Štátna filharmónia Košice pod vedením šéfdirigenta Roberta Jindru stvárnila plasticky každé jedno crescendo, pred búrkou spravila tajuplné ticho so spomalením, vyspievala v orchestri často skryté motívy – jednoducho, dala Brahmsovej symfónii život. V prvej polovici koncertu sa predstavil český klavirista Ivo Kahánek.
Na predkoncertnom stretnutí symfonického koncertu DVOŘÁK – BRAHMS sa v košickej Malej sále Domu umenia 24. novembra zišlo o 18-tej mnoho ľudí so záujmom o výklad k dielam, ktoré v ten večer zaznejú. Kým prišli hostia lektora dramaturgie Petra Katinu, v publiku to výrazne „šumelo“ dozvukmi z premiérovaného diela Štátneho divadla Košice Kráľ Roger, ktorá sa uskutočnila deň predtým. Košičania mali teda dva sviatky po sebe. Jedna premiéra opery a ďalší večer – výnimočný sólista, český klavirista Ivo Kahánek a koncert pod taktovkou šéfdirigenta Štátnej filharmónie Roberta Jindru. Ten je v komunikácii s publikom priateľský, otvorený, dokonca aj vtipný, čo ľuďom mimoriadne imponuje. Hovoriť o „vážnej“ hudbe s občasnými „nevážnymi“ odbočkami je vždy prezieravé. Jednak tým ukazujete, že medzi vami a publikom nie je žiadna clona, ktorá by bránila v komunikácii, a napokon, klasická hudba sa stáva prístupnejšou, rovnako i pre mladých ľudí.
Nielen pre košickú, ale i pre Slovenskú filharmóniu začína byť problém starnúce publikum. V metropole na východe Slovenska reagujú pružne a snažia sa do hľadiska dostať i mladých ľudí neformálnejšou komunikáciou, pravidelnými stretnutiami, uvádzaním menej konvenčného repertoáru. A zdá sa, že sa im darí, pretože v obecenstve sme zaznamenali dostatok zástupcov rôznych generácií, nielen, ako to obvykle v slovenských koncertných sálach býva.
Na programe koncertu bol raritne uvádzaný Koncert pre klavír a orchester g mol Antonína Dvořáka a v druhej časti večera Symfónia č. 1 c mol op. 68 Johannesa Brahmsa.
Ivo Kahánek nedávno Dvořákov klavírny koncert nahral s Českou filharmóniou, naživo sme toto dielo mali možnosť počuť v rámci vlaňajších BHS v podaní ďalšieho českého klaviristu – Lukáša Vondráčka. Kahánek je absolútnym víťazom medzinárodnej hudobnej súťaže Pražské jaro (2004), vystupoval so Symfonickým orchestrom BBC v Royal Albert Hall pod taktovkou Jiřího Bělohlávka, jeho albumy získali ocenenia BBC Music Magazine Award, Cenu Anděl, medzinárodná cenu ICMA a ďalšie.
Výrazovo a najmä technicky ambiciózne dielo Dvořáka, ktoré klaviristi až tak nemajú radi samotný interpret prirovnal k Brahmsovým klavírnym koncertom. Klavírny part je v tomto kuse takpovediac rovnocenný s orchestrom, preto v ňom sólista až tak nevynikne a poslucháči nemajú taký dojem ako keď znie napríklad koncert Liszta či Rachmaninova. Pritom pianistická obtiažnosť je zjavná. U Vondráčka bolo zaujímavé sledovať spôsob, akým sa postavil k dielu, pre Kahánka bola kľúčová skôr vnútorná krehkosť a romantický výraz. Napriek tomu, že orchester sa často dostával do pozície zvukovo homogénneho telesa súznejúceho so sólovým partom, nestalo sa, že by klavír zanikal.
Keďže Dvořák nekoncipoval koncert štandardne a part sólistu včlenil do symfonického orchestra, vytvára sa priestor pre dirigenta, ktorý môže modelovať dynamickú hladinu orchestra tak, aby klavír dostatočne vyznel. Iste, nie vždy sa to dá. Na klaviristu sú pritom kladené vysoké technické nároky, čo však pre Kahánka problém nebol, navyše, tento koncert mal v prstoch.
Už v introdukcii orchestra predpisuje Dvořák fortissimo, následne sa ozve s témou sólista. Kahánek namiesto ostrých staccat použil mäkšie, ktoré zneli podstatne prijateľnejšie a melodickejšie. Orchester mu bol po celý čas partnerom – dopustil sa niekoľkých „prehreškov“, aj keď mal znieť hutnejšie, šéfdirigent Jindra nechal vyznieť sólový nástroj a radšej stlmil na niektorých miestach dynamiku.
Kahánek (na rozdiel od triezvejšieho a racionálnejšieho pristupujúceho Vondráčka) volil romantickú interpretáciu. Precítené melodické oblúky, prácu s tempami, pričom mimoriadne dôsledne počúval orchester. Zo skladby bolo zrejmé, že Dvořák skutočne včlenil klavír do tohto kolosu a nedal mu priestoru navyše. Český klavirista však nie je typ interpreta, ktorý by sa „nasilu“ presadzoval, zvlášť nie v parte, ktorý si to ani nevyžaduje – hral s precítenou dynamikou, pričom košickí filharmonici mu „sekundovali“ s veľkou empatiou. K tomuto koncertu si skrátka treba nájsť cestu plnú kompromisov – aj pri počúvaní. Zrazu sa dočkáte klavírneho sóla a Dvořák vám jednoducho nedopraje dostatok času a priestoru na to, aby ste si klavír v plnej jeho kráse vychutnali, lebo začne znieť bohatý aparát bicích nástrojov, dychy, rôzne skupiny sláčikov. Skrátka a dobre – k takému veľkému symfonickému zvuku sa zrazu klavír ocitá v nerovnováhe, nie však na tomto koncerte. Nájsť ten správny zvukový balans – aj za cenu nie celkom korektného dodržania zápisu v partitúre, no v prospech estetiky diela, sa Štátnej filharmónii Košice pod taktovkou Roberta Jindru podarilo.
Český klavirista Ivo Kahánek sa držal pôvodnej notovej predlohy – história pozná niekoľko verzií tohto diela. Zmenil len jednu vec, keď skladateľ predpísal trilok v intervale sexty v závere druhej vety, čo je nehrateľná záležitosť. Technicky predviedol majstrovstvo: aj náročné party hral s absolútnou ľahkosťou. Či už to boli chromatické behy, akordy, o ktoré sa vedel dostatočne oprieť, čisté trilky, nádherné vyspievanie melodických partov, tanečnejšie napísané časti, ktoré dokázal interpretovať s potrebným akcentom a bez tej kostrbatosti, akú často počúvame. Je to interpret, ktorý je nielen technicky skvele podkutý, ale pozná aj slohové zákonitosti. Vynikajúco pracoval aj s agogikou – nikdy nie úkor zásahu do tempa. Zmysel pre lyrizmus prejavil v kontrastnej druhej časti koncertu Andante sostenuto. Bola to obrovská dávka emócií, nielen v klavíri, ale aj v orchestri. Zradné tempo Andante bolo plné nádhernej túžby, snúbiacej sa s bolesťou a krásou. Sóla dychov zneli v podaní orchestra nádherne a téma v podaní Kahánka nemierne precítene, no nie s rozbitím fráz. Aj v pomalej vete prejavil, aký zmysel má pre výstavbu melodiky, precízne vystavané oblúkové frázy, akú veľkú muzikalitu v sebe má – detailná práca vyústila v prekrásny celok. Jemnú inštrumentáciu sprievodu, akú si klavírny koncert vskutku aj zasluhuje (akoby ju písal iný skladateľ), si sólista dostatočne užil, kým neprišlo finále. Búrlivý záver postavený na troch témach priniesol nie celkom rytmický súlad v orchestri, zato spevný klavír v kontrastnej pomalej téme.
Dvořák bol síce výborný romantik so zmyslom pre stavbu diel a mal mimoriadnu melodickú invenciu, no úprimne sa priznám, toto dielo akosi viac nemusím. Dívať sa na klaviristu ako hrá a občas si domýšľať, čo asi hrá – to bol častý sprievodný efekt tohto diela, akokoľvek sa snažili muzikanti nechať sólistu vyznieť. A rozhodne to nebola chyba Iva Kahánka, tobôž nie Roberta Jindru. O to viac sme si v publiku vychutnali prídavok –Fantaisie-Impromptu cis mol Chopina. Hneď sme mali pevnú pôdu pod nohami a Ivo Kahánek sa zaskvel ako prvotriedny klavirista so zmyslom pre Chopinovu poetiku.
Po Dvořákovi nasledoval Brahms. Nasledujúce riadky budú (uznávam) vysoko subjektívneho charakteru. Brahms je láska. Celoživotná. Buď ho objavíte okamžite a rozpoznáte v ňom okrem jeho dokonalej formy aj hlboko skryté emócie, alebo ho odsúdite na vedľajšiu koľaj s dovetkom, že ide o chladný nemecký kalkul, tváriaci sa na romantizmus. Žiaľ, aj takíto jedinci behajú po tejto planéte a ťažko ich akceptovať aj pri enormnej empatii, jedine ak si toto nepríčetné zaujatie vysvetlíte okolnosťou, že do genetickej výbavy dostali EQ vo výške izbovej teploty (aktualizovanej o súčasnú energetickú krízu). Potom ešte existuje tretia skupina nadšencov, ktorí dielo Brahmsa „objavili“ v zrelom veku, keďže si k nemu dlho hľadali cestu, no s nimi sa aspoň dá rozumne diskutovať. Každopádne, akákoľvek z menovaných skupín poslucháčov, odbornej či laickej verejnosti má do činenia s Brahmsovým dielom, nik nemôže poprieť jeho precíznosť vo forme, stavanie na tradíciách dômyselne obohatených o prvky aktuálneho slohu, psychologicky účinnú prácu s moduláciami, ohromnú bohatosť tematického materiálu, neuveriteľný zmysel pre kontrasty, a napokon i dramatickosť diel. To, čo je pod povrchom a mnohí nedokážu objaviť, je skryté vo vnútri, zdanlivo nebadateľné a nepočuteľné, no pritom impozantné – závisí teda v mnohom od umelca, v tomto prípade dirigenta, ako sa s dielom dokáže vysporiadať a nájsť hlboko skrytú drámu, mnoho emocionálnych rozporov a škálu pocitov skrytých v partitúrach tohto skladateľa.
Navyše, dnes dirigenti uvádzajúci známy repertoár, medzi ktorý sa nepochybne radí aj Brahmsova Symfónia č. 1 c mol, čelia enormnému tlaku, aby za každú cenu priniesli novátorskú koncepciu. Akosi už sa neprijíma tradičný prístup, aj keď niektoré diela by mali ostať nedotknuté a notový zápis a rešpekt k dielu by mali byť pre umelcov posvätný. Čo všetko sú niektorí schopní vymyslieť len za cenu, aby priniesli na pódiá originálnu koncepciu a pritom to často s „originálom“ má pramálo spoločné! Šéfdirigent Štátnej filharmónie Košice Robert Jindra je však úplne iný prípad. K Brahmsovmu dielu pristupuje s úctou (doposiaľ dirigoval iba Akademickú slávnostnú predohru, preto mal pred Brahmsovým dielom veľký rešpekt), napriek tomu však volil prístup kreatívny. Brahms však ostal Brahmsom, nedotkol sa ho natoľko, aby zmenil jeho podstatu, naopak, mnohé – práve vnútorné, dramatické črty podčiarkol, čím ešte viac zvýrazniť emocionalitu diela. Ako sám Jindra poznamenal na Predkoncertnom stretnutí, má nálepku operného dirigenta, preto veľké symfonické dielo bolo preňho výzvou. Takáto klasifikácia na „operného“ verzus symfonického dirigenta je, zdá sa, úplne bezpredmetná. Skôr by sa dalo povedať, že sa buď pred orchester postaví muzikant srdcom i dušou alebo tam rovno môžete postaviť metronóm. A faktom je, že práve opera pomohla Jindrovi v kreovaní Brahmsa, akého sme dosiaľ nemali možnosť počuť. Dokázal vyzdvihnúť z partitúry také nuansy – tempové, výrazové, dynamické, ktoré doteraz ostávali skryté, no zároveň s vkusom a citom. Zaiste, bola to svojská interpretácia Brahmsa, ale so zachovaním čistoty formy, s vyzdvihnutím všetkých tém (a to už je neobyčajné majstrovstvo, pretože Brahmsova prvá je nesmierne bohatá na tematický materiál) a najmä – neobyčajnou výstavbou dramatického charakteru. I keď pravdou je, že často nemajú jeho témy vokálny charakter. Skúste napríklad zaspievať introdukciu prvej časti (ó áno, ten dlhý pomalý úvod, ktorému sa azda nič na svete vo svete hudby nevyrovná, možno mu môže ešte konkurovať štvrtá časť tohto diela), ktorej podstatu tvoria údery tympanov a chromatika. Téma nie je práve spevného charakteru, no je to harmonický chromatizmus a napätie – dráma, s ktorou tvorca pracuje, aby dosiahol v onom známom úvode maximum. Bohatosť hudobného materiálu, no zároveň jadro prvej vety, vychádzajúce z neústavnej pulzácie – Brahmsov spôsob práce so sonátovou formou (na pohľad s prísnou logikou, no vzhľadom na hudobný materiál vytvárajúci pomerne komplikovaný svet) – jeho hudbu treba v prvom rade pochopiť racionálne, až následne stavať celkový obraz a výraz.
Nastavenie tempa v úvode prvej časti Un poco sostenuto – Allegro, bolo v podaní šéfdirigenta a košických filharmonikov vystihnuté a najmä, predvídavo pomalé, aby sa neskôr dala budovať emotívna gradácia. Jindra ako operný dirigent vie presne, ako vystavať príbeh a dokázal ho vidieť aj v tejto symfónii, hoci ide o absolútnu hudbu. Je až neuveriteľné, ako sa niektorí dirigenti dokážu doslova predhnáňať v tom, aby spravili z tohto sugestívneho, dynamickými tympanmi podporeného úvodu čo najdramatickejšie preteky, pričom zrýchlia tempo do abnormálnych dimenzií, v snahe zvýrazniť extatickosť (iste, veľkí dirigenti ako Simon Rattle či Bernard Haitink by sa takého fatálneho omylu nedopustili). Ono sa však deje pravý opak. Jindra však túto chybu nespravil, dokonca sa zdalo, že si pomalé tempo priam „vychutnával“. Staval totiž na ňom a neskôr ho v zmysle princípu drámy aj využil.
Vďaka dôsledne vyhratým legátam, nádherným diminuendám a zdôrazneným odťahom, ktorými tento dynamicky kontrastne stavaný úvod priam „kvitne“, sa nestalo, že by hudba pôsobila nehomogénne. Naopak, prejavil sa zmysel pre vyspievanie kantilény, prácu s ňou a do toho najmenšieho detailu si dal záležať, aby znela so všetkými potrebnými odtieňmi. Pritom vnútorná pulzácia, pizzicata, boli zreteľné taktiež. Brahmsova hudba má viacero vrstiev – aj v neskoršom vývoji symfónie používa mnoho kontrapunktických pasáží – nemohli sme si nevšimnúť, keďže nositeľmi protipohybu boli často kontrabasy, excelentnú kvalitu interpretácie. Zneli, spevne, so zmyslom pre melodickú výstavbu, dôraznosť, no zároveň mysterióznosť.
Späť však k prvej časti, Brahmsova prvá nie je totiž jednohubkou, ktorú možno odfláknuť zopár postrehmi. Mohutné fortissimo pred dychovými sólami znelo v podaní Košičanov priam neskutočne plasticky. Bol to zvuk neomylne patriaci romantizmu – precítený, dal úvodu prvej časti potrebnú váhu, s napätím, ešte však nie dokončeným. Všetky tie nuansy, potrebné na to, aby vyznelo sladké sólo hoboja, sme v orchestri počuli. Ticho pre búrkou ukončené flautou a violončelami v absolútnom pianissime.
Ani v nastupujúce hlavnej téme Allegra nezvolil Jindra prehnane rýchle tempo, ako to dnes robia dirigenti v snahe dosiahnuť poučený štýl interpretácie (často sa potom stáva, že zo všetkej tej poučenosti nastáva popretie štýlu). Dosiahol však ťah orchestra a sugestívny výraz v téme, čo Brahmsovej výpovedi a presvedčivosti pristalo. Neustály vnútorný pohyb, pulzácia, vyspievanie tém, detailná práca s dynamikou prospeli výstavbe prvej časti, ktorá zďaleka nie je taká monumentálna, ako sa môže javiť. Možno, tie veľké tutti fortissimá pôsobia na poslucháča mohutne, no vo vnútri štruktúry nájdete nádhernú detailnú prácu, sóla a modulácie, z ktorých priam mrazí alebo naopak, sú schopné vyvolať protipól týchto emócií. Brahms mal vycibrený zmysel pre hudobnú drámu, čo sa stalo živnou pôdou pre dirigenta formátu, akým je Robert Jindra. Konečne niekto dbal o to, aby stvárnil plasticky každé jedno crescendo, pred búrkou spravil tajuplné ticho so spomalením, vyspieval v orchestri často skryté motívy – jednoducho, dal tejto symfónii život.
Košičania témy zmysluplne odsadzovali, hudba dýchala a vo svojej zložitej kráse vystúpila na povrch. Či už to boli témy v podaní sláčikov, ktoré znelai s potrebnou naliehavosťou, alebo plechové dychy, ale aj drevené (špeciálny farebný efekt vytváral kontrafagot) či spomínané tympany, podčiarkujúce drámu. Po veľkom crescende a celkovo, veľkých súbojoch, ktorými je prvá veta doslova nabitá, sme sa v závere prvej časti dočkali zmierlivého, pokojného tónu a víťazstva durovej tóniny (C dur) nad molovou. Orchester naplno využil extravaganciu, farebnosť a zvukovú kontrastnosť, ktorú práve rozsiahla prvá časť ponúka.
Druhá, Andante sostenuto, prináša zmenu – pomalé tempo, zvoľnenie a sólovo postavenú vetu, v ktorej dominujú hoboj a husle. Orchester nastúpil v precízne vypracovanom piáne, vzácne spolu, čo nie je celkom obvyklé na slovenské pomery. Navyše, v tejto dynamickej hladine počuť každý nedostatok a napriek tomu, že mnohí umelci si práve túto časť zvyknú zľahčovať zrýchlením tempa, Robert Jindra si túto barličku nedoprial. Ani sebe, ani muzikantom. Dokonca po prvých dvoch taktoch sa ozvalo prekrásne pianissimo, aby expresívne vyniklo nastupujúce forte – to všetko v úchvatných legátach. Prekrásne vyspievané, bezchybné boli hobojové sóla, sprievod sláčikov bol mäkký a rytmicky precízny, orchester nestratil ťah ani v nastavenom pomalom tempe, melódie sa vynímali napriek tomu – alebo skôr, práve preto. Ďalším sólistom, ktorý okrem hoboja v tejto časti dominoval, bol koncertný majster Maroš Potokár. Huslista prejavil zmysel pre romantický tón, voľné frázovanie s potrebnou mierou agogiky, v jeho sólovom prejave bola mimoriadna precítenosť a samozrejme, čistá intonácia. Aj v tých najvyšších polohách, v pianissimách boli Potokárove husle krásne znelé a čisté. Neprekvapilo, že s týmto partom si poradil technicky, no vo výraze sa snúbila intenzita, expresivita a zároveň vrúcny charakter, aký len môže tento hudobný nástroj v romantickom slohu dosiahnuť.
Tretia časť dosiahla v podaní košického orchestra potrebnú vzdušnosť a hravosť. Napriek tomu, že je to pomerne malý priestor, je opäť bohatý na detaily. Od úvodnej klarinetovej témy, ktorá sa ozvala s jasom a spevnosťou, prechádza skladateľ k partom v sláčikoch a vytvára v klasickej forme dôsledný, spevný a hravý kontrast voči okrajovým častiam symfónie (prekvapivo, nie v trojdobom metre). Trio je najuvoľnenejšia časť diela, ktorým sa však po zdanlivej úľave prechádza do majestátneho finále.
Záverečná štvrtá, najdlhšia časť je bojom c mol a C dur a rozmanitého tematického materiálu, ktorý vytvárajú dokonalý celok. Viac ako 12 rokov trávil skladateľ pri komponovaní tohto diela a je to na ňom aj cítiť – akoby predchádzajúce časti ani neboli dostatočnou prípravou na hrôzu, ktorá otvára (opäť formou pomalého úvodu) finále. Snažíme sa ako poslucháči zachytiť melodický motív, ktorý by bol pre nás stabilným bodom, no ten príde až po dlhom úvode, ktorý znel v Dome umenia mimoriadne tvárne, s pregnantne vystavanou dynamikou – kontrasty v pizzicatach sláčikov, práca s tempami, spomalenia a následne opäť zrýchlenia, dodali dielu želaný dramatický ráz a tajuplnú atmosféru.
Vírivé myšlienky a dramatický úvod prerušil až prvý stabilný bod pre poslucháča prišiel s pozdravom Clare Schumannovej – prvý hornista Dávid Bagoly je spoľahlivou oporou orchestra a jeho sólo bolo bezchybné, znelé, spevné a precítené. Je to krásna melódia, pritom jednoduchá, máte pocit, že ste ju tisíckrát počuli, okamžite sa s ňou stotožníte. A následne, chorál, ktorý je síce odpoveďou sólistovi, no zároveň tak veľmi pripomína Beethovenovu deviatu Ódu na radosť. Skladateľ z neho spravil ústrednú tému sonátovej formy. Iste, Beethoven bol strašiakom všetkých skladateľov, napokon i samotného Brahmsa – len málokto sa pokúsil prekonať ho. Panoval všeobecný názor, že Beethovena a jeho symfonický svet len málokto tromfne.
Veľkolepý, takmer nekončiaci záver, ktorý mal svoje majestátne vrcholy – s návratom pozdravu Clare, s kumuláciou bicích nástrojov, od bolestivej témy po rozjasnenie, úžasné rytmické napätie so synkopami a nejednoznačný záver, ktorý mnohí označujú za šťastný. V kontexte celého diela sa dá len ťažko označiť záver symfónie za optimistickú víziu, skôr v posledných úderoch znie túžba skladateľa bojovať a jeho viera, že bude mať dostatok sily, aby sa postavil ďalším konfliktom. Akokoľvek si ho však vysvetľujú, z interpretácie sálalo do publika množstvo energie a Brahmsova symfónia je typ katarzného diela. Stačí, aby ju počúvali chápaví ľudia a bola interpretovaná s pochopením – hoc aj svojskou koncepciou, riskujúc, tak, ako nám ju pripravil šéfdirigent Robert Jindra v košickom Dome umenia so Štátnou filharmóniou Košice.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Jaroslav Ľaš
