Remo má v sebe zvláštnu, priam magickú schopnosť: komponovať silné melódie, ktoré zanechajú stopu. Sú čisté a jasné, nesú hlboký odkaz a žiadnu z nich nezopakuje. Poďte sa s nami pozrieť na výnimočný koncert v Klariskách, ktorý sa konal 28. júla v rámci festivalu DOLCE VITAJ.
Tohtoročný festival DOLCE VITAJ ani nemohol mať originálnejšiu bodku: koncertná sieň monumentálneho gotického kostola a kláštora Klarisiek, v ktorej sa pravidelne konajú kultúrne akcie, privítala výnimočného talianskeho klaviristu, no v prvom rade osobitého skladateľa s unikátnym kompozičným rukopisom, Rema Anzovina.
Klarisky disponujú nielen magickým prostredím, ale aj špecifickou akustikou, vďaka ktorej sa sólo klavírne skladby Anzovina prekrásne vynímali v celom priestore. Koncert bol jedinečný aj tým, že interpret ho celý postavil výlučne na svojich autorských kompozíciách – bol to akýsi kreatívny výlet naprieč jeho výrazovo aj formálne pestrou tvorbou. Remo Anzovino je totiž zručným majstrom v kompozícii: skúsený poslucháč odhalí jeho bravúrnu prácu s kompozičnými technikami a ten, ktorý tú potrebu nemá, nechá sa unášať prúdom emócií. S nimi totiž vie Anzovino narábať priam dokonale. Na koncerte dokonca po zopár skladbách vyzval klavirista publikum (o jeho koncert bol taký záujem, že desiatky ľudí sa dokonca nedostali do koncertnej siene), aby ľudia v hľadisku len zavreli oči a nechali sa prúdom emócií unášať. Jeho hudba fungovala aj preto, že je tak dôsledne skomponovaná. Trebárs v kompozícii Nocturne in Tokyo výborne funguje minimalisticky spracovaný motív s netradičnými harmonickými spojmi, ktoré sme počas večera počuli mnohokrát. Harmónia a práca s ňou je výsada tohto skladateľa. Nočná, pokojná hudba – nocturno je prekrásnou, náladovo vyváženou, meditáciou, ktorá sa v priestoroch chrámu nádherne niesla. Po krátkom rozvinutí úvodného motívu sa Anzovino vrátil späť a zopakoval ho – opäť v nežnom, pekne zahratom piane. Aj precítená dynamika je jeho silnou stránkou, takže všetky emocionálne spektrá jeho kompozícií tak dostatočne dôrazne vynikli. Nie je väčšou výhodou, ako keď si skladateľ hrá svoje kompozície sám. Najlepšie predsa chápe svoje diela, vie vystihnúť to, čo svojou prácou chcel povedať a v tento večer sme to z Anzovinovej interpretácie každou jednou nádherne predýchanou frázou aj cítili.
Niekedy necháva repetitívny, jednoduchý harmonický základ znieť v ľavej ruke a v pravej rozvíja melodickú líniu (Afrodite), aby v jemnom piánku ukončil nečakane, v stratenom závere celú skladbu práve motívom z ľavej ruky. Každá jeho skladba predstavuje akýsi zvláštny mikrokozmos – jej čaro spočíva v detailoch, vo farbách, ktoré však vie poslucháč zreteľne rozpoznať. Remo necháva na obecenstve, ako si jeho kompozície vysvetlí – ani počas koncertu nedával žiaden špeciálny „návod“ či program. Mohli ste si vybrať, či v jeho kompozíciách budete objavovať zapadajúce slnko, pokojný, ospanlivý večer alebo nekonečné more – obrazotvornosť a fantázia už je na každom z nás alebo ako vraví samotný Remo – „bol by som rád, keby každý jeden poslucháč na začiatku koncertu zavrel oči a na konci sa prebral a cítil sa, akoby sa prebudil zo sna,“ povedal po koncerte pre náš portál.
Prvá časť koncertu sa niesla v miernejšom tempe a elegickej nálade. Neskôr sme počuli aj skladby, v ktorých využil dynamickejšie plochy, jazzové prvky, bodkovaný rytmus, jeho variabilita vo forme, rytme a výraze nepozná hraníc – so zručnosťou dokáže využiť valčíkový rytmus, ale aj tango, rovnako je presvedčivý v clivej balade, ale aj dramatickejšom kuse. Všetko to dokáže tento taliansky skladateľ zhutniť na úspornej ploche a s čistotou v rukopise. Je čitateľný, no nie simplicitný. Ako interpret má brilantný zmysel pre rytmus aj improvizáciu – počas koncertu si v niektorých skladbách dovolil aj zaimprovizovať na danú tému a bolo to mimoriadnym oživením vystúpenia. Rytmicky pestrým výletom bola kompozícia Igloo, ktorá dokonca využíva veľmi umne spracovaný protipohyb dvoch odlišných melodických línií. Remo je neuveriteľný majster kontrapunktu a jeho záľubou je práve táto tradícia starých majstrov, takže ak využíva aj túto techniku a spraví z nej skladbu novodobým spôsobom, ešte k tomu so synkopickou rytmikou, niet sa čo čudovať. Bravúrne dielo.
Interpret sa k hovorenému slovu dostal až neskôr, keď komentoval svoje skladby previazané s výtvarným umením. Medzi ne patrí aj Following Light, skomponovaná k dokumentárnemu filmu Monetove lekná – mágia svetla a vody. Jeho schopnosť doslova „namaľovať“ atmosféru prostredníctvom hudobného nástroja je dychberúca. Nie nadarmo sa klavíru hovorí, že je to malý orchester. Monetove diela dokázali prostredníctvom klavíra prehovoriť tak živo a tak uveriteľne, že v publiku sme mali pocit, že z intímnej klavírnej skladby priam ožívajú špecifickou, novou rečou.
Z mnohých jeho skladieb bol citeľný typický taliansky zmysel pre príťažlivú melodiku a neapolskú „príchuť“, taká bola napríklad aj nočná prechádzka Cammino nella notte, z ktorej zaujme rytmika s príjemným jazzom. Jeho diela sú známe aj v inštrumentácii s inými hudobnými nástrojmi – napríklad I´m not leaving je clivá balada s nádherným trúbkovým sólom, no na koncerte vedel klavirista s eleganciou suplovať aj tento nástroj. Skladba z albumu Fight For Freedom – Tribute To Muhammad Ali je ďalšia z filmových melódií, ktoré sa vám ihneď vryjú do pamäte. Remo má v sebe zvláštnu, priam magickú schopnosť: komponovať silné melódie, ktoré zanechajú stopu. Sú čisté a jasné, nesú hlboký odkaz a žiadnu z nich nezopakuje. Nikdy nepreháňa s farbami, poslucháča sa nesnaží oklamať ani patetickými emóciami, ak je lyrický, dá to najavo v dostatočnej miere, rovnako aj nostalgiu, tak isto drámu či plač alebo clivotu, tak aj protipól týchto emócií. Nikdy skrátka neklame. Aj preto bol tento koncert taký výnimočný.
Rovnako aj v skladbe Galilei pracuje s princípom minimal-music. Tomuto skladateľovi totiž stačí na malej ploche rozvíjať jeden dobre vymyslený motív, ktorý sa poslucháčovi okamžite zafixuje. Rozvíja ho, pracuje s ním, uvádza ho v rôznych škálach farieb a harmónií tak, aby ste ho vždy vnímali inak, no predsa je to ten istý motív. V jednoduchosti je krása a skladateľ tento princíp napĺňa brilantne, no zároveň dokáže spraviť mimoriadne inteligentnú nadstavbu tejto krásy.
Dychvyrážajúcim kusom bola interpretácia Frida Viva la Vida. Remo Anzovino je autorom soundracku k dokumentárnemu filmu o tejto výnimočnej umelkyni a opäť pracuje s princípom repetitívnej hudby. Je si vedomý sily obrazu aj hudobného motívu. Priestory chrámu dodali ten správny hallový efekt a patričný dozvuk tónom, ktorý bol práve pri tejto skladbe taký potrebný. Klavírny motív znel naliehavo a osudovo a patril medzi najsilnejšie okamihy tohto koncertu, kedy publikum ani nedýchalo. Aj ďalšia skladba – príznačne nazvaná Vincent, bola zo soundtracku, Van Gogh. Of wheat fields and clouded skies (Van Gogh – O obilných poliach a oblačnom nebi). Hoci pôvodne je pre klavír a orchester, vo verzii pre sólový klavír znela podstatne krajšie. Tému totiž bolo počuť zreteľnejšie, neostala skrytá v mase nástrojov a publikum si tak mohlo vychutnať nuansy tohto elegického diela.
Vyše hodinu a pol dokázal Remo Anzovino pútať pozornosť ľudí – a to vďaka svojmu vlastnému, originálnemu repertoáru. Každá jeho skladba predstavovala iný svet. Svet vytvorený z fantázie, pričom nechával priestor pre tú vlastnú – poslucháčovu. Aj to, že veľmi umne ho dramaturgicky vystaval, striedal nostalgické, clivé kusy s dynamickými a temperamentnými dielami, spravilo z koncertu príťažlivý večer. A samozrejme, publikum ho nechcelo pustiť z pódia. Vtedy sa v ňom ukázalo aj tá nádherné, slnečné, temperamentné, talianske a živé – spolupracoval, tlieskal, hral a spieval s publikom z celého srdca.
Organizátormi festivalu Dolce Vitaj sú Taliansky kultúrny inštitút v Bratislave, Veľvyslanectvo Talianskej republiky a Taliansko – Slovenská obchodná komora. Osobitné poďakovanie zo strany našej redakcie patrí pani Adriane Šulíkovej z Talianskeho kultúrneho inštitútu za sprostredkovanie vstupu na koncert a rozhovoru s Remom Anzovinom, ktorý vám prinesieme na stránkach nášho portálu v najbližších dňoch.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Jana Krištofovičová – Taliansky kultúrny inštitút
