitu (bez vyrušenia dramatickými efektmi) alebo ju poníma ako koncertantné dielo. Ondrej Olos zvolil druhú možnosť a spravil všetko pre to, aby dosiahol mohutnosť tejto kantáty vo všetkých zložkách, ktoré viedol precízne. Už to, že tento veľkolepý kolos zvládol, svedčí o jeho muzikantských i dirigentských kvalitách. Avšak to všetko na úkor plynulosti a obsahu – Dvořák do tohto veľkého diela premietol svoju osobnú bolesť, tragédiu rodinného života. Ako sa vôbec dá táto skutočnosť opomenúť a sústrediť sa len na moderné prevedenie, skratkovité a zrýchlené, čo najviac mohutné, no bez tejto významnej paralely? Impulzu, ktorý má byť jadrom celej kompozície? Zármutok a útecha – to sú hlavné výrazivá i obsah, ktorý v tejto interpretácii unikal. Respektíve jeho precítenie a sprostredkovanie publiku. Lebo hrať pregnantne noty v tomto type diela skutočne nestačí.

Zuzana Vachová

Foto: Alexander Trizuljak