Šéfdirigentovi SOSR Ondrejovi Lenárdovi sa v každej časti symfonickej básne Život hrdinu Richarda Straussa darilo dosiahnuť kulmináciu, vypovedanie príbehov, ktoré mali svoj vrchol, svoju hĺbku a dramatickosť. Hosťom večera bol v rámci BHS renomovaný slovenský huslista Juraj Čižmarovič.
V rámci Bratislavských hudobných slávností sa v Redute predstavil aj Symfonický orchester Slovenského rozhlasu so svojím šéfdirigentom Ondrejom Lenárdom. Len pred pár týždňami pritom uviedol mimoriadne náročný, zriedkavo hrávaný opus, Mahlerovu Symfóniu č. 2. Vzkriesenie, v ktorej ako koncertný majster (pre chorobu domácich hráčov) hosťoval popredný slovenský huslista Juraj Čižmarovič.
Tentoraz, na koncerte 27. septembra 2022 prišiel jubilant, 80-ročný šéfdirigent s rozhlasákmi do koncertnej siene Slovenskej filharmónie v rámci festivalu BHS opäť s atraktívnym, myšlienkovo závažným, na interpretáciu náročným programom. Napokon, je to festival, ktorý si zasluhuje priniesť na pódiá presne ten typ repertoáru: výzvu pre telesá, niečo, s čím sa musia pasovať, rozhodne nie jednohubky, ktoré publikum dôverne pozná. A Straussova symfonická báseň Život hrdinu či Prokofievov Koncert pre husle a orchester č. 2 g mol, op. 63 patria medzi takéto diela.
V duchu dobrej tradície uvádzať na každom abonentnom koncerte SOSR v rámci sezóny aspoň jedno slovenské dielo, aj tento večer šéfdirigent Lenárd a jeho orchester otvorili slovenským autorom. Zneli Variácie na slovenskú ľudovú pieseň Jána Cikkera.
Skladbu skomponoval v roku 1970 a východzím motívom preňho bola ľudová pieseň To moje srdziečko z Bartókovej zbierky. Cikker bol uchvátený týmto motívom, žiaľom v tejto piesni, ktorý cíti dievča z nenaplnenej lásky. Jeho majstrovský zmysel pre variáciu a inštrumentáciu, výstavbu diela podchytil šéfdirigent SOSR od prvých taktov. Nechal vyznieť motív v sólových nástrojoch, výrazne ho oddelil už pri prvej variácii, aby mala psychologický predel – atmosféra, do ktorej sa poslucháči dostatočne vžijú a motív si zapamätajú. Po celý čas zdôrazňoval akcenty, orchester hral rytmicky pregnantne, melodické motívy sa krásne niesli najmä v dychoch (flauta, hoboj), plechové dychové nástroje boli dostatočne dôrazné. Rovnako s tempami pracoval s citom, nebol to len prednes často typický pred hudbu 20. storočia, plný chladu a racionality, naopak, melodické oblúky boli vypracované, plné vrúcnosti, kontrastnej dynamiky a zaangažovanosti. Orchester nepostrácal po celý čas ťah a jeho zvuk znel vypracovane, homogénne, v gradačných úsekoch bol presvedčivý vo výraze, v intímnych dokázal zaujať introspektívnou náladou. Cikkerovým dielom teleso dokázalo, že vždy má zmysel prinášať na pódiá aj slovenské diela – dokážu prehovárať k poslucháčom modernou hudobnou rečou a strhnúť vďaka zaangažovanej interpretácii.
V prvej polovici večera znel ešte Prokofievov Koncert pre husle a orchester č. 2 g mol, op. 63 a sólistom bol Juraj Čižmarovič. Jeho účinkovanie na festivale BHS sa viaže k jeho životnému jubileu a z noticky ku koncertu sme sa dozvedeli, že tak, ako si tento husľový koncert ihneď po madridskej premiére v roku 1935 získal uznanie vrcholných svetových interpretov, rovnako nadchol aj nášho renomovaného umelca.
Už z prvej témy, ktorú hral Čižmarovič, sme vedeli, že to bude mimoriadny zážitok. Prokofiev začína tento koncert žalostnou témou – sólo husle hrali presne s tým výrazom, ktorú skladateľ do hudby vložil: osamelosť, clivota, ktorá sa transformuje v mrazivú úzkosť. Skladateľ bol majstrom takýchto nálad a Čižmarovič sa ich zhostil nielen s čistou intonáciou, ale i nebývalým precíteným tónom.
Je to zvláštne stavaný koncert – už len tým, že autor dal hneď spočiatku znieť sólo husle, ktoré hrajú 5-taktový motív (aj to je nezrovnalosť, vyvolávajúca určitú nestabilitu), poslucháč nemá čas na prípravu. Záleží preto výsostne na interpretovi, ako úvodný motív interpretuje – a v prípade Juraja Čižmačoviča bol dosiahnutý želaný výraz. Interpret ho hral zároveň s potrebným nadhľadom, skúseným pohľadom umelca, ktorý dielo dôverne pozná. Keď sa konečne pripojil orchester, zrazu sme sa dostali do inej tóniny, prišla teda ďalšia nerovnováha, pocit „neistoty“ a nepokojný úsek rozvíjajúci úvodný motív.
Kontrastná téma má odlišný charakter a charakterom pripomína diela, ktoré komponoval skladateľ o pár rokov neskôr (jeho nesmrteľný balet Romeo a Júlia). Jej melodika je síce rozsiahla, no spôsob, akým ju harmonicky stavia, už je typicky „prokofievovská“, plná náhlych harmonických zvratov. Podstatnú úlohu v koncerte má aj orchester – maestro Lenárd si dával záležať, aby nezanikli detaily diela, ktoré Prokofiev v tomto koncerte zdôrazňoval. Bol majstrom nálad a inštrumentácie, preto z romantizmu zrazu dokázal spraviť sarkazmus. Jeho témy sú plné tajomstva a ani jednu z nich v orchestri nenechal šéfdirigent zaniknúť – zvlášť sa napríklad vynímal klarinetový part, ktorý sa prepletal s husľovou líniou. Dialogické časti medzi sólovým nástrojom a orchestrom v prvej časti koncertu mali v podaní telesa a sólistu dostatočný dramatický akcent, po tomto úseku skladateľ postupne rozvíja viac prácu s celistvejšími melodickými úsekmi. V orchestri sa objaví sa pripomienka na úvodný motív, aby veta odznela opäť v temnej atmosfére a tichu.
V pomalej časti koncertu sme počuli prekrásne, kantilénové sólo. Nádherná melódia interpretovaná huslistom sa v priestoroch Reduty vynímala s potrebnou vnútornou pulzáciou (v jej vnútornej štruktúre je ukrytá tanečnosť, opäť v nej možno badať prvky, ktoré badáme v diele Romeo a Júlia). Z pokojného módu a úspornej inštrumentácie (husle sólo, klarinet a basová línia) Prokofiev postupne dokáže rozohrať celý orchester. Z pomalej časti sa stáva trblietavá, pestrými farbami hýriaca rýchla, prechodová časť k opätovnej pomalej, v ktorej Čižmarovič opäť zahral prekrásne sólo vo vysokých polohách. S absolútnou sebaistotou, zrelosťou a nádherným frázovaním.
Finále opäť prináša rýchly, divoký pohyb a sarkazmus. Interpretačne je to náročná časť, pretože skladateľ ju vystaval mimoriadne rytmicky náročne – pôsobí ako rytmicky nevyvážená, no len preto, že zo 6-taktového motívu ho opäť rozvrhne na nestabilne znejúci, 5-taktový. Veľa robí, samozrejme, aj jeho harmónia. K tomu ešte bohatý bicí repertoár s kastanetami, zvýrazňované doby – finále, to sú priam výkriky so štipľavosťou, akú vedel namiešať len Prokofiev. Na sólistu kladie extrémne nároky – part Čižmarovič zvládol bravúrne, bol to virtuózny výkon, bezchybný, zvlášť záverečná koda, v ktorej mal huslista najväčší priestor.
Po prestávke nasledovala symfonická báseň Richarda Straussa Život hrdinu. Skladateľ ju dokončil v roku 1898, bolo to jeho ôsme dielo v tejto forme a z pohľadu nárokov na orchester prekonalo všetky predošlé. Má autobiografický charakter, hoci vyjadrenia samotného autora túto tézu nepodporujú.
Na interpretáciu si vyžaduje skúseného umelca – takým Ondrej Lenárd nepochybne je, dokáže orchester viesť s veľkou dávkou muzikality, bytostne potrebnou pre veľkolepé, romantické dielo. Už úvodný, robustný zvuk orchestra napovedal, že k symfonickej básni pristúpili hráči s veľkou zodpovednosťou. Hoci Strauss nezanechal k dielu program, každá zo šiestich častí má popisný názov, preto je jednoduché domyslieť si obrazy, ktoré sú interpretované bez prestávky. Orchestrálne dielo rozprávajúce príbeh romantického imaginárneho hrdinu – s milostnými a bojovými scénami, si vyžadujú na jednej strane obrovské nasadenie orchestra (s umným premyslením, do akej dynamickej hladiny ho až dostať), na druhej priniesť lyrické a vrúcne časti. Práve výraz je hlavnou devízou tohto orchestra.
Hudobný portrét Straussa – už v úvode s robustnými a energickými trombónmi, trúbkami a lesným rohom naznačoval, že šéfdirigent Lenárd má nielen hudbu, ale i život skladateľa dôsledne načítaného. To, ako sa dielo pod jeho rukami menilo v príbehy, ako ožil milostný príbeh medzi skladateľom a jeho manželkou, sopranistkou Pauline, malo presne ten hlboký, romanticky precítený tón. Samozrejme, očakávalo sa aj slávne husľové sólo – v orchestri sedel ako koncertný majster Juraj Čižmarovič. Bolo nádherné. Od zlovestného úvodu, cez energickú časť, romanticky milostnú – Lenárdovi sa v každej časti darilo dosiahnuť kulmináciu, vypovedanie príbehov, ktoré mali svoj vrchol, svoju hĺbku a dramatickosť. Možno škoda niektorých nepresných nástupov (najmä keď sa ozvali do sólového výstupu huslistu hlboké polohy kontrabasov a violončiel nie práve v ukážkovo jednotnom nástupe, bolo to pre poslucháča rušivé), iste, objavili sa aj intonačné nepresnosti dychov, no všetky tieto chyby vyvážili iné sólistické výkony (hoboj, klarinet, napokon i trubkári za paravánmi) a najmä koncepcia šéfdirigenta. Ten dokázal náročnú partitúru stvárniť s vycibrenými detailmi, ktoré boli v sále Reduty počuteľné – ten plnokrvný, veľkolepý zvuk v otvorení skladby, prekrásna vrúcnosť sláčikov (obe skupiny huslí majú rozhlasáci mimoriadne kvalitné) a nepochybne, skvelý, dychberúci výkon Čižmaroviča.
Hoci mnohí dirigenti často spravia z tohto diela zvukovo „bombastickú“ skladbu, maestro Lenárd touto cestou nešiel. Ukázal portrét skladateľa bez hudobnej hektiky, len s pravou a čistou hudobnou energiou. Darmo, je predstaviteľom starej (v tom najlepšom slova zmysle), poctivej školy. Umelec, ktorý nepotrebuje vytvárať umelý, veľký zvuk orchestra len na efekt, ale preto, že si to hudba samotná žiada. A poslucháč ten rozdiel, samozrejme ihneď cíti.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Alexander Trizuljak
