Počas druhého dňa festivalu stanové mestečko zaplavili výdatné zrážky, ale organizátori zaimprovizovali a festival mohol pokračovať.
Začalo sa s miernym časovým sklzom a koncerty presunuli z nekrytého A stage do krytého B a nikto nemal pocit, že by nastala celoživotná tragédia. Trošku blata a dážď ešte nikomu neuškodili, a poobede sa predsa vyčasilo, takže sa pokračovalo v plnej paráde. A opäť boli aj na druhý deň pripravené silné hudobné formácie, ktoré zaujali nielen progresívnou zvukovosťou, ale najmä kvalitnými inštrumentálnymi výkonmi.
Kapela Furt Rovně vznikla v roku 2008 v Lounech v severných Čechách a na to, že je to partia mladých chlapcov, majú neuveriteľne vyspelý zvuk a sú skvele zohratí. Paradoxne, nesnažia sa nejako zvlášť experimentovať, naopak, svojou tvorbou vzdávajú hold česko-slovenskej nezávislej scéne 80. a 90. rokov. Na festivale hrali aj na počesť Filipa Topola (na jeho koncert na festivale SAL z roku 1995 organizátori dodnes spomínajú s úctou).
Kapelu na pódiu vystriedala ďalšia česká formácia Nauzea Orchestra, ktorá zvukovo patrí do úplne odlišného štýlu. Bol to takpovediac hudobný šok, pretože energickú muziku vystriedala nostalgia, melanchólia a tento nihilizmus na pódiu nemusí konvenovať každému. Nie, že by členovia kapely neboli dobrými hudobníkmi, naopak. Počas deviatich rokov existencie muzikanti dospeli k severskému chladu, neosobnosti až fatalizmu. Ak je takáto hudobná produkcia myslená úprimne, potom bravó. Z Nauzea Orchestra však bolo cítiť akúsi umelú štylizovanosť, aby do tejto chronicky existenciálnej, temnej nálady dostali nielen seba, ale aj poslucháčov. A to sa k festivalovej nálade akosi nehodilo…
Medzičasom na stage A: slniečko zalialo hrad a jeho okolie, takže na Revišti to opäť začalo žiť. Na hlavnom pódiu sa predstavil legendárny Tamás Rupaszov spolu s príťažlivou soprán saxofonistkou Ritou a za bicími sedel skúsený Csaba Orosz. Tamás je skúsený muzikant, ktorý vo formácii TROTTEL fungoval od roku 1982 a počas 20-tich rokov stihol vystriedať pódiá takmer vo všetkých európskych štátoch. Bez preháňania – patril medzi tých, ktorí formovali hudobnú scénu v Maďarsku. Od punkových začiatkov, cez psychedéliu a jazz či tanečnú hudbu. Na base hrá aj komplikované hudobné motívy s neuveriteľnou ľahkosťou a spoločne s bicími nástrojmi sú ich komplikované rytmické štruktúry priam dokonale zosúladené.
Do Revišťa priniesol nový projekt – prekvapenie v podobe zdatnej inštrumentalistky Rity, ktorá sa dobre chytala na jazzové sekvencie, ale vedela uspôsobiť melodiku aj tým tanečným a experimentálnym zvukovým plochám Tamása. Sopránový saxofón krásne dopĺňal hutnú basu a okrem melodickej línie ho interpretka vedela uspôsobiť aj ako zvýraznenie rytmu na plochách, kde to bolo z hľadiska kompozície potrebné. Toto vystúpenie bolo počas soboty jednoznačne jedným z TOP.
Na B stage sa už objavila belgická dvojica Cofee or not. Ich songy ťažili na mystickej atmosfére, ktoré dosahovali prostredníctvom minimal music, najmä na klávesoch. Speváčka Soho Grant, ktorá zároveň hrala aj na klávesy nebola nejakou virtuózkou, avšak pri tomto štýle to ani nebolo potrebné. Skôr imponovala farba jej hlasu, ktorá bola unikátna.
Omnoho viac zaujal jej hudobný partner – gitarista, bubeník a spevák Renaud Versteegen tvoril gro z dua. Najviac však prekvapil jeho vokál: dokázal spievať také obdivuhodné výšky, čisto intonoval a dokonca ani neboli výrazovo ploché, naopak, jeho spev bol doslova omamný. Niečím pripomínal Chrisa Martina (skôr technikou hlasu a farbou), aj keď tvorba dua Cofee or not je úplne odlišná, nemá v sebe ani stopy po rockovej tvorbe. Čo však bolo zvláštnosťou, každá skladba mala obdobný rukopis: udržiavala si svoje stabilné tempo, príjemnú náladičku tvorila piánková dynamika a na koniec prišiel nečakaný záver, bez upozornenia, jednoducho na dobu. Spočiatku to znelo, akoby skladba bola neukončená, ale časom, keď už si na tento prekvapivý moment publikum zvyklo, to pôsobilo veľmi originálne.
Z polomeditatívnej nálady sme sa razom dostali do energickej vďaka vypaľovačkám muzikantov z Banskej Bystrice – Cascabel. Chlapci boli dôkazom toho, že aj na akustických nástrojoch sa dá spraviť kvalitná hudobná produkcia, ktorá zdvihne ľudí zo stoličiek. Aj akustické gitary či bendžo, husle, očarujúci kontrabas boli dôkazom toho, že aj bez modernej techniky a špeciálnych elektronických efektov sa dá dosiahnuť sound, ktorý musíte milovať. Muzikanti kombinujú punk s folkom, čo z ich pesničiek robí skvelý dynamický potenciál. Aktuálne hrajú v tejto zostave: Martin Dráb- gitara, vokály, Lukáš Palatínus- gitara, spev, Tomáš Vaško- kontrabas, vokály, Izák Šoltés- husle, Christopher Géci- cajon.
Lídrom kapely je Lukáš Palatínus, ktorý si získal publikum od prvého momentu. Jeho vtipné komentáre typu – skúšame hrať teraz jeden cover, ale ešte ho nevieme celkom, tak aspoň uvidíme, či ho spoznáte alebo komentár na adresu bednža, ktoré si jeho kolega kúpil len pred pár dňami, tak machruje, si získali publikum. A samozrejme, aj jeho perfektný dramatický vokál. Škoda len, že zvukár na chvíľu zaspal a zvuk kapely bol spočiatku nekonzistentný. Nebola to však chyba muzikantov. Je nutné vyzdvihnúť aj husle, pretože dávajú skupine špecifický sound. Izák Šoltés je úplne odlišný typ inštrumentalistu, akého v rockových kapelách vídame. Tým, že ako huslista fungoval roky vo folklórnych súboroch a zároveň pridáva do svojej hry aj írsky folk, z tejto kombinácie vzniká veľmi osobitý zvuk, ktorý podporuje neštandardný sound kapely. Všetci čakali na pesničky ako Far Hooked & Frowned či Out Comes the Beast, ktoré si publikum spievalo spoločne s kapelou. Celkovo treba povedať, že komornejšia atmosféra na tomto pódiu prospela atmosfére vystúpení, pretože kontakt s muzikantmi bol bližší a o to aktívnejší.
Na Stage A už medzičasom hrala absolútna špička druhého dňa festivalu. Dvojica si hovorí Zabelov Group.
Ich kompozície boli na veľkých plochách. Bolo to vystúpenie pre vnímavých poslucháčov, ktorí sa dokážu orientovať v jazzovej muzike, to však nestačí. Jan Šikl a Roman Zabelov sú doslova fascinovaní rytmikou a dokážu z nej vyrobiť také pútavé experimenty, že vás doslova zhypnotizujú. Akordeón má k tomu ohromujúce možnosti čo sa týka farieb a zároveň znel vokál, ku ktorému tiež pristúpila dvojica experimentálne. Akordeonista spravidla využíval falzet a scatovú techniku spevu, čím len podporil ich osobitý štýl. Ak by ste sa snažili hľadať v ich skladbách logickú štruktúru alebo štandardné rozvíjanie motívov, hľadali by ste márne. Dvojica pracovala skôr so zvukovými sekvenciami a človek až žasol, ako flexibilne a s akou rýchlosťou dokážu tieto rytmické štruktúry meniť. Každopádne – Zabelov Group bol absolútnym vrcholom sobotného festivalového dňa.
Aj ďalšia slovenská kapela vzbudila veľký záujem u publika. NVMERI (v preklade – latinský výraz pre čísla) by sa svojím výkonom pokojne mohli radiť medzi kapely európskeho kontextu. V tvorivom prístupe nenájdete klišé aranžmány. Je zjavné, že všetci členovia kapely majú veľmi dobrý prehľad v histórii alternatívnej hudby a vedia z nej rafinovane vyťažiť to, čo je najlepšie. A najlepšie na všetkom je, že ich skladby sú nevtieravé a vokálny prejav je príjemne šmrncnutý príjemným soulom. Gitarový sound je mimoriadne prepracovaný a líder a spevák Pišta Kráľovič sa na nič nehrá. Jeho prejav je prirodzený, neafektovaný, rovnako ako ich muzika, ktorá sa nesnaží o experimenty, len sa dokáže s hudobnými motívmi vyhrať.
Festival uzavrela argentínska kapela La FANFARRIA DEL CAPITÁN. Kapela. ktorá zaručene roztancuje každého.
Už vyše 9 rokov pôsobia na medzinárodnej scéne, vystupovali vo viac ako 30 krajinách sveta, odohrali viac než 500 zahraničných koncertov, pred vyše 300 tisíc divákmi… Členovia formácie sa vyjadrili, že ich muzika a tanec nie je len pre zábavu, ale je to životný štýl. Cestujú po svete po svete a zároveň tým pre svoju hudbu získavajú novú inšpiráciu, naberajú nové prvky a obohacujú svoju zvukovosť. Aj v Revišti znela špeciálna zmes rytmov latina, rocku a v kombinácii s pestrými balkánskymi hudobnými prvkami, roztancovala publikum. Živelnosť a energia, ktorá doslova sálala z ich vystúpenia, sa preniesla aj medzi ľudí. A tak to má byť. Žiadny festival predsa nepotrebuje nejaký ťažký, zádumčivý záver, ale dobrú náladu, veselosť, energickú muziku, ktorá roztancuje. A z tohto dvojdňového maratónu veru ľudia odchádzali pozitívne naladení, nabití dobrou hudbou a mnohými zážitkami. Takže Slovenské alternatívne leto za našu redakciu získava 200 bodov z možných 100 🙂
Zuzana Vachová
Foto: SAL – Andrea Laková
