Zrodil sa z pera spisovateľa Iana Fleminga v roku 1953. Šarmantný, no chladnokrvný britský gentleman s povolením zabíjať v mene Jej veličenstva. V jeho prítomnosti sú vždy krásne ženy, rýchle autá a kopec nepriateľov, s ktorými prichádzajú nemalé problémy. Tie však vie riešiť špičkovo. Agent 007, a.k.a James Bond. Bolo iba otázkou času, kedy túto postavu diváci uvidia aj na veľkom striebornom plátne. Prvý krát sa tak stalo v roku 1962.
Bonda dnes už pozná aj desaťročný žiačik na základnej škole. Ruku na srdce, každý z nás videl aspoň jeden diel z tejto svetoznámej špionážnej série. Každý. A či už ho milujeme alebo nenávidíme, nemôžme ho ignorovať. Koniec koncov, je neprehliadnuteľný. A vyzerá to tak, že asi aj nesmrteľný. To, čo začalo v roku 1962 má totiž tradíciu do dnešného dňa. Budúci rok bude britský špión oslavovať filmovú šesťdesiatku a vďaka nepredvídateľnej situácii ohľadom pandémie ochorenia COVID-19, je stále možné, že až vtedy sa nakoniec dostane do kín najnovší diel s názvom Nie je čas zomrieť. Aj keď slovenská premiéra (už bola viackrát odložená) je momentálne naplánovaná na 7. októbra 2021.
Ak sa vám nechce na túto nádejnú novinku čakať tak dlho, môžete si čas spríjemniť pozeraním všetkých doterajších dielov. Tie sú na HBO GO dostupné ešte do konca apríla. Ak sa vám, ale nechce pozerať všetkých 24 dielov (dostupné sú aj dve neoficiálne bondovky – Casino Royale z roku 1967 a Nikdy nehovor nikdy z roku 1983), pozrite si môj rebríček s krátkym komentárom nižšie, ktorý som pre vás vytvoril. Možno vám zároveň uľahčí prípadný výber. Aby to bolo aspoň trošku napínavé, pôjdem od tej najhoršej bondovky po tú najlepšiu.
- Diamanty sú večné (réžia: Guy Hamilton, 1971)
Sean Connery na konci s dychom. Doslova. Nielen, že tu vyzerá na šesťdesiat, ešte sa tak aj bije. Po predchádzajúcich dieloch ide o výrazné sklamanie aj čo sa týka príbehu, štýlu, tempa, hereckých výkonov, vlastne ide o sklamanie v rámci všetkého. Ide už zároveň skôr o komédiu či až nechcenú paródiu na špionážne filmy, než špionážny film ako taký. Avšak namiesto nadhľadu a sebareflexie z filmu skôr cítiť scenáristické diletantstvo. Dvojica záporákov vyzerá ako Pat a Mat, ešte sa tak aj správa. Nehovoriac o tom, že všetky ženy sú tu vyobrazené len ako nemotorné stvorenia, čo potrebujú na všetko silnú chlapskú ruku. Slúžia tu už iba a len na okrasu a keď majú náhodou niečo spraviť či nejako pomôcť, sú bezradné či absolútne neschopné. A nie, nie je to teda vôbec vtipné. Najnudnejšia a zároveň najhlúpejšia bondovka.
- Moonraker (réžia: Lewis Gilbert, 1979)
Predstavte si, žeby Hviezdne vojny točil Ed Wood (rovnaké priezvisko so scenáristom tohto filmu možno nie je náhoda). Vyzeralo by to nejako takto. Je to skutočne príšerné, až nad tým zostáva miestami rozum stáť. Bond v skafandri, vo vesmíre a prestrelky s laser pištoľami. Len si to predstavte. Alebo radšej nie, zabudnite na to. Poďme radšej ďalej.
- Žiješ len dvakrát (réžia: Lewis Gilbert, 1967)
Nemôžem si pomôcť, Gilbertovi to akosi nešlo. Potenciál tam bol, prvá polovica je slušná, no neskôr sa to zvrhne a spadne do úplne iných vôd. Pri scéne s vrtuľníkom som nevedel, či to myslia tvorcovia vážne. No ak nie, zabudol som sa smiať.
- V tajnej službe Jej veličenstva (réžia: Peter R. Hunt, 1969)
Prvá snaha o akési poľudštenie hlavného hrdinu. Prvý krát, kedy ho vidíme ukázať naplno emócie. Bohužiaľ, je to tak režijne odfláknuté, že sa tomu jednoducho nedá veriť ani omylom. Škoda. Pár svetlých momentov to síce má, avšak ako celok to nefunguje a zlyháva opäť najmä na pomerne nudnom scenári. Nehovoriac o tom, že George Lazenby je najnevýraznejší Bond vôbec.
- Dnes neumieraj (réžia: Lee Tamahori, 2002)
Nalejme si čistého vína, prvá bondovka v novom miléniu bol poriadny úlet. Nesúrodá, chaotická „všehochuť“. Niekto by tento Tamahoriho experiment mohol označiť za fascinujúci svojou odvahou, pravdou však je, že nie vždy všetko nové, je aj dobré. Predznamenala to už úvodná pieseň. Tá bola teda čisté utrpenie. A ten absurdný záver v lietadle… a tie sci-fi prvky. No, bolo toho už trocha priveľa. Áno, je tam síce krásna Halle Berry alebo Rosamund Pike či hádam najcharizmatickejší Bond – Pierce Brosnan, aj skvelé akčné scény to má, ale stále ide iba a len o podpriemernú záležitosť.
- Agent, ktorý ma miloval (réžia: Lewis Gilbert 1977)
V poriadku, Richard Kiel ako 218 cm vysoký obor snažiaci sa nieže zabiť, ale doslova rozpučiť Bonda, je fakt desivý. Scéna v kupé je výborná, avšak tam to niekde asi aj končí čo sa týka pozitív.
- Žiť a nechať zomrieť (réžia: Guy Hamilton, 1973)
Prvá bondovka s Rogerom Moorom na scéne. Prijemná zmena. Moore po skvelom Connerym (ktorý bol dokonalým prototypom Bonda) nemal ľahkú úlohu, no dá sa povedať, že ešte zvýšil hlavnému hrdinovi dôvtip, charizmu, aj eleganciu. Nehovoriac o zvýšenom počte mileniek. Je to slušné, no stále nič čo by otváralo ústa, vyvolalo zimomriavky, ani lišiacky úsmev od ucha k uchu. Pomerne strašidelný záporák s celou svojou woodoo partiou, roztomilá ,,bond girl“ a skvelý rozbeh, no pomaly to všetko opadne, až si na nič z toho v závere ani nespomeniete.
- Dr. No (réžia: Terence Young, 1962)
Pôsobivé predstavenie agenta 007 so všetkým, čo k nemu aj dnes neodmysliteľne patrí. Šarm, nekompromisnosť, drsnosť, namyslenosť, cynické poznámky. Samozrejme, nemožno zabudnúť ani na ďalšie kultové postavy ako M či Moneypenny v podaní brilantnej Lois Maxwell. Joseph Wiseman ako chladný psychopat Dr. No je skvelý, Ursula Andress zvyšuje krvný tlak a Sean Connery slušne baví.
- Muž so zlatou zbraňou (réžia: Guy Hamilton, 1974)
Christopher Lee tu je nezabudnuteľný, rovnako ako záverečný súboj jeden na jedného. Taktiež treba oceniť dychberúce lokácie. Škoda len niektorých nelogických scén, množstva ,,vaty“ (je to zbytočne naťahované) či až groteskného záveru na lodi.
- Zajtrajšok nikdy nezomiera (réžia: Roger Spottiswoode, 1997)
Všetky ,,brosnanovky“ majú špičkovú akciu, tu však hapruje najviac scenár. Každopádne Jonathan Pryce je jeden z najlepších a najuveriteľnejších bondovských záporákov. Michelle Yeoh ukazuje slušné chvaty, silu, prefíkanosť a neoblomnosť. Bez jej pomoci, by už najznámejší agent na planéte pravdepodobne ležal v truhle.
- Srdečné pozdravy z Ruska (réžia: Terence Young, 1963)
Druhá bondovka v rade, tentokrát s fakt ukážkovým scenárom. Síce ide viac o rafinovanú ,,konverzačku“ než akčnú delikatesu, vôbec to nevadí. Fantastická, až mrazivá, scéna vo vlaku ostáva navždy v pamäti, celkový dojem zvýšil aj výborný záver. Lotte Lenya je famózna, ide z nej odpor aj strach na kilometre. Srdečné pozdravy z Ruska možno označiť za neobrúsený diamant. Šlo o akúsi provizórnu verziu ukážkovej bondovky (s výrazným vplyvom vtedajšej Hitchcockovej tvorby), ktorú však neskôr dotiahli takmer k dokonalosti iní. V kontexte všetkých dielov je to niekde na pol ceste. Na tú dobu však rozhodne pozoruhodné.
- Jeden svet nestačí (réžia: Michael Apted, 1999)
Keby som mal spraviť rebríček o tom, ktoré ,,bond girls“ sú najviac sexy, Sophie Marceau a Denise Richards by si bez mihnutia oka ukradli prvenstvo. Pierce Brosnan bol veru riadny šťastlivec. Je tu zároveň parádna úvodná naháňačka, (posledný krát) nezabudnuteľný Desmond Llewelyn v úlohe agenta Q, ktorý sa na vlne bondoviek viezol viac než tridsať rokov, čo je až neuveriteľné, ale aj mimoriadne presvedčivý Robert Carlyle, s ktorým divák hádam prvý krát niekde v kútiku duše aj trochu sympatizuje. Respektíve ho aspoň vie pochopiť. Úplný záver však mohol byť ďaleko údernejší.
- Len pre tvoje oči (réžia: John Glen, 1981)
Keď si odmyslím tú príšernú naháňačku na lyžiach, do ktorej hrá hudba ako zo sedemdesiatkového pornofilmu, ide o skutočne jemne nadpriemernú bondovku, z ktorej priam srší napätie. John Glen dodal sérii práve tento podstatný faktor, ktorý miestami chýbal predchádzajúcim dielom ako soľ, spolu s osviežujúcim motívom osobnej pomsty. Ten neskôr rozvinul v takmer najlepšej bondovke vôbec. Ale o tom, potom.
- Thunderball (réžia: Terence Young, 1965)
Prelomový film v kontexte celej série. Absolútne fascinujúci a formálny experiment, nakrútený do veľkej miery pod vodou. Je to miestami šialené a možno pre niekoho až prepálené, no je na to skutočne radosť pozerať. Keby tvorcovia ubrali z filmu aspoň polhodinku či možno aj trištvrte hodinku, mohol to byť vyslovene masterpeace.
- Goldfinger (réžia: Guy Hamilton, 1964)
Bezpochyby najlepšia bondovka v Hamiltonovom podaní a prvá výrazne nadpriemerná bondovka vôbec. Maximálne precízna forma lahodí oku. Vizuálna čistota bez rušivých elementov a zbytočných dejových odbočiek, v spojení s dostatočnou vážnosťou a nepredvídateľnosťou či až hravosťou, tomu celému zároveň nesmierne sedí. Skvele to plynie, cítiť aj dôkladnejšiu prepracovanosť charakterov. Spokojnosť.
- Dych života (réžia: John Glen, 1987)
Nebudem to tajiť, John Glen je pre mňa najlepší režisér bondoviek. Jeho päť dielov ma vždy uchvátilo a vždy niečím iným. Dych života odohrávajúci sa zo začiatku v Bratislave, chytí okamžite. Timothyho Daltona v role Bonda mnohí zatracovali pre jeho totálnu inakosť, no práve on priniesol do celej série nový dych – dych pravého života. A hádam prvý náznak skutočných emócii. Bond sa tu odrazu nechová ako ultramacho, či dokonale verný psíček na vodítku, čo nevyhnutne musí stlačiť za každú cenu spúšť, aj keď tak znejú pokyny z najvyšších radov. Absentuje tu výrazne aj humor a prepína sa skôr do vážnej roviny (ak sa však humor objaví, je maximálne prirodzený, pričom v predošlých dieloch bol miestami až silený či vyslovene trápny a nefunkčný). Veľmi sympatická zmena.
- Vyhliadka na vraždu (réžia: John Glen, 1985)
Christopher Walken tu má ukážkový výraz psychopata, ktorého si nechcete pohnevať. Nehovoriac o tom, že keď sa Grace Jones zamračí, je ešte hrozivejšia než Walken. Skvele obsadené duo bondových protivníkov. Do toho Roger Moore so svojskými hláškami a kreativitou, vďaka ktorej preňho neexistuje neriešiteľný problém. Glen je zárukou toho, že sa nebudete nudiť. Navyše záverečná jazda vzducholoďou a bitka na Golden Gate Bridge je úchvatná.
- Chobotnička (réžia: John Glen, 1983)
Fantázia! Takto má vyzerať plnohodnotná zábava. Originálny scenár, nekompromisná réžia, výborné obsadenie, ani náznak nudy, špičková akcia, impozantné lokácie. A nádherné ženy, bez ktorých by bol Bond tentokrát úplne stratený.
- Spectre (réžia: Sam Mendes, 2015)
Je paradoxné, že Mendesova, až do očí bijúca snaha, o poctu starším dielam série, koniec koncov Spectre podráža nohy. Keby totiž ubral klišé a viac zaexperimentoval či sa jednoducho utrhol čo i len na chvíľu z reťaze, mohla to byť úplne iná jazda. Stále je to však celkovo na ďaleko vyššom leveli (intro je famózne, záver napínavý), príznačnom pre novú éru, ktorú odštartoval bezchybný Daniel Craig. Christoph Waltz v úlohe Blofelda tu je každopádne fantastický a ako trailer na Nie je čas zomrieť prezrádza, ešte nám bude mať čo povedať.
- Skyfall (réžia: Sam Mendes, 2012)
Citlivé, precízne, bravúrne. Vtipné hlášky vystriedalo hlboké filozofovanie a dlhočizné kamerové jazdy. Bezhlavé, impulzívne kroky vystriedalo premýšľanie a taktizovanie. Strach či nebezpečenstvo tu divák cíti až priam fyzicky. Keď príde na lámanie chleba, padá sánka. Nehovoriac o emotívnej, krásnej rozlúčke s Judi Dench v úlohe M. Ralph Fiennes, Ben Whishaw a Naomie Harris sú zase príjemným oživením deja a Javier Bardem je najslizkejší, najodpornejší a zároveň najdesivejší zloduch aký sa kedy v bondovkách objavil.
- Zlaté oko (réžia: Martin Campbell, 1995)
Zlaté deväťdesiatky. Pierce Brosnan sa konečne prepracoval po všetkých béčkových televíznych koninách k role, ktorá mu bola priam ušitá na mieru, navyše mala dlhoročnú tradíciu a mohol tak pritiahnuť pozornosť ďaleko širšieho publika. Zhostil sa jej dokonale a právom zožal úspech. To, čo však Zlaté oko robí slastným pôžitkom, je bezpochyby Martin Campbell s jeho poctivým remeslom. Je tu všetko, na čo si len pri bondovkách spomeniete a ešte ďaleko viac. Naháňačka s tankom nemá chybu.
- Quantum of Solace (réžia: Marc Forster, 2008)
Najlepšia a najstrhujúcejšia úvodná naháňačka v histórii celej série. Skvostné. Nedýchal som. Forster sa utrhol z reťaze a presne to bolo treba. Verím, že mnohí, ho práve za to preklínali a na tento diel nanajvýš pľujú, no pre mňa ide o až srdcovú záležitosť, ktorá sa nie náhodou ocitla v top trojke.
- Povolenie zabíjať (réžia: John Glen, 1989)
Ach, ten Glen. Kde by bol Bond bez neho? Povolenie zabíjať akoby ani nebola bondovka. Ide o drsný, krvavý, surový krimitriler s absentujúcim humorom. Bond v podaní skvelého Daltona je tu prvý krát vystrašený, zlomený, no tiež nenávistný, pomstychtivý a vyslovene nemilosrdný. Jej veličenstvu ukazuje prostredník a ide si splniť svoju osobnú misiu. Všetko ostatné ide bokom. Dokonalé.
- Casino Royale (réžia: Martin Campbell, 2006)
Šialená, zbesilá jazda. Zastávka je až v hrobe. Daniel Craig je ten najarogantnejší, najvážnejší, najodvážnejší, najegoistickejší Bond vôbec a Casino Royale je najakčnejšia, najdynamickejšia, a zároveň najemotívnejšia bondovka, ktorú ako jedinú by som dokázal pozerať stále dokola. Vyšší level, ktorý už jemne načrtol Campbell v Zlatom oku. Toto je však maximálny reštart série. To, o čo sa mnohí pred ním snažili dosiahnuť – dostať do príbehu uveriteľný presah, sa mu zrazu podarilo špičkovo a s prehľadom. Nuda tu nehrozí, postavy sú fantastické (Mads Mikkelsen je ako jednooký zloduch geniálny), je tu mnoho nezabudnuteľných scén (pri scéne mučenia tuhne krv v žilách). Niet čo vytknúť. Toto už ťažko niekto prekoná. No a o úvodnej skladbe v podaní Chrisa Cornella sa asi už ani nemusíme baviť.
Martin Adam Pavlík
Zdroj foto: Goldfinger/Zlaté oko – United Artists, Dr. No, Dnes neumieraj, Casino Royale – Bontonfilm, Spectre – Film Forum SK
