Pracovné poznámky Zlatušky Vincentovej – časť 2.

Pre potreby VŠMU, pedagógov ZUŠ pripravila Mgr. art. Jana Gallovich Bílková, ArtD., ktorá disponuje súhlasom všetky materiály tejto významnej osobnosti publikovať.

V skratke o autorke slovami Mgr. art. Jany Gallovich Bílkovej, ArtD.: „Zlatuška Vincentová pôsobila na Slovensku od roku 1951. Poznámky významnej pedagogičky tanca sú aj dnes pre mnohých študentov mimoriadne vzácne a obohacujúce. Odbornej literatúry pre pedagógov tanca je na Slovensku málo a tým, že pani Vincentová preložila veľa odbornej literatúry zo zahraničia, obohatila svoje poznámky o veľa cenných informácií.

Naše spoločné stretnutia a spolupráca na prípravách dokumentu v zbieraní cenných výpovedí, informácií, rozhovorov, bola aj pre mňa obohacujúca, uvážila som, že „Poznámky Zlatušky Vincentovej“ by mohli oceniť aj moji študenti VŠMU, ktorých by mohla touto cestou taktiež obohatiť.

Vážim si pokornú, pracovitú a skromnú osobnosť Z. Vincentovej, ktorá  vždy cítila potrebu pomáhať, učiť, zachytiť a odovzdať informácie budúcim generáciám. Tým by sa touto cestou naplnil zámer tejto jedinečnej osobnosti, ktorej sa chcem touto cestou srdečne poďakovať.

DVD jubilejný dokument, curriculum vitae vo vizuálnej podobe som pripravila pre pani Vincentovú k jej 85. narodeninám. Dokument 4x odvysielala TV Bratislava, je zverejnený na YouTube.

Zlatuška Vincentová, priekopníčka, pedagogička a spoluzakladateľka odborného tanečného školstva na Slovensku, je pre nás všetkých, ktorí ju poznáme, ceníme si ju, jej skromnú  povahu, jej silnú charismu, jednoznačne  nezabudnuteľný “veľký čkovek”, ktorý sa silnou mierou podieľal na pozitívnych zmenách v tanečnom školstve viac ako  pol storočia.“

Prvú časť cyklu Pracovné poznámky Zlatušky Vincentovej nájdete na tomto odkaze.

POSLANIE TANEČNÉHO UMENIA

Vytvárať estetické a ideové hodnoty, ktoré majú u divákov vyvolávať psychologickú odozvu (pocity dojatia, radosti, účasti s osudmi ľudí predstavovaných v tanečnom diele, poučenia a pod.) Sila prežitku je u diváka závislá na jeho vnímavosti a na presvedčivosti výkonov tanečných umelcov a všetkých umeleckých zložiek, ktoré sa na tanečnom predstavení podie-la.

Tanečné umenie  –  všeobecne

Tanečné umenie:

• označenie umenia, ktoré obsahuje choreografiu, odráža objektívnu skutočnosť a duchovný život človeka (jeho city, nálady, myšlienky a pod.); jestvuje  v spojení s viacerými druhmi umenia (hudobné, výtvarné, slovesné – libreto, námet).

Pôvodný pohybový prejav: rytmické pohyby, gestá, zviazané s činnosťou ľudí: pracovnými procesmi, náboženskými obradmi, výchovou a pod. Pohyb je najstarším prejavom človeka. Pohybom, posunkami, gestami sa pravekí ľudia dorozumievali v období, keď sa ešte neroz-vinula reč.

Tieto pohyby sa pretvárali a prispôsobovali novým cieľom. Neskôr boli späté s primitívnou hudbou, slovom (piesňou), tie sa postupne osamostatnili ako jednotlivé druhy umenia (poézia, inštrumentálna a orchestrálna hudba, opera…). V tanečnom umení sa zachovala  spätosť s hudbou (výnimočne sa objavuje aj tanec bez hudby).  

Prvotnopospolná spoločnosť – praveký tanec

Približne pred 1 miliónom rokov pr. n .l. sa začínal pravek. Vtedajší ľudia, ktorí boli na nízkom vývojovom stupni, postupne vytvárali prvotnopospolnú spoločnosť. Bola to rodová spoločnosť: jednotlivé rody vytvárali uzatvorenú skupinu.

Ľudia žili v úzkej súvislosti s prírodou. Rôzne prírodné úkazy a javy si nevedeli vysvetliť (hromy, blesky, deň, noc, nebeské telesá, hmly a pod.), preto si ich vysvetľovali ako pôsobenie rôznych duchov (nadprirodzených síl)  a to duchov dobrých a zlých. Snažili sa získať si ich priazeň a udobriť si zlých duchov. Vytvorili preto veľké množstvo obradov (rituálov) na ich počesť. Významnou súčasťou týchto obradov bol tanec.

Obrady viedol šaman – kúzelník, o ktorom boli presvedčení, že vie nadviazať spojenie s nad-prirodzenými silami – duchmi – a tak ovplyvňovať aj prírodné javy.

Bola to akási forma pravekého náboženstva, nazývame ho prírodným animizmom.

Zmysel a funkcia pravekého tanca

bol iný ako v súčasnej dobe. Obrady sprevádzali všetky každodenné úkony spoločnosti: prostredníctvom nich sprevádzal i tanec všetku činnosť vtedajšej spoločnosti. Nebol prejavom veselia, zábavy, ale bol kultovým – náboženským – prejavom.

Ľudia prvotnopospolnej spoločnosti sa živili najprv zbieraním darov prírody: plodov, korienkov, bylín a pod. Nazývame ich zberačmi.

Neskôr sa naučili loviť zver (lovci). Spoločnosť sa rozdelila na 2 vrstvy: zberačov (zamestnanie žien) a lovcov (muži). Postupne sa usadili na určitých miestach, naučili sa obrábať pôdu a pestovať plodiny. Predtým kočovali a hľadali plody a sledovali pohyb zvierat.

Tance teda boli spojené:

1. s lovom (pred lovom – snaha ovplyvniť výsledok lovu; po love – poďakovanie duchom zvierat za úlovok a udobrenie si ducha zvierat, oslava úspešného lovu). Nazývame ich zvieracími tancami: dokonale v nich napodobňovali pohyby a správanie sa lovných zvierat. Často sa obliekali do zvieracích koží. Boli to kruhové tance.
2. So zväčšovaním sa prvotnopospolnej spoločnosti bolo treba rozširovať územia, ktoré zabezpečovali obživu. Bolo treba o ne bojovať. Vznikli bojové tance ako súčasť obradov, ktoré mali ovplyvniť výsledok vojny a povzbudiť bojovnosť bojovníkov.
3. Prví „poľnohospodári“, ktorí sa naučili pestovať plodiny, sa snažili množstvom obradov ovplyvniť výsledky svojej práce. Tance s nimi spojené nazývame vegetatívne: duchovia im „určovali“, kde založiť polia, „ovplyvňovali“ bohatosť úrody, obradmi a tancami sa vyjadrovala vďaka za úrodu a pod. Objavujú sa nové prvky v tancoch: vysoko skákavé tance (výška skoku mala určiť, ako vysoko majú plodiny narásť) a radové tance (pretože pestované rastliny rastú v radoch).
4. Úspech poľnohospodárskej práce závisel od počasia, ktoré sa snažili ovplyvňovať: obrady a tance mali privolať dážď v období sucha, slnko v jarnom období a pod. Ľudia pozorujú nebeské telesá, úkazy na oblohe a pod. Tance na počesť slnka – sa tancovali okolo stredu, ktorý predstavoval slnko (kruhové tance); pozorovanie mesiaca prináša nový prvok do tancov: ∩ poloblúk a perleťové trblietavé ozdoby (napodobnenie svitu mesiaca) a pod. Slnko často predstavoval oheň.
5. Symbolom rodového združenia bol totem (zviera alebo rastlina). Od neho odvodzovali svoj pôvod a vlastnosti (lev – sila, udatnosť; líška – múdrosť a pod.). V obradoch na počesť totemov sa tancovali totemické tance (väčšinou kruhové, vo fantastických maskách).
6. Plodnosť zvierat, rastlín, ale i ľudí mali ovplyvňovať obrady a tance plodnosti.
7. Aby si spoločnosť udržala priazeň duchov, ktorými si oživovala prírodu, bolo potrebné dokonale ovládať všetky obrady a s nimi spojené tance. Deti od útleho veku sa im museli učiť – prvá výučba tancov bola v rukách šamanov. Keď boli prijímané medzi dospelých, skladali často veľmi ťažké a kruté skúšky, v ktorých chlapci museli dokázať silu, odvahu znášať bolesť alebo nebezpečenstvo a pod. Dievčatá pripravenosť postarať sa o rodinu a domácnosť. Tieto obrady a tance sa nazývajú iniciačné.
8. Pohrebné obrady a tance súviseli s pravekými predstavami o posmrtnom živote. Ľudia sa nevedeli zmieriť s tým, že smrťou končí ich existencia. Vzniklo množstvo predstáv o pokračovaní života po smrti: obrady a tance  vybavili mŕtveho darmi a potrebami pre posmrtný ži-vot, mali ochrániť živých pred dušou mŕtveho, pred jeho prípadnou zlobou alebo pomstou a pod.

Doklady o živote prvotnopospolnej spoločnosti

nachádzame:

1. u dnešných primitívnych kmeňov, žijúcich na úrovni praveku
2. v archeologických nálezoch
3. v dochovaných vyobrazeniach z obdobia praveku vo významných svetových jaskyniach, z nich k najvýznamnejším patria: Altamira (Španielsko), La Madelaine (Francúzsko) a i.

Pramene pravekej kultúry nachádzame v mnohých krajinách: v Írsku, Švédsku, Ukrajine, na Sibíri, v Ázii, tiež na Morave a na Slovensku.

Vyobrazenia v týchto pravekých pamiatkach sú svedectvom o vtedajších lovných zvieratách, zbraniach, typoch ľudí. Gestá a pózy postáv sú zrejme záznamom tanečných pohybov.

Zhrnutie:

Prvotnopospoľná spoločnosť:

• 1 milión rokov pr. n . l.
• rodová spoločnosť
• animizmus
• obrady a tance na počesť
  • duchov
  • šamani
• súčasť obradov – kultov –  spojených s každodennou činnosťou vtedajšej spoločnosti

Tance:

• zvieracie (kruhové)
• bojové (napodobňovanie zápasov)
• vegetatívne (vysokoskákavé, radové)
• ovplyvňujúce počasie (kruhové, väčšinou okolo ohňa, poloblúky inšpirované pohybmi alebo tvarom – napr. mesiaca –  nebeských telies a pod.)
• totemické (kruhové okolo totemu – ktorý predstavovalo zviera alebo rastlina)
• tance plodnosti
• iniciačné tance (prijímanie mládeže  medzi dospelých)
• pohrebné tance (uzmierenie duše zosnulého, vybavenie pre život v záhrobí)

Prvé „tanečné školy“ – viedli ich šamani; mali povinnosť dokonale ovládať všetky obrady a tance, aby pri ich nedodržiavaní nebola duchmi potrestaná celá spoločnosť.

Tanec v staroveku

Vznik staroveku sa datuje približne 4000 rokov pr. n. l. Starovek je spojený s vynálezom písma. Písmo ovládali iba vyvolení a bohatí, predovšetkým kňazi.

Zaniká rodová spoločnosť a formuje sa otrokárstvo a štát. Niekdajších prírodných duchov začala nová spoločnosť nazývať bohmi: vzniklo mnohobožstvo – polyteizmus. Moc týchto bohov stelesňujú na zemi kňazi; táto viera im dala obrovskú moc. Tento stupeň civilizácie nazývame teokratizmus.Vládca štátu sa považoval za stelesnenie najvyššieho boha na zemi. Vtedajší ľudia si predstavovali, že množstvo bohov bolo podobne rozdelených ako ľudská spoločnosť: na najnižších až po najvyšších bohov.

Vynález písma dáva možnosť zaznamenávať udalosti – je to teda už obdobie historické.

O tanci sa dochovalo len veľmi málo správ. Zo záznamov sa vie, že staroveké národy mali hudobné nástroje, predpokladá sa teda, že sa na hudbu tiež tancovalo. Množstvo bohov si vyžadovalo množstvo obradov na ich počesť.Tanec bol opäť ich dôležitou súčasťou.

Objavuje sa v nich nový prvok: veľa obradov sa konalo na počesť panovníkov – predstaviteľov najvyššieho boha, preto sa v týchto kultoch objavuje svetský prvok.

O živote vtedajšej spoločnosti – teda aj o umení a o tanci – sa dozvedáme nielen z písomných pamiatok. Svedectvo o nich prinášajú dochované pamiatky, najmä sochy, maľby, reliéfy a pod. predovšetkým v chrámoch. Vo vtedajších chrámoch sa v rukách kňazov sústreďovali vedecké poznatky a umenie. V chrámoch sa vedy a umenie vyučovali – hovoríme o chrámových školách. Kňazi boli všestranne vedecky alebo umelecky vzdelaní.

Nové prvky v starovekom  tanci

1. V chrámových obradoch už netancovali všetci, ktorí uctievali bohov. Robil sa výber tanečníkov, predovšetkým tanečníc. Školili ich, mali už značný stupeň tanečnej techniky. Prevažovali tzv. posvätné chrámové tanečnice.
2. Keďže tancujú iba vyškolení tanečníci (tanečnice), ostatní účastníci obradov sú pasívnymi divákmi.
3. Jestvujú tanečné školy pri veľkých chrámoch

Staroveké štáty

Vznikali predovšetkým pri veľkých riekach, kde sa darilo poľnohospodárstvu:

• v Egypte – pri rieke Níl
• v Indií – pri rieke Ganges
• v Číne – pri rieke Yang-tse – Yang (jang-ce-jang)
• v Japonsku

Vznikali rôzne civilizácie – kultúry, ktoré už možno považovať za národné.

Tanec v starovekej Indii

V povodí rieky Ganges vznikla veľká ríša, v ktorej hospodárstvo, veda a umenie dosiahli vysokú úroveň. Základom hospodárstva bolo poľnohospodárstvo (v povodí veľrieky bola úrodná pôda). Zriadením ríše bolo otrokárstvo (otroci – najnižšia vrstva na vtedajšom spoločenskom rebríčku; vznikali najmä z vojnových zajatcov a najchudobnejších občanov ríše). Zmienky o tanci a umení starovekej Indie sa nachádzajú vo védach – posvätných knihách.

Množstvo božstiev si vyžadovalo aj množstvo náboženských obradov, v ktorých mal tanec významnú úlohu.

Najstaršie indické písomné dielo  venované  tancu a divadlu sa volá Nátyashastra (Nátjašástra), čo v preklade znamená Zrkadlo umenia. Pochádza z 5. storočia pr. n. l. Obsahuje tzv. „tanečné návody“ – pokyny pre tancovanie, poučenia o javisku, orchestri, hudobných nástrojoch, maskovaní a pod.

Bohom tanca bol Šiva (zobrazovaný so 4 rukami), hinduistický boh. Indické náboženstvo prešlo viacerými obmenami:  jedným z najstarších náboženstiev bol hinduizmus, v ktorom sa okrem iného hlásalo, že hlavnou činnosťou bohov bol tanec. Sprevádzali ich nebeské tanečnice – nymfy – nazývané apsarásy.

V Indii sa vytvorili 4 školy klasického indického tanca. Sústreďovali sa vo veľkých chrámoch, kde sa aj školili chrámové tanečnice zvané dévadási.

1. Najstaršou klasickou školou bola Bharat Natyam (barat nátjam) – natya = tanec (juh a juhozápad Indie) Bharata = stvoriteľ tanca
2. Kathakali (katakali) – katha = príbeh, kathaka = rozprávač príbehu. Vznikla na juhu Indie. Tanec obsahuje mimiku, veľmi zložité gestá, spev a je sprevádzaný hudobným orchestrom. Dôležitú úlohu hrajú masky, maskovanie, kostýmy, farby. Predstavitelia tejto školy dokázali týmito prostriedkami rozprávať zložité dejové príbehy predovšetkým zo života bohov. Pokyny k technike tejto školy sú zaznamenané v spomenutej Natyshastre.
3. Kathak – názov tejto školy je odvodený z tých istých indických slov, ako je uvedené v predošlej škole. Vytvorila sa na severe Indie. Bola silne ovplyvnená umením moslimov. Predstavenia sa netancovali na javisku, ale priamo na zemi. Počítalo sa s na zemi sediacim obecenstvom. Typický je výrazný rytmus, zdôraznený „náramkom“ zvončekov okolo člen-kov, ako aj rytmickým hudobným sprievodom. Tanečné rozprávanie príbehu tu je menej dôležité než v predošlej škole.
4. Manipurská škola – sa vytvorila na severovýchode Indie v Manipurskom údolí. Líši sa od predošlých troch škôl tým, že je úzko spojená s folklórom tohto územia a nemá tak zložitú a náročnú techniku. Pre tanečné pohyby je typická jednoduchosť a lyrická gracióznosť. Tanečné predstavenia obsahujú hovorené dialógy, spev. Zúčastňuje sa na nich veľký počet tanečníkov. Najčastejšie sa v nich predvádzajú príbehy bohov Radhu a Krišny.

Pre klasické indické školy sú typické tzv. mudry – sústava giest rúk doplnených presne stanovenými pohybmi a pohľadmi očí, pohybmi obočia, nozdier a pod. Ich prostredníctvom dokážu tanečníci rozprávať príbehy a obecenstvo týmto ustáleným gestám dokonale rozumie. Vyskytuje sa v nich (okrem Manipurskej školy) aj vytočenosť nôh. Ženy a muži tancovali väčšinou oddelene.

V Indii jestvovalo aj veľké množstvo ľudových tancov. Bohaté na ne bolo najmä Bengálsko. Boli to väčšinou tanečné drámy sprevádzané spevom a orchestrom, vlastne ľudové divadlo bez dekorácií na pódiu alebo na voľnom priestranstve.

Tanec v starovekej Číne

Staroveká Čína mala zvláštnu zemepisnú polohu: vysoké horstvá a čínsky múr zapríčinili, že ostatné veľké staroveké ríše nie veľmi ovplyvňovali jej vývoj. Jej vyspelé vedy a umenie prešli svojským vývojom.

Spoločné znaky s nimi boli: pôdohospodárska otrokárska ríša. Vyvinulo sa v nej vlastné písmo.

Dochovalo sa 5 kníh, v ktorých sú zaznamenané staroveké zvyky, obrady, mená bohov a ich príbehy a pod. Sú to mystické knihy.

V jednej z nich – nazvanej Ši-king (v preklade kniha piesní) sa pojednáva tiež o tanci. Zachytáva vtedajšie názory na hudbu a tanec – estetiku hudby a tanca.

Prvotné náboženstvo v 6. stor. bolo ovplyvnené indickým budhizmom a s ním prenikli aj urči-té vplyvy indického umenia.

V 8. stor. vznikla pri cisárskom dvore škola, v ktorej sa pre dvorské predstavenia vychovávali hudobníci, tanečníci a speváci. Časť paláca – tzv. hruškový sad (záhrada) bola vyčlenená na divadelné produkcie. Škola sa dochovala dodnes a zachovala si aj pomenovanie podľa tohto „hruškového sadu“.

Približne v tejto dobe vznikol nový umelecký útvar – klasická čínska opera. Obsahovala spev, tanec, recitácie.

Neskôr sa vyvinul ďalší nový umelecký útvar – pantomíma. Bola ovplyvnená do značnej miery novým literárnym útvarom – románom. Romány – príbehy pôvodne rozprávali kočovní

bájkari za sprievodu hudobných nástrojov a pre väčšiu názornosť rozprávaných príbehov používali výrazné gestá, mimiku a pod. Postupne sa príbehy „rozprávali“:

1. literárne
2. pantomimickými prostriedkami, dôležitú úlohu mala aj akrobacia

Čínsky tanec nakoniec obsiahol všetky tieto útvary. Predstavenia zlučovali tanec, pantomímu, akrobaciu, hudbu. Dôležitú úlohu mali kostýmy a masky.

Tanečné predstavenia sa inšpirovali predovšetkým  historickými udalosťami a hrdinskými činmi cisárov, vojnových hrdinov a i. významných osobností, pretože Čínska ríša bola výbojnou ríšou.

Tanec v starovekom Japonsku

V tejto poľnohospodárskej otrokárskej ríši dlho pretrvávalo uctievanie prírodných javov stelesnených bohmi. Všetky javy mali podľa tohto presvedčenia božský pôvod, teda aj tanec. Za pramatku japonského národa považovali bohyňu slnka. Tento kult prírody sa nazýval šintoizmus (šintó = cesta bohov). Podľa starej šintoistickej legendy pri stvorení sveta zatan-covala bohyňa slnka záverečný tanec zv. kagura. Stal sa základom šintoistických obradov, v ktorých významné miesto mali chrámové tanečnice, ktoré tancovali pre potešenie bohov. Šintoizmus sa sformoval asi 3000 rokov pr. n. l.      

V 6. storočí vzniklo podľa čínskeho vzoru cisárstvo. Verilo sa, že cisár má božského predka, ktorý bol uctievaný. Takisto cisár, ako zástupca boha na zemi, bol uctievaný presne stanovenými obradmi. Do Japonska začalo prenikať nové náboženstvo – budhizmus.

Hudba a tanec sa stali prostriedkom na šírenie tohto nového náboženstva: do bohoslužieb sa vkladali tanečné hry, ktoré neskôr strácali pôvodný náboženský charakter a začali sa šíriť ako svetské tanečné hry.

Postupne sa vyvinuli 3 základné formy tanečných predstavení: bugaku, nogaku (no) a kabuki.

Bugaku

bolo základom všetkých ďalších foriem japonského tanca a hudby. Vyvinulo sa na cisárskom dvore. Táto umelecká forma podnietila vznik škôl pre výchovu profesionálnych tanečníc.                          

Nogaku (skrátene No)

malo ľudový pôvod. Predvádzali sa krátke scény, v ktorých účinkoval neobmedzený počet spievajúcich a tancujúcich hercov. Mali zábavný charakter. Neskôr si túto formu zábavy obľúbila šľachta a dala jej vznešenú formu. Pre ľud strácala príťažlivosť, preto si mestský ľud (obchodníci, remeselníci a i.) vytvoril novú formu hudobno-tanečných predstavení.

Kabuki

Slovo bolo pôvodne názvom pre odev mladých bojovníkov. Toto predstavenie začala na scéne predvádzať mladá tanečnica. Postupne do neho vnikali dvojzmysly, erotika, nemorálne výstupy, takže budilo verejné pohoršenie. Po 300 rokov ich cisár zakázal.

V Japonsku sa uchováva tradícia týchto 3 foriem tanečných predstavení. Kabuki si zachovalo aj sprievod pôvodných hudobných nástrojov: flauty a bubna, neskôr ich doplnila trojstrunná gitara.

Tanec v starovekom Egypte

Životodarnou tepnou je do dnešných dní veľrieka Níl. V starovekom Egypte jestvovalo veľa druhov tancov, ktoré mali predovšetkým úzku súvislosť s množstvom náboženských obradov. Bol tu silný kult panovníka – faraóna – uctievaného ako „pozemského“ boha. Pri jeho korunovácii sa tancoval astronomický tanec okolo trónu, vychádzajúci z pozorovania nebeskej oblohy ( dochovaný ešte silný vplyv z obdobia praveku, ale na vyššej úrovni v súvislosti s vyspelosťou ríše). Veľké a často dlhotrvajúce obrady sa konali v súvislosti s poľnohospodárstvom: pri pravidelných záplavách Nílu (úrodné naplaveniny), sadení plodín, žatvách a pod. Záplavy úzko súviseli s pôsobením mesiaca, úroda vôbec s počasím a nebeskými úkazmi. Astronómia preto bola už na vysokej úrovni poznania.

V Egypte bola rozpracovaná predstava o posmrtnom živote, pre ktorý bolo treba zosnulého patrične vybaviť. V pohrebných obradoch mali dôležitú úlohu tance  mu. Najobradnejšie boli pohreby faraónov, prepracované do najmenších detailov od mumifikácie cez pohrebný sprievod až k uloženiu v pyramíde. Pre tieto jednotlivé úseky pohrebného obradu boli aj stanovené tance (oplakávanie, zobrazovanie hrdinských činov a faraóna a pod.).

Najviac správ o živote starovekého Egypta sa dochovalo v pyramídach: hieroglyfy, maľby na stenách a pod., podobne i v zachovaných veľkých chrámoch. Dochovali sa tiež záznamy na papyrusoch. Na nich bolo veľa záznamov aj z oblasti umenia. Jestvovali teda tance:

• ľudové, spojené s náboženskými obradmi,
• svetské (v palácoch pri nákladných hostinách, sobášoch, korunováciách a pod.),
• grotesky – tance „trpaslíkov“ –  „krovákov“, dovážaných z Afriky, kde týchto ľudí tmavej pleti a veľmi nízkeho vzrastu chytali a dovážali pre potechu faraónov. Vlastníctvo takéhoto „trpaslíka“ zvyšovalo prestíž faraóna.

V dochovaných výtvarných pamiatkach sú vyobrazené hudobné nástroje (bubny, bubienky, píšťaly, harfy, akýsi druh kastanetov a pod.), oblečenie tancujúcich a ich pohyby.

Tance mali už množstvo obmien: sólové, párové, zborové, vysoké polohy nôh (švihy), „mosty“ (vyjadrenie klenutia oblohy), rôzne akrobatické pohyby a formácie (napr. kruh tancujúcich, ktorým na pleciach stoja ďalší tanečníci) svedčia o pokročilej technike tancujúcich.