Na košickom Art Filme sme sa zhovárali s Mariánom Urbanom, slovenským producentom nového filmu Čarodejník Kajtek. V rozhovore nám porozprával o koprodukčnej fantasy novinke z Poľska, o spolupráci so spisovateľom Petrom Pišťankom aj o úlohe filmového producenta.
Film Čarodejník Kajtek je primárne určený deťom, no musím povedať, že má omnoho viac rovín a úrovní, na ktorých sa dá vnímať. Je preto ťažké definovať jednou či dvoma vetami, o čom vlastne je. Ako by ste ho definovali vy?
Je to film o tom, ako by sme sa mali správať voči deťom, aby v budúcnosti polepšovali svet. Čo všetko musíme my urobiť a čo všetko musí dieťa od nás dospelých dostať, aby sa v najdôležitejšej chvíli rozhodlo pre správne riešenie problémov. Iba tak môže svet smerovať k lepšiemu.
Čo by v ideálnom prípade mal film u obecenstva dosiahnuť?
To je ťažká otázka. Ako producent som bol do filmu ponorený prakticky od prvej synopsy a prvého scenára. Videl som, ako sa projekt vyvíja a mení a keď človek pozná aj predlohu, ktorej cieľom bolo pedagogicky pôsobiť nielen na deti, ale hlavne na dospelých, zistí, že to posolstvo je bohaté. Ja si nemyslím, že je to len detský film a nie je to ani rozprávka, hoci obsahuje rozprávkové prvky. Z môjho pohľadu smeruje film skôr k žánru fantasy. Nie je to však prebujnelá fantázia, akú vidíme v amerických filmoch alebo v sérii filmov o Harry Potterovi, ktorého v rámci hľadania partnerov poľskí producenti v súvislosti s Kajtekom spomínali. Zjednodušene: v týchto slávnych filmoch sa môže všetko stať a všetko je dovolené. Náš film taký nie je. Čarodejník Kajtek istým spôsobom pokračuje v tradícii filmov morálneho nepokoja, čo bol prúd artovej kinematografie pre dospelých v Poľsku. Nemá to byť len film pre zábavu a oddych. Ale detským divákom je primárne určený.
Kajteka prirovnali k Harrymu, produkčne sa to však zrejme nedá porovnať, alebo áno?
Myslím, že každá časť Harryho Pottera mala rozpočet prevyšujúci sto miliónov dolárov. Keď sa v strednej Európe podarí medzi troma krajinami dať dokopy dva – tri milióny, môžeme byť radi. Rozdiel je samozrejme viditeľný. A nielen vo výprave a trikoch. Cieľ nášho rozprávania však nezávisí len od peňazí.
Čo je teda cieľom Čarodejníka Kajteka?
Prispieť k tomu, aby ďalšie generácie ľudí, ktorí budú rozhodovať o budúcnosti sveta, rozhodovala o nej čo najzodpovednejšie.
Keď vám povedali, že budete nakrúcať stredoeurópskeho Harryho Pottera, aká bola vaša prvá reakcia?
Zasmial som sa. Potom mi napadlo, že by som konečne mohol na filme aj niečo zarobiť (smiech). Samozrejme, žartujem. Išiel som do toho aj preto, že s poľskými koproducentami som už vtedy nakrúcal film Ja, Oľga Hepnarová. Film neskôr získal množstvo cien, precestoval celý svet, otváral berlínsky festival, bol ocenený aj tu na Art Filme. Bola to teda dobrá spolupráca. Navyše, v čase, keď mi ponúkli spoluprácu na filme Čarodejník Kajtek, som s nebohým Petrom Pišťankom dokončoval scenár k filmu Rukojemník. To bola moja vôbec prvá autorská skúsenosť s detským filmom, napriek tomu, že mám už deti aj vnúčatá. Vtedy som si povedal: stále robíš najmä vážne filmy, chceš riešiť nekonečné problémy sveta, ale čo si dal svojim deťom? Peter to mal podobne, deti síce nemal, väčšinou pracoval na vážnych témach pre dospelých, ale potom za mnou prišiel s poviedkou o dvanásťročnom chlapcovi, na motívy, ktorej som napísal filmový scenár. Bol som veľmi zvedavý na odozvu divákov, či vôbec prídu na Rukojemníka do kina. Dnes môžem povedať, že to bol divácky aj finančne jeden z mojich najúspešnejších filmov. Ľudia ho stále majú možnosť sledovať v televízii na Slovensku aj v Česku, bol aj na Netflixe a ďalších platformách. A potom sme si s režisérom Jurajom Nvotom povedali, že urobíme rozprávku a nakrútili sme Johankino tajomstvo. Zistil som, že práca na témach pre deti je nesmierna zábava. V neposlednom rade je dôležité, že ponúkame najvďačnejšej skupine divákov alternatívu k najjednoduchším americkým schémam rozprávok a filmov, ktoré môžu byť skvelé, ale tiež dokážu vymývať mozog.
Rozhodli ste sa teda pokračovať v tvorbe detských filmov?
Áno. V prípade Čarodejníka Kajteka som si povedal, že poliaci majú presne takú tému, na akej chcem pracovať. Vedeli sme, že nemôžeme konkurovať Harrymu Potterovi, a preto sme museli prísť s niečim iným. Na začiatku ste mali dobrú poznámku, že je v našom filme hneď niekoľko rovín. Je to tak. Keď môj štvorročný vnuk videl trailer, povedal, že na toto musí ísť do kina. Jemu sa najviac páčili akčnejšie scény, napríklad zrážka áut, to ho fascinovalo. Iní tam hľadajú rozprávkové motívy, ďalší si všimnú príbeh detskej lásky. Niekoho zaujmú kúzla, prístupný pre všetkých je samozrejme boj dobra a zla a do niekoho môže vstúpiť aj to – čo je podľa mňa najdôležitejšie – posolstvo, aby človek, aj dieťa hľadal najmä sám seba.
Okrem toho, čo ste vymenovali, som si vo filme všimol ešte jednu rovinu, a tou je spoločenská situácia. Prekvapilo ma, že rodinné fantasy môže do takej miery riešiť holokaust či tému neznášanlivosti.
Áno, pôvodné literárne dielo napísal Janusz Korczak, spisovateľ židovského pôvodu, ešte v 30. rokoch minulého storočia. On už vtedy cítil, čo prichádza z Nemecka. V pôvodnej próze – a dokonca aj v pôvodnom scenári – bolo tú spoločenskú rovinu cítiť omnoho viac. Zlý čarodejník, ktorého môžete vo filme vidieť, bol svojim spôsobom podobenstvo Hitlera. S ďalšími verziami scenára tieto motívy postupne odchádzali, no napriek tomu tam atmosféra 30. rokov zostala.
Vo filme sú prítomné aj ďalšie ťažké témy, s ktorými deti samozrejme prichádzajú v živote do styku, je to najmä smrť starého rodiča či rodiča. No chvíľu som mal dojem, že detského diváka nešetríte a predstavujete tieto situácie aj celkom desivým spôsobom. Napríklad v scéne, kde zlý čarodejník škrtí otca hlavného hrdinu. Bol to zámer využiť expresívnejší filmový jazyk?
Keď si vezmeme do úvahy, k čomu všetkému majú deti dnes prístup, od filmov až po videohry, myslím si, že sú na takéto scény pripravené. Momentálne pracujeme s českými partnermi na filme Zlatovláska. Sú v nej aj motívy z Dobšinského a mnohé jeho rozprávky sú z istého pohľadu oveľa brutálnejšie a krvavejšie, než dnešné populárne rozprávky s hovoriacimi zvieratami. Z toho vyplýva, že už v minulosti v rannom detstve boli deti pripravované na to, aký je svet zložitý a plný negatívnej energie. Detské srdce si z rozprávok však vyberá, len to, čo chce. Našim cieľom je, aby si zo všetkého zobralo niečo, ale nech tie pozitívne veci prevažujú. Potom si dieťa uvedomí, že keď sa dokáže zachovať morálne, tak ako hlavný hrdina rozprávky, má istotu, že všetko prekoná, aj tie zlé veci.
Ako na film reagujú diváci a diváčky?
V Poľsku mal veľký úspech. Len v kinách ho videlo viac ako štvrť milióna divákov. Som zvedavý, ako sa filmu bude dariť na Slovensku.
Prejdem trochu k samotnej produkcii. Je to ešte stále tak, že filmový žáner fantasy je v strednej Európe produkčným peklom, alebo sa situácia zlepšuje? Je to náročné?
Je to veľmi náročné. Na filme sme začali pracovať počas realizácie projektu Ja, Oľga Hepnarová, čo bolo niekedy okolo roku 2014. Odvtedy ubehlo desať rokov a film je na svete. Trvalo to veľmi dlho a film vznikol aj preto, že to bolo koprodukcia aj s Českom a Slovenskom, podporená verejnými fondami vo všetkých trochu krajinách. Aby sme si vôbec mohli dovoliť nakrútiť snímku, ktorá prekračuje medze minimalistickej artovej produkcie, bez širšej koprodukcie sa nezaobídeme.
Drobný problém napokon je, že hoci Čarodejník Kajtek vstupuje do kín (rozhovor s Mariánom Urbanom sme robili pred premiérou filmu, ktorá bola 27.júna… poz. red.) som presvedčený, že najviac divákov na Slovensku ho uvidí v televízii, aj keď to nie je televízny film.
Ako producent investujete radšej do artovej tvorby alebo komerčnej?
To je večná otázka a rozhodnutie každého producenta, či investovať verejné peniaze do umeleckých filmov, ktoré sa dostanú na festivaly, ale následne ich v kinách už skoro nikto neuvidí, alebo radšej nakrúcať filmy ako je Invalid, komerčne mimoriadne úspešné. Aj keď slovenský systém podpory audiovizuálnych diel umožňuje podporu každému druhu kvalitnej tvorby. A myslím si, že najdôležitejšie je čo najviac investovať do detí a tvorby pre deti. Pretože len tie môžu v budúcnosti zmeniť aktuálnu situáciu a vyhľadávať aj iné než komerčné a zábavné filmy.
Takže vidíte potenciál v detskom divákovi, preto točíte ďalšie rozprávky?
Nemá zmysel budovať kinematografiu bez akcentu na deti. Jeden z najúspešnejších žánrov v Amerike sú práve animované filmy pre detského diváka. Nedávno som sa rozprával s ľuďmi zo slovenskej distribúcie, ktorí vraveli, že štyri týždne boli kiná prakticky takmer prázdne, až kým neprišiel animák s názvom V hlave 2. Zrazu prišlo na film za víkend 80 tisíc ľudí. Američania presne vedia, ako tieto filmy robiť. Im to funguje dokonalo. Nehovorím, že americké filmy sa nezaoberajú tými istými problémami, ktoré prežívame všetci. No ide o to, že si dlhodobo vychovávajú divákov na celom svete a učia ich vnímať svoj druh amerického filmu, svoju dramaturgiu. Aj vďaka tomu ovládli kiná. Celé leto budú do nich prichádzať „kreslenky za kreslenkami“ a vážne filmy budú na druhej koľaji. Aj proti takejto sile stojí náš stredoeurópsky príbeh o boji dobra a zla. Chceli sme prísť s ponukou európskej, slovenskej, poľskej či českej kultúry.
Pracujete teraz len na rozprávkach alebo ste zostali aj pri vážnom filme pre dospelých?
Pracujem teraz na jednom roadmovie dubutujúceho autora Jána Kóoša. Bude to čierna komédia, najskôr v koprodukcii s Maďarskom a Českom. Okrem toho však spolupracujem aj s mojim synom Marekom Urbanom. Napísal som scenár pre film o Petrovi Pišťankovi. Je to ešte na dlhé lakte, pretože najťažšie sa robia filmy o dobrých kamarátoch.
Bude to životopisný film?
Nie, bude to film, ktorý bude hovoriť nielen o Petrovej tvorbe a jej význame pre slovenskú kultúru, ale aj o dobe, v ktorej žil a tvoril. Je to náročný projekt, ale našťastie mám k dispozícii veľa archívneho materiálu, spolupracovali sme spolu na troch celovečerných filmoch, ktoré vznikli na motívy jeho literárnych diel.
Ak sa nemýlim spolu ste písali aj scenár legendárneho filmu Rivers of Babylon.
Áno, Peter chcel byť vtedy aj scenáristom a napísal mi asi štyristo stranový scenár (smiech). Takže projekt potreboval niekoho, kto pomôže a napíše scenár, podľa ktorého bude možné film nakrútiť. A spolu s filmom s pracovným názvom Pišta, by som chcel vydať reedíciu digitálne remastrovaných verzii snímok, ktoré sme spolu urobili. Peter Pišťanek bol fenoménom a myslím, že je to jediný slovenský autor od roku 1991, ktorého literárne diela boli trikrát filmovo adaptované.
Peter Pišťanek je dodnes fenomén.
Súhlasím, práve sa chystám na krst jeho novej knižky, ktorá pozostáva zo „stratených“ poviedok, ktoré Peter písal počas svojej vojenskej služby a posielal ich Dušanovi Taragelovi. Ten ich po Petrovej smrti našiel a ešte k tomu pridal ďalšie texty. Som zvedavý, ako sa knihe bude dariť v predajoch.
Myslím, že mladí ľudia ho stále čítajú.
Verím, že prichádzajú generácie, ktoré dokáže Petrova tvorba znova osloviť.
Na záver vám chcem položiť ešte všeobecnú otázku, je snahou producenta nájsť ideálnu cestu medzi komerčným a artovým filmom?
Veľmi dlho som sa tým zaoberal. Mám veľmi rád a obdivujem filmy, ktoré majú kultúrny a umelecký rozmer a zároveň si dokážu nájsť svojho diváka. V jednom z našich rozhovorov ma zbavil týchto úvah Juraj Nvota, ktorý mi povedal, aby som sa prestal zaoberať otázkou, ktorú ste mi aj vy položili, pretože ak sa budem snažiť sedieť na dvoch stoličkách súčasne, môže sa mi stať, že medzi ne spadnem. Je to naozaj zázrak a ojedinelý jav na Slovensku, keď má film umelecké hodnoty a zároveň zažije divácky úspech. Takých filmov je stále menej, pretože väčšinoví diváci nevyhľadávajú vážne témy a keď takúto tému vo filme vycítia, vyhýbajú sa mu, pretože film im neposkytuje oddych, za ktorým prišli. V tejto chvíli však viem, že jediné, čo sa mi ako producentovi osvedčilo je intuícia a schopnosť sa správne rozhodnúť. Producent je v konečnom dôsledku za každý film zodpovedný, aj keď poskytne režisérovi veľké právomoci. Ako producent máte v rukách prakticky neobmedzenú moc, ale musíte s ňou veľmi opatrne narábať, pretože inak môžete skončiť ako ten zlý čarodejník z filmu o Kajtekovi.
Zhováral sa Matúš Trišč
Foto: Miroslav Maťo, Zdroj: MFF Art Film
