Na MFF Febiofest Bratislava 2024 nám Bohdan Sláma, oceňovaný režisér, vysokoškolský pedagóg a autor nového filmu Sucho, porozprával o svojej aktuálnej aj budúcej tvorbe, o tom, prečo je rodina dôležitá pre jeho filmy, ako vníma aktuálny environmentálny aktivizmus aj prečo je dobré nakrúcať vojnové komédie.
Oficiálna synopsa filmu Sucho: Súčasná česká dedina. Lány polí obklopujú malý statok, kde hospodári päťdesiatročný Josef so svojou ženou Evou a tromi deťmi. Josef sa snaží žiť alternatívne a vedie donkichotský boj proti miestnemu agropodniku. Trpí tým jeho rodina, svojim deťom zakazuje počítače, mobily aj internet, čo ťažko znáša predovšetkým šestnásťročná Žofka. Agropodnik patrí Viktorovi, ktorý ide v stopách svojho dominantného otca. Pôda je preňho len nástrojom na dosiahnutie zisku bez ohľadu na ekologické dopady a dlhodobú udržateľnosť. K Viktorovi prichádza na prázdniny jeho osemnásťročný syn Míra, ktorý po zvyšok roka žije s matkou v Prahe. Viktor by Míru rád zapojil do riadenia agrokombinátu, ale on to odmieta, pretože s otcovým prístupom nesúhlasí a sám sa identifikuje skôr s mladým protestným hnutím.
Rozhovor:
Vaše filmy sa často venujú náročným spoločenským témam. Čo býva hlavným spúšťačom vašej motivácie nakrútiť film? Je to váš záujem, zvedavosť alebo hnev, čo vás privedie k myšlienke nakrútiť o téme film?
Dôvody sú rôzne. V prípade môjho predošlého filmu Krajina v tieni som si prečítal scenár Ivana Arsenjeva a následne mi to nedalo spať. Zdala sa mi až neskutočná tá predstava, že susedia, ktorí vedľa seba existujú niekoľko generácií, sa vplyvom akéhosi dobového poblúznenia totalitou rozhodnú urobiť ľudový súd a jeden druhého popraví niekde za dedinou. Tento príbeh ma jednoducho nenechal chladným.
Zároveň ma k tvorbe viedla zvedavosť. Chcel som analyzovať správanie ľudí v takejto situácii. Prísť na to, prečo ich správanie bolo také, aké bolo.
Čo bolo spúšťačom pri filme Sucho?
Sucho je môj autorský scenár, takže si už celkom dobre nepamätám ako to začalo. Premietal som si v mysli množstvo figúr a situácií. Cez tieto mikrosituácie som postupne dospel k problémom, ktoré postavy vo filme riešia. Úplne na začiatku som uvažoval nad témou umierania doma. Ja sám mám z domu silný zážitok, keď môj otec zomieral na rakovinu. Poznali sme vtedy veľmi dobrého lekára – onkológa, ktorý sa zároveň venoval paliatívnej starostlivosti. On umožnil môjmu otcovi, aby zomrel doma. Bolo to veľmi dôležité preňho, pre moju mamu a pre nás všetkých. Uvedomil som si, že je to veľká téma. Väčšinou sa smrť odkladá bokom, do nemocníc a rôznych zariadení, a ľudia o tom nechcú hovoriť. Dokonca mnohí ani nechcú robiť pohreby. Smrť je vytesnená na okraj spoločenského vedomia. To však spôsobuje množstvo tráum. Keď si ľudia odoprú možnosť sa so smrťou vyrovnať, tak to pre nich nikdy neprestane byť traumatické.
Tohto nášho lekára som sa spýtal, ktorá zo situácií, ktoré on pri paliatívnej starostlivosti zažíva, je najťažšia. On mi odpovedal: “Keď zomierajú starí ľudia, je to prirodzené, logické, to nikoho nezaskočí. Hrozné je keď zomierajú deti, paradoxne to však nie je to najhoršie. Zo všetkého najhoršie je, keď zomiera mama malým deťom.” Táto predstava mi ostala v hlave a vravel som si, že je to tak hrozné, že sa tým nemôžem ako autor ani zapodievať. No neustále sa mi to vracalo a následne som si to spojil s postavou, ktorú som napísal už dávno. Je to postava Jozefa, človeka, ktorý svoju rodinu vytrhne z civilizácie a žije svoj životný sen v prírode, ale pre jeho blízkych to predstavuje traumu. Takže sa mi spojili tieto dva príbehy a vznikol film Sucho.
Film Sucho režiséra Bohdana Slámu je dobrým príkladom spoločenskej drámy bez agitácie
Vo filme je skutočne niekoľko detských predstaviteľov a musia hrať aj v ťažkých scénach. Ako sa vám nakrúca s detskými hercami? Hovorí sa, že to režisérom spôsobuje ťažkosti. Aká je vaša skúsenosť?
Mám úplne inú skúsenosť (úsmev). Samozrejme ten detský predstaviteľ sa musí dobre a zodpovedne vybrať. Pred nakrúcaním robíme veľké a náročné konkurzy. Aj detský herec musí mať inteligenciu, citlivosť, talent a schopnosť pochopiť, že hrá vo filme. Keď takéto dieťa nájdete a pristupujete k nemu citlivo, v zmysle, že dieťaťu umožníte sa pri nakrúcaní prirodzene prejavovať, prináša to so sebou veľkú autenticitu.
Ako zvládali detskí herci najťažšie scény s umierajúcou matkou? Mali ste z nakrúcania týchto scén obavy?
Výkon detských hercov záleží predovšetkým na ochote rodičov k tomu, aby deti mohli náročné scény podstúpiť. Ťažké scény je tiež možné točiť iba v prípade, že rodičia na to svoje deti pripravia. Mali sme šťastie, že pri natáčaní Sucha rodičia aj deti mali túto ochotu, inak by sme nemali šancu. Obavy a pochyby sú prirodzenou súčasťou tvorby, bez nich to nejde.
Sú ešte typy scén, z ktorých máte vrásky na čele? Či dokonca také, ktoré by ste si netrúfli natočiť?
Všetky scény sú náročné, častokrát vám dá najviac zabrať scéna, ktorá pôsobí nenáročne a banálne. Trúfol by som si na akúkoľvek scénu, keby som vedel, že má pre príbeh zmysel.
V mnohých svojich filmoch máte aj zvieratá. Aj s tými to zvládate?
Mňa nakrúcanie so zvieratami a deťmi veľmi baví. V každom svojom filme sa snažím mať nejaké zvieratá a deti.
S detskými predstaviteľmi úzko súvisia aj rodinné motívy. Vo vašej tvorbe je rodina často najzásadnejším zdrojom drámy, konfliktov, ale aj lásky. Čo pre vás ako autora znamená rodina?
Rodina je pre mňa v rámci premýšľania o filme úplný základ. Logicky sa téma rodiny týka všetkých ľudí. Nechcem to vzťahovať iba na klasický model rodiny. Súvisí to so všetkými vzťahmi. Rodina má vplyv na vzťahy a životný štýl. Sú to témy, ktoré ma veľmi zaujímajú.
Slúžia vám filmy na skúmanie a objavovanie rodinného života, alebo nimi skôr podávate svoje “know-how”?
Aké môže mať človek know-how? (smiech) Nie, pre mňa je to rovnako neustále objavovanie. V tomto smere nie je nikto dosť múdry. Vždy ma príbeh najviac zaujíma v momente, kedy ani ja sám neviem, čo si s ním počať. Je pre mňa zaujímavé skúmať, ako by sa ľudia v rôznych situáciách mohli zachovať, čo u nich rôzne udalosti spôsobia, ako ich konflikty zmenia, ako ľudia menia svoje názorové nastavenie a podobne. To sú pre mňa skôr otázky než odpovede.
Okrem rodinných konfliktov sa vo filme Sucho venujete aj téme udržateľného poľnohospodárstva a zdravého životného prostredia. V snímke vystupujú aj postavy mladých environmentálnych aktivistov, ktorých demonštrácie v českých mestách často spôsobujú všelijaké problémy. Názory na ich aktivitu sa rôznia. Čo si o tom myslíte vy a čo by mohlo byť pre mladých lepšou alternatívou, ako vyjadriť svoj postoj a pomôcť prírode?
Téma klimatického aktivizmu sa mi do filmu dostala úplne prirodzene. Predstavil som si totiž dcéru človeka, ktorý žije príkladným ekologickým životom, ale tým jej ničí sociálne väzby a znemožňuje jej držať krok s dobou. Myslím, že byť súčasťou väčšej skupiny či komunity, ktorá rieši otázky klímy, by pre takéto dievča vyrastajúce v udržateľnej domácnosti mohlo byť to pravé a veľmi dôležité. Každopádne necítim sa byť v pozícii, aby som mohol niekomu radiť. Každý druh extrémizmu je škodlivý. Extrémne postoje nikdy nespejú k porozumeniu. Na druhej strane prechovávam veľké sympatie k mladým ľuďom, ktorým nie je jedno, v akom stave sa svet nachádza. To, že provokujú a robia rozruch mi príde prirodzené, to robí každá mladá generácia. Kto iný má upozorňovať na to, v čom žijeme a aké sú výzvy do budúcnosti, ak nie tí, ktorých sa to týka najviac? My nevieme, akým problémom a katastrofám ešte budeme čeliť. Pár rozbitých vecí a obliatych obrazov mi pripadá ako oveľa menšia katastrofa. Majú moje sympatie za to, že sa ozývajú.
Ale aby som odpovedal na vašu otázku: Myslím si, že neexistuje jedno spoločné riešenie pre všetkých. Existuje miliarda malých riešení, a to keď si ľudia uvedomia, tak môžu pomôcť spoločnému dobru. Všetci spolu žijeme na jednej planéte, a my už vieme, že tá planéta nie je až taká veľká.
Ale hlavnou témou filmu je niečo iné. Ide v ňom o vyrovnanie vzťahov, ktoré sú ovplyvnené mačoizmom a paternalizmom otcov, ktorí si myslia, že všetko vedia najlepšie, pritom spôsobujú utrpenie svojim blízkym. Ide o to, či títo ľudia dokážu zmeniť svoje myslenie.
Vychádzali ste pri písaní scenára z vlastných otcovských chýb?
Samozrejme! To je jasné. Ale nebudem hovoriť z ktorých (smiech).
Aký pocit vám prináša dokončenie filmu? Ako ste sa cítili po zdolaní výziev, ktoré vám film Sucho priniesol?
Úľavu po dotočení filmu rýchlo vystrieda pocit, že sa nepodarilo natočiť presne to, čo človek chcel, ale keďže to sa nepodarí takmer nikdy, neostáva nič iné, len prijať to, aký v skutočnosti vznikol. To, čo sa naozaj podarilo, môže človek vidieť až s dlhším časovým odstupom.
Rád by som sa vrátil k autorovi, ktorého ste spomenuli. S Ivanom Arsenjevom chystáte nový film Koniec sveta. Poviete mi o ňom viac?
Film už je nakrútený a príde do kín ešte ten rok. Je to príbeh malého chlapca a jeho starého otca a odohráva sa v roku 1968. Chlapcova rodina odíde na výlet do Francúzska, a preto sa po začiatku okupácie nemôže vrátiť domov. Malý hrdina teda stratil svoju najväčšiu istotu, stratil rodinu. Jedinou istotou preňho od toho momentu je iba starký. Ten je ruský aristokrat, ktorý v minulosti ušiel pred boľševizmom v Rusku, kde mu vyvraždili celú rodinu. Je to príbeh, pri ktorom budeme mať možnosť si uvedomiť, čo vlastne znamená tá agresia, napadnutie iným štátom a pre mňa je hlavne aktuálne to, ako sa dieťaťu v takejto dobe zmení celý svet. Myslím na to, keď vidím deti a ich matky z Ukrajiny, pre ktoré útek z domova tiež znamená koniec sveta.
Okrem tohto filmu však chystáte aj novú adaptáciu Švejka. Aké to je v aktuálnej situácii pripravovať vojnovú komédiu? Nie je to zvláštny pocit?
Keď si Švejka prečítate pozorne, tak zistíte, že je to prudko protivojnový príbeh. Odhaľuje nezmyselnosť vojny a využíva na to čierny humor. Najviac ma na tom láka životaschopnosť postavy Švejka, jeho schopnosť čeliť zlobe, nenávisti, hlúposti a ľahostajnosti autorít. Myslím si, že najlepší spôsob, akým ľudia môžu pochopiť nezmyselnosť vojny a vplyv tohto nezmyslu na jednotlivca a spoločnosť, vedie práve cez humor.
Zhováral sa Matúš Trišč
Zdroj foto: Facebook Febiofest
