Šéfdirigent Štátnej filharmónie Košice zostavil spoločne s riaditeľkou Luciou Potokárovou dramaturgiu 66. ročníka festivalu Košická hudobná jar: „Chcel by som byť nositeľom netradičnej dramaturgie, menej známych, nádherných diel, ktoré publikum nepozná,“ hovorí pre náš portál Robert Jindra, ktorý bude dirigovať dva koncerty.
Dramaturgia tohtoročného festivalu KHJ je mimoriadne rôznorodá, zahŕňa rozmanité hudobné slohy klasickej hudby, dokonca aj žánre. Sú to koncerty symfonickej hudby, veľké telesá, ale aj komorné koncerty. Predtým, ako sa budeme venovať jednotlivým koncertom, na čom ste si najviac dávali záležať pri tvorbe dramaturgie?
Z pohľadu dramaturgie festivalu je kľúčová komunikácia s pani riaditeľkou Luckou Potokárovou. Konzultujeme program nielen na sezónu Štátnej filharmónie Košice, ale aj na festivaly. Som veľmi rád, že s pani riaditeľkou som v zhode a v absolútnej symbióze. Občas ma síce skoriguje, lebo mám aj isté úlety v hudbe a niekedy to možno preženiem (smiech), no teší ma, že stále spolupracujeme na priateľskej báze. Čo si najviac cením, je, že je otvorená aj novým veciam. Chceli sme vytvoriť pestrý program žánrovo aj štýlovo. Pre publikum je totiž dobrá takáto pestrá ponuka a rovnako je to výhodné aj pre orchester, lebo sa interpretačne rozvíja. Aktuálny ročník je mierne poznamenaný i tým, že ešte stále sme v ľahkom napätí, ako bude reagovať publikum, na aké tituly a štýly sa chytí. Dramaturgia bola ovplyvnená taktiež tým, že veľa koncertov sa v minulosti kvôli covidu nemohlo realizovať. Interpreti nemohli pre ochorenie prísť do Košíc a koncert sme museli odložiť, taký je aj prípad Večera francúzskej hudby, koncertu, ktorý budem dirigovať. Nesmierne som sa naň tešil, no keďže som v Grazi ochorel, koncert musel byť preložený. Moja nekonečná láska k francúzskej hudbe mi zavelila, že musím pani riaditeľku Potokárovú nátlakovo presvedčiť, aby sme sa k tomuto koncertu vrátili (smiech). Som si istý, že tento repertoár sa na Slovensku objavuje zriedka. Považujem ho za zriedkavý a výnimočný, nie som si istý, či na Slovensku tieto diela zazneli, ak aj áno, možno pred desiatkami rokov. Romantická a francúzska hudba vychádzala z Wagnera a novoromantickej hudby, no zároveň má obrovskú pridanú hodnotu v podobe nádherných farieb. Mnoho ľudí ju považuje za gýč, no pre mňa je práve mostom k impresionizmu. Viem, že divákov osloví pre pestrosť, farebnosť a zaujímavú inštrumentáciu.
K tomuto koncertu sa dostaneme ešte podrobnejšie, poďme si povedať, čo publikum čaká. Prvým koncertom bude nezvyčajne, komorné teleso, o to však väčšia hviezda. Francúzske sláčikové kvarteto bude hrať Mozarta a Bartóka. Je Vám blízke to, čo budú hrať alebo skôr spôsob ich interpretácie?
Prvý komorný koncert je z dielne pani riaditeľky Potokárovej, ako aj ďalší interpreti, ktorých prácu sleduje a tieto telesá som nikdy nepočul. Sám som veľmi zvedavý, ako zarezonujú u nás v Košiciach a ako ich publikum príjme. Po dramaturgickej stránke je to veľmi zaujímavé a aj pre mňa je to nóvum.
Vy sám ako šéfdirigent budete na festivale dirigovať dva koncerty. Je z nich čitateľný Váš rukopis. Vybrali ste si diela raritné, menej známe, nie ťaháky pre publikum, ale naopak, neopočúvané, neznáme. Ďalej razíte cestu, že poslucháčom treba predstavovať nepoznanú hudbu? Myslím tým Symfóniu Chaussona a predohru Édouarda Lala, okrem toho sa na koncerte predstaví aj Marek Kozák, vynikajúci český klavirista s Massenetovým koncertom. Aj klavirista je tak progresívne naladený ako Vy?
Marek Kozák je interpret, ktorý je nezvyčajne poctivý, starostlivý interpret, ktorý nepríde len na skúšku s orchestrom pred koncertom. S dirigentom niekoľko mesiacov pred prevedením diela diskutuje, konzultuje, rozmýšľa o diele, poctivo sa pripravuje. Na rozdiel od mnohých ďalších sólistov sa zúčastňuje skúšok, na ktorých sa zvyčaje klaviristi nezúčastňujú. Chce spoznať dielo, jeho farebnosť a silu a už v tomto počiatočnom štádiu sa ako klavirista na neho pripravuje. Je hĺbavý, filozof a zároveň pracant. Už pol roka sme o tomto klavírnom koncerte diskutovali, Marek Kozák je z tohto pohľadu výnimočný. Samozrejme, aj z profesionálneho hľadiska. Už teraz po Európe zbiera ceny a je to mimoriadne empatický klavirista. Je to druh interpreta, ktorý pri klavíri nerobí zbytočný afekt, ako mnohí ďalší sólisti, pôsobí pragmaticky z hľadiska emočného prejavu, je intímny, no je zapálený vo vnútri. Hudbu vyjadruje cez prsty, ale nevyvádza nič fyzicky, mimicky, gestami. Pre mňa osobne je to obrovská devíza. Spolupracovali sme spoločne na niekoľkých veciach, napríklad na klavírnom koncerte Vítězslavy Kaprálovej a tá spolupráca bola pre mňa vždy pekná a inšpiratívna. O tomto koncerte som mu povedal už pred dvoma rokmi. Prvá reakcia bola asi ako od všetkých: Massenet napísal klavírny koncert? Pretože Massenet je známy ako operný skladateľ. Tento kus som spoznal omylom, keď som si kúpil CD s raritnými klavírnymi koncertmi, a práve tam som ho objavil. Je to veľmi rôznorodá hudba, sú v nej počuteľné rôzne štýly a farby. Vysvetľoval som Marekovi, aby sa na to díval nie ako na klavírny koncert, ale ako na operu. Hlavné poslanie opery je totiž vyvolávať emócie prostredníctvom príbehu a presne to je aj v klavírnom koncerte – je v ňom kus teatrálnosti. Ja sám som si k nemu vymyslel príbeh, aby som lepšie vystaval hudbu.
Na koncerte zaznejú skladby troch skladateľov, u ktorých je zjavný vplyv Wagnera – Édouarda Lala, Julesa Masseneta a Ernesta Chaussona, najzreteľnejší je u Chaussona. Všetci traja však do toho vložili niečo vlastné, osobité, čo s ním nemá nič spoločné. Iste, sú tam leitmotívy, z ktorých rozpoznáme kompozičný štýl Wagnera, predsa len, odbočujú od neho výraznou farebnosťou. Všetkých troch skladateľov považujem za premostenie medzi nemeckým novoromantizmom a francúzskym impresionizmom.
Lalo napísal operu Kráľ z Ys a Ernest Chausson Kráľ Artuš a keď sa ma niekto opýta, aký je môj nesplnený sen, tak si spomeniem práve na týchto skladateľov a tieto opery.
Tak vďaka tomuto festivalu ste vlastne o krôčik bližšie k naplneniu sna. Nebudú to síce opery, ale aspoň na jednom koncerte bude hrať tvorbu dvoch Vašich vysnívaných autorov…
(smiech) Vlastne som si to ani neuvedomil, ale veľmi sa na koncert teším a som rád, že sa bude môcť uskutočniť, keďže v januári sa konať nemohol.
Repertoárom ma prekvapili manželia Buffovci, ktorí často inklinujú k súčasnej hudbe. Piano Days budú okrem súčasnej hudby aj krásne romantické až impresionistické. Ako vznikol tento repertoár? Pre korektnosť treba uviesť, že hneď po Chopinovom Scherze dostane poslucháč „facku“ od Romana Bergera a odznie na koncerte aj skladba v premiére, takže od súčasnej hudby neodbočíme…
Tento koncert je vybočením z klasického rámca. Z môjho pohľadu je takýto projekt vždy oživením a spestrením klasického festivalu. Mali by sme cieliť na to čo najväčšie spektrum diváckeho publika. Aj divák, ktorý žije v Košiciach, jeho okolí či mimo regiónu a zaujíma sa o žáner klasickej hudby s nejakým presahom, očakáva, že si na festivale nájde koncert, ktorý bude práve preňho pútavý. Sme štátna inštitúcia a máme povinnosť zaradiť koncert, ktorý bude zaujímavý nie pre všetkých, ale s presahmi pre iné skupiny ľudí.
Výnimočnou udalosťou bude uvedenie Mahlerovej symfónie č. 1 Titan. Vy ste si nechali ujsť príležitosť dirigovať takéto dielo?
Je to zvláštne, lebo všetci očakávajú, že takéto veľkolepé dielo bude dirigovať šéfdirigent. Samozrejme, Mahlera zbožňujem. Je to výnimočná hudba, nadčasová, intenzívne prehovára k publiku, teší sa pozornosti poslucháčov i recenzentov. Zvažoval som, či by som ho mal robiť alebo nie. Zamýšľal som sa, či by som mal robiť lahôdky alebo prenechať kolegom tutovky. Ďalší dôvod, prečo som sa tohto koncertu rád vzdal, je, že nerád kastujem koncerty. Každý koncert je predsa udalosťou. Chcel by som byť nositeľom netradičnej dramaturgie, menej známych, nádherných diel, ktoré publikum nepozná. Iste, ako som už povedal, Mahler je pecka, ale rezignoval som aj preto, že si myslím, že kolega, ktorý príde dirigovať, sa môže ukázať publiku. Prekusol som to teda a som šťastný, že sa podarilo získať skvelého dirigenta, ktorý bude môcť ukázať takýto krásny program.
Krásny názov má koncert HUDBA ÚTECHY. Potrebuje dnes publikum na koncertoch aj stíšenie, duchovnú hudbu, zamyslenie, útek z reality? Pod týmto názvom si človek ihneď pomyslí na barokovú hudbu a ono sa za tým aj skrýva komorný koncert – čembalistka Barbara Maria Willi a hobojista Vilém Veverka prinesú v synagóge pestrý repertoár. No nebude to baroková depresia, skôr naopak však?
K barokovej hudbe som sa sám dostával veľmi pomaly a tiež som z nej dlhodobo pociťoval melanchóliu a tragédiu. S pribúdajúcim vekom som hľadal po veľkých dielach od Brucknera, Mahlera a Wagnera a ďalších velikánoch nový vzťah k barokovej hudbe. Objavil som ho opäť omylom, tak, že som si kúpil nahrávku Monteverdiho Odyseovho návratu. Hans Werner Henze dielo preinštrumentoval do modernej podoby, no pre mňa to znelo zaujímavo a zrazu z toho začala znieť iná hudba. Pátral som po tom, ako to znie v origináli a postupne som v nej objavoval čaro. Zistil som, že baroková hudba nemusí nutne znamenať tragédiu a smútok, no aj ďalšie spektrum emócií, dokonca i humor. Samozrejme, nikdy by som sa ju neodvážil dirigovať, pretože mám voči tomuto historickému obdobiu veľký rešpekt. Je to až alchýmia, dohľadávanie prameňov, štúdium a v tomto už mi ušiel vlak, skôr si barok užívam z pozície diváka.
Mám však rád koncerty s espritom, vnútornou energiou, nie metronomicky presnou interpretáciou. Keď z nej cítiť energiu a novú krv, je mnoho súborov, ktoré dnes dokážu zaujať, na rozdiel od romantického spôsobu interpretácie, ktorý mi pripadá až pohrebný, tragický a neštýlový. Teda barok určite áno, ale nie romantickým štýlom, ako to robili kedysi. Dnes mladí interpreti dokážu priniesť do starej hudby energiu súčasnej doby. Aj baroková, poučená interpretácia sa dá robiť s espritom. Rovnako to hrajú aj hobojista Veverka a čembalistka Barbara Maria Willi, so súčasnou energiou, kde cítite spojenie historického a moderného sveta.
To isté mi hovoril šéfdirigent Slovenskej filharmónie, pán Daniel Raiskin: netvárme sa, že sme prišli na koncert starej hudby na koňoch, keď sme prišli na moderných autách a máme v rukách mobily…
Presne tak! Absolútne súhlasím! Mám podobný príklad. Som vášnivým fanúšikom vláčikov. Zbožňujem vlaky, rád si vyskúšam parné vlaky, keď mám príležitosť, zaujímam sa o históriu, fascinuje ma. Ale keď cestujem do Osla, tak určite lietadlom a keď idem ho Prahy, tak Pendolinom (úsmev).
Na ďalšom koncerte, ktorý budete dirigovať, zaznie Mosolovov koncert pre harfu a orchester. Priznám sa, že som ho počula a nebola som nadšená. Viem, že sa u nás nehral a je to objavný repertoár, no mne prišiel veľmi klišé a ako hudba z ruskej zimnej rozprávky. Vám sa ten koncert páči?
Nebol to impulz odo mňa, navrhoval som Glièra, pretože je mi ďaleko bližší po hudobnej stránke. Bol to ukrajinský rodák, ktorý mal francúzske korene. Mosolov možno nie je žiadny symfonický poklad, no z v tomto prípade musí človek vyhovieť sólistovi, ktorý je skutočne výnimočnou osobnosťou. Francúzsky harfista Xavier de Maistre si ho želal, keďže s ním robí turné po Európe, takže sme pristúpili s pani riaditeľkou na jeho požiadavku. Je to pre mňa výzva, ako si s tým koncertom poradím. Niekto mi tým otvára brány, sám som zvedavý, ako si s partitúrou poradím, aby som napravil názor na tento koncert, napríklad aj ten Váš. Dlho sme diskutovali, čo k tomuto koncertu zaradiť. Povedal som, že žijeme v nepeknej dobe, máme za sebou obdobie pandémie, nevieme, čo bude ďalej. Navrhol som Beethovenovu symfóniu, ktorá je pre mňa najjasavejšia. Siedma symfónia je jasavá, pozitívna, dá publiku impulz k tomu, že hoci žijeme v zlej dobe, práve hudba je schopná dať radosť. Ako vravím, je to jarná pecka. Beethovenova Siedma symfónia bude vhodná aj preto, aby sme nekončili každý koncert smutnou hudbou. Hudba je večná, môže nás rozveseliť, práve hudba nám dáva nádej v lepší svet a pomôže nám zabudnúť na to, čo sa deje navôkol.
Určite sa ešte musím spýtať na českú hviezdnu opernú speváčku Magdalenu Koženú, ktorú na Košickej hudobnej jari uvidíme s legendárnym Ondřejom Havelkom a jeho Melody Makers. Patrí jazz na takýto festival?
Bol to opäť impulz pani riaditeľky. Som šťastný, že také niečo bude na festivale a poznám Magdalenu Koženú z pozície diváka, jej interpretácia je vždy sviatkom. Ondřeja Havelku poznám osobne, mali sme možnosť stretnúť sa pri naštudovaní Lišky Bystroušky. Vkladá do interpretácie obrovský kus muzikality a energie, veľmi často si ho púšťam, lebo mi jeho hudba robí dobre. Je to studnica energie, je strhujúci, vyžaruje energiu, muzikalitu. Každý z týchto interpretov je iný, no keď sa tieto dva svety spoja, som si istý, že to bude absolútne výnimočný koncert.
Záver bude patriť výlučne slovenskej hudbe. V programe sa objavujú skladatelia niekoľkých generácií, je v ňom zastúpenie slovenskej moderny, nežijúcich autorov – Suchoň, Beneš, ale zaznejú i skladby v premiére (Iršai, Kolář). Dávali ste si záležať, aby bol koncert štýlovo rôznorodý? Pritom to bude zrejme náročná hudba – bude to komorný koncert s výbornými interpretmi (Milan Paľa je vynikajúci huslista, Adámek klarinetista, Katarína Paľová klaviristka, všetci majú skúsenosti so slovenskou hudbou, aj súčasnou). Aký má podľa Vás vzťah slovenského publika k slovenskej hudobnej kultúre?
Tento koncert vznikol už dávno a tiež je impulzom zo strany pani riaditeľky. Sám by som rád navštívil tento koncert. Aj keď nie som rodák zo Slovenska, vždy som Čechoslovák a naše mentality sú podobné. Veľa sa pohybujem na Slovensku a vnímam, čo všetko máme spoločné. Vzťah divákov k súčasnej slovenskej hudbe je totožný ako aj českej verejnosti, je to citlivá téma. Som presvedčený, že je potrebné uvádzať diela súčasných autorov, je to vizitka, obraz doby, v ktorej vznikajú. Všetci veľkí skladatelia v dejinách narážali na odpor, v dobe, v ktorej tvorili. Zoberme si Janáčka, ktorý dnes patrí medzi najhranejších skladateľov vo svetových operných domoch.
Paradoxné je, že vo svete ho hrajú, pritom doma nie…
Je to tak a má to svoje príčiny. Nedávno som v Osle robil Jenůfu s hviezdnym obsadením. Ľudia boli očarení, boli standing ovations, no ešte pred samotným uvedením marketing a PR oddelenie spravili nesmierne veľa pre to, aby ľudia prišli, aby chápali skladateľa, dielo. Vo všeobecnosti je to problém nášho marketingu. Chyba nášho chápania je, keď inštitúcia nie je schopná spraviť adekvátnu reklamu a nie je schopná dobre predať produkt, nespraví dobrú reklamu. Nech sa na mňa ktokoľvek nahnevá, dnes o premiére operného diela alebo koncertu musíme hovoriť ako o produkte, ktorý by sme radi predali, pretože žijeme v inej dobe. Divákom sa musí ponúkať a vysvetľovať, prečo by mal do divadla alebo koncertnej sály prísť. V tomto by som hľadal rezervy, nie v dielach. Čas ukáže, ktoré diela prežijú, zaujmú a ktoré sa stratia. Aj v starej hudbe sa ukázalo, ktoré diela neuspeli. Treba hrať súčasnú hudbu, ale je potrebné publikum presvedčiť, aby prišlo na súčasnú hudbu. O niektorých skladateľoch v dobe, keď komponovali, sa hovorilo ako o šialencoch a dnes sa o nich učíme ako o génioch.
Veľmi vášnivé sú dnes diskusie o tom, ako dnes inscenovať operu, či moderne alebo klasicky. Mne ako divákovi je to úplne jedno, či má Rusalka na hlave lekno alebo inú rekvizitu. Dielo musí ku mne prehovoriť, musí ma emočne zasiahnuť. Ak odchádzam z opery a mám naplánovaný celý budúci týždeň, čo mám spraviť, asi je niečo na tej inscenácii zle, či už bola moderná alebo klasická, ale keď som dojatý k slzám, je to dobrá inscenácia.
Ak sa mám vrátiť k hudbe, nie som fanúšik prílišných experimentov a pokusov so zvukmi. Hudba by mala mať harmóniu, môže byť aj zložitá, ale vždy musí mať súzvuk tónov. Neuznávam to, že niekto rozbíja palicou príbor, to pre mňa nie je hudba. Uznávam však nové hudobné smery, no je potrebné adekvátne presvedčiť publikum o tom, že by ich malo počúvať a vytvoriť pre ne špeciálne zázemie. A práve to je úlohou inštitúcií, aby ľudí k novej hudbe priviedli.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: Miroslava Fenciková, Jaroslav Ľaš, Dávid Hanko, Šfk
