Šéfdirigent Slovenskej filharmónie Daniel Raiskin je na koncertoch osobný – jeho silná výpoveď sa musí dotknúť každej mysliacej a cítiacej bytosti.
Posledný marcový abonentný koncert Slovenskej filharmónie (23.3.2022) v bratislavskej Redute bol opäť silne poznačený solidaritou s Ukrajinou. Keď sa však pred publikum postaví šéfdirigent Daniel Raiskin, okamžite cítite, že je to viac – je to osobné, bolestivé, tragické. Jeho empatický postoj sa dotýka hudobníkov i ľudí v hľadisku: „I want you to join us,“ vyzval publikum, keď sa mu angažovane prihovoril a oznámil, že pred programom zahrajú aj skladbu ukrajinského skladateľa Valentina Silvestrova, Modlitba za Ukrajinu.
Teda nielen pasívne počúvať sláčikový orchester, no i vnútorne prežívať prostredníctvom hudby tú obrovskú tragédiu, modliť sa spoločne, aby už konečne tie hrôzy prestali. Raiskin je nielen veľký hudobník, ale i človek. Ukázal to už neraz, aj tentoraz jeho precítené prevedenie kompozície, ktorá je stíšenou, kontempláciou, vnútorným monológom, ktorá rozvíja jedinú, nádhernú tému v jednotlivých sláčikových skupinách, bolo prekrásne. Nie je jednoduché udržať orchester v takejto hladine, s jedinou zásadnou moduláciou v závere, v ktorej počuť aj kulmináciu, inak celá kompozícia plynie v pianissime, maximálne v mezzoforte. Napriek tomu, alebo práve preto, má v sebe ohromnú silu. Silvestrov ako postmodernista pracuje s tradičnými hudobnými prostriedkami, aj tak dokáže vyjadriť intimitu a takpovediac neuchopiteľnú atmosféru – a cítite, že dielo, je súčasné. Nie pre nič za nič ho Arvo Pärt označil za jedného z najlepších súčasných žijúcich hudobných skladateľov. Raiskin túto jeho „neviditeľnú melódiu“, ktorá zrazu príde a z ničoho nič mizne z povrchu zemského, dokázal stvárniť mimoriadne sugestívne.
Brahmsov Koncert pre klavír a orchester č. 2 B dur, op. 83, to je dielo, v ktorom sa snúbi obrovský priestor symfónie (a nie je to len tým, že skladateľ prekročil zaužívaný rámec trojčasťového koncertu a zvolil štyri časti), mohutná dráma operného žánru, prekrásna intimita lyrických plôch a virtuozita, no nie samoúčelná. Zdá sa až neuveriteľné, ako dokázal Brahms všetky tieto prvky spojiť do jednotného celku, no práve vo forme bol absolútnym majstrom. A tento klavírny koncert má ešte jedno špecifikum: poznáte ten pocit, keď si v klavírnych koncertoch akosi podvedome frekventovaným počúvaním vyselektujete „tú obľúbenú časť“. U Brahmsa to jednoducho nejde. Druhý klavírny koncert je skvostné, dokonalé, majstrovské dielo, ktoré tvorí komplexný celok a nie je možná takáto voľba na úkor ďalších častí, pretože by ste sa cítili prázdno a polovičato. Spravte to u Rachmaninova či dokonca Chopina a nebudete mať ten trýznivý pocit, že ste práve gilotínou zoťali kus umeleckého diela, no v Brahmsovom diele ten rez jednoducho nemáte kde vykonať. Vo vnútri klavírneho koncertu sa ukrýva neskutočné hudobné bohatstvo, ale i majstrovstvo a pokiaľ ho interpret nepochopí, jeho interpretácia stroskotá.
Sólistom večera bol ruský klavirista Alexei Volodin, ktorý otvoril úvodný dialóg lesného rohu a klavíra prvej časti Allegro non troppo akosi príliš dynamicky. Trioly, ktoré predpisuje skladateľ v piane a majú byť intímnym dialógom, sú len anticipáciou toho, čo nastane, boli v jeho podaní prekvapivo úderné, nemali v sebe tajomno, čím sa vytratila mäkkosť, na rozdiel od hornistu, ktorý svoj part zahral mimoriadne precítene. V nasledujúcom sólovom úseku už klavirista má hrať forte a Volodin ukázal, ako plasticky ho vie tvoriť. Rovnako aj dýchanie fráz bolo pekné, no predsa, mohol si dovoliť ešte viac, vzhľadom na sólový part.
Nastupujúci orchester pod taktovkou Raiskina si počínal veľmi dobre – šéfdirigent má prirodzenú autoritu a hudobníci pod jeho vedením hrajú presvedčivo, s precíznymi nástupmi a zvučným fortissimom. Raiskin má výhodu, že vie uchopiť dielo komplexne, orchester pod jeho vedením má ťah, dokáže zdôrazniť kontrastné témy, či už dramatickú tému alebo lyrickú, ktorú Brahms ako kontrastné témy v sonátovej forme rozvíjal v prvej časti koncertu.
Volodinovi ako klaviristovi nemožno vytknúť v podstate nič. Je to excelentný interpret so zmyslom pre detail, technicky zvládol dielo bravúrne – aj v mimoriadne náročných partoch sa po klaviatúre rozhýbal s obdivuhodnou ľahkosťou, o akordy sa dokázal oprieť, no nezneli tvrdo – je to typická, tradičná ruská škola, ktorej tón vás neprestane udivovať. V dramatických partoch bol presvedčivý, v staccatach nerobil tie nepríjemne ostré tóny, ktoré tak nemáme radi a esteticky vyrušujú pri ostatných interpretoch. Lyrické party dokázal zahrať precítene, s krásnym vyspievaním melodiky, pianissimové úseky tak, že ste pri nich tajili dych (a rátali, koľko odtieňov pianissima dokáže tento klavirista zahrať a neveriacky pritom krútili hlavou, ako nádherne a vyvážene sa dokážu znieť). Dokázal klavír rozozvučať a dostať z neho prekrásne spektrum farieb. Výborne dokázal spolupracovať s orchestrom, je to hráč strednej generácie, ktorý má dlhoročné skúsenosti na pódiách.
Nepochybne – toho všetkého sme sa dočkali a bol to excelentný interpretačný výkon – nielen na strane sólistu, no i orchestra. Pekný súzvuk, mimoriadne sólistické výkony (dychy pod vedením Raiskina sa vždy akoby viac snažili, než keď ich diriguje hosťujúci dirigent), hĺbka sláčikov a dokonalé oblúky vo frázach.
A predsa. Brahmsova hĺbka a filozofia – to nie je len forma a pekelne ťažká technika, ktorou tak ohúril Volodin. Azda najviac sa deficit čítania skladateľovho posolstva ukázal v druhej časti Allegro appassionato, ktoré Brahms ironicky nazval malinkým scherzom (och, zlomyseľný vtipkár). V skutočnosti, ak sme hovorili o neoddeliteľnosti a komplexnosti tohto diela, ešte v tomto prípade by sa dal spraviť istý kompromis, pretože táto časť je natoľko emocionálne bohatá, že možno by sme ten hriech aj mohli bez výčitiek spáchať. Škoda, že sa sólista nedržal predpísaného výrazového „leggiero“ a príliš zrýchlil tempo, hoci dynamicky hral správne a kultúra jeho tónu bola obdivuhodná. Kontext témy potom zrazu – rovnako i orchester, ktorý musel zrýchliť, nabral úplne iný význam a hlavne náladu. Šéfdirigent pritom krásne vystihol kontrast hneď po úvodnom vstupe sólistu, kedy nastúpili hráči v nežnom tranquille v piáne s prekrásnou, lyrickou melódiou. To je presne ten moment, o ktorom sme hovorili, virtuozita v Brahmsovom diele nie je prvoplánová, no v podaní Volodina miestami bola. A úplne zbytočne, pretože osobnostne i technicky má na to, aby predniesol toto dielo viac do hĺbky ako virtuózne. Na druhej strane, „performance“ v podobe rýchlejších temp, ako je predpísané v partitúre, je dnes trendom, takže jeho voľba je v tomto kontexte pochopiteľná.
Stíšenie v časti Andante otvorila nádherná melódia, krásne, spevne interpretovaná violončelistom Jánom Slávikom, aj následné hobojové sólo bolo precítené. Ak ktokoľvek o Brahmsovi tvrdí, že z jeho hudby cíti chladný kalkul, pustite mu túto dojemnú, piesňovo stavanú, lyrickú tému, zaručene zmĺkne a a razom mu dôjdu argumenty. Volodinov part ukázal hlboký lyrizmus, vrúcnosť, krásnu prácu s tónom, nádherné vyspievanie témy a schopnosť interpreta presvedčivo ju vygradovať. Je síce pravda, že opäť nepatrne zrýchlil tempo, no tentoraz lyrická téma neutrpela, aj keď v rámci stavby melodiky by sa žiadalo viac pracovať so spomaleniami a zrýchleniami. Nepochybne by melódia viac dýchala. Opäť však nádherne podčiarkol lyriku orchester – bôľne sláčiky v pianissime zneli prenádherne a vyvážene.
Vo finále Allegro grazioso Volodin vyzdvihol hravosť a živosť partu. Je to mimoriadne technicky dobre podkutý interpret, hrá s ľahkosťou, jeho part si vyžaduje brilantnosť a zvládol ho presne s tou hravosťou, akú aj vyžaduje. Tú ťažkopádnosť, ktorú vo finále počujeme u mnohých interpretov, Volodin nemal. Ľahkosť a nadhľad jeho interpretácii nechýbala, hral suverénne a s istotou. Rozpoznateľná nálada Brahmsových Uhorských tancov doslova svietila aj v orchestri.
Po prestávke nasledovala Siedma symfónia A dur, op. 92 Ludwiga van Beethovena. Ďalšie mimoriadne dielo hudobnej histórie, ktoré dodnes neprestáva ako magnet priťahovať nielen laickú, ale i odbornú hudobnú verejnosť. Raiskin pristupuje k obdobiu klasicizmu a zvlášť k Beethovenovi s osobitým citom a hlavne, odvážne. Darí sa mu nájsť syntézu sveta minulého, klasicistického a zároveň súčasného, moderného. Ak by si vybral prísne klasicistickú interpretáciu, bola by z Beethovena jedna veľká nuda, pri ktorej by poslucháč zrejme zíval už po prvom, dlhom úvode. Ak z neho necíti poslucháč dostatočný prúd energie, dirigent i orchester prehrali. A práve v tom je Raiskin špecifický. Dokáže dať klasicistickým dielam, a Beethovenovi zvlášť, mimoriadny drive. Drzo radostná interpretácia, s precíznym akcentom na rytmiku, napokon, táto symfónia je doslova prehliadkou charakteristických rytmických motívov. Práve vďaka nim sa nám tak dostane pod kožu a okamžite poslucháča osloví.
Prekvapivý bol jeho prístup k druhej časti Allegretto, v ktorej nasadil rýchlejšie tempo, než v akom túto obľúbenú (podľa mnohých najfascinujúcejšiu) časť poznáme. Napriek tomu sa mágia ostentatívneho rytmu nevytratila, rovnako lyrická melódia nabrala viac na celistvosti. Striedanie dvoch tém uchopil v rámci celku s dôkladným dôrazom na kontrast. Predsa, presvedčivejšie znel orchester v energickejších častiach. Príkladom je tretia – Scherzo. Presto, kde hneď v úvode nastúpili s potrebnou silou, no zároveň vyvážene a ľahko, hravo. Práve v tejto časti sa vráti rytmická intenzita symfónie a ústredná, opakujúca sa téma v tanečnom rytme, nech bola interpretovaná viac razy, vždy vás v podaní filharmonikov bavila.
Slávnostné finále Allegro con brio je vyvrcholením symfónie. Nie, že by v tej veľkej eufórii, ktorá zavládla v orchestri bolo všetko intonačne čisté, pravda. Najmä v plechoch boli počuteľné chyby, hoc aj vo fortissime hrmel celý orchester, boli to nedostatky, ktoré nemožno skryť pod veľký zvuk. No Raiskin dostal z muzikantov presne to, čo si Beethovenovo finále tohto diela zasluhuje: vitalitu, energickosť a skladateľovu osobnostnú črtu – búrlivosť, ktorá je v záverečnej časti taká zjavná. Pritom je táto časť rytmicky najzložitejšia, často hneď v úvode počujeme rytmiku, ktorá pripomína (súčasnou rečou povedané) synkopy. Akcenty sú na tretej a štvrtej dobe, basová sekcia má svoju osobitú líniu, takže interpretačne dá hráčom zabrať. Skladateľ dokonca po prvý raz používa v partitúre označenie fff a táto dynamická hladina spoločne s rýchlym tempom je šéfdirigentovi rozhodne blízka. Pod jeho vedením to bol opäť raz Beethoven v životaschopnej sile a blízky dnešnému poslucháčovi.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Alexander Trizuljak
