Pracovné poznámky Zlatušky Vincentovej – časť 3.

Pre potreby VŠMU, pedagógov ZUŠ pripravila Mgr. art. Jana Gallovich Bílková, ArtD., ktorá disponuje súhlasom všetky materiály tejto významnej osobnosti publikovať.

V skratke o autorke slovami Mgr. art. Jany Gallovich Bílkovej, ArtD.: “Zlatuška Vincentová pôsobila na Slovensku od roku 1951. Poznámky významnej pedagogičky tanca sú aj dnes pre mnohých študentov mimoriadne vzácne a obohacujúce. Odbornej literatúry pre pedagógov tanca je na Slovensku málo a tým, že pani Vincentová preložila veľa odbornej literatúry zo zahraničia, obohatila svoje poznámky o veľa cenných informácií.

Naše spoločné stretnutia a spolupráca na prípravách dokumentu v zbieraní cenných výpovedí, informácií, rozhovorov, bola aj pre mňa obohacujúca, uvážila som, že „Poznámky Zlatušky Vincentovej“ by mohli oceniť aj moji študenti VŠMU, ktorých by mohla touto cestou taktiež obohatiť.

Vážim si pokornú, pracovitú a skromnú osobnosť Z. Vincentovej, ktorá  vždy cítila potrebu pomáhať, učiť, zachytiť a odovzdať informácie budúcim generáciám. Tým by sa touto cestou naplnil zámer tejto jedinečnej osobnosti, ktorej sa chcem touto cestou srdečne poďakovať.

DVD jubilejný dokument, curriculum vitae vo vizuálnej podobe som pripravila pre pani Vincentovú k jej 85. narodeninám. Dokument 4x odvysielala TV Bratislava, je zverejnený na YouTube.

Zlatuška Vincentová, priekopníčka, pedagogička a spoluzakladateľka odborného tanečného školstva na Slovensku, je pre nás všetkých, ktorí ju poznáme, ceníme si ju, jej skromnú  povahu, jej silnú charismu, jednoznačne  nezabudnuteľný “veľký čkovek”, ktorý sa silnou mierou podieľal na pozitívnych zmenách v tanečnom školstve viac ako  pol storočia.”

Prvú časť cyklu Pracovné poznámky Zlatušky Vincentovej nájdete na tomto odkaze.

Druhú časť cyklu Pracovné poznámky Zlatušky Vincentovej nájdete na tomto odkaze.

Staroveké Grécko

Zemepisná poloha a prírodné podmienky predurčili odlišný vývoj od ostatných veľkých starovekých otrokárskych štátov (India, Egypt, Čína, Japonsko).

Hornaté Grécko mohlo rozvíjať poľnohospodárstvo iba na pobrežných nížinách. Preto sa rozvinulo moreplavectvo (využitie mora, ktoré obmýva tento obrovský ostrov), obchod a vojenské výboje, aby sa rozširovali možnosti obživy. Náboženstvo predstavovalo mnohobožstvo, zriadenie, otrokárstvo.

Staroveké (antické) Grécko bolo voľným zväzkom mestských štátov. Z nich najdôležitejšie boli Atény a Sparta. Mestské štáty sa spájali iba v prípade nebezpečenstva (napr. v období vojenského napadnutia).

Atény boli predovšetkým strediskom kultúrno-politického života. Žili a tvorili tam: Sofokles, Euripides, Aischylos, ktorých hry žijú dodnes na divadelných scénach, sochár Feidias (autor známej sochy Diskobolos), historik Herodotos, rad filozofov (5. stor. pr. n. l.). Cenili sa tu všetky druhy umenia.

Vtedy vznikla v Aténach aj demokracia – vláda ľudu (platila však iba pre aténskych občanov, nie pre prisťahovalcov alebo občanov iného pôvodu).

Sparta bola vojenským mestom. Mládež vo veku 8-20 rokov prešla prísnou kolektívnou športovou výchovou, aby bola pripravená na válečníctvo.

Cenila sa tu hudba, zborový spev a tanec, ostatné umenia sa zamietali.

Hudba

muzika  –  názov odvodený názov od bohýň umení múz.

Prenikla do Grécka z Malej Ázie v 7. stor. pr. n. l. Stala sa dôležitou zložkou výchovy. Rytmus hudby a spojenie s poéziou – slovami – sprevádzal každodenný výchovný i pracovný proces. Bol známy iba jednohlas.

Starovekí Gréci už spracovali hudobnú teóriu, v ktorej zdôrazňovali dôležitosť mravného pôsobenia na človeka.

Tanec

mal podľa vtedajšieho názoru božský pôvod. Málo sa dbalo na pohybovú dokonalosť, dôle-žitý bol prejav hlbokých emócií a pocitov. Sprevádzal celkový život spoločnosti: hostiny, svadby, náboženské obrady, pohreby a pod.

Kalokagathia

bol spôsob nazerania starovekých Grékov na harmonický telesný i duševný rozvoj človeka. Mala dve zložky:

1. gymnastiku – venovala sa telesnému rozvoju
2. orchestriku – obsahovala všetky druhy vedy a umení ( v oblasti vedy: filozófia, astronómia, matematika, história, rečníctvo. V oblasti umenia: poézia, deklamácia, hudba, tanec). V oboch oblastiach sa striedavo konali pravidelné súťaže, ktoré mali pevne stanovené pravidlá. V oblasti orchestriky to boli:
   
   1.  pythijské hry (úvod tvorili gymnopédie – tancovaná opera)
   2. nemejské hry

Občania vyvíjali všeobecné úsilie obstáť a vyniknúť v týchto súťažiach (recitácie, skladanie básní).

V oblasti gymnastiky: sa konali športové súťaže – olympijské hry.

Mali dve zložky:

1. pyrrhické hry – bojové pohyby
2. anapalské hry – zápasnícke chmaty

Otvorenie hier sa začínalo slávnostným sprievodom v tanečnom rytme a s použitím presne určených tanečných krokov. Nazývali sa embatérie. Konali sa každé 4 roky. Víťazi boli ospevovaní básnikmi, zvečňovali ich sochári (už spomenutý Feidias a jeho Diskobolos).

Počas súťaží sa prerušil spoločenský život, najmä vojny, a všetka pozornosť sa venovala priebehu súťaží.

Z antického Grécka vychádza európske umenie.

Pretože pre antické Grécko boli dôležité vojenské výboje, boli chlapci od útleho veku vychovávaní vo vojenských táboroch. Učili sa rôzne bojové pohyby, z ktorých sa neskôr vytvárali pohybové celky, ktoré sa predvádzali obecenstvu. Nazývali sa pyrrhické tance.

Podobne sa učili zápasnícke pohyby a chmaty. Ich spájanie do celkov nazývali anapalskými tancami. Začali v nich prevládať estetické  kritériá.

Umenie antického Grécka

možno vo všeobecnosti rozdeliť na:

1. vznešené – apolinské (podľa boha Apollona, sprevádzaného 9 bohyňami umení, múzami. Múzou tanca bola Terpsichoré)
2. dionýzske – podľa boha vína Dionýza, sprevádzaného satyrmi a menádami. Hudba, spevy, tance – vášnivé, divoké, temperamentné, sprevádzané prevažne bicími nástrojmi.

Staroveký Rím

Podobne ako staroveké Grécko, aj Rím sa vyvíjal v súlade s odlišnými prírodnými a zemepisnými podmienkami. Bol to praktický, bojový národ, preto z gréckeho umenia a vedy prijímal iba to, čo mohlo poslúžiť vojenskej politike: históriu, opisy hrdinských činov bojovníkov, vojnových víťazstiev a p., matematiku, astronómiu a pod.

Predkami Rimanov boli Etruskovia, Rimania sa však k ich vyspelej kultúre nehlásili. Prisvojili si skôr grécku kultúru a mytológiu, ktorú si prispôsobovali (bohom dali nové mená a pod.). Najstarší Rimania taktiež verili v božský pôvod každej veci, bytosti, prírodného javu. Vyznávali mnohobožstvo.

Za najsilnejších bohov považovali:

1. Saturna (Saturnus). Verili, že predsedal slávnostiam a hostinám v závere roka, preto ich koncoročné slávnosti sa nazývali saturnálie (dochovali sa do dnešných čias v podobe fašiangov a karnevalov). Sprevádzalo ich bujné veselie a tance.
2. Marsa – boha vojny, ale aj úrody. Tance so štítmi a kopijami. Vo vzťahu k úrode – údery kopijí o štíty mali odohnať mraky a i. nebezpečenstvá, ktoré by ohrozili úrodu.

Rimania prijali od Grékov tiež pyrrhické a anapalské tance, pretvorili ich v akési tanečné predstavenia s dejom.

Rimania vytvorili nový umelecký útvar – pantomímu. Námety čerpali z mytológie, spracúvali ich väčšinou spisovatelia. Najuznávanejším bol Lukiános. V pantomíme sa spájal pohyb, výrazné gestá a mimika, ktorými herec pantomímy rozprával bez pomoci slov dej príbehu. Neskôr sa začali predvádzať príbehy z každodenného života.

Najslávnejšími rímskymi mímami boli: Pyllades a Bathylus. Neskôr Paris.

Stredovek (500 – 1500 n. l.)

Nositeľom stredovekej kultúry bola cirkev – predstaviteľka kresťanstva (vzniklo v druhej polovici 1. stor. n. l.). Prvýkrát v histórii vzniká viera v jednoho boha. Kresťanstvo prináša nový názor na pozemský a posmrtný život: pobyt na zemi je iba prechodné obdobie k tomu, že sa pri zachovávaní všetkých prikázaní, dostane veriaci do neba, kde sa mu vynahradia všetky pozemské útrapy v dokonalom nadpozemskom živote.

Spočiatku nebolo ľahké vykoreniť zvyky a obrady minulosti, ktoré cirkev nazývala pohanskými. Preto sa mnohé cirkevné sviatky konali v období najväčších „pohanských“ slávností (napr. Vianoce – v tom období sa slávil zimný slnovrat). V prvých cirkevných obradoch kňazi tancovali okolo oltára, tanečne znázorňovali žalmy a pod. Nazývali sa praesules (présulés) – predtancujúci. Postupne cirkev začala zakazovať bujné zábavy a tance na dedinách, aby obrátila ľudí k duchovnému životu. Preto sa takéto zábavy konali tajne a boli prenasledované.

Na hradoch a zámkoch sa vyvinula osobitná kultúra. Najprv šľachtu zabávali kočovní umelci, ktorí začali učiť rytierov svoje tance. Tí ich prispôsobovali vlastnému vkusu, vznešenej etikete, ale aj ťažkým odevom, parochniam, nepohodlnej obuvi, klzkým podlahám a pod. Vznikli tzv. basses danses – „prízemné“ tance založené na dôstojnej chôdzi, poklonách (révérances), bez poskokov a skokov. Obľúbenou formáciou bola kruhová forma tanca. Hudobný sprievod obstarali piesne, lutna, strunové nástroje.

Neskôr vznikli aj živšie tance – tzv. saltarellá (salto = latinský výraz pre skáčem), ktoré tancovali najmä mladí šľachtici. Obsahovali už poskoky a nízke skoky.

Počas križiackych vojen v 12. a 13. stor., v ktorých kresťania šírili vieru v Oriente, spoznali nové umenie, ktoré priniesli do Európy. Tak sa v Európe objavujú mečové a ohňové tance, tance, v ktorých sa využíva akrobacia a žonglérstvo. Tu sa vytvoril základ pre nový umelecký útvar – commedia dell´arte (16. – 18. stor.), populárny najmä v Taliansku. Boli to improvizované hry, v ktorých účinkovali ustálené postavy: Harlekýn, Kolombína, Pantalón, Dottore a i. Využívala sa pantomíma, tance, akrobatické prvky a žonglovanie.

Renesancia

V 14. stor. vzniká v Taliansku nový filozofický názor – humanizmus (homo = po latinsky človek) ako protiklad k stredovekému názoru, ktorý usmerňoval človeka od pozemského života k posmrtnému na nebesiach. Oživuje sa záujem o individualitu človeka, o jeho duševný a telesný život, jeho túžby a problémy.

Súčasne sa prebúdza záujem o prírodné vedy, históriu, dochádza k objavným námorným výpravám (Kolumbus), ktoré rozširujú poznanie sveta, rozširujú možnosti obchodovania atď.

Oživuje sa záujem najmä o antické Grécko (archeologické bádania), hlavne o jeho ideál harmonického rozvoja osobnosti človeka – kalokagathiu. Preto sa toto obdobie nazýva renesancia = obnovenie, návrat k antickej kultúre.                         

Vznik opery a baletu

Na renesančných kráľovských dvoroch a šľachtických sídlach sa rozšírila obľuba nákladných slávností, ktorých podstatnou zložkou boli hudba, spev a tanec. Ich organizáciu a réžiu mal na starosti tanečný majster. Mnohí zapisovali scenáre týchto slávností a tak vznikali vlastne prvé teoretické diela, ktoré sa stali základom neskoršej tanečnej teórie.

Taneční majstri sa tešili veľkej úcte a bohatstvu. Ich povolanie sa spravidla dedilo z otca na syna. Často boli povýšení do šľachtického stavu.              Tieto slávnosti – väčšinou veľkolepé hostiny pri významných svadbách, zahraničných  návštevách a pod. – sa skladali z jednotlivých výstupov (entrés): spev, deklamácia, tance, preto ich nazývali ballets à entrés, zo začiatku nemali jednotiacu myšlienku, dej.

Za historický medzník považujeme rok 1581. Vtedy bol uvedený Ballet comique de la Reine (Dramatický balet kráľovnej) pri príležitosti jednej významnej svadby.

Považujeme ho za prvý balet v histórii. Obsahoval síce ešte spev, recitácie, hudobné čísla, tance, ale boli už spojené dejom. Rozprával sa tu súvislý príbeh z gréckej mytológie.

Mestský ľud usporadúval v uliciach miest vlastné zábavy, pri ktorých taktiež podstatnú úlohu hrali hudba, spev, tanec, ale aj rôzne akrobatické kúsky. Výstupy sa obyčajne odohrávali na alegorických vozňoch – akýchsi vyvýšených pouličných javiskách. Znázorňovali sa väčšinou komické alebo satirické príbehy z ľudového prostredia, vysmievali sa boháčom, kritizovali pomery a pod.

Tieto dva druhy zábavy (šľachta a mestský ľud) obsahujú prvky divadelného predstavenia, kde sa ešte spájajú viaceré umenia. Neskôr sa osamostatnili hudba a tanec – vzniká balet, hudba a poézia (slovo) – vzniká opera.                                             

Barok

V 17. storočí sa vo všetkých druhoch umenia objavuje nový sloh – barok. Je reakciou na predošlú epochu – renesanciu (snaha o obnovu ideálov antického Grécka, záujem o človeka, odklon od cirkevnej mystiky, teda oslabenie moci cirkvi).

V 17. stor. sa usilovala cirkev znova nadobudnúť svoj niekdajší vplyv na spoločnosť. Do umenia preniká opäť svet náboženských predstáv, symbolov, svet náboženskej mystiky.

Budujú sa obrovské chrámy, bohato zdobené sochami, obrazmi, znázorňujúcimi utrpenie svätcov, dômyselne osvetlenými svetlom, ktoré prenikalo kupolou a farebnými, mozaikami vykladanými oknami. Toto prostredie silne pôsobilo na city jednoduchých ľudí.

V hudobnom umení vzniká nová divadelná forma – opera. Vznikla v Taliansku. Jej vrcholným predstaviteľom bol Claudio Monteverdi.

Súbežne sa rozvíjalo tanečné umenie, pestované predovšetkým vo Francúzsku. Najväčší rozkvet nastal za vlády kráľa Ľudovíta XIV. Sám bol veľkým milovníkom tanečného umenia. Už od svojich 13 rokov vystupoval v baletoch až do veku 46 rokov. Ženy vtedy verejne ne-vystupovali, preto jeho najčastejšou „partnerkou“ bol Pierre Beauchamps (ustálil v technike klasického tanca 5 pozícií nôh).

Dôležitým medzníkom vo vývoji tanečného umenia bol rok 1661. Vtedy vznikla z podnetu už spomenutého Pierra Beauchampsa, ktorý získal súhlas Ľudovíta XIV., Tanečná akadémia (Académie royale de dance). Stal sa jej riaditeľom.

Tu sa začal formovať klasický tanec, tanečné umenie sa stalo povolaním profesionálnych tanečníkov.

Na čistotu tanečnej techniky dozeralo 13 pedagógov – akademikov.

Až r. 1681 po prvýkrát vystúpila v balete Víťazstvo lásky (autorom hudby baletu bol J. B. Lully) žena – slečna Marie La Fontaine. Mala obrovský úspech.

Jej následníčkami boli slečny Subligny (Subliňi), Leclerque (Leklérk), ale najmä Prévost (Prévo), vtedy najkrajšia žena v Paríži.

1. 1671 zriadil Jean Baptiste Lully hudobnú akadémiu (bol jej riaditeľom). R. 1713 sa k nej pripojila Tanečná akadémia; jestvuje dodnes ako Tanečná akadémia pri parížskej Grand Opere.

Ďalšie významné tanečné akadémie

1. 1813 vznikla pri milánskej La Scale Akadémia cisársko-kráľovského divadla. R. 1837 sa stal jej riaditeľom vynikajúci tanečný pedagóg Carlo Blasis (vytvoril tréning klasického tanca, ktorý sa v podstate používa dodnes, i keď sa neustále zdokonaľoval). Pod jeho vedením nadobudla škola v krátkom čase výsadné postavenie vo svetovom tanečnom umení.
2. Blasis vytvoril z Akadémie internátnu školu s prísne obmedzeným počtom vybraných žiakov, ktorí boli neustále preverovaní skúškami. Tí, ktorí nevyhoveli, boli z Akadémie vylúčení. Blasis zaviedol systematické denné trojhodinové tréningy. Jeho manželka Annun-ciata Romaccini vyučovala 1 hodinu pantomímu (hereckú výchovu). Žiaci boli vedení k dôslednej pracovnej disciplíne a nadšeniu pre svoje povolanie.

Blasis vychoval množstvo žiakov, z nich najmä tanečnice sa stávali hviezdami svetových baletných scén: Carlotta Grisi (prvá Giselle), Fanny Cerrito, Amalia Ferraris, tanečník Giovanni Lepri a i.                              

1. Blasis vyučoval už i tanec na špičkách a vypracoval metodiku, ako ho správne učiť. Pre tanec na špičkách zaviedol názov genere puntato. Bol veľmi prísnym pedagógom. Chlapci sa na akadémii učili hre na husliach, dievčatá hre na klavíri.

Absolventi milánskej Akadémie sa automaticky stali členmi baletu slávneho divadla La Scaly s mimoriadnym platom. Po desaťročnej činnosti mali nárok na doživotný dôchodok.

Začiatky ruského tanečného školstva sú spojené s menom francúzskeho tanečníka a pedagóga Jana Baptistu Landého. Vyučoval spoločenské dvorské tance na cárskom dvore v Petrohrade a žiakov vojenskej akadémie – zv. kadetov. Popritom si otvoril súkromnú školu. Čoskoro objavil nadanie Rusov pre tanec. Po čase predstavil svojich žiakov zo súkromnej školy cárovnej Anne Ivanovnej a získal jej súhlas založiť Tanečnú školu jej veličenstva (1735), r. 1736 ju premenovali na Petrohradské divadelné učilište. R. 1737(8) vznikla samostatná baletná akadémia (učilište), ktorá trvá v podstate dodnes. Štúdium začínali 12 chlapci a 12 dievčat, deti dvorských služobníkov, neskôr školili talentovaných nevoľníkov.

Moskva bola druhým významným centrom cárskeho Ruska. Divadelné – teda aj tanečné predstavenia – sa poriadali v súkromných divadlách bohatých statkárov a feudálov. Ich umelci boli väčšinou nevoľníci alebo zahraniční hosťujúci umelci. Predstavenia neboli prístupné verejnosti.

1. 1780 sa na Petrovskej ulici zriadilo prvé verejné divadlo – zv. podľa ulice Petrovské divadlo. Po 25 rokoch vyhorelo, na jeho mieste bolo postavené v  r. 1825 Veľké divadlo, ktoré je dodnes popredným a v celom svete známym divadlom. Dovtedy nevoľní umelci sa stali po jeho otvorení slobodnými.

Už pre spomenuté súkromné divadlá bolo potrebné školiť umelcov z domácich zdrojov. Tak r. 1773 vzniklo pri moskovskom sirotinci učilište, v ktorom sa opustené alebo odložené deti učili podľa svojho nadania a schopností rôznym divadelným profesiám: herectvu, spevu, hudbe, tancu, umelecky nenadané deti sa učili šiť divadelné kostýmy, vyrábať rekvizity, kulisy, obuv a pod.

Základy tanečnej pedagogiky tu položil talian Fillippo Beccari.

Moskovské učilište z r. 1773 má svoje pokračovanie – po rôznych reorganizáciách – v dnešnom Moskovskom tanečnom učilišti  (akadémii).

Pretože sa technika klasického tanca rozvíjala na spomenutých významných akadémiách – nazýva sa (najmä na Západe) tiež akademickým tancom. V bývalom československu tento termín presadzoval tanečný historik, teoretik a popularizátor tanečného umenia Jan Ray Reimoser). Termín „klasický“ prislúcha podľa  neho umeniu antického Grécka a Ríma.