„Je to príbeh o láske, hlbokom priateľstve, bolesti, žiarlivosti, zrade, prijatí a výčitkách. A hlavná postava, je, zhodou okolností, trans žena,“ hovorí pre náš portál režisérka La Traviaty Dorike van Genderen, opernej inscenácie v holandskej Nederlandse Reisopera, v ktorej účinkuje aj slovenský barytonista Aleš Jenis.
Verdiho opera La Traviata, ktorej libreto vychádza z románu Alexandra Dumasa Dáma s kaméliami, je divácky veľmi obľúbeným titulom. Prečo sa Nederlandse Reisopera rozhodla zaradiť ho do repertoáru?
Nemôžem hovoriť priamo za Holandskú národnú operu (Nederlandse Reisopera), no pokiaľ viem, vždy sa snažia do repertoáru zaradiť mix populárnych, známych operných titulov a menej známych opier.
V tomto konkrétnom prípade chceli odo mňa ako režisérky, aby som prišla s kreatívnymi nápadmi na kufrovú operu. Urobiť operu za 90 minút bez zboru. Nie z dôvodu rozpočtu, ale preto, že chcú osloviť rôzne druhy publika. Aj nové publikum. Vďaka tomuto spracovaniu môžeme s operou cestovať na všetky možné miesta, a preto môžeme hrať aj v mestách, kde Reisopera ešte nikdy nebola.
Tých 90 minút je zaujímavých aj pre úplne nové publikum, ktoré si chce skúsiť operný žáner, ale nechce sa mu sedieť tri hodiny v divadle, pretože ešte nevie, či sa mu bude opera páčiť. S týmto konceptom kufrovej opery dáva zároveň Nederlandse Reisopera príležitosť novým kreatívnym tímom, aby si skúsila realizovať svoje nápady.
Ponúkla som niekoľko konceptov pre kufrové opery – Madame Butterfly, Peter Grimes, Macbeth, Mitridate re di Ponto, Onegin, Werther a La Traviata a vybrali si La Traviatu.
Nezvolili ste však klasické, ale moderné spracovanie opery. Je to takzvaná pocketopera, u nás nazývaná ako kufrová opera, s komorným orchestrom a komornejšou, intímnou scénou. Má to špeciálny význam pre budúce uvádzanie tohto titulu?
Či to má osobitný význam pre budúcnosť uvádzania tohto titulu, neviem povedať. Ale myslím si, že to ukazuje, že je absolútne možné vrátiť La Traviatu späť len na dĺžku predstavenia 90 minút, bez toho, aby sa stratilo čokoľvek z príbehu. Vlastne už pôvodná Traviata je takmer komorná opera. Zborových scén nie je až tak veľa a ak ich dostanete z diela preč, skutočne sa môžete sústrediť na postavy a ich vzťahy. Až vtedy to začína byť veľmi intímne.
Nová produkcia Traviaty holandskej Reisopera sleduje vnútorné úsilie a boj proti predsudkom, ktoré prežíva trans žena Violetta. Je dej prispôsobený predsudkom a názorom spoločnosti, v ktorej žijeme? Je to jedna z dôležitých otázok, ktorú nám všetkým chcete ako režisérka opery položiť?
V skutočnosti nebolo potrebné meniť dej tak, aby zodpovedal tomuto konceptu. Je až prekvapujúce, ako dobre zapadá príbeh Lili Elbe, z ktorého tento koncept vychádza, s libretom La Traviaty. Koncept kompletnej Traviaty (neuvedenej) som pripravila už pred šiestimi rokmi, takže hudbu sme museli upraviť len kvôli konceptu kufrovej opery. Nie preto, že by sa to nehodilo k príbehu, ktorý som chcela vyrozprávať.
Zmenila som však postavu slúžky Anniny. Už nie je slúžkou, ale manželkou Orlanda/Violetty. Jej postava vychádza zo skutočného príbehu, Gerdy Gottlieb/Wegener, manželky Einara Wegenera, ktorý sa neskôr stal Lili Elbe.
Hoci žijeme v Holandsku, ktoré sa javí ako krajina s ľuďmi s otvorenou mysľou, stále musíme hľadať spôsob, ako prijať transrodové osoby. Dúfam, že s touto verziou La Traviaty si zvykneme na transgenderov zastúpených aj v opere. A možno sa mladí transrodoví ľudia spoznajú v Orlandovi/Violette a využijú predstavenie na to, aby sa porozprávali so svojou rodinou a priateľmi o tom, ako sa cítia.
Nová inscenácia opery je skrátenou verziou opery, no nie je to jediná zmena. Každý umelec, režisér chce priniesť niečo nové, najmä s titulom, ktorý je divákom veľmi známy. Vy ako režisérka ste sa inšpirovali skutočným príbehom Lili Elbe (rodená Einar Wegener), jedným z prvých mužov, ktorý v 30. rokoch minulého storočia podstúpil operáciu na zmenu pohlavia. Je dôležité v dnešnej dobe hovoriť o tejto téme? Čo bolo pre Vás hlavnou motiváciou zmeniť dejovú líniu a otvoriť túto tému?
Samozrejme, ako režisér vždy v diele hľadáte niečo nové a kladiete si otázku, prečo chcete rozprávať príbeh. Pre mňa je dôležité, aby to, čo robím, bolo odrazom spoločnosti a aby to prinútilo publikum premýšľať.
Spravila som si prieskum a zistila som, že transrodoví ľudia nie sú až takí akceptovaní, ako by sme si mysleli a dúfali. Sú to tí najodvážnejší ľudia, s akými som sa kedy vôbec stretla. Najprv musíte zistiť, kto ste, a potom, keď dospejete k záveru, že ste sa narodili v nesprávnom tele, musíte o tom povedať svojim priateľom a rodine. Niekedy vášmu partnerovi. A potom máte možnosť ísť na operáciu, aby ste dali veci do poriadku. Je to dlhá a náročná cesta. Aj keď nepoznáme žiadnych transrodových ľudí, myslím si, že je dôležité naučiť sa rozumieť im a akceptovať ich. Musíme sa pohnúť vpred a dovoliť im, aby sa stali súčasťou našej spoločnosti, pretože sú medzi nami. Stále existuje príliš veľa diskriminácie transrodových osôb. Stále sú obťažovaní na uliciach. Nepredpokladám, že môj režijný vklad do diela to zmení, ale ak by to aspoň trochu mohlo prispieť k väčšiemu pochopeniu a akceptovaniu, bolo by to už teraz veľmi obohacujúce.
Pozvali sme transženy, aby sa prišli pozrieť na predstavenie počas skúšobného procesu a boli veľmi dojaté tým, čo sme vytvorili. Spoznali v tom diele mnoho skutočností. Aj v tom, ako na Violettu reagovali ostatné postavy. Ako napríklad otec Alfreda. Prichádza s množstvom predsudkov a neskôr v tej scéne už chápe, že jeho postoj bol nesprávny.
Keď Verdi priniesol publiku príbeh Violetty Valéry, publikum zostalo šokované. Z kurtizány bola zrazu pozitívna osoba, nešťastná, s citmi, snažiaca sa nájsť lásku. Niekto, s kým máme súcit, cítime empatiu. Zároveň je však v očiach ľudí negatívnou postavou. Potrebujeme nájsť iný zmysel, nájsť iný príbeh pre súčasné publikum, aby pocítilo empatiu?
Neviem, či je potrebné nájsť ďalší príbeh pre La Traviatu. Aj sexuálny priemysel je v dnešnej dobe stále tabu, takže v tomto ponímaní to môžeme ako tému využívať. Ale pomyslela som si, že nastal ten správny čas, aby sa hlavnou postavou, dámou, stala transgender. Pretože je potrebné, aby každý pochopil, že je súčasťou našej spoločnosti, rovnako ako ja a Vy.
Skladateľ bol Dumasovým príbehom hlboko dojatý. A riskoval, že práve tento príbeh prinesie do sveta opery, no aj tak to urobil. Čo si myslíte, že by povedal na novú verziu Traviaty od holandskej Reisopery?
Túto otázku som dostala niekoľkokrát a môžem len odpovedať, že neviem, čo by si pomyslel. Nemôžem sa ho to opýtať. Vždy však hľadal témy, ktoré boli moderné a nové. Dokonca odvážne.
A týmto príbehom prinášame niečo nové.
Nový príbeh Violetty mi pripomenul jeden film – Orlando, nakrútený na román od Virginie Woolfovej, v réžii Sally Potterovej s Tildou Swinton ako hlavnou postavou – a mimochodom s brilantným soundtrackom! Kde ste ako režisérka našli inšpiráciu na zmenu príbehu?
Meno Violetty pred jej premenou je Orlando a toto meno skutočne vychádza z Orlanda od Virginie Woolfovej.
Najprv sa objavil samotný nápad spraviť operu o trans žene a musela som si prečítať libreto, aby som zistila, či je to vôbec možné. Zodpovedalo to a v tom istom čase bol uvedený film The Danish Girl, založený na príbehu Lili Elbe. A to bol práve ten moment. Potom som si prečítala knihu – životopis od samotnej Lili Elbe. To bola moja inšpirácia. A keď sme museli nájsť talianske meno pre Violettu ako muža, Orlando bolo niečo jednoduché a samozrejmé, nad čím sme vôbec nemuseli veľa premýšľať.
Takže, ako presne sa zmenil príbeh? Ako by ste opísali lásku medzi Alfredom a Violettou? A akú úlohu hrá Alfredov otec Giorgio Germont? Ako sa zmenila psychológia postáv?
Myslím si, že príbeh sa príliš nezmenil. Alfredo je do tejto tajomnej ženy (doslova spieva o tajomnej láske) už rok zamilovaný. Ona s ním však nemôže byť, pretože sa mu bojí povedať, o tom, kým v skutočnosti je. Nechá sa však uniesť nečakanou láskou, ktorú nikdy predtým nezažila a potom Alfredo zistí pravdu. Violetta si dá dole parochňu a áno, on to musí prijať. Alfredo je však zamilovaný do ľudskej bytosti. Nechce a nemôže sa lásky vzdať. Samozrejme, použije jej tajomstvo proti nej. Vo finále druhého dejstva, v stave, keď je žiarlivý a nahnevaný, neoplatí sa jej peniazmi, ale tým, že ju odhalí pred divákmi a dá jej dole parochňu. Ale láska medzi nimi oboma zostáva rovnaká. Rovnako ako pre Giorgia Germonta. Jeho postava je najprv veľmi odsudzujúca. Očakáva nejakého čudáka a potom je konfrontovaný s krásnou a silnou ľudskou bytosťou. Rovnako, ako je to aj v origináli. Oľutuje, čo spravil.
Samozrejme, doktor Grenvil má na konci obrovský pocit viny, pretože operoval Violettu a posledná operácia (na začiatku tretieho dejstva) viedla ku komplikáciám. Keďže operáciu pokazil, cíti sa za to vinný.
Annina má veľmi odlišnú úlohu ako manželka Orlanda/Violetty. Keďže nemá žiadne árie ani duetá, ktoré by spievala, spravila som veľa krátkych improvizácií s predstaviteľkou Violetty – Aylin Sezer a Lizou Vjera Lozica, ktorá stvárňuje Anninu, aby som vybudovala ich vzťah. A komplikácie, ktorými si spoločne prešli.
V momente začiatku opery sa Orlando už na 6 rokov mení na Violettu a Annina vie, že ich manželskému vzťahu je koniec. Predstaví Violettu Alfredovi, mysliac si, že by to mohlo byť pre Violettu dobré. Nečakala, že sa tak rýchlo do seba zamilujú a že sa Alfredo po mesiaci nasťahuje! Ona sama, keďže je bisexuálka, tiež niečo cíti k Violette, ale vie, že Violetta na tieto pocity nedokáže reagovať. Annina sa tak čoraz viac stáva akousi mamou – medvedicou. Chráni a stará sa o osobu, ktorú miluje.
Na Slovensku máme veľmi konzervatívnu spoločnosť. Silne pochybujem, že by bola schopná prijať túto modernú verziu Traviaty. Aká je situácia v Holandsku? Potrebujete ľuďom nastavovať zrkadlo?
Nuž, tvrdíme, že sme veľmi otvorení, ale počas rozhovorov s trans ženami mi povedali, že stále existuje veľa diskriminácie. Najmä v Amsterdame a okolí. Ženy, s ktorými som sa rozprávala, pochádzali z východnej časti Holandska a bolo pre nich jednoduchšie byť trans tam, ako v Amsterdame. Ale zároveň mi povedali, že je v poriadku byť trans, kým sa nedostanú bližšie ľuďom a nemusia s nimi existovať, napríklad v rodine a podobne. Potom to ťažšie znášajú. Transrodoví ľudia sú niekedy stále vyčlenení zo spoločnosti, z komunity, len preto, že sú transrodoví. Takže aj keď v Holandsku, našťastie, existujú práva pre transrodové osoby, myslím si, že stále na tom treba pracovať, aby boli akceptovaní.
Nie je to len o zrkadle pre divákov. Ide skôr o to, aby sa ukázalo, že trans je tiež normálny človek. Je to príbeh o láske, hlbokom priateľstve, bolesti, žiarlivosti, zrade, prijatí a výčitkách. A hlavná postava, je, zhodou okolností, trans žena.
Ako kostýmová výtvarníčka Julie Weideli prispôsobila svoju prácu príbehu? Podľa zverejnených fotografií opery sú kostýmy nádherné…
Julie Weideli je fantastická dizajnérka. Vyrobila krásnu scénu so závesmi, ktoré môžeme symbolicky využiť. Keďže máme hudobníkov na pódiu, používame ich a hudbu ako emóciu (samozrejme, hudba sama o sebe je emócia). Takže keď chce Violetta prejaviť emócie – napríklad, keď je v prvom dejstve zamilovaná, otvorí vnútorné závesy a diváci uvidia hudobníkov. Keď sa však snaží skryť svoje emócie – napríklad v duete s Germontom, zatiahne závesy.
Okrem toho hudobníci reprezentujú aj spoločnosť. Niekedy Violetta nechce, aby ju spoločnosť videla a posudzovala. Nakoniec sa po operácii stala tým, kým vo vnútri už bola. Odťahuje závesy. Už sa nechce skrývať. Teraz ju môže vidieť každý.
A keďže príbeh vychádza zo skutočného životného príbehu Lili Elbe, zasadili sme náš príbeh do 30. rokov minulého storočia. Takže všetky kostýmy sú prispôsobené tomu, čo ľudia v tých časoch nosili.
Je tiež pekné vidieť, že napríklad Giorgio Germont mení svoje kostýmy. V jazdeckých čižmách je veľmi silný a strnulý a v 3. dejstve už jeho oblečenie nie je také autoritárske. Doslova, osobnostne aj kostýmom trochu zmäkol.
Pre Aylin v úlohy Violetty sme sa museli postarať o to, aby takmer všetky zmeny na javisku zvládla sama alebo s pomocou Lizy v úlohe Anniny ako v predohre, kde sa mení z Orlanda na Violettu.
A najväčším problémom boli dve parochne. Aylin má krásne dlhé vlasy, ale občas ju musíme vidieť aj ako Orlanda. Takže jej vlasy sme museli dostať pod mužskú parochňu a navyše má svoju parochňu Violetta, ktorú si môže sama nasadiť a dať dolu. Tím maskérov odviedol fantastickú prácu!
Táto opera je druhou inscenáciou zo série Reisopera Concept Challenge. Prvou inscenáciou v tomto viacročnom talentovom programe bol Eugen Onegin (november/december 2019). Čo je hlavným cieľom tohto konceptu? Aký bol hlavný koncept Onegina? Bola moderná aj produkcia tejto opery?
Obávam sa, že k tomu nemôžem veľa povedať. Spolu s Julie Weideli sme sa tiež zúčastnili súťaže o Onegina a skončili sme na druhom mieste, takže Reisopera nám ponúkla možnosť urobiť ďalšiu kufrovú operu.
Myslím si, že pre Reisoperu je to spôsob, ako dať novým tvorivým tímom šancu vytvoriť niečo v menšom rozsahu, ako je opera so zborom, veľkými scénami, množstvom sólistov a veľkým orchestrom. Inscenačný tím môže ukázať, čo dokáže a možno to v budúcnosti povedie k novým angažmánom.
Postavu Alfredovho otca Giorgia Germonta spieva známy slovenský barytonista Aleš Jenis. Toto nie je prvá spolupráca s Nederlandse Reisopera. Ako hodnotíte spoluprácu s ním?
S Alešom som pracovala prvýkrát a viem, že bol aj v Don Giovannim z Reisopery. Bola to absolútna radosť mať ho v obsadení! Má veľa skúseností a bolo skvelé, že sa o ne chcel s nami podeliť. Má, samozrejme, výnimočný hlas, ale je tiež vynikajúci herec. Má veľmi dobré herecké kvality a dokáže stvárniť aj jemné nuansy. Je tímovým hráčom a to je veľmi dôležité pre tento príbeh, ktorý chceme vyrozprávať.
A čo ostatní sólisti? Ako ste si ich vybrali? Violetta Valéry -Aylin Sezer a Alfredo Germont -José Romero? Spolu s Giorgiom Germontom v podaní Aleša Jenisa sú títo traja najdôležitejšími postavami celej opery…
Mala som možnosť absolvovať pracovné stretnutia, aby som našla tých správnych ľudí. Aylin bola v ten deň prvou Violettou a už na konkurze ma veľmi dojala. Ona jediná mi vohnala slzy do očí, tak prirodzene, bola ten typ, pri ktorom si poviete, že to je tá pravá Violetta. Je veľmi silná herečka, takže sme museli mať vedľa nej niekoho, kto by sa s ňou mohol vyrovnať ako s jej manželkou Anninou. Aj v tejto časti sme mali pracovné stretnutia a bolo jasné, že Liza je tá pravá. Prišla s celkom mužskou energiou, ktorá ma veľmi zaujala.
Rozprávala som s nimi aj pred ich konkurzmi o koncepte. Je samozrejme dôležité, či sa spevák môže zaviazať hrať tento príbeh.
Kvôli Covidu bolo náročné spraviť veľa pracovných stretnutí pre rolu Alfreda. Mali sme veľa zaujímavých tenorov, no do Holandska sa nedostali.
Vedeli sme o Josém, pretože bol v opernom štúdiu v Amsterdame a počula som o ňom samé chvály. Hral aj v Nápoji lásky v koprodukcii Reisopery a Opery Zuid, takže vďaka tomu sa umelecký riaditeľ Reisopery Josef Fuchs zoznámil s Josém a navrhol mi ho. Som veľmi šťastná, že sme si vybrali Josého. Má krásny hlas a skvelé herecké schopnosti. Mám veľké šťastie, že som mohla pracovať s touto mimoriadne talentovanou skupinou ľudí.
Dĺžka opery je 90 minút, takže ste museli veľa škrtať. Ktoré scény? Bolo to náročné z pohľadu réžie a hudby?
Samozrejme, že sme museli vyškrtnúť zborové scény, pretože zbor ani nemáme (úsmev). Aj keď koniec druhého dejstva použijeme až na záver a ponechali sme aj Prípitok. Je to síce iné s piatimi alebo štyrmi hlasmi, ale stále je to prekvapivo silné.
Z väčšiny árií sme časť škrtli, rovnako ako krátili aj duetá. Len Germont a Violetta sú takmer úplne odspievaní. V úvodnej scéne sme toho veľa zoškrtali a napokon sa začne druhé dejstvo, keď Violetta požiada Alfreda, aby sa s ňou stretol v súkromí.
Tie škrty nebolo ťažké urobiť, pretože sme vedeli, čo chceme povedať. Alistair Digges, náš dirigent, odviedol skvelú prácu, keď spravil dobré prechody a zároveň prešiel niekoľkými líniami (napríklad od Gastonea) k Annine. Bolo úžasné pracovať s Alistairom. Bol priamo zainteresovaný do tohto konceptu a skutočne prihliadal na to, aby sme mohli čo najlepšie vyrozprávať príbeh a akými škrtmi by sme to mohli dosiahnuť.
Zmenilo sa aj hudobné obsadenie. Ide o komorný orchester, ktorý je súčasťou javiska. Ako sa vyriešila Verdiho partitúra?
Použili sme úpravu Kennetha Robertsa pre prvé husle, druhé husle, violu, violončelo, kontrabas, flautu, klarinet a fagot. Komorná zostava je ozvučená, takže výsledný zvuk tohto telesa znie veľmi plno.
A posledná otázka: Váš hlavný koncept ako režisérky by sa dal aj zhrnúť – odvážte sa byť sám sebou. Máme dnes problém so slobodou? Je nová Traviata o vnútornom boji každého z nás?
Náš podtitul v skutočnosti znie: stať sa tým, kým ste. A to je podľa mňa vždy dôležité a relevantné. Nielen pre transrodových ľudí, ktorí ak pôjdu na operáciu, stanú sa doslova tým, kým sú. Je to dôležité pre nás všetkých. Dostať zo seba to najlepšie. Stať sa najlepšou verziou seba samého. Ak je vo vás niečo, čo hovorí: „Už tento vzťah nechcem“ alebo „Vždy som to chcel vyskúšať, ale nikdy som sa neodvážil urobiť to“ alebo „Nie som spokojný s touto prácou, chcem niečo urobiť to ma robí šťastným“, potom je čas konať. Nájdite sa. Staňte sa tým, kým ste a akceptujte ostatných, ktorí tak robia.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: Nederlandse Reisopera/ Marco Borggreve
