Do slovenských kín vstúpila francúzska súdna dráma Prípad Goldman, ktorá sleduje odvolací súdny proces s poľsko-francúzskym radikálnym intelektuálom a ľavicovým extrémistom židovského pôvodu Pierrom Goldmanom. Čo môže konverzačná dráma o procese, ktorým žilo celé Francúzsko v 70. rokoch ponúknuť slovenskému obecenstvu? V tejto recenzii sa na to pokúsim nájsť odpoveď.
Snímku Prípad Goldman v našich kinách sprevádza logline “keď chýbajú dôkazy, zostáva iba jazyk”. Goldmanova aféra, tak ako je zobrazená v novom filme, odhaľuje nedokonalé fungovanie obžaloby a obhajoby v súdnych procesoch nielen vo Francúzsku v 70. rokoch, ale prakticky v každom súdnom procese, v ktorom chýbajú rukolapné dôkazy.
Oficiálna synopsa distribútora: Paríž, november 1975. Odvolací súd krajne ľavicového židovského aktivistu Pierra Goldmana má začať. Goldman, odsúdený na doživotné väzenie za štyri ozbrojené lúpeže, z ktorých jedna mala za následok smrť dvoch žien, odmieta obvinenia z vraždy. Masívne sledovaný súdny proces vytvorí z Goldmana romantickú postavu a hrdinu intelektuálnej ľavice, aj keď vzťah s jeho mladým právnikom Georgesom Kiejmanom škrípe. Večný provokatér hlásajúci svoje ideály, temperamentný a nepolapiteľný Goldman uvrhne svoj vlastný proces do chaosu a riskuje rozsudok smrti. Prípad Goldman vykresľuje psychopatologický portrét militantného revolucionára, ale aj spoločnosti zmietanej rasizmom a nespravodlivosťou, ktoré sú vysoko nákazlivé aj dnes.
Goldman odmietal, aby sa v prípade bral do úvahy jeho morálny profil. Vedel, že ak sa súd uchýli k vyhodnocovaniu pochybných skutočností o jeho živote a začne si medzi nimi a dvojnásobnou vraždou tvoriť súvislosti, tak v procese neobstojí. Pierre Goldman tvrdil, že je nevinný, pretože je nevinný a žiadne výpovede svedkov či skúmanie jeho minulosti na tom nič nezmenia. Voči obžalobe zaujal čisto idealistický postoj a trval na zbavení obvinení z vrážd, pričom akékoľvek dokazovanie v jeho prospech považoval za potupné. Nevina je nevina, aj keby sa týkala niekdajšieho zločinca či recidivistu.
Film Cédrica Kahna sa zameriava iba na priebeh odvolacieho súdu v čase, keď už Goldman sedel niekoľko rokov vo väzení. Autori sa rozhodli uzavrieť kameru do priestoru súdnej siene a opustiť sme ju spolu s hlavnými postavami mohli len na pár minút. Divákovi, ktorý doteraz o Goldmanovi nemusel počuť, tak musia stačiť informácie, ktoré vychádzajú z úst advokátov, svedkov či samotného Goldmana. Najťažšie pritom nie je spájanie súvislostí, ale hľadanie pravdy v tom, čo bolo povedané. Film svoj obsah stavia na kolízii téz a antitéz, čím neustále vznikajú nové syntézy a myšlienkové závery, aj tie sú však premenlivé. Súdny proces odhaľuje ďalšie a ďalšie detaily prípadu a prácou Goldmanovho obhajcu je spochybniť všetky výpovede, ktoré podporujú názor, že Goldman je vinný. Nesúrodé svedectvá napovedajú, že obvinený nemá so spáchanými vraždami veľa spoločného. Na druhej strane jeho trestný register, povesť politického extrémistu a minulosť radikálneho revolucionára hovoria proti nemu.
Divák tak môže zažiť vnútorný rozpor, ktorý v sebe museli mať členovia poroty, keď rozhodovali o Goldmanovej vine či nevine. Po všetkom tom dokazovaní a protirečení napokon objektívne zhodnotenie prípadu akoby nestačí. Divák spolu s prítomnými v súdnej sieni sa nemôže celkom oprostiť od dojmov a pocitov, ktoré v ňom vyvoláva martýrska osobnosť Pierra Goldmana. Ten s obvineniami bojuje cynizmom, vlastnou životnou filozofiou, ktorou na seba púta pozornosť aj vyvoláva u iných obdiv. Lenže nám, ktorí jeho príbeh sledujeme v kinosále, sú jeho príbeh a osobnosť stále dosť vzdialené.
Vo filme môžeme vidieť len krátky výsek z Goldmanovho života. Autor sa k tak kontroverznej postave francúzskych dejín očividne nechcel priblížiť, aby mu nebolo možné uprieť rozvážnosť a kredibilitu. Avšak odstup, ktorý si udržiava, bráni vcíteniu sa. Takýto prístup sa dá pochopiť. Ak by sme sa mali ocitnúť v koži porotcu, ktorý má rozhodnúť o Goldmanovom osude, dramatizované prerozprávanie jeho života by sme k dispozícii nemali. Autori filmu tak stavajú divákov do pozície sudcov, aby každý mohol sám za seba rozhodnúť, ako by s obvineným naložil. Žiaľ neočakávajú od nás, že do filmu investujeme vlastné emocionálne cítenie a prežijeme s postavami ich trému, úzkosti či šťastie.
Za scenárom filmu stojí Cédric Kahn a Nathalie Hertzberg. Dvojica sa pri písaní nesnažila vytvoriť súdny rébus, v ktorom by dochádzalo na prudké otočky v príbehu, čím by si divák musel prenastavovať svoje vnímanie súvislostí a mal tak možnosť žasnúť nad skrytými detailmi a nečakanými zvratmi. Ich zjavným zámerom je poukázať na silu jazyka vplývať na úsudok človeka, schopnosť rétoriky vyrobiť z tvrdenia fakt a naopak, spochybniť skutočnosť iba čírym umením reči. Ak však od filmu Prípad Goldman očakávate rafinované a prekvapivé rozuzlenia, zrejme nebudete celkom naplnení spokojnosťou. Film je doslova rekonštrukciou historickej udalosti a cieľ zobraziť ju čo najvernejšie je naozaj zrejmý. Pre dych vyrážajúce scenáristické úlety, aké v súdnych drámach často vídať, tu priestor jednoducho nebol.
Štylizáciou sa film hlási k estetike televízneho záznamu 70. rokov. Vizuálne by ste si ho ľahko mohli pomýliť s 50 rokov starou snímkou, ktorá sa vďaka pevnej režijnej koncepcii miestami približuje k dokumentarizmu. Kamera počas procesu sníma priestor súdnej siene. Nevystupujú v nej iba hlavní aktéri, ale často vidíme aj výrazy a pohľady viac či menej dôležitých účastníkov konania. Zásadné sú však hlboko precítené herecké výkony Arieha Worthaltera (Pierre Goldman) či Arthura Harariho (Goldmanov právnik Maître Georges Kiejman), ktorí skvelo predviedli správanie ostro sledovaných aktérov súdneho procesu storočia. Tak sa o Goldmanovom prípade v tom čase hovorilo.
Pre milovníkov drám zo súdnej siene znamená Prípad Goldman povinnú návštevu kina. Ostatným môže dať snímka dobrú predstavu o tom, aké neisté môžu byť základy právneho systému, ktorý si ctí fakty, no keď ich má nedostatok, musí sa uchýliť aj k slabším a nespoľahlivým zdrojom pravdy.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Filmtopia
