Na Bratislavskom hrade je situovaná rozsiahla expozícia výtvarných výstupov, ktorá je poctou Alexandrovi Dubčekovi k stému výročiu jeho narodenia. Je symbolickým holdom veľkej osobnosti Československa v kurátorskej koncepcii kunsthistoričky Dagmar Kudoláni Srnenskej.
Pripomínať si významné udalosti, činy a osobnosti je dôležité. Zvlášť, keď ide o históriu, ktorá nás prirodzene edukuje, hoci tento fenomén často opomíname. To čo bolo a už nie je, akoby časom strácalo na význame a sile. Paradoxne nám sociálne siete každý deň z digitálnej pamäte pripomenú, s kým a kde sme pred tromi rokmi žúrovali, alebo akú praženicu sme si cvakli pred šiestimi rokmi na raňajky. Ale ľudská pamäť pri vskutku zásadných udalostiach života, resp. života spoločnosti často zlyháva, čas zdanlivo eliminuje energiu zmien a my nedôstojne zabúdame. V dejinách našej krajiny, v nedávnom Československu, v ktorom sme sa mnohí narodili, žila jedna z osobností, na ktorú je nielen slušné, ba priam nevyhnutné spomínať.
Na Bratislavskom hrade sa to vďaka organizátorom z agentúry LECA a Historickému múzeu SNM aspoň na pár mesiacov teraz dá. Je tam situovaná rozsiahla expozícia výtvarných výstupov, ktorá je poctou Alexandrovi Dubčekovi k 100.výročiu jeho narodenia. Výstava má byť symbolickým holdom veľkej osobnosti Československa v kurátorskej koncepcii kunsthistoričky Dagmar Kudoláni Srnenskej.
Ako sa dozvedáme z katalógu pôvodný zámer výstavy mal mať širší medzinárodný rozmer. Výstava sa organizovala v intenciách medzinárodných výstavných podujatí ako Hommὰge pre určitú významnú osobnosť Európy alebo celého sveta. Kurátorka výstavy spomína: „mimoriadne dôležitou súčasťou výstavy a jej projektu bola prezentácia vybraných výtvarných umelcov z tých krajín, v ktorých Alexander Dubček tvorivo pracoval a žil. Preto sme chceli pozvať vybraných umelcov z Kirgizska, Ruskej federácie, Turecka, USA, Francúzska, Talianska a Nórskeho kráľovstva. Avšak vplyvom aktuálneho spoločenského diania sme sa obmedzili len na účasť slovenských a českých umelcov a symbolického zástupcu Spojených štátov amerických, kde rodina Dubčeka kedysi určitý čas žila“.
Výstava na tému Ľudská tvár – Sloboda alebo smrť je poctou spoločenským udalostiam, ktoré sa odohrali koncom šesťdesiatych, ale aj v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Tak ako Alexander Dubček bol vedúcou tvárou Pražskej jari, rozhodujúce miesto mal aj po roku 1989. Prezidentka Slovenskej republiky Zuzana Čaputová vo svojom príhovore na sociálnych sieťach výstižne zadefinovala, že: „Alexander Dubček bol mužom roku 68, ale aj Novembra 89“. Tváre a postoje mnohých ľudí sa však v priebehu rokov menili. Mnohí sa snažili nájsť svoju osobnú alebo spoločenskú slobodu odchodom z vlasti, alebo ich dokonca zasiahla smrť cudzou rukou. „Diela viacerých výtvarných umelcov sa bezprostredne dotýkajú týchto udalostí, a preto ich prezentujeme na dnešnej výstave,“ hovorí ďalej kurátorka.
Výstava v Historickom múzeu Bratislavského hradu je súčasťou (a zároveň časťou) projektu k tejto významnej osobnosti. Siahnem teda do genézy vzniku expozície, ktorú iniciovali jej producenti a organizátori v tandeme Roberto Leca a Andrej Antonio Leca, ktorí vysvetľujú: „Počas ostatných piatich rokov sa intenzívne zaoberáme životom a pôsobením Alexandra Dubčeka. Naša filmová a produkčná spoločnosť LECA production si dala za cieľ vytvoriť filmové dielo, ktoré svetu, nie len tomu nášmu malému, ale aj veľkému, odokryje udalosti 20. storočia cez príbeh rodiny nášho štátnika. V tomto roku si pripomíname 100. výročie narodenia Alexandra Dubčeka. Od roku 2016 sa náš tvorivý tím venuje tejto veľkej téme v širokých geopolitických kontextoch a s mnohými ľudskými príbehmi, čoho výsledkom je scenár budúceho filmu. V priebehu vývoja projektu zvaného PRÍBEH STOROČIA sme sa rozhodli pripomínať život a odkaz Alexandra Dubčeka ďalšími aktivitami, ktoré sa dajú považovať za sprievodné. Jednou z nich je aj výstava výtvarných diel“.
Posolstvo a pamiatku Alexandra Dubčeka si organizátori a producenti pripomínajú spolu s umelcami vystavujúcimi na tému Ľudská tvár – Sloboda alebo smrť, jej rozmanitými interpretáciami vo forme maliarskych a sochárskych diel. Je nutné pripomenúť aj skutočnosť (a opäť siahnem k materiálu k výstave), že v roku 2011 bola odhalená pamätná busta v Ríme v priestore, ktoré má pomenovanie podľa nášho hlavného mesta – Largo Bratislava, Capitale della Republica Slovacca. V Európskom parlamente si od roku 2016 bustou Alexandra Dubčeka bude jeho osobnosť pripomínať celá Európa. Dielo od Teodora Baníka v Štrasburgu je symbolom kroku, kedy Dubček ako prvý z ústavných činiteľov Československa v roku 1989 zašiel do Európskeho parlamentu prihlásiť vtedajší spoločný štát Čechov a Slovákov do spoločenstva európskych národov. Tak ako v Ríme aj v areáli Trenčianskej univerzity v roku 2021 sa odhalila busta, ktorá je zaslúženým Hommὰge ὰ Alexander Dubček. Obidve sochárske práce vytvoril Igor Mosný. Tieto informácie, ako aj mnoho iného v zmysle osobných zážitkov buď priamo s Alexandrom Dubčekom, alebo veľmi konkrétnych dotykov umelcov s dobou a jej udalosťami definuje reprezentatívny katalóg, ktorý obsiahol až tristné a intímne situácie a mimoriadne osobné zážitky, ktoré zasiahli do rodín umelcov a ich existencie, alebo minimálne ostali v ich (aj našej) emočnej pamäti v rovine intenzívnych dojmov aj po rokoch.
Blízky priateľ a spolupracovník Dubčeka Ivan Laluha o ňom povedal: „K jeho menu sa pripájajú mnohé prívlastky. Okrem iného vlastenec, ale aj Európan a humanista. Európanstvo a snaha zakotviť Slovenskú republiku a jej národ do spoločného európskeho domu bolo vždy veľkým želaním Alexandra Dubčeka. Preto jeho pamätník v Štrasburgu je oprávnený.“
Prezentácia umelcov Slovenskej a Českej republiky a jedného symbolického zástupcu Spojených štátov amerických na treťom poschodí Bratislavského hradu vznikla v spolupráci s LECA Production s.r.o., Občianskym združením LECA , ktorého zástupcami sú kreatívny producent a dramaturg Roberto Leca a hlavný producent Andrej Antonio Leca, zároveň s Historickým múzeom SNM a asociáciou teoretikov, kritikov a historikov výtvarného umenia. Expozícia sa koná pod záštitou Heinza Fischera, prezidenta Rakúskej republiky v rokoch 2004 – 2016 a predsedom rakúskeho parlamentu v rokoch 1990 – 2002 v Rakúsku. Vystavujúci tridsiati siedmi umelci patria k predstaviteľom najstaršej generácie až po najmladšiu a ich diela vznikali v priebehu rokov 1968 až 2021.
Vystavujúcimi umelcami sú: ALEXYOVÁ FÍGEROVÁ Katarína, BIDELNICOVÁ Mária, BREZINA Slavomír, BUBÁN Stanislav, BUKOVSKÝ Ivan, ČERNÝ Ladislav, ČUTEK Juraj, DZUREK Martin, GUMAN Ľubomír, HERÉNYIOVÁ Soňa, HLAVATÝ Ján, ILAVSKÝ Svetozár, JANKOVIČ Jozef, JIRKŮ Boris, KISSOCZY Katarína, KOMÁČEK Marián, KRÁL Martin, KRÁĽ Fero, KRÁĽ Pavol, KRÁLIK Dušan, LUKÁČ Milan, MOSNÝ Igor, MUCHOVÁ Cleopatra, PACÚCH Dušan, PAVLE Ivan, PIAČKA Igor, POLLÁG Peter, RITTSTEIN Michael, RUDAVSKÝ Andrej, RUDAVSKÝ Ondrej, ml., SRNA Jozef, SZITTAY Róbert, ŠAFÁRIK Martin, TOMANOVÁ Iveta, TRAJTER Jakub, ŤAPÁK Ján, WARHOL Andy.
Zo spektra mien je evidentné, že výstava javí známky rôznorodosti. Jej obsahom je mix výtvarných štýlov, register použitých maliarskych a sochárskych techník, objaví sa časté využitie symbolu krajiny a doby, veľké plátna, aj komorné výstupy, sochárske skratky aj monumentálne materiálové vyjadrenia a busty. V kolekcii sa strieda klasická figurálna maľba, a portrétna tvorba s abstrakciou, alebo symbolickými odkazmi, v ploche sa objaví aj expresia. Dominuje farba, ale nájdeme fragmentárne aj čiernobiele zobrazenia. Kontrastne pôsobia pastózne, či reliéfne prvky a koláž popri grafickým technikám sieťotlače a mezzotinty, či kresbe perom na papieri. Sochárska tvorba nechá vyznieť robustné busty, aj „stély“, sochárske objekty s využitím dreva, bronzu, železa, kovu, smaltu, skla aj sadry. Niekde sú objekty popisnejšie a realistické, inokedy sa koncentrujú skôr na symbol a nástojčivú výtvarnú skratku. Objavujú sa symboly krížov a ukrižovania, aj slovenský kríž, niekde dopovedá obraz slogan, atakuje slovnou i vizuálnou revoltou. Hýbeme sa v rozpätí niekoľkých desaťročí, výmenou generácií, čo je v kolekcii diel aj evidentné. Sú tu reakcie na dobu minulú aj súčasnú, spracovanie klasické aj moderné, ale stále v područí hrozby smrti a neslobody, dramatických zážitkov, či už konkrétne zažitých, alebo prenesených v spomienkach ústnou formou svojich blízkych. Vidíme priame dotyky, aj podprahové strachy. Hoci každé dielo je diametrálne odlišné a nesie v sebe svoj prirodzene vlastný odkaz autora, inšpirácia danou témou je evidentná v jednom spoločnom pocite – v emócii neslobody a smrti. Expozícia Ľudská tvár – sloboda alebo smrť je akousi monumentálnou rozpravou o smrti, vizuálnou „debatou“ o potrebe slobody jednotlivca i spoločnosti, o slobode sveta. Je poctou A. Dubčekovi, ale aj jeho „hlasom“ vo výtvarnom vyjadrení. V sérii diel nájdeme známe, možno aj menej frekventované mená umelcov na našej výtvarnej scéne, ale ich výstupy a sila preniká do podvedomia percipienta, evokuje spomienky, oživuje pamäť a nenecháva zabudnúť.
Kolekcia tak diametrálne odlišných výtvarných vyjadrení je vždy v rámci inštalácie problematická. To sú tie kunsthistorické „oriešky“, ktoré treba rozlúsknuť tak, aby z prezentácie vznikol zážitok nielen pre nekompromisne kritickú umeleckú obec, ale aj bežného návštevníka. Kurátorka výstavy umne a esteticky v rámci daných možností „naplnila“ jeden z priestorov Bratislavského hradu tak, akoby vytvorila imaginárnu „chodbu“, po ktorej cez labyrint diel kráčame za odkazom Alexandra Dubčeka. V uvedomení si témy, respektíve významu to nie je to ľahké kráčanie, ale je to zároveň aj kráčanie po stopách slovenského a českého (ak chcete aj československého) výtvarného umenia v genéze generačného rozptylu. Sporé nasvietenie objektov dramatizuje zážitok a kreuje tajomné chvenie. Zatiaľ čo za denného svetla vynikne detail, vo večernom prítmí sa profiluje hĺbka emócie.
Vernisáž výstavy bola plánovaná na 23. novembra 2021 s príznačným umeleckým programom a významnými hosťami aj zo zahraničia. Z logických dôvodov sa otvorenie výstavy presúva na iný termín, ale expozíciu si po lockdowne budú môcť návštevníci pozrieť až do 30. apríla 2022. A dokonca sa mi žiada vysloviť, že nielen môžu, ale mali by. Veď nie nadarmo sa (zväčša vtipne) podotýka: „len aby sa nezabudlo“. V prípade Alexandra Dubčeka rozhodne oprávnene. Ak nám najbližšie na sociálnej sieti „vyskočí“ spomienka spred rokov na našu narodeninovú oslavu niekde v Paríži, či na Bali, skúsme si aspoň na chvíľu spomenúť na to, že pred sto rokmi sa narodil človek, ktorý mal eminentný záujem v našej krajine takéto a mnohé iné (dnes už samozrejmé) slobodné privilégiá umožniť. Cesta za slobodou (spoločenskou, aj tou vnútornou) nie je nikdy ľahká a zároveň sa dá na nej ľahko stratiť. Aktuálne ešte aj dnes.
Barbara Brath
Zdroj foto: archív LECA Production, titulná fotografia: ČUTEK Juraj: Aj do vody skákal po hlave
