Nový rok 2024 otvorí v Národnom divadle Košice LUSKÁČIK – azda najkrajšia baletná rozprávka všetkých čias. Vedeli ste, že Čajkovskij sa už úspechu tohto diela nedožil?
Už v utorok 9. januára a v stredu 10. januára ožijú na javisku Historickej budovy NDKE v nádhernej hudbe Petra Iľjiča Čajkovského rozprávkové bytosti Princ a Myší kráľ, ale aj Klára, dievčatko s dobrým srdcom a odvahou.
Predstavenia budú bez orchestra so sprievodom nahrávky, no to nebráni tomu, aby si túto úchvatnú zimnú baletnú rozprávku vychutnali malí i veľkí diváci.
Luskáčik, op. 71, je rozprávkový balet v dvoch dejstvách, troch obrazoch od Piotra Iľjiča Čajkovského. Vznikol v rokoch 1891 až 1892, ide o adaptáciu Alexandra Dumasa st. rozprávkovej poviedky Luskáčik a Myší kráľ od E.T.A. Hoffmana. Stala sa základom pre libreto, ktoré napísal Marius Petipa, autor prvej choreografie k Čajkovskému baletu. Balet sa už tradične spája s vianočnými sviatkami a patrí medzi najobľúbenejšie a najhranejšie diela klasického baletného repertoáru. No nebolo tomu vždy tak, zvlášť po premiére diela.
Aký je v skratke príbeh tejto očarujúcej rozprávky? Príbeh Luskáčika je voľne založený na fantazijnom príbehu Hoffmana. Hlavnými postavami sú Luskáčik a Myší kráľ a dievčatko, ktoré sa spriatelí s Luskáčikom. Ten na Štedrý večer ožije a zvádza boj proti zlému Myšiemu kráľovi.
Povedzme si však niečo o histórii, vývoji tohto diela, ale i samotnom vzniku, lebo sa ním spájajú zaujímavé fakty. Čajkovskij začal na Luskáčikovi pracovať vo februári 1891 a pokračoval aj počas svojho amerického turné v tom istom roku, pri otvorení Carnegie Hall. Jeho cesta domov viedla cez Paríž, kde objavil nový nástroj: čelestu, ktorej jasný zvonivý tón dokonale zapadol do rozprávkovej atmosféry Luskáčika. V éterických tónoch tohto snivo, zvonivo a magicko znejúceho nástroja Čajkovskij rozpoznal „hlas“ svojej Cukrovej víly. Okamžite napísal svojmu vydavateľovi a požiadal, aby tento nástroj získal na predstavenie.
Výber z Luskáčika bol prvýkrát uvedený ako orchestrálna suita v marci 1892, samotný balet debutoval v decembri toho istého roku. V Petrohradskom Mariinskom divadle Luskáčika uviedli spolu s Čajkovského jednoaktovou operou Iolanta. Sám Čajkovskij v liste priateľovi poznamenal: „Opera zrejme potešila, ale balet nie a v skutočnosti sa napriek všetkej vznešenosti ukázal ako dosť nudný.“
Zodpovednosť za neúspech však určite nespočívala len na pleciach skladateľa. Choreograf Petipa ochorel a choreografiu namiesto toho vymyslel jeho menej skúsený asistent. Okrem toho boli kulisy a kostýmy zhodnotené ako nevkusné a výkon baletky, ktorá tancovala rolu víly, bol azda najviac, z celého diela, kritizovaný. Tlač sa nepriaznivo stavala aj k Čajkovskému, ktorý sa už úspechu diela nedožil.
A práve to je azda najsmutnejšie na histórii tohto baletu, pretože sa stal populárnym najmä vďaka hudbe Petra Iľjiča Čajkovského, ktorá je všeobecne považovaná za jednu z najkrajších a najuznávanejších partitúr v baletnom repertoári. Hudba je korunovaná magickým, fantazijným príbehom, ktorý roztopí aj srdcia z kameňa.
A ešte jedno meno rozhodne musíme spomenúť: bez Ivana Alexandroviča Vsevolojského by balet možno nevznikol. Bol zodpovedný za zabezpečenie všetkých umelcov a tvorcov, ktorí sa podieľali na tvorbe diela.
Faktom je, že napriek neúspechu prvého predstavenia sa Luskáčik stal najčastejšie uvádzaným zo všetkých baletov. Pre mladých interpretov predstavuje vstup do sveta klasickej hudby. Keďže prvé dejstvo sa odohráva na vianočnom večierku, balet sa často uvádza v čase Vianoc.
Zaujímavosťou je, že samotný George Balanchine hral rolu Luskáčika v Rusku, keď mal 15 rokov. Balanchine je dodnes považovaný za najvplyvnejšieho choreografa klasického baletu. Rodák z Petrohradu žil v 20. storočí v Spojených štátoch amerických, medzi jeho diela, ktoré charakterizuje neoklasicizmus, patrí Luskáčik (1954) a Don Quijote (1965), choreografiu oboch diel pripravil pre New York City Ballet, ktorého bol zakladateľom (1948), umeleckým riaditeľom a hlavným choreografom. Bol tiež priekopníkom v choreografii pre filmové a hudobné divadlo.
Medzi hlavnými postavami v Luskáčikovi sa stretávame aj s dievčatkom, v rukách ktorého drevená figúrka na Vianoce ožije. Nedajte sa zmýliť, ak sa v rôznych produkciách stretnete s odlišnými menami. V predstaveniach môžete vidieť Claru alebo Máriu ako hlavnú úlohu v Luskáčikovi. Pôvodný príbeh E.T.A Hoffmana hovoril o Marii, ale Balanchine vo svojej produkcii použil meno Clara. Obe mená sa však akceptujú ako správne.
Baletná rozprávka, uvádzaná v čase Vianočných sviatkov, bola prvýkrát mimo Ruska uvedená v Anglicku v roku 1934 a celovečerná produkcia sa prvýkrát objavila v Spojených štátoch v roku 1944 v San Francisco Opera Ballet pod vedením Williama Christensena.
V národnom divadle Košice ponúkajú divákom tri predstavenia tejto očarujúcej baletnej rozprávky, ktorá dodnes vypredáva sály po celom svete. Uvidíte ju v réžii Ondreja Šotha, v choreografii Šotha, Lyudmyle Zhytnykovej a Oleksandra Khabla, v dramaturgii Zuzany Mistríkovej a Marileny Halászovej. Kostýmy navrhol Andrii Sukhanov, strih a kompozíciu filmu Martin Ondrejka, fotografie a plagát vytvoril Joseph Marčinský.
Posledné vstupenky:
utorok 9. 1. o 19:00 – https://svk-websale.colosseum.eu/…/vbEeya0zjyZ2wZexJoma…
streda 10. 1. o 10:00 – https://svk-websale.colosseum.eu/…/qKaFYjBnwmg1sdAli6sz…?
streda 10. 1. o 19:00 – https://svk-websale.colosseum.eu/…/5O2501BvtBuEpvdysSdw…?
Spracovala: Zuzana Vachová
Foto: Joseph Marčinský
