Franckova Symfónia d mol a jej prevedenie v podaní Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu pod taktovkou šéfdirigenta Lenárda – to bolo dielo plné harmónií, nádhernej zvukomalebnosti, odkazov na veľkých klasikov, a predsa, neporovnateľné so žiadnym iným.
Aj na šiestom abonentnom koncerte sezóny 2021/2022 Symfonický orchester Slovenského rozhlasu pokračoval v dobre fungujúcej dramaturgii– uvádzania aspoň jednej skladby slovenského autora. Koncert, ktorý znel pod taktovkou samotného šéfdirigenta SOSR Ondreja Lenárda, otvorilo dielo súčasného slovenského autora.
Mirko Krajči je absolventom skladby a dirigovania, s rozhlasákmi ho viaže spoločná minulosť. Hudobníci orchestra jeho skladby nahrali v roku 2017, dirigoval ich pritom samotný Krajči. Na nahrávke Post Scriptum, ktorá vyšla vo vydavateľstve Hudobný fond, nájdeme tri autorské kompozície skladateľa. Rozpätie vzniku skladieb je dvanásť rokov, čo je v tvorivom období autora pomerne zásadné obdobie. Najstaršou skladbou je Koncert pre violončelo a orchester z roku 2001 a najnovšou Posolstvo slova z roku 2013. Všetky orchestrálne skladby sú niečím iné, ich spoločným menovateľom je to, že sú prístupné širokému publiku.
Ak si dnes pustíte Krajčiho skladbu Post Scriptum, objavíte v nej tradičné hudobno-vyjadrovacie prostriedky, no výrazovo sugestívnu skladbu, ktorá vás doslova objíme dômyselne stavanou inštrumentáciou, zmyslom pre detail, gradáciou a hudobným dejom vo vnútri diela. Dokáže osloviť súčasného poslucháča bez toho, aby bol experimentálny, bez toho, aby bol šokujúci a robí to veľmi prirodzenou cestou.
Dielo Waltzissimo skomponoval pre 3. ročník súťaže ARCO 2021 v Trnave. Poslucháčov si opäť získal aj vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu zrozumiteľnosťou, ako už z názvu plynie 3/4 takom, no najmä zmyslom pre melodickú výstavbu diela. Všetko nechal na sláčiky a témy, ktoré predstavil, aj kontrastné, plynule prechádzali cez jednotlivé nástrojové skupiny. Podmanivý zvuk violončiel či spevné husle, no predsa, hoci jeho prostriedky sú tradičné, práca s nimi tradičná až tak nie je. Motívy v skladbe nerozvíja zažitým, „spiatočníckym spôsobom. A najmä je špecifický zvukovosťou – miestami – bolo to nepochybne aj sugestívne vedenou interpretáciou maestra Lenárda, ktorý nechal témy v oblúkoch vyspievať, a s efektnými pauzami aj krásne doznieť, prístupom k tonalite pripomínali Šostakovičove valčíky s nádychom sarkazmu. Iste, nie až takého pichľavého, ako to vedel len on – nikto by ani nemal záujem o kópiu originálneho rukopisu tohto génia, tobôž nie sám autor. No závan tejto príchute ruského autora bol v tomto diele citeľný a interpretácia v podaní rozhlasákov bola plná vnútorného prežívania. Či už v intímnejšie stavaných motívoch alebo kontrastnejších, dramatických.
Niccolo Paganini a partitúra jeho Koncertu pre husle a orchester č. 1 D dur, op. 6, to je takým účinným a okamžitým vyvolávačom kvalitnej a dlho trvajúcej migrény. Nie, že by ostatné jeho diela neboli, pravda. Orchester si toho veľa nezahrá, jednoduché témy, prípadne len sprievodné tóny, crescendá a decrescendá (aby sa nepovedalo) a korunky, veľa koruniek, pred tým, ako nastúpi sólista. Veď nech tomuto autorovi toľko nekrivdíme, počuli sme aj krásne sólo flauty (dokonca v pekne vyspievanom prednese – videli sme v orchestri novú tvár a bolo počuť na výkone, že sa výrazne líši od výkonov, ktoré sme v hľadisku počuli predtým, tá zmena bola citeľná). Maestro Lenárd, napriek jednoduchosti, alebo práve pre tú zradnú simplicitu, viedol orchester mimoriadne precízne. So spomaleniami, s pregnantným rytmom a precíznymi nástupmi.
Sólistom večera bol mladý nádejný talent, detský génius Teo Gertler, ktorému sa nedá uprieť ohromný, prirodzený talent a vrodená muzikalita. Tá sa prejavila na kantilénových častiach, v ktorých bolo zrejmé, že boli interpretované v podaní mladučkého, 14-ročného huslistu s ohromujúcou dávkou citu, zmyslom pre farebný tón a niečím, čo sa nedá získať drilom. Teo má v sebe ten vzácny dar – narodil sa ako muzikant, hudbu cíti prirodzene, je predurčený pre pódiá, to však nie je všetko, keďže je zrejmé, že sa vydal na profesionálnu dráhu hudobníka.
Prvá chyba nastala vo výberu repertoáru. Či už to spôsobujú nároky súčasnej doby alebo akýkoľvek iný faktor, je nepochybne zásadným, až fatálnym rozporom, negatívne vplývajúcim na jeho prednes, že hral Paganiniho. Diela tohto talianskeho virtuóza, bohéma a hazardného hráča, ktorý nehral vo svojej dobe ako nik iný, sú plné virtuozity, ale i teatrálnosti. A k chlapcovi, pretože majme na pamäti, že vždy hovoríme o dieťati, ktorý má svoju kariéru ešte stále len pred sebou a plnohodnotne ho začneme vnímať až ako dospelého interpreta, keď sa postaví na rovnakú štartovaciu pozíciu spolu s ostatnými v silnej konkurencii, sa jednoducho takáto estrádna šou nehodí. Hoc aj publikum onemelo…
Je pravda, že mladučký Leo vyrazil mnohým svojou interpretáciou dych. A oprávnene. Koncert pre husle a orchester č. 1 D dur, op. 6 je mimoriadne populárne dielo spájajúce nielen technické nároky na interpreta, no je dobre dramaticky stavané. Keď si však porovnáme, že práve v tento večer, o pár sto metrov od Slovenského rozhlasu, v Redute, hral náš fenomenálny huslista Dalibor Karvay Štvoro ročných období (Vivaldi, Piazzolla), nedá nám nespomenúť túto paralelu, ktorá mnoho vypovedá. Hoc sa tento kontext môže vzdať vzdialený, nie je. Karvay bol tiež kedysi oslavovaný ako malé, zázračné dieťa, no vďaka správnemu vedeniu, možno aj výchove, okolnostiam, šťastným hviezdam a mnohým ďalším faktorom, ostal stáť pevne na zemi a zachoval si to vzácne, čo musia mať mnohí umelci, inak sa rútia do záhuby. Karvayovi ani dnes, ako zrelému, dospelému interpretovi nechýba pokora, pracovitosť, húževnatosť a skromnosť, pritom zdravé sebavedomie.
A teraz to kľúčové: dokáže sa s komorným orchestrom postaviť pred publikum ako zrelý, dospelý interpret, ktorý dosiahol kariéru v zahraničí, je koncertným majstrom špičkového telesa vo Viedni, s podstatne technicky jednoduchším repertoárom. Zahrá ho čisto, krásne, zaangažovane, bez stôp po exhibícii, s pokorou voči histórii hudby, voči spoluhráčom, voči publiku.
Kde sa stala chyba? Kam sa stratila pokora, tak bytostne potrebná pre rozvíjajúceho sa umelca v prípade mladučkého huslistu, ktorého sme počuli v tento večer v Slovenskom rozhlase? Ťažko ukazovať prstom na konkrétnych ľudí. Môže za tým byť mnoho okolností. Sláva, pedagogické vedenie, túžba zažiariť spojená s nárokmi doby, ktorá kladie čoraz ťažie sústa pre interpretov. A bohužiaľ, môžeme za to často aj my, v hľadisku. Prečo by nám v podaní mladého, mimoriadne talentovaného interpreta nestačilo trebárs aj jednoduchšie dielo od Mozarta či Vivaldiho, no zahraté krásne, dokonale, no túžime po virtuozite a exhibícii Paganiniho?
Zápasím s tým, že je to aj otázka nevzdelanosti publika. Ak totiž Vengerov, huslista svetového formátu zahrá pred vypredanou sálou ako prídavok Paganiniho Capriccio 24, je to po-koncertná eufória a predvedenie technickej vyspelosti hráča (pre laické publikum vlna nadšenia, pre odborné materiál pre skúmanie odlišností s ďalšími interpretmi a všímanie si nuáns v interpretácii), no rozhodne nie plnohodnotné dielo na program koncertu. Jedným slovom – skvelá šou.
Čo však nemožno upustiť mladému huslistovi Teovi, už hneď v prvej časti Allegro Maestoso, napriek chybne vybratému repertoáru, sa prejavil ako vynikajúci sólista. Už hneď v prvom nástupe rozospieval husle v téme – Paganiniho dielo je v tomto zmysle ako opera a sólový part má mnoho spoločného s koloratúrnymi partmi operného speváka. Teo dokáže prekrásne pracovať s výrazom, jeho dynamické odtiene boli na pódiu dychvyrážajúce. Problém však nastal, už v prvej časti s intonáciou – a to nielen vo vysokých, technicky náročných polohách, dokonca ani nie v šialene rýchlych tempách, z ktorých mal skladateľ vášeň. Naopak, v mernejších tempách a dokonca v miestach, kde by to človek ani neočakával, huslista bol výrazne intonačne nepresný.
Na druhej strane, všetka česť, ako si poradil s ťažkým a dlhým materiálom. Teo je huslista s fenomenálnou hudobnou pamäťou, ohromujúcou muzikalitou, už teraz zvláda ťažké trilky aj vo vysokých polohách – preto, potenciál je tam obrovský, no rozhodne nie na tento koncert. Aj práve preto sa v jeho výkone objavilo mnoho intonačných nečistôt, čo je škoda a tie vôbec nemuseli byť.
Lyrické úseky zahral prekrásne, s veľkým citom, zmyslom pre výstavbu fráz, na konci prvej časti, po dramatickej pasáži orchestra sme počuli v jeho podaní aj kadenciu (samozrejme Paganini ju vo svojich časoch improvizoval). Treba povedať, že v podaní sólistu bola obdivuhodná – jeho majstrovstvo, technické dispozície sú na vysokej úrovni.
Druhá, pomalá časť Adagio, je priam kúzelná, anjelská – výrazne melodický part má sólista, hoci neukazuje technickú náročnosť, je zameraná skôr na citovú hĺbku. V nej vynikol huslista podstatne viac – práve v technicky menej komplikovaných častiach sa ukázalo, akú dôležitú úlohu zohráva výber repertoáru. Zvlášť v prípade nedospelého interpreta.
Aj vo finálnej časti Rondo – Allegro spiritoso sa sólista blysol v téme náročnou technikou, ktorej bol tvorcom Paganini. Iste, bolo to všetko obdivuhodné, no opäť, keď mal hrať tie jednoduchšie, kantilénové party, sa ukázali intonačné nepresnosti, žiaľ, počuteľné. Nepochybne to bolo spôsobené aj únavou interpreta, hoc to na sebe nedal znať a šéfdirigent Lenárd sa mu snažil poskytnúť priestor na oddych. Hneď po prvej časti s ním očným kontaktom komunikoval, no Teo Gertler sebavedomo a so sebaistotou pomocnú ruku odmietol. V dnešnej dobe je to nepochybne výhoda, v kontexte citlivej, stále sa rozvíjajúcej, krehkej umeleckej duše fail.
César Franck, francúzsky skladateľ belgického pôvodu a jeho Symfónia d mol nasledovali po prestávke. Nie, že by sme nedostatočne oceňovali vystúpenie mladého sólistu, ktorému už teraz fandia na svetových pódiách, no práve toto dielo bolo pre nás hlavným magnetom tohto večera.
Franck prežil svoj život ako nekonečný romantik – sníval aj za bieleho dňa, mysliac len na jedno jediné, hudbu. Žil pre ňu dňom i nocou, bol ňou fascinovaný a tak ako jeho skutočné, pravoverné opojenie čistým umením doliehalo na neho, cítime ho priam bytostne z jeho čistej hudby. Absolútnej hudby. Ak by ste hľadali v jeho symfónii program, filozofiu či vedľajšie myšlienky, aby ste si k nej našli ďalšie cesty či nebodaj barličky, aby ste ju chápali lepšie, je to úplne zbytočné.
Symfónia Césara Francka (jednoduchého, dôverčivého a úprimného človeka, vynikajúceho organistu, ktorému v živote neprialo prostredie ani blízki ľudia, dokonca ani manželka) je priam hypnotizujúce dielo, remeselne zvládnuté do absolútnej dokonalosti, v ktorom cítite krvopotnú drinu skladateľa, jeho zručnosť, no zároveň jeho enormnú oddanosť hudbe.
Pod taktovkou šéfdirigenta Lenárda sa Franckova symfónia zmenila už od prvých taktov v jedno veľké mystérium. Vtiahla nás do atmosféry okamžite – prvá časť Lento – Allegro ma non troppo predstavuje v nízkych polohách sláčikov magický motív, vyvolávajúci až strašidelnú atmosféru. Pod rukami Lenárda sa orchester menil na postupne gradujúci, veľký hudobný kolos, v ktorom nádherne tvaroval oblúky, no najmä vystihol zvukomaľbu kontrapunkticky stavanej časti, ktorú skladateľ geniálne skomponoval. Z orchestra spravil jeden veľký, hrajúci organ, ktorý postupne rozvíja prostredníctvom série modulácií. Je až neskutočné, ako sa zrazu z rozhlasákov naživo stal tento kráľovský nástroj hrajúci v symbióze jednu veľkú organovú improvizáciu. „Hlasy“ pritom mieša skladateľ mimoriadne dômyselne, niekedy party zdvojuje, inokedy nástrojové skupiny mieša, no ako celok jeho kompozícia funguje ako nebeská dokonalosť.
Ohromujúca práca s tempami, pianissimové pasáže, pri ktorých ste tajili dych, oproti kontrastným, dramatickým, vynikajúci ťah orchestra, komplexnosť uchopenia diela, prekrásne vyspievané motívy nielen v sláčikoch, ale i plechových dychoch (iste, tie bezchybné nikdy nebudú, no napriek tomu, v dramatických častiach podali presvedčivý výkon) – bol to sugestívny, strhujúci výkon, ktorý si zasluhoval, aby bol zaznamenaný. Je to ojedinelé, prekrásne dielo a je cenné, že vznikne aj pre televíznych divákov RTVS záznam tohto koncertu. Maestro Lenárd skrátka dokáže vytiahnuť muzikalitu z hráčov, výraz a cit pre hudbu ako nik iný.
Tak trošku zahanbením bolo, že po majestátnom závere prvej vety, kedy dielo gradovalo a stúpalo do kontrapunktických výšin, sa mnohí z nášho laického publika uchýlili k búrlivému potlesku. Bravó. Zase raz sme ukázali, aké sme vzdelané publikum a vieme, koľko častí má taká symfónia. Hoc tá Franckova je netradične stavaná pravda, no rozhodne nemá jednu časť. Druhá, Allegretto je kombináciou pomalej časti a scherza – prekrásnym, nostalgicky stavaným úvodom s harfou a sólom anglického rohu. Sprievodné pizzicata sláčikov tvorili citlivý sprievod, vyrušený nepresným výstupom lesného rohu. A finále, vzrušujúce a euforické – Allegro ma non troppo bolo v prevedení SOSR presne v zmysle skladateľových predstáv. Plné bujarej nálady a hudobného dobrodružstva, v ktorých Franck využil kánonickú techniku.
Franckova Symfónia d mol a jej prevedenie v podaní Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu pod taktovkou šéfdirigenta Lenárda – to bolo dielo plné harmónií, nádhernej zvukomalebnosti, odkazov na veľkých klasikov, neporovnateľné so žiadnym iným, nám ešte dlho po skončení koncertu znelo v mysliach i srdciach. Sugestívna, presvedčivá a prekrásna interpretácia.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: RTVS- Milan Krupčík
