Naposledy zaskočil publikum piesňou Potlesk v stoji, na ktorej spolupracoval aj Oskar Rózsa a ďalší známi muzikanti. Zhovárali sme sa s textárom, skladateľom, basgitaristom a zakladateľom projektu Story, Marianom Zimom.

Projekt Story, za vznikom ktorého stojíte, spája rôznych umelcov. Vydali ste už niekoľko piesní, niektoré z nich majú aj politický kontext, sú zaujímavé aranžmánmi, v tej najnovšej dochádza k symbióze niekoľkých štýlov, ale k tomu sa ešte dostaneme. Váš projekt spája muzikantov rôznych žánrov, s piesňami sa neponáhľate a hovoríte, že o peniaze Vám nejde… aký je teda hlavný zámer projektu?
Vaša otázka je trochu zradná. Ak by sa nám nejaké peniaze z niečoho nejakým zázrakom vrátili – o čom dosť pochybujem – bude sa za ne ľahšie tvoriť v budúcnosti. Nikto by ich demonštratívne nepálil. Ale tiež je pravda, že nejaká návratnosť ma v princípe nezaujíma. Ja totiž do tohto prostredia, kde sa všetci bijú o kúsok z toho zúfalého slovenského šoubiznisového koláča, peniaze dobrovoľne nosím a som s tým zmierený. Až na výnimočné prípady ide o štúdiový projekt, kde v dnešnej dobe nie je šanca na nejakú návratnosť. Ale vráťme sa k otázke, prečo. No preto, že proste chceme, aby to vzniklo a aby sme zažili radosť zo spoločnej tvorby. Aby sme sa spoznali ako ľudia, dobre sa spolu cítili. A na konci toho procesu možno bude niečo, čo poteší alebo prehovorí aj k niekomu inému.


Medzi skladbami, pod ktoré sa autorsky podpisujete, sú piesne, ktoré nespĺňajú „štandardné parametre“ na to, aby sa stali rádiovými hitmi. Teda, nemajú klasickú minutáž od 3 do 5 minút, nemajú hudobnú formu sloha – refrén sloha, rovnako ich texty nie sú vhodné na to, aby ich rádiá prijali. Myslíte si, že ak by tieto nastavené kritériá rádiá nedodržiavali, poslucháč by Vaše piesne dokázal akceptovať? Napokon, je mnoho autorov, ktorí nekomponujú šablónovito…
Myslím, že je to uzavretý kruh, z ktorého je ťažko vystúpiť. Rádiá povedia, že toto od nás poslucháči chcú a je to aj pravda, lebo poslucháči vlastne ani nevedia, čo by iné mohli počuť. No a nikto im to teda radšej ani neponúkne, česť výnimkám. Ale nerobím si ani ilúzie o nejakých vyspelých a hladných masových poslucháčoch, väčšina nie je schopná vypočuť si sústredene ani päť minút, hudba je kulisa k iným činnostiam, texty sú väčšinou balast, ktorý si poslucháč ani neuvedomuje. Preč sú zrejme bohužiaľ tie časy, kedy hudba dokázala vážne ovplyvniť životy, zmýšľanie ľudí a mala v masovom merítku takú moc.

Vydali ste aj EP, kde máme hneď prvý krásny príklad – vyše 6-minútovú pieseň (pre mňa osobne najvydarenejšiu) – Keď sa nikto nedíva, kde ako spevák hosťuje Pavol Hammel a skvelý bluesman, gitarista René Lacko. Ako pieseň vznikala a ako prišlo k spolupráci?
Pieseň vznikala dlho, tak ako všetko, čo robím. Určite viac než rok. Ona je presným príkladom prácnosti takéhoto spôsobu tvorby. Máte text, ktorý nejakým spôsobom zhudobníte, ale v hlave vám už víria aranže a nápady, ako by sa to dalo urobiť. Istý čas uvažujete, kto by to dokázal zahrať, vychádzate z jeho štýlu, ale ja trochu dokážem v cudzích veciach počuť aj to, ako by ten umelec hral niečo, čo povedzme sám nehrá. Myslím, že som ako prvého oslovil Reného Lacka. Nastala otázka, kde by sme to nahrali, on navrhol štúdio v Prievidzi, ktoré vlastní bubeník Vlado Leškovský. Nahrali sme to v trojici a našťastie tak, že to hneď sadlo, všetci pekne hrali, nebolo treba s tým už skoro nič robiť. Klávesy robievam s Petrom Preložníkom, ktorý má ten dar, že ešte viac oživí už hotový podklad, vie pracovať s pauzami, zvukmi, je vkusný a štýlový. No a samozrejme, otázka najťažšia – kto to bude spievať. To je ten najväčší stres, lebo vy viete, že ten spevák by tam bol úžasný, ale on o tom nevie a môže mať tisíc dôvodov prečo do toho nejsť. Je to teda vždy na ostrí toho najjemnejšieho noža, či to vyjde alebo nie. Navyše, Pavol Hammel takéto hosťovačky nerobí. Čo k tomu dodať, vyšlo to, to sú také malé zázraky. Pavol mi potom napísal, že ho to istým spôsobom nakoplo k tomu, aby niečo znovu začal sám tvoriť. A to je myslím si to najvyššie ocenenie.

Ešte predtým ako v tejto piesni počujeme samotné blues, ozve sa nádherné klavírne intro, ktoré je dômyselne doplnené čiernobielymi fotografiami, následne už počuť typickú bluesovú gitaru. Čo je však prekvapivé je poloha speváka, ktorý pekne vystihol clivú, bluesovú atmosféru piesne aj s následnou gradáciou. Je to dobre skomponovaná skladba. Bolo pre Vás ťažké vzdať sa jej? Lebo povedzme si úprimne, väčšinový poslucháč ako prvé registruje speváka, až potom gitaru, basu a kompozíciu, text a klip…
Ďakujem. Nie, nebolo to ťažké, ja nie som taký spevák, aby som to zaspieval tak, ako si to predstavujem. Samozrejme, že poslucháč vníma takmer len speváka, pár ľudí možno zaujímajú aj muzikanti, a už skoro nikoho autor. A je to tak aj správne. Som s tým úplne vyrovnaný, keď chcete, aby niečo dobré vzniklo, ego tam nemôže mať miesto. Na tom už umelecky pohoreli tisíce skupín a projektov.

Ďalšou piesňou na EP je Bojím sa nočných zvonení. Tvrdíte, že má veselo-existenciálny text. Takže v prvom rade, ako ide dokopy existencializmus a humor?
No, to som nenapísal ja, ale nejaká z kritík po vyjdení skladby. Ale súhlasím s tým, jasné, že idú dokopy. Celá línia dobrého intelektuálneho humoru od Woodyho Allena po Milana Lasicu je presne o tom. Woody Allen raz dokonca povedal, že akákoľvek téma, ktorá by nebola na úrovni existenciálnej, mu ani nestojí za pozornosť.

Pieseň je energická, skomponovaná v štýle talking blues – má pevnú rytmickú štruktúru a príjemnú, voľnú melodickú líniu, čo dobre sadne Petrovi Lipovi. Tento výber nebol asi náhodný, však?
Samozrejme, že nie, je to skladba od začiatku predurčená pre Petra Lipu a jeho prejav. Preto sa mu myslím dobre a s ľahkosťou interpretovala a je to na nej aj poznať.

Kritika politických pomerov, a to nielen domácich, ale celosvetových, znie v piesni Z knihy receptov. Nahnevali ste sa na Trumpa, Orbána a ostatných štátnikov? Ako sa vôbec muzikant a textár dostane k tomu, že má popud napísať satiru o politikoch? Nie je to výsada folkových spevákov?
Znovu sme pri téme, do akej miery má autor, nedajbože umelec, kalkulovať s efektom svojho diela. Podľa mňa vôbec. Ako sme to cítili, tak sme to spravili, a ďalej nech si to žije svojím životom. Umenie nie je a nemá byť odtrhnuté od reality, ani politiky, samozrejme, je dôležitá aj tá forma vyjadrenia. Ja nemám rád také prvoplánové záležitosti, aj nedávno po tej tragédii Jána Kuciaka a jeho snúbenice, sa vyrojilo množstvo ľudí s „posolstvami“. Na druhej strane, vždy je to lepšie ako množstvo slovenských slávnych umelcov, ktorí si dávajú obrovský pozor, aby nič zásadné nepovedali a nemali na nič názor – lebo názor prirodzene delí fanúšikov, a oni chcú mať všetkých, hlúpych aj múdrych, starých aj mladých. Nám je to jedno.

Aké boli reakcie ľudí na túto pesničku? Určite veľmi zaváži aj kolážovo vyskladaný klip, ktorý je síce tak trochu retro, ale nepochybne ste mali dôvod, prečo ste ho tak dali zrežírovať…
Polovica ohlasov na Z knihy receptov bola, že sme idioti a debili. A to je myslím pri takejto téme fajn. Režíroval som to v podstate sám, aj keď o réžii vlastne nič neviem. Mám šikovného spolupracovníka, strihača Andreja Verešvárskeho a vieme si tieto veci urobiť do značnej miery „na kolene“. Ja mám istú vizuálnu predstavu, už keď pracujem na pesničke a vždy mi ide o to, aby to bol komplexný celok.

Zdá sa, že každá Vaša skladba tvorí osobitý hudobný svet. Aj štvrtá skladba z EP, ktorá má názov Jamajská sentimentálna v e-mol, akoby bola úplne od iného autora 😊 Pochádza z roku 2014 a zjavne je rytmikou inšpirovaná štýlom reggae, ale je zaujímavá aj zostavou. S kým ste tvorili v tom období?
Tú skladbu som zaradil aj ako pripomenutie toho, že v rokoch 2012-14 fungovali Story ako regulárna kapela, hrajúca koncerty, kluby, festivaly. Počúval som tie staré živé nahrávky, a aj keď sa samozrejme v precíznosti nevyrovnajú štúdiovým súčasným, majú v sebe náboj a vitalitu, a aj v tejto veci je pár pekných spontánnych momentov. Chlapci z tej doby majú už dlhé roky svoju vlastnú cestu, bola to tiež skvelá príprava na to, aby som zistil, čo vlastne ako autor chcem.

A dostávame sa k aktuálnej novinke Potlesk v stoji, ktorú ste prezentovali nedávno a spieval ju Milan Kňažko. Poďme pekne po poriadku, najprv odvážnym textom. Trošku ste nám podpichli celé slovenské publikum… Teda, 99 percent, aby sme boli exaktní… Prekáža Vám priemernosť?
Priemernosť mi neprekáža, ak je hodnotená ako priemernosť. Ak je hodnotená ako nadpriemernosť, vtedy mi to asi trochu prekáža. Ale v princípe mi je jedno, čo kto robí a ako to robí, pokiaľ to samozrejme neznamená, že mi niekto doma priemerne zapojí plyn alebo niečo také 🙂

Ak dovolíte, poviem Vám jeden príklad. Bola som na koncerte, kde hral interpret, ktorý bol technicky fenomenálny, ale nehral srdcom. Priznám sa, že som typ poslucháča, ktorý radšej odpustí technické chyby, ale potrebujem počuť cit a výraz v interpretácii. Pre mňa to bol computer v ľudskom vydaní, ale žiaľ, to je dnes celosvetový trend. Celá sála aplaudovala v standing ovations, ja sama som sedela. Všetci sa na mňa dívali tým čudným pohľadom a myslíte si, že niekto pochopil? Možno si mysleli, že som zdravotne ťažko postihnutá a nevládzem vstať… Proste niekedy sa možno za tým skrýva aj nevedomosť a stádovitosť… Všetci stoja, vstanem aj ja, nech nie je hanba…
Áno, z niečoho mimoriadneho, na čo sa kedysi spomínalo desať rokov, sa stala vyžadovaná a akceptovaná norma. Pre nás s Milanom nadobudla tá skladba aj iný rozmer, možno až spoločensko-politický. Ja ju už vlastne ani veľmi vysvetľovať nechcem, každý nech si z nej zoberie, čo uzná za vhodné. Ona je vlastne o úrovni kritického myslenia v každom z nás a vo všetkých oblastiach. To asi stačí.

Poviem iný príklad. Opera je veľké, komplexné hudobno-dramatické dielo s mnohými spevákmi. Môžem byť spokojná s niektorými výkonmi, s inými nie. Mám začať pískať ako na štadióne počas výkonu speváka? A keď sme už pri tom, je hanbou, ako sú naši umelci finančne ohodnotení. Ja osobne si nemyslím, že máme nekvalitných umelcov, naopak. Druhá vec je, ako často si slovenské publikum môže dovoliť kúpiť lístok do divadla, keď stojí 35 eur… Ako potom máme vychovať vzdelané publikum, ktoré dokáže rozlíšiť kvalitu? Osobne si myslím, že je to komplexný balík problémov a ten problém nie je len čierno-biely…
Určite. Ale ja určite nemám ambíciu riešiť nejakú celkovú úroveň. Každý zodpovedá za seba a každý prispieva svojou troškou do mlyna. A to je aj jediné, ako môžete celú vec ovplyvniť, ako tvorca i ako príjemca. Mne sa len nepáči, keď sa ide na istotu. Umenie má aspoň jemne provokovať a dávať dôvody na zamyslenie.

Inak, keď sme už pri tom, asi ste po takomto otvorenom a priamočiarom texte nečakali od publika standing ovations, však? 😊 Úprimnosť sa dnes nenosí… Ale ak by ste do textu nenápadne „vpašovali“, že dámy majú vkusne oblečené róby, možno by sa aj nejakí ľudia postavili…
Nečakám vôbec nič. Ani chválu, ani kritiku, to sú už veci mimo mňa a neviem ich ovplyvniť. Môžem urobiť len to, že to urobím ako najlepšie viem, nič viac.


Poďme však k hudbe, pretože tá ma zaujíma podstatne viac. Je to kompozične mimoriadne prepracované, viacvrstvové dielo. Zdá sa, že od jazzových, rockových a bluesových skladieb ste sa posunuli k ambientu a elektronike. Čím Vám tieto súčasné žánre konvenujú?
V prvom rade – ja neuvažujem nad žánrami. Každá skladba dostane taký šat, aký sa mi javí najlepší pre jej konečné vyznenie, nech je to elektronický ambient, thrash metal, alebo veselá jednoduchá trojakordová pesnička. Ona si to vlastne sama vypýta, kombináciou slov, melodického nápadu… Vy len sa musíte pokúsiť byť natoľko zručný, aby ste ju kvalitne obliekli. Na to sú potrební aj tí najlepší možní spolupracovníci, na ktorých mám obrovské šťastie. Základom je vždy pesnička, ako kombinácia hudby a slov. Dnes sa k nej pridáva aj vizuálna zložka, ktorá ju vie zasa posunúť inam. Myslím, že čaro sa ukrýva v tom, že tieto jednotlivé zložky vznikajú spoločne, vzájomne sa počas vývoja ovplyvňujú, menia, reagujú na seba. Nie je to ako keď prilepíte dva chleby, Jano spravil hudbu, Jožovi vraj ostali nejaké slová a nejako to zbúchame. Ak to vzniklo organicky, vtedy to vnímavý poslucháč vycíti a verí tomu.

Hudba atmosférou korešponduje aj s textom, je napätá, má v sebe minimalistický, naliehavý motív, ktorý sa rozvinie v sólové husle (elektronické). Postupne sa vrství a graduje. Súčasťou je aj živý orchester. Ako kompozícia vznikala a ako ste ju nacvičovali? Aké možnosti Vám ako skladateľovi poskytuje elektronika? Neznamená to, ale že ste na akustickú hudbu zanevreli, však?
Skladba Potlesk v stoji vznikala asi najdlhšie. Ešte niekedy v roku 2018 bola asi tri mesiace u Oskara Rózsu, kde k nej hľadal správny zvuk analógových syntezátorov. Potom sa postupne pridávali iné vrstvy, vokály, no a samozrejme – dostať sa k Milanovi Kňažkovi a získať ho pre tú myšlienku tiež nie je zo dňa na deň. Mimochodom, mal to po speváckej stránke ohromne náročné, lebo tam má kopu rôznych nástupov a podobne. No ale koniec dobrý, všetko dobré – už po niekoľkýkrát v histórii Story.

Plánujete pieseň vydať na nosiči? A máte už do budúcna pripravený ďalší projekt s novou kompozíciou?
Vzhľadom na to, že cédečka u nás nikto nekupuje (a prečo by aj – hudba je pre väčšinu niečo zadarmo na skomprimovanej MP3), tak nemá veľký význam sa s tým ponáhľať. Ale jej čas na cédečku alebo vinyle príde, už len pre nás samých, čo sme v tomto takí staromódni a radi si hudbu „púšťame“. Mám v procese príprav niekoľko vecí, ktoré keď raz uzrú svetlo sveta, bude sa aj naša dnešná debata o štýloch a žánroch zasa javiť trochu inak 🙂

Zuzana Vachová
Zdroj foto: René Miko


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno