Symfonický orchester Slovenského rozhlasu uvedie v piatok 9. septembra 2022 o 19:00 hod. prvý, otvárací koncert 94. koncertnej sezóny 2022/2023. Druhú symfóniu Gustava Mahlera – „Vzkriesenie“ uvedie šéfdirigent SOSR Ondrej Lenárd pri príležitosti jeho osemdesiatin. Predstavia sa sólistky Eva Hornyáková, Terézia Kružliaková a Slovenský filharmonický zbor. Koncert sa uskutoční vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu a naživo vo vysielaní Rádia Devín.
„Prežívam keď tvorím, tvorím keď prežívam.“ Tieto slová azda najlepšie vystihujú Gustava Mahlera (1860 – 1911), poprednú osobnosť neskorej romantickej hudby. Po väčšinu svojho života bol známejší ako dirigent než ako skladateľ, zastával pôsobivý zoznam hudobných riaditeľských postov. Medzi administratívnymi povinnosťami, ktoré si jeho funkcie vyžadovali, skladal vždy, keď to bolo možné. Jeho prvá vlastná symfónia mala premiéru v Budapešti v roku 1889. Tento jeho prvý príspevok k symfonickému žánru sa stretol so slabším ohlasom, čo spôsobilo, že Mahler začal mať vážne pochybnosti o programovej hudbe – hudbe, ktorá nasleduje alebo ilustruje nejaký príbeh. Premýšľal o tom, že by prijal koncepčnejší štýl písania. Napriek tomu Mahler cítil, že jeho Prvá symfónia obsahuje „vnútorný aspekt celého života… všetko, čo zažil a videl“. Mahler sa údajne nazval trikrát bezdomovcom „ako Čech medzi Rakúšanmi, ako Rakúšan medzi Nemcami, a ako Žid všade na svete“. Veril, že hudba, viac než akékoľvek iné médium, dokáže navrhnúť významy, myšlienky a emócie, ktoré by inak mohli byť nedosiahnuteľné, a poznamenal, že nemal v úmysle „zobraziť… ale sprostredkovať niečo hlbšie… symfónia musí byť celým svetom“.
Mahler začal pracovať na tom, čo sa malo stať jeho Symfóniou č. 2 (Vzkriesenie) c mol v roku 1888, pred premiérou Prvej symfónie. Je možné, že zamýšľal, aby táto prvá časť, ktorú nazval Todtenfeier [Pohrebné obrady], stála samostatne ako symfonická báseň à la Richard Strauss. Niektoré rané práce na druhej časti sa však tiež datujú do roku 1888, takže aj keď Todtenfeier pôvodne nebol súčasťou vznikajúcej symfónie, na samotnej symfónii už pracoval. Mahlerovo Zmŕtvychvstanie je rozsiahle dielo, čo sa týka dĺžky aj hĺbky, trvalo mu šesť rokov kým ho dokončil, hoci pokračoval v úpravách orchestrácie až do roku 1909. Symfónia má päť častí a skladateľ ju zasadil do veľkého obsadenia orchestra, zboru a vokálnych sólistov.
V roku 1893 Mahler dokončil obraz Des Antonius von Padua Fischpredigt [Kázeň sv. Antona Paduánskeho rybám], ktorá sa stala treťou časťou symfónie Vzkriesenie. Je zaujímavé, že sa rozhodol vynechať texty a vytvoril čisto inštrumentálne scherzo. V lete toho istého roku dokončil aj druhú a štvrtú časť. Štvrtá časť je tiež orchestráciou piesne, ktorá sa volá Urlicht [Prasvetlo]:
Ó, ružička červená!
Človek leží uprostred trápenia!
Človek prežíva najväčší bôľ!
Radšej by som v nebi bol.
Na cestu šíru tam sa dám:
Anjel zjaví sa mi a odmietnuť chce ma!
Ó, nie! Odradiť sa nenechám!
Z Boha som a k Bohu sa vrátiť chcem!
Láskavý Boh svetielko mi dá,
Až k blaženému bytiu prežiari si ma!
Keď sa blížil začiatok koncertnej sezóny, Mahler bol nútený odložiť komponovanie symfónie, aby si splnil svoje dirigentské povinnosti. Znova začal písať na jar 1894 po tom, čo sa zúčastnil na pohrebe renomovaného dirigenta Hansa von Bülowa. Mahler napísal: „Dlho som uvažoval o zapojení zboru do poslednej časti a len strach, že to bude brané ako formálna napodobenina Beethovena (Symfónia č. 9) ma prinútil znova a znova váhať. Potom Bülow zomrel a ja som išiel na spomienkovú slávnosť… Nálada, v ktorej som sedel a premýšľal o zosnulom, bola úplne v duchu toho, na čom som vtedy pracoval… Potom zaspieval zbor Klopstockov chorál Zmŕtvychvstanie… Bol to pre mňa ako záblesk, všetko bolo jasne odhalené mojej duši – ‚počatie Duchom Svätým!‘.“ Mahler použil prvé dva verše z Klopstockovho textu a pridal k nim vlastné pokračovanie, ktoré sa akoby ešte explicitnejšie zaoberajú otázkou vykúpenia a vzkriesenia:
Vstaň z mŕtvych, áno, vstaň z mŕtvych
Snaž sa, prach môj,
Po oddychu krátkom!
Život večný! Život večný znova
ti dá ten, kto ťa volal!
Čo sial si, rozkvitne zasa!
Boh úrody vyberá sa
a sťaby snopy zbiera nás,
ktorých naplnil sa čas!
(Friedrich G. Klopstock)
Ach, ver, srdce moje, ach, ver:
Stratené pre teba nie je nič!
Všetko spoznané je tvoje, áno, tvoje!
Všetko milované, prežité
zostane tvoje!
Ach, ver,
Nikdy sa zbytočne nezrodíš!
Márne neboli utrpenia, boje!
Čo raz vzniklo,
pominúť sa musí!
Pominuté povstať skúsi!
Chvieť prestaň sa!
Na život priprav sa!
Ach, bolesť! Prenikneš všetkým!
Od teba som sa odtrhol!
Ach, smrť! Premôžeš všetkých!
Teraz si zrazená s pokorou!
S krídlami, ku ktorým som si pomohol,
V prudkom lásky zomieraní
Vzlietnem unášaný
K svetlu, kam neprenikne žiadne oko!
Zomriem, aby som živý bol!
Povstať, áno, povstať
Snaž sa, srdce moje, v okamihu!
Čo premôžeš,
Povznesie ťa k Bohu!
(Gustav Mahler)
Prvá časť symfónie bola podľa muzikológov napísaná, keď sa Mahler stále viac zaujímal o smrť a to, čo by po nej mohlo nasledovať: „Mahlerova hrôza vychádzala z predstavy že je mŕtvy, ležiaci v rakve pod vencami a kvetmi.“ Začiatok diela nám ukazuje hlavné otázky, ktorým Mahler čelí: Čo je život? Čo je smrť? Čo príde potom? Má náš život a smrť zmysel? Druhá časť zobrazuje skladateľov úžasný dar pre „maľbu prírody“. Možno to opísať ako „spomienku, lúč slnečného svetla, čistý a bez mráčika …zo života zosnulých… zrazu vzišla nejaká dávno zabudnutá hodina spoločného šťastia… vyslala do vašej duše slnečný lúč, ktorý nie je zakrytý tieňom“. Tretia časť nás vracia do reality a prejavuje Mahlerov charakteristický sarkazmus a čierny humor. Prasvetlo je postavené na piesni, ktorú Mahler prevzal z Des Knaben Wunderhorn [Z Chlapcovho zázračného rohu], zbierky básní, ku ktorej sa počas svojho života mnohokrát vracal. Asi najviac rezonujú slová jednoduchej viery: „Z Boha som a k Bohu sa vrátiť chcem!“. V poslednej časti sa zbor a sólisti pripájajú k orchestru a spievajú veľký hymnus, z ktorého je odvodený názov. Po deštruktívnom vyvrcholení je jasne počuť jemný text: „Zomriem, aby som živý bol! … Čo premôžeš, povznesie ťa k Bohu!“
Mahlerova blízka priateľka Natalie Bauer-Lechner vo svojom denníku opisuje dielo v plnom rozsahu: „Prvá časť zobrazuje titánske zápasy mocnej bytosti, ktorá je stále uväznená v námahe tohto sveta; zápasenie so životom a s osudom, ktorému musíme podľahnúť svojou smrťou. Druhá a tretia časť, Andante a Scherzo, sú epizódami zo života padlého hrdinu. Andante hovorí o láske. Zážitok za Scherzom môžem opísať iba v nasledujúcom obrázku: ak z diaľky sledujete tanec cez okno bez toho, aby ste počuli hudbu, potom sa pohyby ľudí zdajú nezmyselné, pretože necítite rytmus, ktorý je kľúčom k tomu všetkému. Musíte si predstaviť, že pre toho, kto stratil svoju identitu a svoje šťastie, svet vyzerá takto – skreslený a bláznivý, akoby sa odrážal v konkávnom zrkadle.“
Prvé kompletné uvedenie Mahlerovej Symfónie č. 2 sa uskutočnilo v roku 1895 s Berlínskou filharmóniou pod taktovkou samotného autora. Kritik uviedol: „Bolo to vzkriesenie, ktoré nemá obdoby, a rád priznávam, že obrovský zázrak hudby mi bol včera jasnejší ako kedykoľvek predtým. Mahler vytvoril hudbu tak ušľachtilú, krásnu a presvedčivú, že možno právom veriť v silnú umeleckú renesanciu, úsvit nového veku.“ Hoci sa symfónia volá Vzkriesenie, Mahler dodáva, že sa sám zdráhal použiť tento názov. V liste svojej manželke napísal: „Som si celkom istý, že keby bol Boh požiadaný, aby zostavil opis sveta, ktorý stvoril, nikdy by to nedokázal. Tak aj moja analýza o tejto symfónii najlepšie hovorí o povahe Boha a života.“
Autor textu: Martin Kelemen, dramaturg SOSR
