Krst ohňom má Štátna filharmónia Košice za sebou. Hosťujúcemu dirigentovi z Dánska ostalo na pleciach monumentálne dielo – Mahlerova Symfónia č. 5.

Či už sú samotní hráči s výsledkom spokojní alebo menej, chcem veriť, že pre interpretáciu diela Gustava Mahlera – jeho neskororomantickej Symfónie č. 5 cis mol, spravilo maximum. Nie, že by nebolo cítiť za týmto výberom rukopis a tajné sny bývalého šéfdirigenta Roberta Jindru. Dokonca aj kombinácia s Ravelovým klavírnym koncertom – dielom francúzskeho autora, nesie jeho pečať vášne pre francúzsku hudbu. Toto všetko sme si mohli pred koncertom odmyslieť a ísť naň s čistým, nepopísaným listom. Bez čiernych myšlienok, že ako sa nám čosi v tejto spoločnosti pokazilo. A dokonca strašným spôsobom. Ak však raz orchester zažíva dirigentskú osobnosť, ktorá ho cieľavedomo vedie, cibrí zvuk, nasadzuje do dramaturgie nepoznaný, nehraný repertoár – cíti to nielen samotné teleso, ale i publikum. Ani neviem, koľkokrát som si počas koncertu RAVEL 150 (23. januára 2025) povedala, že v tejto či onej pasáži, v dynamike, vo zvuku, chýba ruka a povestný „remeň“ s prívlastkom láskavý a zároveň disciplinovaný, Roberta Jindru.


Dánsky dirigent Christian Øland si však predsudky ani porovnávania nezaslúži. Z mladej umeleckej osobnosti, ktorá sa už v Košiciach predstavila, cítiť veľký potenciál. Kým v minulosti uviedol so Štátnou filharmóniou Košice severskú hudbu, ktorej dokonale rozumie, veď s ňou je spojený, takpovediac, už od embryonálneho štádia, tentoraz ho čakala skutočná výzva. Gustav Mahler – postrach i doživotná láska dirigentov. Buď si k nemu nenájdu vzťah počas života vôbec, alebo až po päťdesiatke (a to aj dirigentské legendy priznali) alebo skrátka niečo vo vesmíre bolo zariadené tak, že ho dokážu interpretovať a najmä chápať už v mladom veku. Veľmi podobne to funguje u publika. Taký Mozart vás nevyruší, citovo nerozhádže, nedostanete z neho depresiu a jeho hudba vás objíme s veľkou prirodzenosťou a nenútenosťou. To Mahler je na opačnom brehu rieky, komplikuje všetko, čo sa len dá – hudobné myšlienky, harmóniu, inštrumentáciu, sóla akoby písal naschvál hudobným nástrojom, len aby to hráči pokazili a hanbou sa červenali. Nehovoriac o konflikte medzi programovou a absolútnou hudbou – vždy v jeho dielach budete hľadať mimohudobný odkaz, predstavovať si, ako posielal svoju partitúru Alme, ako veľmi ju miloval a zároveň, ako nesmierne sa celý život bál smrti. Existenciálna sila jeho hudby vás skrátka dostane na kolená a nie je pre jemnocitné povahy. Priznám sa, dlho nebola ani pre mňa, veď kto by sa dobrovoľne oddával objatiu smrti vo svojej zhmotnenej podobe, náreku, bolesti a zúfalstva a vystavil sa zároveň toľkej kráse, než sa stane príťažlivou? Ten správny okamih na počúvanie Mahlerových symfónií nastane až vtedy, keď človek v sebe nájde zmierenie.


Pred Mahlerom však dlžíme zopár slov aj Ravelovi – jeho Koncertu pre klavír a orchester G dur. Stopäťdesiate výročie skladateľa Štátna filharmónia Košice zdokumentovala týmto dielom s výnimočnou sólistkou. Znel v podaní Zlaty Chochievy, ruskej klaviristky, ktorá na klavíri hrá od svojich štyroch rokov a svoje prvé verejné vystúpenie mala v piatich. V roku 2005 sa stala vôbec najmladšou umelkyňou, ktorá získala ocenenie Čestný umelec Republiky Severné Osetsko-Alania. Po absolvovaní Moskovského konzervatória študovala na Mozarteu v Salzburgu v triede profesora Jacquesa Rouviera, ktorý ju v roku 2013 vymenoval za svoju asistentku. V Berlíne žijúca klaviristka má dokonalú techniku, ktorá jej umožňuje aj v tých najrýchlejších tempách hrať čisto. Jej pianissimá sú dychberúce a navyše disponuje niečím, čo dnes málokedy pri sólových umelcoch zaznamenávame. Má svoju vlastnú reč, jej vysoko individuálny štýl sa vás dotkne – je to konečne niečo iné, subjektívne a zároveň nádherné.


Ravelov klavírny koncert je ako kus stvorenú pre Marthu Argerich. Virtuozita prvej časti Allegramente, zároveň jemnosť a ľahkosť, ktorú si táto časť v interpretácii vyžaduje, preverila orchester. Vždy si spomeniem na legendárnu nahrávku Pierra Bouleza a klaviristu Krystiana Zimmermana, akonáhle počujem v prvej časti, v úvodnej téme ťažkopádnejšie tempo a nekontrolovanú dynamiku. Tá je nastavená v pianissime, no klavír ako sólový nástroj nesmie zaniknúť. Odtiene pianissimových partov bolo pre ŠFK  ťažké dodržať.


Christian Øland je typ poctivého dirigenta, pripraveného, ktorý mal skladbu pod kontrolou. V rýchlej časti sa mu však nedarilo vykresliť to, čo je vo francúzskych partitúrach také kľúčové. Sú ako jemná, husto popretkávaná pavučinka a každé z tých vlákien musí byť rovnocenné. Transparentnosť hrania týchto diel je natoľko dôležitá, že aj sebamenší výkyv dokáže kompaktnosť a zmysel diela narušiť. Kým v okrajových častiach sa to Ølandovi, respektíve hráčom orchestra darilo menej, o to viac vynikala pomalá časť Adagio assai, ku ktorej sa ešte dostaneme.

Výkon sólistky Zlaty Chochievy pútal všetku pozornosť. Jej technické dispozície vynikli už v prvej téme – rytmická presnosť a schopnosť zvukovo uspôsobiť klavír voči orchestru, následný sólový part klavíra v druhej téme ukázal jej schopnosť precítiť hudbu. Vyniesla lyriku diela, no nebola patetická, tento výraz by sa k Ravelovi určite nehodil. Jej rapsodickosť a voľnosť boli charakteristické v prednese, prinášali presne tú atmosféru, ktorú potrebujeme cítiť. Uchovala však rytmickú energiu, aj vďaka tomu, že sa vyhla romantickému afektu. Práve krátke, rýchle úseky v tejto vete boli „motorom“ diela, oproti nim pomalé kontrasty priniesli prekrásne rozptýlenia, priam až vizuálne živé. Úchvatné boli trilky Chochievy – súmerné, dynamicky stupňované a nevytrhnuté z kontextu, taktiež glissandá – jej technická dokonalosť bola korunovaná nadstavbou.

Vstupy drevených dychov orchestra, ktoré majú byť v tejto časti ostré, neboli dostatočne presné, čisté ani razantné, čím konzistenciu prvej vety zvukovo narúšali. Pomalá časť Adagio assai je vskutku výzvou pre klaviristov. Jej zdanlivá, až mozartovská jednoduchosť potrápi aj skúsených sólistov. Zlata Chochieva dosiahla vo výsledku simplicitu, no zároveň sa nedala zlákať romantickými víziami. Kľúčové je udržať tempo a pokoj, čo sa jej darilo. Už uvedenie témy malo všetky znaky tohho, aby širokú tému vedela následne tvarovať. Zakončenia fráz boli v jej podaní citlivé, vyvážené, pianissimá dychberúce. Spoznáte ich aj podľa toho, že publikum pri nich tají dych. Melódiu pritom tvarovala voľne – nebol to „valčík“ s neustálym pripomínaním sprievodu ľavej ruky (osminy v 3/4 metrorytmickej štruktúre), no éterický tanec šľachticov, rozplývajúci sa v hmle. Ravel pritom ani v partitúre nezapisuje striktne spomalenia, no z tvaru melódie ich interpret, s dostatočnou dávkou muzikality, vycíti. Presne takého vzácneho pochopenia sme sa na  koncerte v Košiciach dočkali. Jediná škoda, že keď nastúpilo sólo flauty, do tohto intímneho prostredia, počuli sme v ňom intonačné nedokonalosti. A pritom flauta je v tomto diele kľúčová, tak i hoboj a klarinet. Popri sólach drevených dychov bola neustále prítomná známa rytmická pulzácia klavíra, no keď ju hral klavír so sprievodom drevených dychov, tejto rovnováhy sme sa nedočkali (nedali sa prehliadnuť hlučné fagoty).

Po dychberúcom klavírnom sóle sa sláčiky – skupina druhých huslí, violy a violončelá, pripojili s nádherným, ukážkovo vyváženým zvukom, taktiež dlhé sóla anglického rohu boli bravúrne. Dánsky hosťujúci dirigent podčiarkol v tejto časti hlboký lyrizmus a vo výsledku to bola najkrajšia veta Ravelovho koncertu. Vo finále sú to jazzové prvky, rytmika ostrá ako „britva“ a tempo Presto, ktoré boli korunované fenomenálnym pianizmom sólistky. Rytmicky síce nie celkom presný orchester by si ešte žiadal dielo vycibriť, no vďaka klaviristke bola v záverečnej časti dosiahnutá potrebná iskrivosť a energickosť.

Po prvýkrát v histórii ŠFK zaznela Mahlerova Symfónia č. 5 cis mol – prvá z troch symfónií stredného obdobia skladateľa, ktorá na rozdiel od predchádzajúcich symfónií nemá program ani spievaný text. Je však aj kompozične odlišná: Mahler v nej využíva podstatne viac polyfonických prvkov a nové prvky v orchestrácii. Skladateľ komponoval aj pod vplyvom Bachovej tvorby, ktorú intenzívne počúval počas niekoľkomesačného zotavovania z masívneho krvácania v roku 1901, ktoré takmer spôsobilo jeho úmrtie. Do konca leta tohto roku načrtol tri z piatich častí diela, posledné dve dokončoval počas nasledujúceho leta, už za prítomnosti jeho novej manželky Almy. Jeho nadšenie pre Bachovu hudbu sa dostalo aj do piatej symfónie, ktorú prepracoval aj v roku 1904 pod vplyvom Almy – redukoval bicie nástroje.

Päťčasťová symfónia je geniálne tematicky prepojená, už Theodor Adorno upozornil na tento fenomén prezentácie hudobného materiálu. Mahler ho prerába, upravuje a transformuje, čím zabraňuje jeho opakovaniu. S Beethovenovou piatou symfóniou ho spája rytmický vzorec predstavený v úvode diela – tóny radené ako krátky-krátky-krátky-dlhý, počujeme nielen v trúbke, ale počas celej prvej vety, v rozmanitých figúrach. Tak ako Beethovenova symfónia, aj Mahlerova je emočným vývojom totožná. Od boja, trápenia a temnoty, sa napokon dostaneme k žiare a svetlu.

Pomerne surový, ostrý zvuk trúbkového sóla v úvode prvej časti Trauermarsch (Smútočný pochod) prekvapil. Z pianových triol predpisuje Mahler sforzando, čo je pre sólového hráča a navyše, hneď na začiatku, keď sa všetky zraky upierajú výlučne naňho, nepochybne náročné. Len sme dúfali, že dynamické nuansy prídu aspoň v orchestri. Úvodné fortissimo však na človeka vypálilo, akoby šlo o finále. Iste, durová nálada má evokovať majestátnosť, no rozhodne nie prepálený zvuk, ktorý dirigent neodhadol. A taktiež v ďalších gradáciách tejto vety sa obdobné nastavenie opakovalo. Kde ostala sofistikovaná výstavba, budovanie diela do majestátneho, veľkorysého komplexu? Nemohla prísť v takej podobe, ako ju očakávame, keď už na začiatku si dirigent všetky tromfy minul.

V elegicky ladenej téme huslí a violončiel sme počuli málo precítený zvuk a chýbajúce legáto vo frázach spôsobilo, že interpretácia znela bez peknej celistvosti, akoby po taktoch. Už na začiatku som nadobudla pocit, že tejto prezentácii chýba potrebná nadstavba. Nie je to skrátka Mahlerovo dielo, ktoré potrebuje sofistikovanosť, premyslenú koncepciu, hráčsku inteligenciu a navodenie mimohudobného obsahu. Aj keď nejde o programové dielo, pocitovo sa okamžite viete stotožniť s tým, že sa viaže na isté zážitky. Je to spôsobené motivickým bohatstvom a krásou melódií, zaiste i inštrumentáciou. Nie však takto prvoplánovo poňatou, potom sa tieto magické, mimohudobné vnemy vytratia.

Orchester akoby sa koncentroval na čo najpresnejšie nástupy, presnú rytmiku, precíznosť a na tvarovanie hudby už akosi neostalo energie. Kde ostala dynamika, mrazivé piana sláčikov, sladký tón huslí s violončelami, bolo zásadnou otázkou hneď na začiatku. No keď som si už začala všímať detaily – ako napríklad pizzicata kontrabasov (ktoré boli azda jediné z nástrojových skupín v tento večer dôstojné a správne objemné tónom), či namiesto lesných rohov, trúbok a trombónov tubu (ďalší hrdina večera – tubista bol excelentný v sólach i sprievode), pomyslela som si, že niečo sa v tento večer pokazilo. Buď to bol nedostatok času na prípravu takéhoto zásadného diela alebo vek mladého, angažovaného dánskeho dirigenta. Nie, že by Øland nemal dielo naštudované, naopak. Uchvátil znalosťou partitúry, detailným vedením orchestra, no už menej strhol interpretáciou obsahu, kontextu, hudby. Zásadné nedostatky v dynamike, v tvarovaní melodiky, v koncepcii s tvrdou, mohutnou zvukovosťou v gradáciách, bez štipky plasticity vo fortissimách, s chýbajúcimi pianissimami, bez dýchania fráz (dokonca až metronomicky presného hrania) – takéto školácke hranie pri Mahlerovom diele, skrátka, ruší. A napokon, tým, že skladateľ kľúčovú tému často opakuje s variačným princípom, je bytostne dôležité hrať ju vždy inak. Práca s tóninami, moduláciami a inštrumentáciou, ovplyvňuje náladu, výraz, celkové vyznenie. No v podaní ŠFK sme počuli vždy ten istý náboj, bez akejkoľvek odchýlky. Zložitosť štruktúry diela, ktorá ústi vo vyvrcholenie, sa zmenili v jeden veľký chaos a zhluk zvukov. Motív sme museli v tomto alogickom hluku urputne hľadať. Priznám sa, sklamali ma aj huslisti. S novým koncertným majstrom z Maďarskej štátnej opery boli asi moje očakávania priveľké. Z inštrumentálneho zmätku som sa spamätala až v závere prvej vety, keď fanfára trúbky znela posledný krát. Basový bubon, violy, violončelá a kontrabasy s posledným tónom – náhly, nečakaný koniec prvej časti bol oprostením v chaose. Bez nuansovania dynamiky a premyslenej výstavby toto dielo nedokáže odovzdať všetku tú krásu, ktorá sa skrýva v partitúre.

Druhá veta Stürmisch bewegt, mit grösster Vehemenz predstavuje búrlivú časť, ktorá má byť hraná s veľkou vervou. Pedantný nástup violončiel a kontrabasov vo fff, „kričiace“ dychy a interpretácia hraná s väčšou ráznosťou, je presne to, čo káže hudobníkom partitúra. Aj energickejšie gestá dirigenta svedčili o tom, že sa snažil podporovať vehementnosť a energickosť interpretácie. Aj tá však musí mať svoje pravidlá, nemá to byť nekontrolovaný, rytmicky rozbitý krik smerom von. Vnútorná dráma je niečo, čo som postrádala v celej symfónii. S veľkým napätím som očakávala spôsob, akým dirigent v tomto energickom príleve stíši orchester, aby uviedol tému vo violončelách. Nie pre nič za nič dáva do partitúry v tomto úseku označenie Molto cantando. Nuž tak, nebolo to ani spevné, ani kantabilné a už vôbec nie „molto“. A už vôbec sa violončelá neukázali vo výraze srdcervúceho náreku, do ktorého spevný úsek ústi.

Mahlerovo najdlhšie scherzo, aké kedy napísal, je plné života. Úvodné lesné rohy zvládli tému s charakteristickou trojtónovou figúrou bez závažnejších chýb, no následne prvá horna nemala najlepší výstup. Tanečná hudba, ktorú skladateľ spracoval v 6-časťovom scherze, má rôznorodý charakter. V interpretácii jej však chýbala akcentácia rytmu a sofistikovanosť – vo zvuku i tóne jednotlivých nástrojových skupín. Mahlerovo dielo má niekoľko zvukových vrstiev, ak však splynú v jednu, vytráca sa jeho kúzlo a delikátnosť. Z masy zvuku sme sa uvoľnili až po variácii, keď sa úvodná téma opäť objavila v sláčikových nástrojoch. Konečne správne tempo a lahodnejší zvuk, ktorý sme chceli počuť. Husle však následne natoľko dominovali v intenzite, že sa nám následne vytratili vnútorné hlasy v dychoch. Hustý kontrapunktický part splynul opäť v jednej línii, akoby úporná snaha zahrať ho správne zatienila zmysel tejto kompozičnej práce. Nová nálada a nové tempo, v ktorom sme opäť počuli lesný roh, priniesli konečne iný charakter hudby. Zmenu dirigent predstavil v zásadnom kontraste, hoci bez jeho potrebnej prípravy – orchester sa mal pred sólom horny stíšiť do pianissima a tempo spomaľovať. Dialóg medzi prvým lesným rohom a skupinou lesných rohov je v tejto časti neuveriteľne kľúčový. Končil sa vytúženým pianom, stíšením a spomalením. Nielen v tomto úseku, ale i ďalších, a v podstate celej symfónii Øland nedokázal spraviť rozhodnutia, ktoré by Mahlerovej hudbe podstatne viac pomohli niesť jej odkaz. Ritardandá boli nesmelé, vychyľovali sa len nepatrne z pôvodných temp, čo vnášalo do interpretácie po celý čas istú kŕčovitosť a mechanickosť. Za všetky príklady len zmienené sólo lesného rohu (bez efektu ozvien), ktoré sa má končiť v absolútnom tichu – s otázkou visiacou vo vzduchu a violami končiacimi v morende. Ani pizzicata druhých huslí potom nepriniesli logickú nadväznosť, radšej zabudnúc na nevkusne prezentované hobojové sólo (predpísanému v partitúre v pp sa ani len nepriblížilo).

Popri všetkých nedokonalostiach v tento večer, prekvapivo, najkrajšie a najucelenejšie pôsobila štvrtá časť – Adagietto (Sehr Langsam – veľmi pomaly). Prekrásna „Pieseň bez slov“, ktorá ani žiaden text nepotrebuje, hovorí za ňu jednoduchá štruktúra, oprostenie a jasné vyznanie lásky, mala konečne výstavbu a výraz, aký sme chceli počuť. Práve Adagietto poslal Mahler Alme ako svoje vyznanie v notách a ona okamžite pochopila. Nositeľom ústredného motívu je skupina prvých huslí so sprievodom hárf. Konečne sme počuli v podaní Košičanov ozajstné nasadenie, expresívnosť v husliach, ich plný zvuk, vyváženosť, plynulé legáta a výborné gradácie pod taktovkou dirigenta. Aj v tejto časti má miesto skladateľova osamelosť, ktorú cítil po celý život. Citácia piesne Ich bin die Welt abhanden znela s plnou silou a nasadením, jej odkaz bol intenzívny, rovnako ako nádej, že lásku našiel a jeho osamelosť sa končí. V návrate k tempu Molto Adagio to bol zvuk, ktorý vás priam objíme – svojou krásou a vrúcnosťou.

Záverečná časť Rondo – finále v Allegre preverila prvých hráčov dychových nástrojov hneď v úvode. Zneli vo vyváženom zvuku, oproti violončelovej téme však tvorili pomerne hlučný úvod. Všetky fúgové úseky hral dirigent „hrubozrnne“, so snahou o rytmickú presnosť. Interpretácii chýbala virtuozita a prirodzené dýchanie fráz. V takto nastavenom prevedení však znel aj ďalší úsek po prvej fúge.  V jednoduchšej textúre už boli problémy vypuklejšie – postrádali sme najmä mäkkosť tónu. Vyzdvihnúť však treba kontrabasy v ďalšej fúge – mali gracióznosť, rýchle tempo v behoch, ľahkosť, dostatočný objem v tóne a presnosť zároveň (čo sa o husliach povedať nedá). Adagietto sa objavuje v novej podobe – hravej, rýchlej. Spôsob, akým skladateľ dokázal pracovať s tematickým materiálom, je aj v tejto časti zavŕšený- tonálnymi zmenami, inštrumentáciou a ďalšími kontextmi. Slabá zvuková nuansovanosť mu však nedovolila vyniknúť, rovnako tak neboli presvedčivé tempové zmeny.

Len ťažko budeme túto interpretáciu Mahlerovej piatej symfónie považovať za pamätnú. Nebolo to tak dávno, čo ma Štátna filharmónia Košice dokázala presvedčiť, že okrem zaangažovanosti a energie má dobre našliapnuté na to, aby zvládla aj takýto náročný kus. Obávam sa, že neprítomnosť bývalého šéfdirigenta už začína byť zjavne počuteľná. Zvuková sofistikovanosť, chápanie a precítenie hudby, interpretovanie jej nadstavby s magickým, nadpozemským efektom, ktorý špeciálne Mahler musí mať, to všetko sú veci spočívajúce na pleciach dobrého šéfdirigenta. Dirigentskej osobnosti, ktorá na repertoári formuje teleso a systematicky sa mu venuje. A dnes, pre egocentrizmus a vzťahovačnosť jedinej osoby, takýto líder v Košiciach chýba.

 

Zuzana Vachová

Foto: Miriama Fenciková

 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno