Štátna opera uviedla ešte pred zatvorením divadiel na Slovensku dve premiéry hudobno-dramatického a tanečného diela Édith Piaf choreografky a režisérky Dany Dinkovej.
Keďže Štátna opera oslavuje 60. výročie, vhodnou voľbou bolo v kontexte osláv jubilea zaradiť do repertoára pôvodné slovenské dielo. Autorkou námetu a scenára k novému titulu Édith Piaf (premiéry – 6. a 7. marca 2020) je šéfka baletu Štátnej opery Dana Dinková, ktorá je súčasne choreografkou a režisérkou tohto hudobno-dramatického a tanečného diela, ku ktorému hudbu dokomponoval Braňo Kostka. Nepochybne, gro v predstavení tvoria nesmrteľné šansóny a publikum počuje výlučne hity, ktoré pozná. Ľahšie sa potom dokáže koncentrovať na príbeh a dianie na javisku, pretože scéna poskytuje mnoho impulzov, najmä zo života tejto živelnej speváčky, ktorá svojím neobyčajným talentom dobyla svetové pódiá. Okrem toho, z pera Kostku znie aj scénická hudba, ktorá je však dokomponovaná mimoriadne vkusne.
Úlohou scénickej hudby nie je výrazovo ani obsahovo prevyšovať umelecké dielo a zvlášť je to náročné, ak ide o príbeh plný hudby, piesní a kabaretu. Kostkovi sa však podarilo nájsť vhodný „kompromis“, ktorým by dômyselne prepájal jednotlivé scény, nerušil ich, no bolo by jeho kompozičnú ruku cítiť. Napríklad hneď v úvodnej scéne znie podmanivé, clivé klavírne sólo, ktoré obecenstvu predstavuje starnúcu Édith Piaf pred svojim posledným koncertom. Režisérka Dinková totiž nezvolila lapidárny, encyklopedický prístup podávania príbehu o legendárnej speváčke. Vybrala si formu „javiska na javisku“ – starnúcu, umierajúcu speváčku herecky stvárňuje Mariana Mackurová a sprevádza obecenstvo svojím životom. Od útleho detstva, kedy sa divák dozvedá, že Édith ako dieťa prežila niekoľkoročné obdobie temnoty a bola slepá až do veku siedmich rokov, kedy priam zázrakom začala vidieť, cez jej život na ulici, prvé kabaretné vystúpenia či mnohé lásky, životné tragédie, slávu až po smrť.
Paralelne s herečkou sa na javisku objavuje tanečnica – sólistka baletu Veronika Szabová (alt. Zuzana Andelová), ktorá pohybovo stvárňuje vybrané životné príbehy či piesne francúzskej šansoniérky. V dramatickom príbehu sa na pódiu striedajú zborové a sólové scény, vďaka čomu má predstavenie veľmi dobrú dynamiku. A tá tejto osobnosti veľmi dobre svedčí. Všetci vieme, že Édith Piaf bola síce vzrastom útla žena, ale temperamentom a dušou i srdcom obrovská, živelná osoba, neskrotná umelkyňa, ktorá žila svoj život naplno. A nič neľutovala. Napokon, ako aj spieva v jednom zo svojich najslávnejších šansónov – Non, je ne regrette rien. Samozrejme, znel aj v tomto diele. Rovnako ako Milord či srdcervúca Hymne à l’amour alebo v každom jazyku univerzálna Padam padam.
Režisérka Dana Dinková stála pred náročnou úlohou vybrať zo života speváčky, skladateľky a herečky tie významné okamihy, ktoré by o nej urobili celkový obraz. No nielen to. Okrem toho, že jej príbeh musel byť osobný a dostatočne intímny, predstavenie si žiadalo byť zasadené aj do historických reálií. Veľmi dobrým riešením bolo postaviť na javisko herečku (excelentný výkon Mariany Mackurovej, ktorá pôsobila ako reinkarnovaná Piaf), ktorá svoj život rekapituluje. Paralelnú vizualizáciu hovoreného slova či piesní pohybovo stvárňuje baletný súbor. Vďaka tomu, že kľúčové životné míľniky tejto šansoniérky sú vybraté s citom a rovnako verne interpretované, sa z diela stalo silné vizuálne divadlo. A aj vďaka dobre vystavanej dramaturgii fungovalo ako kompaktný celok.
Nepochybne, sila je aj v samotných šansónoch. Keď sa ozvali v podaní Édith Piaf v jej nezameniteľnej interpretácii, bolo jej zrazu plné divadlo. No rozpovedať jej príbeh tak, aby mozaika spoločne s piesňami, tancom a hovoreným slovom dávala zmysel a diváka viedla počas predstavenia tak, aby v ňom vyvolala pestrú škálu emócií, to chcelo symbiózu všetkých zložiek na javisku. A tá dobre fungovala po dramatickej, tanečnej aj hudobnej stránke. Z jej životných udalostí Dana Dinková vybrala hlavne dojemné životné momenty: spomínanú úvodnú scénu, keď ako 3-ročná oslepla, k detstvu patrila aj spomienka na verejný dom, kde vyrástla, samozrejme, nemohla vynechať ulicu – jej druhý domov, ktorá ju vychovala a kde aj začínala so spevom. Tvorí podstatnú líniu diela, pretože tam aj stretáva svojho prvého partnera, Louisa Duponta (Ján Jamrich, Tomáš Laci), s ktorým mala dcérku Marcelle. Tá neskôr umiera a umelkyňa poznačená touto tragédiou sa odsťahovala. Podstatným momentom v jej živote bolo stretnutie muža, ktorý ju dostal z ulice do kabaretu a vymyslel jej prvé umelecké meno – Louis Lepleé (Marián Hadraba). Práve vďaka nemu sa Édith preslávila v Paríži. V predstavení sa divák dozvedá o jej vášnivých románikoch, ale aj to, že životnú lásku mala iba jednu – Marcela Cerdana (Tomáš Laci, Giovani Buttacavoli). Po leteckej tragédii, keď zahynul, sa speváčka zmenila a s ňou aj jej tvorba. V predstavení znela azda jej najsmutnejšia pieseň s jednoduchou choreografiou, tanečnicou v čiernych šatách za mikrofónom osvetlenú reflektorom. V jednoduchosti je krása, no zároveň sa tým dá dosiahnuť aj mimoriadny efekt. Aj toto bola nepochybne jedna z najsilnejších scén predstavenia, ktorú diváci odmenili veľkým aplauzom.
Ak sme spomínali dve roviny – či už jej osobný život alebo historické súvislosti, v živote speváčky nechýbalo ani koncertovanie v Berlíne počas nemeckej okupácie. A nechýbalo ani v selekcii Dany Dinkovej. S jemne uštipačným komentárom, presne takým, akým ho speváčka, ktorá chránila židovských umelcov, interpretovala pred Brandenburskou bránou.
Rozporuplnosť, vášnivosť a emocionalitu, ktorú mala v sebe Piaf, sa bravúrne podarilo stvárniť nielen prostredníctvom vybraných príbehov, ale aj komentárov, ktoré herecky stvárnila Marianna Mackurová. Rovnako výber hudby nebol náhodný – korešpondoval s príbehmi a náladami, ktoré sa práve odohrávali na pódiu. Na javisku sme videli konštrukciu Eiffelovej veže či platne s portrétom Édith Piaf. Scéna (Lucia Šedivá) pritom nebola zbytočne preplácaná. Vždy na nej bolo dostatok priestoru či pre sólistov aj zbor. Kostýmy (Adriena Adamíková) sa nesnažia silene kopírovať dobovosť, skôr sú univerzálne platné, súčasné, no niektoré javia známky francúzskej elegancie.
Dielo o Édith Piaf má v sebe veľký potenciál: je spracované dojemne, ľudsky s prirodzeným posolstvom a na nič sa nehrá. Chce divákom priblížiť veľkého človeka, Drobčeka-Vrabčeka, ktorý sa pretĺkal ulicami, ukázať živel, ktorý si podmanil celý svet. Vďaka vhodne zvolenej forme, hudbe a výborným interpretačným výkonom sa mu to aj darí.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Štátna opera – Dodo Šamaj
Dana Dinková – Branislav Kostka: Édith Piaf
Hudobno-dramatické a tanečné dielo
1. Premiéra: 06. marca o 18:30
2. Premiéra: 07. marca o 18:30
Choreografia a réžia: Dana Dinková
Libreto: Dana Dinková
Hudba: Šansóny Edith Piaf s kompozíciou Branislava Kostku
Kostýmy: Adriena Adamíková
Scéna: Lucia Šedivá
Asistent choreografií: Ivica Danihelová
Edith Piaf (herečka): Mariana Mackurová
Edith Piaf (tanečnica): Veronika Szabová, Zuzana Andelová
Marcel Cerdan: Tomáš Laci, Giovani Buttacavoli
Malý Luis: Ján Jamrich, Tomáš Laci
Théo Sarap: Andrej Andrejkovič
Raymond Aso: Matej Struhár
Policajt: Radoslav Kuric
Muž ošetrovateľ: Dušan Kubíny
Luis Leplée: Marián Hadraba
Pasák Albert: Jozef Maliňák
