Robert Hloz: Bod obnovy sme nesmeli pokaziť. Inak by tu 60 rokov nevzniklo ďalšie sci-fi

Tvorcovia nového česko-slovenského sci-fi Bod obnovy pracovali na filme niekoľko rokov s odhodlaním priniesť filmové dielo, aké v domácej kinematografii nevzniklo roku 1963. Snímka Ikarie XB 1 vtedy predstavovala poctivý futurizmus, aký sa dnes už aj zo zahraničných veľkofilmov pomaly vytráca a nahrádza ho nepremyslená vizuálna opulentnosť. Preto je Bod obnovy nie len českým, ale aj svetovým unikátom. O filme sme sa zhovárali s režisérom Robertom Hlozom. 

Kedy ste v sebe objavili ambíciu nakrútiť takto veľký a technicky náročný film?

Chcel som robiť veľké filmy od malička, bolo to niečo, čo ma fascinovalo. Ale nikdy ma nenapadlo, že by to bolo možné už pri prvom filme. Myslel som, že budem musieť prejsť od tých najmenších filmov postupne k väčším. Že taký Bod obnovy bude až tretí alebo štvrtý film.

Verili ste, že je v Česku možné nakrútiť takéto sci-fi?

Áno, odkedy som si prvýkrát prečítal scenár, ktorý bol múdro vymyslený tak, aby svet fungoval v prostredí, ktoré tu bude za pár rokov – stále v niečom podobné, ale zároveň dostatočne odlišné, vedel som, že sa to dá. Projekt bol pôvodne zamýšľaný ako oveľa menší, bez veľkých futuristických miest, ale postupom času sme našli tie správne lokácie a riešenia a mohla sa vízia uskutočniť v oveľa väčšom a divácky zaujímavejšom meradle.

Znamená to, že možnosti českého a slovenského filmu sú už na svetovej úrovni? Dá sa už u nás nakrútiť čokoľvek? Prípadne, sú už producenti a fondy tomu naklonené?

Či producenti budú naklonení, to uvidíme podľa toho, koľko bude divákov (úsmev). Úplne čokoľvek tu zatiaľ ešte natočiť nemôžeme, pretože stále je to veľmi nákladný proces a máme príliš málo obyvateľov na to, aby sa väčšie filmy mohli zaplatiť. Ale o pár rokov, keď technológia zase o kus postúpi, to už možné bude. Otázka je, ako bude vyzerať samotný filmový priemysel, pretože pravdepodobne budeme môcť filmy tvoriť na základe AI promptov aj v malých tímoch.

Vy počítate v prvom rade s českým a prípadne slovenským divákom. Prinášate film primárne domácemu publiku. Nezvažovali ste, že nakrútite anglicky znejúci film, ako napríklad Jan Žižka, aby ste si poistili ľahšiu distribúciu do zahraničia?

Bolo to pre nás veľké rozhodnutie, mali sme veľa ponúk zo zahraničia urobiť to po anglicky. Mysleli sme si však, že by tým narástol rozpočet natoľko, že by bolo ťažké film zafinancovať. S odstupom vieme, že by sa celý proces tvorby pravdepodobne udial rýchlejšie. Ja som však rád, že je film český, pretože vznikol celosvetový unikát. Anglických sci-fi je neúrekom. Ale české za posledných niekoľko dekád jediné.

Myslíte si, že váš film pomôže rozhýbať tieto vody a producenti sa budú menej báť nových žánrov?

Určite sa Bodom obnovy zdvihne latka kvality a pravdepodobne latka úrovne VFX, ale vo výsledku to vždy záleží na ambíciách tímu, ktorý to robí. Ak chce niekto robiť filmy poriadne, zvládne to aj bez Bodu obnovy. Nové žánre prichádzajú, ale je to dané aj generačnou výmenou tvorcov i divákov. My sme prvá lastovička. Avšak myslím, že to budú skôr lacnejšie žánre, Bod Obnovy je predsa len dosť extrém.

Sci-fi je žáner, v ktorom u nás nie je veľká konkurencia. Mali ste pri tvorbe priekopnícke a objaviteľské pocity?

Mali sme veľký pocit zodpovednosti. Vedeli sme, že to nesmieme pokaziť, pretože inak by tu znova ďalších šesťdesiat rokov žiadne ďalšie sci-fi nevzniklo (úsmev).

Stavali ste okolo filmu lore? Existujú veci, ktoré zostali na papieri, ale aj tak vám pomohli pri tvorbe príbehu? Máte prípadne materiál na ďalší film z toho istého sveta?

Áno, máme veľkú bibliu celého filmu, kde je všetko do detailu premyslené. Každý do toho dokumentu mohol zapisovať – architekt, kameraman, scenárista, režisér. Jednu dobu sme vyvíjali súbežne aj seriál, pretože sme mali až veľa nápadov, ktoré sa do filmu nezmestili. Ale potom sme to nechali v šuplíku, pretože sme sa potrebovali plne sústrediť na film.

Čím ste sa riadili pri tvorbe sveta? Mali ste nejaké estetické ciele a východiská?

Chceli sme vytvoriť ikonický svet, kde nebudú iba prvoplánové sklenené mrakodrapy. Skúmali sme množstvo budov, ktoré by išli nadstaviť do výšky, pretože predpokladáme, že v budúcnosti bude rásť hustota obyvateľstva. Zároveň pamiatkový ústav nedovolí zbúrať staré budovy, takže sa musí pokračovať v pôvodnej architektúre. Tým vznikol zaujímavý retrofuturizmus, ktorý sa potom prepisuje aj do dizajnu áut a zariadení.

Zaujal ma zmysel pre detail, ako napríklad pohyblivé nápisy na mikinách. Zbierali ste si takéto nápady postupne už počas písania scenára, alebo sú to skôr veci postprodukcie?

Je to kombinácia všetkých možných prístupov a techník. Veľa vecí bolo vymyslených v scenári a veľa ich potom ešte pribudlo počas obhliadok alebo natáčania, pretože vás priestor a situácia inšpirujú. Práve tá mikina vznikla až počas nakrúcania, pretože scéne niečo chýbalo, tak sme poslali producenta, nech robí komparz, aby pod veľkolepou budovou prešla postava. Ale nemali sme na ňu špeciálne ušitý kostým, takže sme ho urobili nenápadne futuristický v postprodukcii.

Pri tých efektoch sa asi nedal úplne napodobňovať štýl veľkých blockbusterov. Na druhej strane je to veľké osvieženie vidieť kombináciu praktických efektov a reálneho prostredia. Povedal by som, že takto by mali vyzerať aspoň pár rokov súčasné sci-fi. Očakávate, že sa vás niekto bude snažiť napodobniť?

Kiež by. Ale nie je to úplne jednoduché, takže veľký strach nemám.

Je za samotným príbehom aj filozofia? Pretože všetky žánrovo príbuzné príbehy narábajú s určitou filozofiou. Či už Bladerunner, alebo videohra Cyberpunk 2077, všade sa dej viac či menej točí okolo smrteľnosti, resp. nesmrteľnosti. Aj obnovovanie života je zaujímavý konštrukt – oklamanie smrti. Uvažovali ste nad tým aj do hĺbky? 

Áno, povedal by som, že sme premýšľali najmä nad týmto a snažili sa to potom v scenári čo najlepšie schovať do podvedomia, aby to nebolo príliš okaté. Aby si diváci mohli čo najviac domyslieť, ale zároveň sledovali cestičku, po ktorej ich vedieme. Celá tá otázka, či sa zálohovať alebo nie a čo to znamená pre ľudstvo a spoločnosť, je prepísaná v každej scéne. Čo sa deje so svetom bez náboženstva a podobne.

Reagujú diváci na film tak ako ste očakávali? Vnímajú film ako seriózne temné sci-fi, alebo sa vedia na filme aj pobaviť? 

Diváci ma skvelo prekvapili na niekoľkých mojich obľúbených miestach vo filme, ktoré považujem za veľmi zábavné. Nebáli sa reagovať a tie drobné vtipy ich pobavili. Mal som skôr strach, že sa smiať nebudú, resp., že sa ani neusmejú. Čakal som, že tie zábavné nápady vzbudia napríklad drobný úsmev, ale na projekciách sa ľudia naozaj smejú nahlas, čo je v ináč vážnom filme veľké požehnanie.

Aké sú teda celkové reakcie divákov?

Sú super, ľudia nám píšu, že taký film tu nikdy nebol a je to dobrý pocit. Máme radi aj kritické ohlasy, držia nás trochu pri zemi.

Budete v týchto témach a estetike pokračovať aj v ďalšej tvorbe?

Určite, ja sa budem snažiť každý svoj film urobiť v nejakom zaujímavom divácky príťažlivom žánri, cez ktorý budem objavovať zaujímavú filozofiu.

V jednom rozhovore som zachytil, že ste veľkým fanúšikom veľkých herných svetov. Uvažovali ste nad tým, že by ste sa chceli podieľať na tvorbe videohry, či už ako scenárista, alebo ako dizajnér?

Bolo by to skvelé. Hrozne by ma to bavilo. Robil by som openworld medieval akčné fantasy, ala Skyrim alebo série Gothic, pretože to je kráľovská disciplína – takých hier vzniká zo všetkých žánrov najmenej, pretože je to extra náročné. Preto je tiež Skyrim aj desať rokov po vydaní tak populárna hra, nič podobné odvtedy nevzniklo. Snáď len Witcher 3, ale to nie je tak čistá roleplay.

Zhováral sa Matúš Trišč

Zdroj foto: Continental film